Stratená temnota 15

Lena sa budila veľmi pomaly a na veľmi krátke momenty. Vždy keď sa jej podarilo rozlepiť ťažké viečka, z úst jej vyšlo len jediné slovo: „Rashmi.“

Z diaľky akoby počula jej hlas. „Mami. Som tu.“

A zase temnota.

„Rashmi.“ Ďalší pokus.

„Ľúbim ťa, mami. Sú ku mne dobrí.“

Ďalšia tma.

„Rashmi. Amar.“

„Amar spí. Zobuď sa, mami.“ Teplý dotyk detskej rúčky na tvári. „Chýbaš mi.“

Opäť len bezvedomie. Po čase, ktorý bol pre ňu večnosťou, sa jej konečne podarilo prekonať spánok a udržať si oči otvorené.

Zažmurkala. Bola tma. Na stolíku vedľa nej svietila malá lampička.

Pootočila hlavu. Vedľa lôžka sedel anjel, ktorý ju zachránil. Roztomilá čiernovláska posediačky driemala, s nohami vyloženými na bielej plachte, ktorá Lenu zakrývala.

S obavami ju nadvihla a hodnotila poškodenie. S prekvapením zistila, že najhoršie rany niekto zahojil tak dokonale, že jej nezostanú ani jazvy. Pokožka sa však rýchlo hojila.

Pri pohybe plachty anjelove nohy spadli na zem a to ju prebudilo. „Ja nespím!“ vyletelo z nej zmätene. „Len si kontrolujem viečka!“

Lena sa pokúsila posadiť, ale šlo to ťažko.

„Počkaj, len pomaly.“ Anjel vstal a nadvihol jej vankúš, aby sa narovnala. „Ako sa cítiš?“

Vlastný stav jej bol ukradnutý. „Rashmi. Dieťa. Kde je? A ostatní? Dvaja upíri a človek?“ Srdce sa jej zvieralo strachom. Amar musel mať strašné zranenia. Prežil? Zachránili ho?

„Len pokojne.“ Anjel sa k nej posadil a podal jej pohár s vodou. „Napi sa. Deti sú v poriadku. Majú pridelenú spoločnú izbu. Samir ich stráži.“

Vydýchla si. Verila jej. Anjel by jej neklamal. „A ten ďalší? Upír.“

Žena podivne naklonila hlavu. „Jeho zranenia sú náročnejšie. Prežije, len je v bezvedomí.“

Úľava prišla ako prívalová vlna. Potom sa prihlásil pud sebazáchovy. „Kde to som?“

Anjel odložil pohár. „Nezľakni sa, áno? Si vo Verone. Vo veľkráľovskom paláci. Bola si v bezvedomí takmer týždeň.“

Zbledla. Zrýchlil sa jej dych. „U upírov?“ Obzrela sa. Toto nie je dobré.

„Prosím, nepanikár. Nikto ti neublíži.“

„Čo robí anjel medzi upírmi?“ Tie rasy sa nenávidia snáď ešte viac než vlkolaci a upíri.

„Nuž, bývam tu.“ Usmiala sa. „Volám sa Angelica. Som manželkou jedného z kráľov, Daria.“

Lene takmer vyleteli oči z jamiek. „Anjel? Ako veľkráľovná?“

Angelica si zahryzla do pery. „Na ten titul si ešte zvykám. Je to veľmi dlhý príbeh. Viac ma ale zaujíma tvoj, princezná.“ Zvedavo nadvihla obočie.

A úľava bola razom preč. „Snáď ste nepovedali mojim rodičom...“

„Nie,“ uistila ju. „Domysleli sme si, že nejako sme zodpovední nielen za tvoje zmiznutie, ale aj súčasný stav. Chceme si vypočuť celý príbeh, než sa rozpúta peklo.“

Nie. Ani za nič im nepovie o Rashmi, kým nebude mať záruku, že jej nikto neublíži a neuväzní ju.

Angelica pochopila. „Vieš čo? Nájdeme ti nejaké oblečenie a zavediem ťa k ostatným. Potom vyskúšame dostať do teba trochu jedla a uvidíme ako sa budeš cítiť, dobre?“

„Ďakujem, Veličenstvo.“

Angelica vstala a usmiala sa na ňu. „Bez titulov, prosím. Tu si na ne nepotrpíme.“

Kým bola preč, Lena s námahou vstala a žmúrila do tmy. Na lôžku v rohu ležala známa postava s hadičkou krvi v ústach.

