Stratená temnota 17

Upíri poslali na dvor vlkolakov džina. Premiestnil sa do súkromných komnát kráľovského páru, preventívne so zatvorenými očami. „Je to tu bezpečné?“ opýtal sa hneď. Keď naposledy urobil tú chybu, že prišiel neohlásene, naskytol sa mu výjav, ktorý aj znalca Kamasutry uviedol do rozpakov.

Vlkolaci majú divné sexuálne praktiky.

„Sme oblečení, Levent,“ zasmiala sa Lana.

Džin sa usmial a uklonil sa im. Kráľ a kráľovná vlkolakov sedeli pred televízorom, pritúlení jeden k druhému.

„Posielajú ma z Verony,“ vysvetlil im svoj príchod. „Veľkráli vás pozývajú k sebe na dvor. Neoficiálne. Mohli by ste na pár hodín zmiznúť, aby sa po vás nikto nezháňal?“

Vlci na seba ustarane pozreli. Ak ich chcú vidieť upíri a ešte k tomu v tajnosti, nemôže ísť o nič dobré. „Kto sa zase dostal do maléru?“ zastonal Nikolai.

„Výnimočne nemám poňatia. Nechceli mi nič prezradiť. Len vás mám čo najskôr dostať do Verony.“

Panovníci sa neochotne pozviechali, prezliekli do menej domáckeho oblečenia a nechali sa premiestniť do útulnej pracovne, kde za masívnym stolom sedela Mina.

„Lana!“ Nadšene objala priateľku. „Rada ťa opäť vidím.“

„Aj ja teba, drahá,“ usmiala sa vlčica. „Kraľovanie ti pristane.“

Mina zružovela. Mala pocit, že to bolo len včera čo sa vydesene krčila vo vlkolačom sídle, šokovaná zo sveta, do ktorého ju Justin vtiahol.

„Nikolai,“ privítala aj jej manžela a dala mu rýchly bozk na líce.

„Čo sa stalo, Mina? Prečo si nás tak rýchlo zavolala?“ opýtala sa Lana ustarane.

Mina nešťastne pokrčila tvár. Včera večer všetci ťahali slamky a ona prehrala. Prischla jej neľahká úloha informovať ich o osude dieťaťa, ktoré obaja pochovali, zatiaľ čo bratia si šli dať druhé kolo hádok s Drewom. Ten sa zavrel vo svojich komnatách a trucoval. Lenu mali po celý čas na očiach, pretože aj tá vyzerala, že by radšej ušla než čelila svojej rodine.

„Posaďte sa,“ vyzvala ich a vrátila sa do kresla za stolom. Vážne sa oň oprela lakťami a prehrabla si mahagónové vlasy. „Musím vám povedať niečo nepríjemné a uisťujem vás, že je to pre mňa rovnako ťažké, ako to bude pre vás počúvať.“

Nikolai zvedavo naklonil hlavu. Už videl mnoho poslov zlých správ a máloktorý mal v očiach hrôzu ako Mina. Toto bude zlé.

„Pred pár dňami,“ začala, „sme sa dozvedeli o zločinoch jedného z našich kráľov. Zachránili sme niekoľko jeho obetí, ale ešte sme sa nerozhodli ako s ním naložíme.“

„Aké zločiny?“ vyzvedala Lana.

Mina privrela oči. „Otroctvo. Týranie detí. Prenasledovanie nevinných a svojich odporcov. Vraždy. Najímanie žoldnierov. Je toho veľa. Jednou z jeho obetí... je mladá žena vášho druhu. Našli sme ju na pokraji smrti a uzdravili.“

Kráľovský pár okamžite spozornel. K svojmu ľudu sú ochranárski. Ak niekto z upírov ublížil vlkolakovi...

„Verte mi, je to ešte horšie, než to vyznieva,“ priliala olej do ohňa Mina. „Kvôli jeho prenasledovaniu takmer umrela na podvýživu, okrem iného.“

„Kde je? Chceme ju vidieť!“ vykríkol Nikolai a vstal. Lana ho znepokojene stiahla späť do kresla.

