Stratená temnota 1

Súčasnosť, India, Nové Dillí...

Auto sa nekontrolovateľne rútilo po ceste. Jeho vodič upadal do bezvedomia spôsobeného otrasmi po nárazoch jeho prenasledovateľa, a nedostatkom jedla za posledné dni.

Pustil nohu z brzdy a stláčal už len plynový pedál. Druhý raz ho ten podliak živého nedostane!

Zišiel z cesty a mieril do neznáma. Reflektory dávno prestali fungovať a jemu bolo jedno, kde nájde svoju smrť.

Vozidlo nadskočilo na nerovnom povrchu a niekoľkokrát sa prevrátilo, než dopadlo na hladinu špinavej rieky. Začalo sa potápať, ale on nemal síl bojovať o život. Privrel oči a dúfal v rýchlu smrť.

Prenasledovateľ zastal včas, aby sám neskončil v rieke, a vystúpil. Videl už len kúsok miznúceho auta.

Porazene privrel oči.

Tentoraz prehral.

„Sám si si vybral smrť,“ zamrmlal. Odmietal si pripustiť, že ho tento incident zasiahol hlbšie, než by chcel.

Vrátil sa k svojmu autu a strhol sa, keď pri ňom uvidel vysokého muža s dlhými čiernymi vlasmi a šarlátovým oblečením. A smrdel ako anjel.

„Čo chceš?!“ prskol na operenca.

„Skutočne ti za to stál?“ opýtal sa anjel pokojne. „Za všetky tie úskalia, ktoré boli určené tebe?“

„Urobil, čo som ja nemohol. Takže pokiaľ si ma neprišiel zabiť, láskavo uhni a odkáž tým svojim opereným kolegom, že na mňa sú krátki.“

Anjel krútil hlavou. „Sledoval som ťa, Helio. Už dlho. Urobil si kopu nevhodných rozhodnutí. Len zo strachu o čo? Hrdosť? Bál si sa, že nedokážeš to, čomu si vystavil muža, ktorý túžil len po pokoji?“

Muž zaťal päste. „Len vďaka mne je svet tam, kde je. Mali by ste mi ďakovať.“

„Och, ale tvoj osud je oveľa zložitejší, najdrahší Helio,“ zasmial sa anjel desivo. „Vlastne len teraz začína jeho najzaujímavejšia časť.“

Zamračil sa. „Mňa do svojich machinácií nezatiahnete. Nestačilo, že ste takmer skončili vo vojne s upírmi?“

„A čia je to vina?“ Anjel si prekrížil ruky na hrudi. „Odniesol si si so sebou dôležité tajomstvo. Zobral si nesmrteľným časť histórie.“

Upír si odfrkol. „Vy ste boli prví.“

„A ty si nič neurobil.“

„Nebola to moja úloha.“

„Iste. Nuž, nastala nová éra a ty si tomu napomohol. Nemusím ťa trestať za tvoje činy. To urobíš sám.“

„Aké poetické. Vypadneš už?“

„Ešte jedna vec. Anjeli budú odteraz aktívne zasahovať. A ty si naša zábava číslo jedna. Vlastne sme uzatvárali stávky na to kto a ako ťa odhalí. Tak ma nesklam.“

Muž pristúpil k anjelovi, pripravený ho zaškrtiť. „Ak ma vyzradíte...“

„Nebuď smiešny, nemusíme. Sám k tomu smeruješ. Mimochodom, volám sa Drake. Budeš ma ešte potrebovať. Stačí zavolať, ale nepreháňaj to. Nie som jojo. Maj sa.“ Škodoradostne sa usmial a zmizol preč.

Mrzutý muž napriek svojmu sebavedomiu zbledol a obzrel sa. Posledný upír, ktorý vedel o jeho existencii, sa práve utopil.

Nikto nezistí, čo všetko urobil.

„Mami, mami, vo vode niekto pláva!“ preťal detský hlások ticho v chatrči. „Mami, musíš to vidieť!“

Jaya sa otočila od skromnej dvojplatničky, na ktorej varila večeru, a sklonila sa k malému dievčatku. „Rashmi, čo som ti povedala o chodení von po zotmení?“ karhala ju.

Dievčatko previnilo sklopilo pohľad. Nechápalo strach svojej matky. Tá ju totiž chránila pred strašnou realitou veku, ku ktorému o dva roky dospeje. Dvanásťročné dievčatá z takýchto chudobných štvrtí často končia veľmi zle a právo nikdy na ich strane nebude. Jaya ju tomu odmietala vystaviť. Žiadny muž na jej malú nesiahne kým nebude mať minimálne tridsať a ak jej jediný raz ublíži, zabije ho!

