Stratená temnota 2

Jaya nervózne pozorovala mohutného upíra s tenkou šatkou okolo bokov prechádzať sa od jedného konca chatrče k druhému.

Čo teraz?

On si nespomína ani na vlastné meno. Nevie, kde je jeho domov a rodina, ak vôbec nejakú má. Doslovne jej zostal na krku, pretože bol v šoku aj z toho, že je upír.

„Musel si sa narodiť ako človek,“ napadlo jej. „Tvoj mozog berie za prirodzené byť smrteľníkom. Keby si sa ako upír narodil, nebol by si prekvapený.“

Zazrel na ňu. Z nejakého dôvodu pôsobil desivo a akosi dominantne. Ten muž bol zvyknutý na rozkazovanie.

Rashmi skákala pohľadom z jedného na druhého, nevediac, čo si myslieť. Jaya si ju pritiahla k sebe, pripravená dievčatko brániť do posledného dychu.

„Ako som sa tu ocitol?“ začal sa pýtať upír.

„Vyplavila ťa rieka. Niekto na teba musel zaútočiť. Máš nepriateľov, nech si ktokoľvek.“

Frustrovane si prehrabol svetlé vlasy. „Sem nepatrím.“

„To mi je novinka,“ odfrkla si Jaya.

Zamračil sa na ňu. „Dostaň ma niekam, kde nájdem pomoc! Čo mám robiť?“ Ukázal okolo seba. „Je toto vôbec stabilné?“

Pomaly ju začal vytáčať. Bojovne zdvihla bradu. „Pokojne môžeš odísť. Vieš, zachránila som ťa pred osudom horším ako smrť a ani si mi nepoďakoval! Nie som povinná obskakovať ťa! Sotva sa postarám o nás dve. Prosím, dvere sú tam!“

Nepohol sa. Aj keď si celkom nepamätal kto je, pochopil, že niekde tam vonku behá minimálne jeden jeho nepriateľ.

Jaya sa na upokojenie nadýchla a vydýchla. „Môžeš tu zostať. Mám ešte jeden balík krvi, ten ťa zasýti na deň. Ja mám povinnosti.“

„Nechávaš ma tu len tak?“

Vzala Rashmi za ruku a obliekla jej ľahučký kabátik. „Si upír, dávno si sa uzdravil. Na tvojej mysli zapracujeme neskôr.“ Prešla aj s malou k dverám. „Och, a neradím ti ísť sa nakŕmiť na ľuďoch. Panenstvo sa v týchto končinách stále cení a nemôžeš vedieť, ktorá zo žien si ho ponechala.“

Nechápavo nadvihol obočie. „Panenstvo?“

„Panenstvo?“ zopakovala Rashmi nevinne. „Čo je to?“

Prísne na ňu pozrela. „Niečo, čo tebe zostane minimálne do tridsiatky.“ Obrátila pozornosť späť na upíra. „Pre teba je panenstvo nebezpečné, naveky ťa spúta so ženou, ktorú ako pannu uhryzneš.“ A bez ďalšieho vysvetlenia zmizla v nebezpečných zákutiach slumov aj so zmäteným dievčatkom.

Upír ničomu nerozumel. Zobudí sa len tak na tvrdej zemi v polorozpadnutom príbytku, stará sa oňho umelo vyzerajúca ženská s podrezaným jazykom a dieťaťom, ktoré s ňou vôbec nie je spríbuznené.

Áno, to už zistil. Tak nejako to doslova vycítil nosom. Malá nemala vôňu ako jej opatrovníčka. Vlastne mal pocit, že ani nepochádzajú z rovnakého rodu.

Prstami si nahmatal ostré tesáky. Desili ho, ale akosi si na ne zvykol. Musel ich mať dlhšie.

Zamyslene si skúmal brušká prstov a dlane. Boli hladké a bez rán. Pracoval on niekedy?

Keď sa však obzrel po úbohom príbytku, mal pocit, že chudobou netrpel. Kdesi hlboko vnútri cítil potrebu po mäkkej, obrovskej posteli a kope jedla.

Ako sa mohol dostať na toto odporné miesto?

Bolela ho hlava. Nič mu nedávalo zmysel.

Hltavo vypil ďalší balík krvi a hoci sa mu vrátila sila, spomienky zostávali v neznáme.

Prešiel celú chatrč dvakrát, prehľadal každý kút, ale ani to mu nepomohlo pochopiť ženu, ktorá ho zachránila.

Rozhodne je aj s dievčatkom na kraji chudoby. Nemali takmer žiadne oblečenie, jedlo sa sotva dalo definovať ako chutné alebo kvalitné a na zemi bol jediný úbohý matrac, na ktorom podľa vyležaného tvaru spávala len malá.