„Amar!“ vzdychla a pribehla k nemu. Bol nehybný ako socha, hruď sa mu sotva dvíhala. „Prosím, preber sa,“ prosila ho so slzami v očiach. „Potrebujem ťa.“ Pobozkala ho na suché pery.

Nereagoval. Ani sa nepohol.

Smrkla. „Budeš v poriadku,“ sľúbila mu. „Nájdeme si krajší domček. S krbom. Vždy som chcela krb.“ Pohladila ho po čele. „Ja nás odtiaľto dostanem,“ šepkala nečujne.

Angelica sa vrátila a našla ju pri jeho lôžku. Lena si rýchlo zotrela slzy a nahodila neurčitý výraz. Vzala si od Angelicy jednoduché oblečenie. „Vyzerá tak strnulo,“ povedala.

Angelica si smutne vzdychla a odhrnula mu vlasy z tváre. Lenu pichol osteň žiarlivosti. Nikto sa nebude dotýkať jej upíra! „Veľmi sme sa oňho báli,“ povedala. „Bratia boli starosťami bez seba.“ Odtiahla ruku. „Považujeme za zázrak, že je tu.“

Lena sa zamračila. „Ako prosím? Vy... vy ste ho hľadali?“

Anjel prikývol. „Po celom svete. Nepovedal ti to?“

Stále zmätene skákala pohľadom z Angelicy na Amara. „N-nie. Keď som ho našla, mal amnéziu. Nevie ani ako sa volá. Kto je to?“ Dozvie sa konečne, aké miesto jej manžel zastáva medzi upírmi?

„Ach, drahá.“ Angelica jej podala oblečenie. „Je to Andreas. Piaty veľkráľ. Ušiel od nás pred niekoľkými mesiacmi.“

Handry jej vypadli z ruky. Klesla jej sánka.

Nie.

Nie!

To nemôže byť pravda!

„A-a-ale veď... on si spomenul... bol otrokom,“ habkala.

Angelica našťastie nepochopila hĺbku jej zhrozenia. Nikto nezistil, že sa vzali. Nenosili obrúčky a každý si domyslel, že sa len našli ako dvaja utečenci a spojili sily. „Tiež sme sa to dozvedeli nedávno. Andreas... nám v istých veciach klamal. Stále je však rodina. Rodina sa neopúšťa.“

Podlomili sa jej kolená. Klesla na prázdne lôžko. „To nie je možné.“ Ako to mohla nevedieť? Ako to on mohol nevedieť?

Veľkráľ!

Drahí bohovia!

Toto neustoja. Len čo si spomenie, oľutuje manželstvo s niekým ako ona. Vlčicou, ktorá svoj vek stále počíta v dvoch cifrách, na rozdiel od jeho štyroch.

Srdce sa jej lámalo.

„Skutočne si to nevedela?“ Angelica jej znovu podala oblečenie, ktoré potiahla z Kathrininho šatníka.

Bezmocne krútila hlavou. „Keby áno, neťahám ho do svojich problémov.“ Pretrela si unavenú tvár. Spala s upírskym veľkráľom. Po tom, čo sa oba dvory jasne postavili proti akejkoľvek svadbe medzi nimi.

Keď niečo pokašleš, Lena, pokašleš to poriadne, karhala sa.

„Ak mal amnéziu, vysvetľuje to veľa vecí. Bratov to bude zaujímať.“

Iste. Hej, mimochodom, vzala som si vášho brata. Tešíte sa? A robili sme to ako králiky, vo všetkých polohách. Plesla sa po čele. Toto bude malér!

„Ale o tom neskôr. Obleč sa a pokúsime nájsť nejaké jedlo.“ Ďalší srdečný úsmev. Ako sa táto žena mohla vydať za upíra? Je mentálne zdravá?

Nad ránom už sedeli v jedálni nad miskou riedkej kaše. Teda ona mala kašu. Angelica vyjedala balík čipsov.

Lena sa stále nerozhodla, či má utiecť alebo zostať. Rashmi skutočne dostala krásnu izbu, o ktorú sa delila s Neelou. Takisto im niekto nakúpil nové oblečenie a kopu sladkostí. Samir spal hneď vedľa, stále slabý zo zranení.

„Ani jeden z nich nám nechcel nič povedať,“ posťažovala sa Angelica, kým vlčica jedla. „Teda Samir priznal, že mu brat aj s macochou ukradli trón a niekoľkokrát sa ho pokúsili zabiť. Potom sa ho zase pokúsili zabiť veľkráli, kým nevysvetlil svoje manželstvo s tým dieťaťom.“ Striasla sa. „Našťastie sa ho Neela zastala. Zbožňuje ho.“

Mĺkvo prikyvovala.