Mina si vzdychla. „Než vás k nej zavediem, chcem vás uistiť že vás zahrnieme do akéhokoľvek vyšetrovania a súdneho rozhodovania o treste pre vinníka. Na slobode ho nechávame len preto, aby sme sa s vami poradili o najlepšom postupe. Za žiadnych okolností ho nenecháme voľného dlho a sme ochotní vydať ho vám pre ďalší súd podľa vašich zákonov. A myslím, že aj džinovia budú chcieť svoju časť spravodlivosti.“

„Prečo?“ ozval sa Levent od dverí.

Zaškrípala zubami. „Pretože dotyčný plánoval využiť dieťa vášho druhu ako otroka. Vypálil mu na ruku znak väzňa.“

Džin urobil krok vpred. „Kde je dieťa?“ opýtal sa tichým, nebezpečným hlasom.

„V bezpečí. Uvidíš ho len čo... len čo to vyriešim s vlkolakmi.“

„Vaše Veličenstvo, ak je jedno z našich detí osamotené a vydesené niekde vo vašom paláci...“

Mina vstala. „Dieťa je s matkou. Máš moje slovo, že je oň postarané.“

Čiernovlasý džin bojovne nadvihol bradu. Takisto cítil potrebu dovolať sa spravodlivosti pre svojich.

„Lana? Nikolai?“ vrátila kráľovná svoju pozornosť k vlkolakom. „Dokážete si zachovať chladnú hlavu? Postačí vám slovo nášho dvora? Môžete k nám poslať svoje jednotky, ak chcete. Budú užitočné pri dolapení vinníka.“

Nikolai opäť vyskočil na nohy. „Prisaháš na svoj život?“

„Prisahám. My sami sme zhrození vývinom situácie. Vypočujeme si akékoľvek návrhy z vašej strany. Len nás, prosím, neodsudzujte za zločiny jednotlivca. Nikto z nás by nikdy neurobil vlkolakovi to, čo sa stalo jej.“

„Veríme ti, Mina.“ Lana sa na ňu napriek prísnemu výrazu usmiala. „Ale chceme poznať celý príbeh.“

Prikývla. „Bude lepšie, ak vám ho povie sama. Ja naň... nemám znovu žalúdok. Nasledujte ma. Levent, k tebe sa hneď vrátim.“

Upírka viedla pár vlkolakov chodbami až k súkromnému salóniku v obytnom krídle paláca. Zastavila sa pred dverami. Nervózne sa k nim otočila. „Rada by som vám povedala, že toto stretnutie bude ľahké, ale... klamala by som. Hlavne pamätajte, že sme na jednej lodi, dobre?“

„Mina, otvor tie dvere!“ vyzvala ju Lana. Čokoľvek sa dozvedia, čokoľvek uvidia, zmieria sa s tým. Sú predsa kráľmi. Ten titul nezískali vyhýbaním sa nepríjemným situáciám.

Kráľovná si len rozpačito vzdychla a vpustila ich do luxusne zariadeného salónika ladeného v krémových farbách, kde pri okne čakala nervózna Lena.

Ubehli presne tri sekundy neveriackych pohľadov. Tri sekundy toho najťažšieho ticha. Tri sekundy, než rodičia spoznali tvár svojej najmladšej.

„To nie je možné.“ Lane sa oči zaplnili slzami. „To nie je pravda!“ vykríkla.

Nikolai pribehol k drobnej žene. „Yelena? Ty...“

„Žijem, ocko,“ povedala dojato. „Som to ja.“

Okamžite bola uväznená v objatí dvoch zničených rodičov. Lana prepukla v plač, dotýkala sa dcérinej tváre a vlasov a takmer sa jej podlomili kolená. „Moje dieťatko. Moja maličká. Mysleli sme si... pochovali sme ťa.“

„Ja viem. Je mi to tak ľúto. Neprešiel deň aby ste mi nechýbali.“

„Zlomilo nám to srdcia, maličká.“ Nikolai ju stále pevne objímal. Odtiahol sa až keď začala lapať po dychu. „Drahí bohovia, čo sa s tebou stalo?“

Lanin plač prepukol v hystériu. Osem rokov oplakávala dieťa, ktoré priviedla na svet, učila rozprávať a chodiť. Dieťa, po ktorom jej zostalo len meno na náhrobnom kameni. „Čo ti urobili, maličká? Kto? Zabijem ho!“

Yelena ju musela odtiahnuť k pohovke, aby jej neskolabovala na zem. „To nič, mami. Som tu. Nič mi nie je,“ opakovala dookola. „Nikdy viac sa nebudeš musieť pozrieť na môj hrob.“

Kráľovná sa ešte viac rozplakala. Nikolai si kľakol pred dospelú dcéru, ktorá od neho odchádzala ako veselé osemnásťročné dievča. Teraz však videl, že len nedávno nabrala trochu váhy a stále pôsobila vychudnuto. Detská nevinnosť sa kamsi stratila.