Ale prečo žije s niekým, kto s ňou nie je spríbuznený? Kde sú úrady, aby zakročili?

V Indii chudobní nikoho nezaujímajú, objavilo sa mu v mysli. Privrel oči a začali sa mu vynárať útržky súvislostí. Slumy. Chudoba. India.

Áno, pochopil. Jaya zrejme sama bojuje o vlastnú existenciu a z nejakého dôvodu uprednostnila malé dievčatko pred vlastným pohodlím. A ak tú malú odtiaľto čoskoro nedostane, môže sa jej stať niečo veľmi, veľmi zlé.

Stiahlo mu srdce. Mal by niečo robiť. Pomôcť im. Urobil to už niekedy? Pomáhal iným? Mal tú moc?

Prudko ho rozbolela hlava a musel klesnúť na matrac. Pred očami videl neznámu tvár. Krásnu, ale poznačenú smútkom a trápením.

Našiel lacnú ceruzku a skrkvaný kus papiera a na zemi začal kresliť. Nevnímal vlastnú ruku, sústredil sa len na obrázok, ktorý sa objavoval.

Udrel doňho pálčivý pocit, akoby niečo bolo mimo jeho moc. Žena, ktorú nakreslil, mala ten najsmutnejší pohľad na svete. Neusmievala sa.

Kto je to?

Nahnevane udrel päsťou do steny. Čo sa to s ním stalo?

Jaya celé dopoludnie neúnavne pracovala. Rashmi so sebou brávala z čistého strachu, že keby dievčatko nechala osamote, niekto ju unesie alebo ešte horšie. Dobre vedela, že hrozba stále nepominula, hoci sa zdá, že jej nepriatelia stratili záujem.

Oni sa nevzdajú. Nie, kým to dieťa nebudú mať zase vo svojich špinavých rukách, spútané, možno mučené a vyhladované.

To nedopustí! Obetovala už dosť a aj keby mala osobne preplávať more, malú odtiaľto dostane a dovolá sa spravodlivosti.

Ale kým sa nestane zázrak a ona anonymne nezíska dosť zdrojov, musí sklopiť chvost a prijať ťažký život vyvrheľa spoločnosti.

Ak by sa pokúsila o získanie skutočnej práce, dokladov alebo hoci len pomoci štátu, nájdu ju. Nezostalo jej teda nič iné, než prijať prácu ako upratovačka v niekoľkých domoch, kde jej platili na ruku a bez akýchkoľvek záruk.

Z peňazí sa jej darilo živiť Rashmi a zaobstarať jej základné potreby. Na seba minula len vtedy, ak jej niečo zostalo. A žalúdok jej to pekne často pripomínal.

Kedy naposledy mala bielkoviny? Bolo to vôbec tento týždeň? Och, určite pod všetkým tým maskovaním vyzerá ako zle vydepilovaný pudlík.

S výdychom vyleštila posledné zrkadlo a odložila čistiace prostriedky do skladu.

Rodiny, pre ktoré pracuje, sa vôbec nedajú definovať ako bohaté. Platili jej menej než minimum a správali sa k nej ešte horšie.

Zišla do predsiene, kde jej pupkatý majiteľ hodil na zem trochu peňazí, akoby sa bál, že sa jej dotkne a chytí nejakú pliagu, keby jej ich dal do ruky.

Poslušne ich pozbierala a odišla ruka v ruke s Rashmi.

„Myslíš, že tam stále bude?“ zaujímalo sa dievčatko zvedavo.

Keby záležalo na nej, bola by radšej keby vypadol. Nepotrebovala ďalšie problémy a rozhodne nie upíra so stratou pamäti. Akoby nestačilo, že sa musí starať o jedlo pre Rashmi a pre seba, pričom sama si odopierala veľkú časť potrebnej výživy. Netušila, ako by uživila upíra.

„Uvidíme,“ vzdychla. „Snáď si už spomenul.“

Počas dlhej cesty Rashmi neustále zívala, unavená z chodenia, pomáhania a stravy, ktorá už nevládala vyživovať jej rastúce telíčko.

Jaya potlačila slzy, ktoré chcela preliať. Takto dlho nevydržia. Na začiatku to šlo, malá krásne rástla a ona bola tiež pri sile.

Ibaže po toľkých rokoch podvýživy aj Jaya prišla o veľkú časť sily. Ako sa postará o seba aj malú?

Tieto myšlienky ju trápili až kým nevstúpili do nenávidenej chatrče a nenašli problémového upíra sedieť za stolom. Civel na kresbu mladej ženy a strhol sa, keď vošli.