„Rashmi sa pýtala len na teba. Odmietala jesť. Museli sme ju vydierať. Nepustili sme ju k tebe, kým sa nenajedla.“

Ach, jej malé dieťatko!

„Zvláštne je, že ti hovorí mami. Pretože sme si istí, že nie ste príbuzné.“

Lena zdvihla pohľad od misky. „Vychovala som ju. Nikoho iného nemá.“

Angelica ju so záujmom pozorovala. V Leninom správaní spoznala seba.

Vystrašená.

Osamotená.

Presvedčená, že celý svet sa spojil proti nej a nikto sa za ňu nepostaví.

„Ujasnime si jednu vec, princezná,“ povedala vážne a odložila prázdny balík čipsov. „Sme na tvojej strane. Vieme, že Rashmi je džin. To kvôli nej si sa stratila, však? Myslela si si, že v našom svete nebude v bezpečí. A vtedy to mohla byť pravda, ibaže veci sa zmenili. Národ džinov nevyhynul. Stovky ich žijú vo Veľkej Británii ako spojenci Salvatora Anglického.“

Šokovane pustila príbor. „Džinovia? Žijú? Slobodní?“

„Až príliš slobodní. Práve ich učíme nepremiestňovať sa do našich súkromných komnát.“

„Ako je to možné?“

„Dlhý príbeh,“ odpovedal hlboký hlas od dverí, až sa strhla. O zárubňu sa opieral vysoký upír s dlhšími čiernymi vlasmi a tmavomodrými očami. Za ruku držal roztomilú blondínku o veľkosti záhradného trpaslíka, ktorá si Lenu so záujmom prezerala.

„Yelena, zoznám sa s veľkráľom Nerom a jeho manželkou Kathrine,“ predstavila ich Angelica.

Lena okamžite vstala a mierne sa uklonila. „Veličens-“

„Prosím, bez formalít.“ Kathrine k nej pribehla a narovnala ju. „Ahoj.“ Podala jej ruku. „Veľa som o tebe počula. Lana s Nikolaiom sa nikdy nezmierili s tvojou smrťou.“

Do očí jej vystúpili slzy. Mama. Otec. Netúžila po ničom inom než ich objať, len nie za cenu vojny, keď sa dozvedia čo sa jej stalo.

„Ja... aj mne chýbajú,“ priznala.

Kathrine ju sestersky objala. „Všetko sa napraví. Poď, posaď sa.“ Klesla na stoličku vedľa Leny. „Prikázala som služobníctvu, aby Rashmi nechali spať o hodinu dlhšie. Predpokladám, že ani ona sama nevie čo sa vlastne deje, však?“

Och, je skutočne ťažké odolávať úprimnosti, ktorá vyžarovala z oboch žien. Pozrela na Nera, ktorý len trpezlivo čakal, ako sa rozhodne. Ale ako im môže povedať, že jeden z ich vlastného druhu je sadistický maniak? Bude to jej slovo proti slovu kráľa.

Kým sa rozhodovala, prikvitli k nim aj zvyšní bratia s Minou. Vtedy prišiel ďalší šok, keď pochopila že tretia veľkráľovná je pôvodom človek.

Ako tak okolo nej sedeli, v takmer rodinnej atmosfére, necítila sa ako vypočúvaný svedok. Nikto na ňu netlačil. Proste... čakali.

„Ak vám to aj poviem, neuveríte mi,“ vzdychla.

„Princezná,“ oslovila ju Mina citlivo. „Už vieme, že indický kráľ spáchal kopu krvavých zločinov. Ale čo urobil tebe? Prosím, chceme to pochopiť. Musíme ho zastaviť, ale potrebujeme viac dôkazov.“

Neisto sklopila pohľad. Čo im má povedať? A koľko toho môže prezradiť? Nielen o jej osude, ale aj o Heliovi, Ama... teda Drewovi a manželstve, ktoré je odsúdené na zánik?

„Tak dobre,“ rozhodla sa nakoniec. „Poviem vám to. Je na vás, či mi uveríte.“

Po pravde im zopakovala celý strastiplný príbeh od príchodu do Indie až po ten osudný deň, keď našla polomŕtveho upíra v rieke. Vtedy sa uchýlila k polopravdám. Spomenula amnéziu, ich snahu získať finančné prostriedky a jej zničené zdravie, ktoré napravil až Samir. O Heliovi nepadlo ani slovo. Tak ako o jej citoch k nemu a ich svadbe. Dala si záležať na tom, aby znela neutrálne a vyjadrovala len priateľskú obavu o milovaného upíra.