Mina potlačila vlastné slzy. Nedokázala si predstaviť tú bolesť. Pochovať vlastné dieťa musí byť horšie než smrť. Ale po toľkých rokoch zistiť, že je nažive? Že mu niekto ublížil a oni tam neboli, aby ju ochránili?

Diskrétne zo skrinky vybrala balenie vreckoviek a položila ho na stolík pred zničenú rodinu. „Ja... vás tu nechám. Potrebujete si toho veľa povedať. Keď sa na to budete cítiť, zavolajte ma cez Intercom,“ ukázala na stenu. Potom sa rýchlo vyparila.

 Lena si myslela, že zvítanie s rodičmi bude veselá chvíľa. Ako sa len mýlila! Len čo ich uvidela, dobehli ju všetky tie roky samoty. Každá noc, čo za nimi smútila, sa vrátila tisícnásobne. Srdce jej pukalo pri každom vzlyku od mamy alebo otca.

Chcela, aby tu s ňou bol Drew a dodal jej silu. Nanešťastie, oboch strážili jeho bratia a ich manželky. Nedostali ani chvíľu na to, aby si utriedili vlastné pocity.

Trvalo hodinu, kým sa jej mama spamätala dosť na to, aby bola schopná reči. Sedela vedľa dcéry, zvierala jej dlaň a minula polovicu balenia vreckoviek.

„Ako je to možné?“ konečne prehovoril Nikolai. „Prehľadali sme celý svet, Yelena.“

Nešťastne naňho pozrela. „Ukrývala som sa. Ale pre dobrú vec.“ Smrkla a chabo sa usmiala. „Zachránila som dieťa.“

Lana prekvapene zažmurkala. „Dieťa?“

Princezná im zopakovala príbeh, ktorý povedala upírom. Tentoraz si ale musela dávať pozor, aby nevyslovila klamstvo, ktoré by vlkolaci vycítili. Niektoré skutočnosti vynechala, niekde sa uchýlila k polopravdám. O manželstve a ani jej citoch k Drewovi nepadlo ani slovo. Viac sa sústredila na Rashmi, Samirovu pomoc a ich útek do Thajska.

Strašná realita Lanu znovu rozplakala a Nikolai od zúrivosti roztrhal všetky vankúše, ktoré skrášľovali salón.

„Mami, oci, toto všetko som urobila, aby nedošlo k vojne s upírmi,“ povedala nakoniec prosebne. „Bolo to osem dlhých rokov. Nepremrhajte moju obeť. Ak sa obrátite proti upírom, všetky dobré úmysly sa stratia a vaša aj moja bolesť z odlúčenia bola zbytočná.“

„Ako si, do pekla, mohli nevšimnúť, že jeden z ich kráľov je psychopat?!“ rozčuľoval sa Nikolai oprávnene.

„Drahý,“ prehovorila Lana mierne. „My sme si nevšimli, že je medzi nami rasa mačiek. Myslím, že v tomto prípade veľkráli nenesú vinu.“ Smrkla. „A bol to skutočný následník indického trónu, kto ju vyliečil.“ Nežne pohladila svoju maličkú po líci.

Vlkolak sa prinútil dýchať a nemyslieť na masaker. „Čo budeme robiť?“

Yelena nahlas preglgla. „Mina vám sľúbila participáciu. Prijmite ju. Spoločne môžeme nájsť dosť dôkazov proti indickému kráľovi a legálne ho zatknúť. Ak všetko vyjde, dostane najvyšší trest – vyhnanstvo na Bornholme. A ak nie, požiadame o jeho vydanie pod našu jurisdikciu a odsúdime ho podľa našich zvykov.“

Dvaja panovníci prekvapene pozreli na dcéru. Vždy ju držali mimo politických záležitostí, čiastočne aj na jej žiadosť. Teraz sa zdá, že je najpovolanejšia z nich všetkých.