Jaya nasadila odhodlanú masku, popohnala Rashmi k matracu a pomohla jej vyzliecť sa z vrchných šiat. „Prečítaj si rozprávku a hneď ti donesiem obed.“

Unavené dieťa prikývlo a napoly spalo, keď jej priniesla malú porciu nie práve vábivej kaše s trochou ovocia.

Len čo všetko zjedla, klesla pod tenkú prikrývku a zaspala tvrdým spánkom.

Jaya odniesla misku do kuchyne a začala sa venovať svojmu novému problému. „Spomenul si si na niečo?“ opýtala sa, keď si sadla oproti nemu k rozheganému stolu.

Zamyslene na ňu pozrel. Myseľ ho varovala, že by o nej mal niečo vedieť. Niečo pochopiť. Akýsi detail, ktorý mu unikal. Ale jemu toho unikalo dosť, takže to nakoniec vzdal.

„Pár drobností,“ priznal. „Už viem, čo je India.“

„Koľké šťastie,“ zamrmlala a snažila sa zakryť hlasné prosenie svojho žalúdka o trochu jedla.

Zmätené hnedé oči sa ponorili do tých jej a prisahala by, že prehliadol jej masku a vidí ženu, ktorou skutočne je. A tou ženou je len vystrašené, mladé dievčatko, sotva staré na to byť matkou.

„Prečo si mi pomohla?“ opýtal sa tichým hlasom.

Sklopila pohľad. Prečo mu pomohla? Asi preto, prečo má Rashmi – lebo je to správne. Navlhčila si suché pery. „Verím v spravodlivosť. Keď niekomu môžem pomôcť, je mojou povinnosťou urobiť to.“

Jeho oči prebehli po jej tele. Pristavil sa na tenkých rukách, viditeľných kľúčnych kostiach a prepadnutých lícach. „Sotva žiješ,“ neodpustil si.

Akoby to nevedela sama. Zovrela kostnaté dlane a po chvíli ich uvoľnila. „Ani tvoje vyhliadky nie sú najlepšie. Nevieš, komu môžeš veriť. Neodvážim sa poslať ťa za miestnymi upírmi.“

Zachmúril sa. Jeho myseľ bola jedna veľká, neprekonateľná stena. Cítil, že by si mal uvedomiť mnoho nezrovnalostí. Podivností. Priam ich mal na jazyku. Unikali mu o vlások.

Rozhodne vedel, že na Jayi je niečo zvláštne. Na jej výzore, pokožke, očiach.

V tejto chvíli na to všetko musel zabudnúť. Zachránila ho a to z nej robí jeho jedinú nádej. Kdesi hlboko v hrudi sa však ozval pálčivý pocit podobný ľútosti. Chcel jej pomôcť, dať jej jedlo a pohodlie. Jej aj dievčatku. Chcel ju chrániť. Odvďačiť sa jej.

„Neviem, čo budem robiť,“ priznal. „Neviem ako získať krv. Nemám kam ísť. Ani len netuším, či mám domov. Rodinu.“

Jayi ho prišlo ľúto. Je na tom horšie ako ona. Ju aspoň utešujú spomienky a nádej, že má za čo bojovať. „Nespomínaš si absolútne na nič?“

Zničene ukázal na kresbu. „Je to matná spomienka. Viem, že ma niečo strašne mrzí. Vždy keď na ňu pozriem, zovrie mi srdce. Akoby som vedel, že trpí.“

Tá tvár jej pripadala povedomá, ale nedokázala si vybaviť kde ju videla. „Manželka?“ tipla si, hoci ho nenašla s prsteňom.

Krútil hlavou. „Je to iné. Nedokážem ti ten pocit popísať. Vynárajú sa aj iné veci. Geografia, základné pojmy. Jazyky.“

„Je jazyk, ktorý by ti bol najbližší? Napríklad keď sa pozrieš na ňu?“ ukázala na kresbu. „Pri silných emóciách sa vraciame k najznámejším pomenovaniam.“

Sklopil pohľad k neznámej tvári, ale okrem pocitov ho nič konkrétne nenapadlo. Bezmocne pokrútil hlavou.

Jaya si vzdychla. Nemala prostriedky, ako mu pomôcť. „Tu asi zostáva len čakať,“ pripustila. „Možno keď sa trochu upokojíš, spomienky sa vrátia samy od seba.“

Frustrovane pokrčil hrot papiera. „Ale dovtedy? Čo mám robiť, Jaya? Neviem, kto ma chcel zabiť. Neviem či a kde mám rodinu. Nemám kam ísť a sotva si viem zohnať potrebné jedlo.“

Poznala jeho pocity, pretože prednedávnom pociťovala to isté. Dokonca horšie – ona vedela kam patrí, kto je a kde má rodinu, ale nemohla sa k nej vrátiť. Nikdy sa k nej nebude môcť vrátiť.