Keď skončila, nikto ju neobvinil z klamstva. Vlastne sa zdalo, že Angelica sa čoskoro povracia a Mina v ruke obracala ostrý nôž. Králi nevedeli, čo povedať.

„Skutočne som nevedela, že Amar je Drew. Nikdy som nikoho z vás osobne nestretla,“ ospravedlňovala sa. „Netuším, prečo ho neodhalil Samir.“

„Z rovnakého dôvodu,“ odpovedal Alec potichu. „Macocha ho držala mimo politického diania. Stretol sa len so mnou, krátko a veľmi dávno.“ Nahnevane udrel po stole. „Mali sme to tušiť.“

„Prečo od vás Drew odišiel?“ začala klásť vlastné otázky Lena. „Vedel len, že uteká. Čo prinútilo veľkráľa vzdať sa trónu?“ Hoci odpoveď zrejme poznala, potrebovala počuť ich verziu.

Angelica zatla päste. „Drew nás všetkých držal pokope a praskli mu nervy. Utiekol pred mojou korunováciou a zanechal po sebe znepokojivý odkaz. Ale to sa napraví.“ Usmiala sa. „Momentálne si našou prioritou ty. A Rashmi, prirodzene. Musíme nájsť spôsob ako sa vyhnúť vojne, zoznámiť ju s džinmi a dostať za mreže maniaka, ktorý má toto celé na svedomí.“

Stiahlo jej hrdlo. Nič z toho nechcela. Ona nie je diplomatka. Ani bojovníčka. Je len rozmaznaná princezná, ktorá vie iba utekať. Jediné, po čom túži, je zobrať malú a Drewa, nájsť si malý domček ďaleko od všetkých a žiť pokojný život. Na dvor nepatrí. Ani do politiky.

„Urobím, čo bude v mojich silách,“ sľúbila neochotne. „Môžem ísť zobudiť Rashmi? Chcela by som ju vidieť.“ A dostať sa čo najďalej od týchto mocných bytostí.

Justin prikývol a ukázal na schodisko vedúce na poschodie. Okamžite sa vytratila, ale za najbližším rohom zastala a započúvala sa.

„Ktokoľvek Drewa najal, je stále tam vonku,“ povedala Kathrine s obavami. „A pôjde po ňom.“

„Ale na ktorú stranu sa Drew postaví?“ uvažoval Dario. „Svoj trón nechce. Ak si vôbec spomenie, že je kráľ.“

„Alebo tu zostane ako kráľ, alebo ako väzeň,“ rozhodol Alec. „Je to náš brat. Je svedkom v Yeleninom prípade. Nemôžeme ho nechať odísť.“

Lena potlačila vzlyk. Drew patrí sem a jeho rodina oňho bude bojovať. Ona je len príťaž. Nemôžu byť spolu. Upírsky veľkráľ a vlčica? Sám si to určite uvedomí, len čo sa mu vráti pamäť.

Smutne kráčala k Rashminej a Neelinej izbe. Na prahu ale zastala, keď v izbe uvidela čiernovlásku, ktorej tvár poznala. Nakreslil ju Drew, krátko po tom čo sa stretli.

„Zdravím,“ povedalo dievča placho. „Práve som chcela zobudiť dievčatá. Som Abigail. Ty budeš princezná Yelena.“

Abigail. Princezná.

„Lena,“ opravila ju. „Drew si na teba spomenul. Nakreslil ťa.“

Abby sa usmiala. „Skutočne?“

„Nevedel kto si, ale... má ťa rád.“ Často sa jej pokúšal popísať neurčité pocity lásky k neznámej žene, lásky odlišnej od toho, čo cítil k Lene.

„Aj ja ho mám rada. Ako vlastného brata, hoci ním nie je.“ Zotrela si slzu. „Som tak rada, že si mu pomohla.“

„On pomohol mne. Je to... čestný muž. Skutočný kráľ. Nepoznám nikoho s lepším srdcom.“

Abby smrkla. Bolo na nej poznať, ako ju trápi stav nevlastného brata. „I-idem ho navštíviť.“ Pobrala sa na odchod. „Rashmi sa poteší, keď ťa uvidí,“ dodala od dverí. „Neviem čo všetko sa vám stalo, ale si pre ňu perfektnou matkou. Neprešiel deň, aby sa o teba nestrachovala.“

Zlomené srdce ešte viac zabolelo. Jej maličká bola celé dni bez matky, v cudzom prostredí, obklopená predátormi.

Abby potichu zavrela dvere a nechala ich osamote. Lena si uplakane kľakla k honosnej posteli a s láskou zobudila svoju dcérku.