„Ty preňho nechceš tvrdší trest? Pomstu?“ opýtala sa Lana jemne.

Princeznine oči sa zaplnili slzami. „Chcem spravodlivosť, mami. Koľko detí takto utýral? Koľko nepriateľov zabil? Pomstou sa len znížim na jeho úroveň. Nie.“ bojovne zdvihla bradu. „Odsúdime ho podľa zákonov.“

„Ak je to tvoje želanie, budeme ho rešpektovať,“ súhlasila kráľovná. Nahlas smrkla. Prinútila sa k úsmevu. „A potom nás už nič nerozdelí.“

Yelenu zaliala vina. Nič nerozdelí... Dovolí jej Drew odísť? Poprie ich manželstvo? Uvoľní mágiu, ktorá ich zväzuje?

„Ľúbim vás. Oboch,“ povedala, aby uľavila svojmu svedomiu. Pevne objala oboch rodičov. „Všetko sa napraví.“

Drew dorazil na večeru len preto, že si to vyžiadali panovníci vlkolakov. So stiahnutým hrdlom pozrel na nič netušiacu svokru so svokrom, ktorí podľa Leninho utrápeného výrazu stále nevedia, že sú rodina s upírmi.

„Veličenstvá,“ pozdravil ich s krátkym úklonom.

Lana sa z ničoho nič rozbehla a hodila sa mu okolo krku, opäť v slzách. „Ďakujeme, Andreas. Ďakujeme, že si pomohol našej malej.“

Drew ju rozpačito pohladil po chrbte. „Nemusíš mi ďakovať,“ uistil ju. „Naopak.“ Odtiahol sa a pozrel jej do tváre. „To ja som vám zaviazaný. Za to, že ste vychovali dcéru, ktorá zachránila upíra napriek vlastnému nepohodliu.“

Kráľovná sa hrdo zasmiala. „Si dobrý muž, Drew,“ povedala mu to, čo jej dcéra opakovala celé mesiace.

Nikolai mu vďačne podal ruku. Bez slov mu pozrel do oči a muži si porozumeli.

„Ehm, vlastne by ste mali spoznať ešte niekoho,“ odkašľal si Drew nervózne, keď začul opatrné kroky za sebou. Odstúpil a za ním sa objavili tri neisté postavy.

„Lana, Nikolai, zoznámte sa so Samirom Indickým, jeho... manželkou Neelou a Rashmi.“

Vlkolaci boli, našťastie, vopred informovaní o manželstve upíra s dieťaťom a nevyleteli z kože.

Rashmi pribehla k matke a zvedavo hľadela nevinnými očkami na neznámu dvojicu pred sebou. „Mami? Kto je to?“

Yelena sa k nej s úsmevom sklonila. „Rashmi, toto je môj ocko kráľ Nikolai a moja mamka, kráľovná Lana.“

Detská tvárička sa rozžiarila. „Tvoji rodičia? Ale nepovedala si mi...“ Prekvapene sa otočila k panovníkom, potom späť k mame. A znovu. „Ty si princezná?“

Prikývla. „Princezná vlkolakov.“ Pobozkala ju na líce. „Pozdrav svoju novú rodinu.“

Dievčatko urobilo jeden plachý krok k dvojici. Lana si k nej na zem kľakla prvá. „Ahoj.“

Rashmi si hanblivo hrýzla peru. „S-si moja stará mama?“

Kráľovná potlačila slzy. „Áno, maličká. A ty si odteraz princezná. Objímeš ma?“ Natiahla k nej ruky.

Rashmi neisto vyhovela jej požiadavke. Nikdy nepremýšľala nad tým, že by mohla mať viac než Lenu. Potom si ale zvykla na Amara. Teda Drewa. A teraz... teraz má starých rodičov? Ktorí ju nazvali princeznou?

„Samir, dvor vlkolakov ti je takisto zaviazaný,“ povedala kráľovná, stále objímajúc novú vnučku. „Máš našu plnú podporu pri znovuzískaní trónu.“

Samir sa uklonil. „Ďakujem, Veličenstvo. Cením si to.“

Posledný do jedálne prikvitol džin Levent. Pod očami mal tmavé kruhy. Vydýchol si, keď uvidel usmiate dieťa v objatí šľachty. Dvor vlkolakov si práve získal spojenectvo jeho rasy.