Dotkla sa jeho zovretej dlane a pohladila ho na zápästí. „Želám si, aby som ti dokázala pomôcť, ale sama sa neviem vymotať z vlastných problémov. Jediné, čo ti môžem ponúknuť, je život aký vediem ja.“ Ukázala na chatrč. „A ten za veľa nestojí.“

Upír sa jej úprimne zahľadel do očí. Videl v nich únavu a odpor k vlastnej mizérii. Tiež pochopil, že hoci je chudobná, slabá a pod tlakom, počúvla hlas vlastného svedomia a ponúkla mu pomoc, ktorá ju bude stáť viac energie a starostí.

„Nikdy si sa nepokúšala... no... odísť odtiaľto?“ nadhodil.

Jaya si smutne vzdychla. „Nie je to ľahké. Na začiatku, keď som mala viac prostriedkov, som nemohla. Vieš, aj po mne a po malej pátrajú... zlé bytosti. Chránim ju pred nimi, ale to znamená vyhýbať sa akýmkoľvek identifikačným úkonom. A teraz, keď by som možno aj riskla cestu preč... si nemôžem dovoliť ani lístok na vlak,“ vysvetlila mu.

Pochopil, že za jej slovami je celý nevypovedaný príbeh. „Si na úteku?“

„Tak nejako.“ Odtiahla od neho ruky a sklopila pohľad.

„A keby si mala prostriedky... dokázala by si nájsť spôsob ako uniknúť z tohto života?“ ukázal okolo seba.

Jaya sa nad tou možnosťou už ani nezamýšľala. Neexistuje šanca, že by vo svojom zoslabnutom stave vôbec nazbierala dosť prostriedkov. Nemá ani len doklady, akékoľvek papiere o Rashminom narodení a žiadne poistenie. „Možno. Nepremýšľala som nad tým.“

Tentoraz to bol upír, kto ju chytil za ruky. „Si jediná, ktorej môžem veriť. Pomôž mi prežiť, Jaya, a ja pomôžem prežiť tebe a tomu dievčatku.“

„Ako?“

V hlave spriadal plán z útržkov informácií, ktoré zistil, a ktoré sa mu vynárali. „Ak sa dostaneme z krajiny... tvoji aj moji prenasledovatelia stratia našu stopu, však?“

„Asi áno.“

„Ak mi dokážeš zaistiť krv, ja ti pomôžem získať dosť peňazí na odchod z tohto prašivého miesta. Môžem sa vydávať za človeka ako ty. Ale ani ty nie si smrteľná, však?“

Strhla sa, ale takúto vec pred ním očividne tajiť nemôže. „Nie, nie som,“ pripustila a odmietala dovoliť nádeji, ktorá sa jej rozlievala v žilách, ovládnuť jej zdravý rozum. „Ale ty sotva vieš kto si a kde si. Máš dosť problémov sám so sebou. Prečo by si si pribral ďalšie bremeno v podobe nás dvoch? Nemáš ani tušenia, kto sú naši nepriatelia.“

„Chcem prežiť, Jaya,“ vysvetlil jej jednoducho. „Moji nepriatelia hľadajú osamelého muža. Tí tvoji zrejme zúboženú ženu s dieťaťom. Ale kto by hľadal chudobnú rodinu? Budú tvoji nepriatelia predpokladať, že do svojich problémov zatiahneš neznámeho upíra? A aká je šanca, že tí moji by si domysleli, že som sa spojil s akousi slobodnou matkou aj s dieťaťom?“

Jaya nemohla uveriť, že nad tým vôbec uvažuje. A že slová tohto upíra, ktorý nepozná ani vlastné meno, dávajú zmysel. Mohli by si navzájom pomôcť. Urobila by čokoľvek, aby odtiaľto dostala Rashmi skôr, než ju muži prestanú vnímať ako dieťa.

A ak mu získa dostatok krvi, upír bude dosť silný na to, aby zvládol náročné práce a možno aj menšie krádeže u bohatých vykorisťovateľov, ktorí žijú na opačnom konci mesta.

Možno je jej osud konečne naklonený. Možno je on jej šanca na vykúpenie. Možno sa ich cesty nespojili náhodou.

Zahryzla si do pery. „Daj mi pár dní na premýšľanie.“