Stratená temnota - Prológ

Rímska ríša, rok 11 pred naším letopočtom...

Dav nadšených pozorovateľov hulákal a kričal radosťou nad tými krvavými jatkami, ktoré sa pred nimi odohrávali v aréne. Každá násilná smrť pre nich bola pobavením. Perverzne podporovali mrzačenie, pomalú smrť plnú agónie ukončujúcu rovnako bolestivý život.

Ten život mal dnes preňho skončiť.

Už nevládal.

Nemohol ďalej.

Túžil po smrti, konečnom odpočinku pre jeho večne ubolené telo. Už si ani nespomínal, kedy necítil únavu. Strach. Paniku.

Nezostalo v ňom nič, žiadna emócia, len prázdnota.

Zdvihol pohľad na čestné miesta pre najvyššie postavených a uvidel ho. Toho muža, ktorý mu ponúkol vykúpenie. Hrdo si sedel v čistých šatách na pohodlnom vankúši, popíjal víno a kŕmil sa ovocím.

Nebol vypasený ako väčšina mocných, ale bohatý pôvod na ňom bolo vidieť.

Nenávidel ho.

Radšej umrie než by sa upísal tomu démonovi a zmenil presne na to, čím pohŕda – manipulantom v šľachtických radoch.

Presne to po ňom chcel. Jeho uši, oči a slová, ktorými by dostal štyroch ďalších démonov k moci.

Radšej umrie.

Vrhol sa do arény a ako predpokladal, v ten deň jeho život skončil. Zle zrastená noha ho zradila a dlaň zničená infekciou neudržala zbraň.

Bruchom mu prešiel meč a teplá krv mu stiekla po nohách. S nadšením padol k zemi, dúfajúc v objatie smrti.

Objatie povolilo. Smrť ho nechala napospas démonovi.

Otvoril oči a strhol sa, keď uvidel že leží v prepychovej izbe s nádherným výhľadom a okrem podivného hladu necíti bolesť ani únavu.

„Nemáš za čo,“ ozvalo sa vedľa neho.

Zavrčal na muža, ktorého ponuku odmietol už pred týždňami. „Čo si mi urobil?“

„Dal som ti život, ktorý si nikdy nemal šancu žiť,“ odpovedal stoicky, bez emócie. „Niekedy my, starší a múdrejší, musíme rozhodnúť za mladých a pochabých.“

„Som otrok. Nikdy si mi nedal na výber. Len som zmenil majiteľa.“

Muž krútil hlavou. „Urob, čo chcem a môžeš to zastaviť. Otroctvo. Smrť. Budeš na najvyšších miestach. Nakoniec to budeš ty, kto získa moc nad ľuďmi.“

„Len pokiaľ ti to bude vyhovovať,“ dodal opovržlivo.

„Moje pohnútky ti nemusím vysvetľovať. Nepochopil by si ich.“ Usmial sa a ukázal mu ostré zuby, ktoré narástli aj jemu.

„Tak čo chceš?“ vzdal to nakoniec. Možno, ak sa podvolí, jedného dňa sám získa dosť moci, aby bol sám sebe pánom.

To ešte netušil, že dovtedy ubehnú tisícročia...