„Prepáč,“ zamrmlala.

Jaya ju pohladila po tváričke. Ako dlho ju ešte vydrží chrániť?

Potlačila temné myšlienky a narovnala sa. „Zostaň tu a neskús ani nos vystrčiť,“ prikázala jej. „Pozriem sa, čo za plavca sa to rozhodlo umrieť v rieke.“

„Neumrie, však?“ preľakla sa Rashmi.

Jaya vzdychla. Cenu života jej do mozgu vštepila až príliš dobre. „Urobím, čo môžem. Ale za to dnes zješ večeru, jasné?“

Malá nadšene prikývla.

Jaya teda cez seba prehodila čiernu šatku a vyšla do odporného prostredia slumov na okraji mesta.

Nenávidela to tu. Všetku tú chudobu a hrôzy z nej prameniace. Nespravodlivosť. Násilie. Ignoranciu zo strany bohatých.

Sem ona nepatrí. A ani Rashmi. Kiež by len našla cestu, ako sa dostať z tohto prekliateho miesta...

Došla až k rieke, páchnucej brečke, ktorú by nikdy nedefinovala ako vodu.

Prešla popri brehu a skutočne! Prúd vyplavil medzi kopou odpadkov postavu.

Rozbehla sa k nej a rýchlo ju pretočila na chrbát.

Bol to mladý muž, sotva tridsaťročný. Blondiak. Opálený, ale rozhodne nie Ind. A beloch v týchto končinách znamená len problémy.

Hruď sa mu nepravidelne dvíhala a pulz bol príliš slabý, aby vôbec žil.

„Pane, počujete ma?“ prihovorila sa mu po Hindsky.

Nereagoval a vo vlasoch mu zasychala krv. Určite utrpel poriadny otras mozgu. Potrebuje nemocnicu.

Pootvorila mu ústa a stuhla.

Tesáky.

Upír.

„Do horúcich pekiel!“ Vstala a obzrela sa. Posledné, čo potrebuje, sú svedkovia.

Tento rozhodne nepatrí k miestnym upírom. A určite sa netopil náhodou. Čo ak má nepriateľov?

Rozhodla sa rýchlo. Zdrapla ho za oblečenie a nemotorne ho začala ťahať do chatrče.

Rozrazila dvere a vydesila čakajúcu Rashmi, ktorá hneď vyskočila na nohy. „Kto je to?“

„To by som aj ja rada vedela,“ fučala, keď ho spustila na koberec. „Musíme ho prebrať. Zostala nám nejaká čistá voda?“

Malá hneď pribehla s nádobou prevarenej vody. „Neublíži nám?“

Jaya pokrútila hlavou. „Je slabý. S ním by som si poradila aj o polnoci. Pomôž mi, potrebujem ho dostať z týchto šiat.“

Spoločnými silami ho vyzliekli zo smradľavého oblečenia a Jaya si nemohla nevšimnúť luxusné značky.

Nie, on sem rozhodne nepatrí.

„Odnes ich do koša na špinavé prádlo,“ poprosila ju a keď bola preč, zbavila upíra boxeriek. „Wau, pekná výbavička,“ neodpustila si. „Snáď ju vieš aj používať.“ Rýchlo ho prikryla a čo najlepšie z neho zmyla pach a nečistoty z rieky.

„Prečo sa nepreberá?“ bála sa Rashmi.

Pretože potrebuje krv, uvedomila si Jaya neradostne. „Preberie sa.“ Zatiahla všetky závesy. „Na pár hodín odídem, Rashmi,“ oznámila vážne. „Musíš mi sľúbiť, že sa nepohneš z chatrče.“

„Dobre.“

Jaya ju pobozkala na hlavičku a nabrala jej z polievky. Položila tanier na stôl a pridala kus chleba. „Nič ti od neho nehrozí. Do rána sa vrátim.“

Malá len prikyvovala a poslušne začala jesť skromnú večeru.

Jaya sa prezliekla do tmavého oblečenia a nenápadne sa vytratila zo slumov. Cestou do centra mesta sa pokúšala prísť na dôvod, prečo sa bohatý upír topil v rieke na okraji Dillí. Nie je to práve dovolenková destinácia.

Kým sa dostala k vhodnej nemocnici, dvakrát sa ju pokúsili prepadnúť. Toľko k pozícii osamelých žien v Indii. Bez milosti násilníkom polámala kosti a iné... časti tela. A nie, necítila sa vinná.

Nemocnica bola prázdna, len s minimom zamestnancov. Jaya nemala problém vkradnúť sa dnu a uchmatnúť pár balíkov krvi.

Na ceste späť ju prepadli len raz a opäť praskali kosti.

Do chatrče sa vrátila pred východom slnka a Rashmi našla schúlenú na starom matraci v rohu. Spinkala ako malý anjelik a Jaya pocítila pichnutie pri srdci. Pre toto dievčatko by šla aj na koniec sveta.

Potichu sa prezliekla a keď sa malá prebrala, spoločne si kľakli k upírovi. „Ty mu otvoríš ústa a ja mu do nich nalejem krv,“ inštruovala.

„Neublíži mu to?“

Pokrútila hlavou. „Upíri majú nepodmienený reflex, ktorý krv príjme aj v bezvedomí.“

Rashmi teda urobila ako povedala a držala mu ústa otvorené, zatiaľ čo mu Jaya po kvapkách liala do krku vzácnu tekutinu.

„Je pekný,“ poznamenalo dievčatko so smiechom.

„Ako prosím?“ prekvapila sa Jaya.

Šibalsky sa zaškerila. „Páči sa mi. Aj tebe?“

Ach nie, snáď už nezačína puberta? „Rashmi, čo ťa to napadá? Je to chlap, tí sú fuj!“

Malá sa len naďalej smiala. „Necháme si ho?“

To snáď nie! „Ani omylom, mladá dáma! Ten bude zdrhať len čo uvidí kde skončil. Čo ti to napadlo?“

„Páčilo by sa mi mať ocka. Ako naši susedia.“

Jaya sa takmer rozplakala. Naliala zvyšok krvi upírovi do krku a pritiahla Rashmi k sebe. Pevne ju objímala, sediac opretá o stenu. „Nie každý ocko je dobrý, vieš? Niekedy je lepšie bez neho.“

Malá sa pri nej schúlila. „Tvoj ocko bol predsa dobrý. Často o ňom hovoríš.“

Zovrela pery. „Môj ocko... je iný. Iný ako muži okolo nás. Nikdy by nám neublížil. Vlastne by asi zabil každého, kto na nás zle pozrie.“

Rashmi na ňu zvedavo pozrela. „Kde je?“

To jej nemohla povedať. Toľko vecí jej nebola schopná prezradiť. Ako by aj mohla? Rashmi si nezaslúži trpieť vo svete, do ktorého sa narodila, a to zrejme nie po dobrovoľnom styku.

„Ďaleko,“ odvetila neurčito po chvíli.

Ťažký rozhovor nakoniec prerušilo zastonanie. Muž na koberci sa zachvel a pomaly otvoril hnedé, teplé oči.

Jaya sa k nemu presunula a upokojujúco mu položila ruku na čelo. „Si v bezpečí,“ povedala.

Zamračil sa na ňu a tak svoje slová zopakovala v angličtine.

„Rozumel som ti prvý raz,“ zachrčal a rozkašľal sa. Určite sa nechcene napil tej brečky.

Prekvapene zažmurkala. Hindčina medzi upírmi nie je veľmi obľúbená.

Upír na ňu hľadel a nedokázal pochopiť, čo sa deje. Prečo leží na zemi a prečo je nahý?

Ženu pred sebou nespoznával. Mala husté čierne vlasy a nevýrazné hnedé oči. Oblečená bola vo vyťahaných a potrhaných handrách, na nohách mala polorozpadnuté topánky. Tmavá pokožka pôsobila umelo a neprirodzene.

„Kto si?“

„Volám sa Jaya,“ povedala. „Vytiahla som ťa z rieky.“

„A ja som Rashmi,“ upútal jeho pozornosť veselý hlások spoza neznámej ženy.

Ani malé dievčatko nespoznával, ale rozhodne vyzerala inak ako žena pred ním. Hnedé očká žiarili životom a aj oblečenie mala lepšie. Čierne vlásky jej padali na plecia v kučierkach a pokožku mala hladkú, mierne tmavú.

„Kde to som?“ A prečo mu je tak nanič?

„V mojom dome,“ povedala Jaya. „Dala som ti krv. Nikto nevie, že si tu. Nemusíš sa báť.“

„Prečo by som sa bál?“

Neisto sa obzrela. „No... si v slumoch. A niekto ti asi ublížil. Spomínaš si?“

„N-nie. Slumy. To je mesto?“

Jaya zbledla. „Si v Dillí. V Indii.“

„India?“

„Ako sa voláš? Vieš aspoň to?“

Zamyslel sa, ale okrem bolesti neprišiel na nič. V panike ju chytil za ruku. „Ja neviem! Neviem, kto som! A netuším, čo je to India a prečo som tu!“