Stratená temnota 21

Drew bol príliš emočne vyčerpaný, aby v ten deň čelil svojim staronovým bratom. S Lenou sa vrátili do jeho komnát, kam si na súkromnú večeru prizval jej rodičov a samozrejme Rashmi.

Lana a Nikolai boli sami zmätení z nových informácií, ale ich hnev z dcérinho nečakaného manželstva akosi poľavil. Zistili, že na svete sú aj horšie veci. Svoju pozornosť venovali neposednému dievčatku, ktoré len teraz objavovalo vlastnú slobodu. Rozprávali jej o Leniných bratoch, ich paláci v Dánsku, a miestach kam ju chcú zobrať.

Keď neskoro večer ležali v posteli po tom, čo Rashmi vysvetlili fungovanie televízora v jej izbe a ukázali jej databázu rozprávok, Drew si len vysilene vzdychol a oči uprel na strop. „Prvý raz v živote sa cítim na svojich dvetisíc rokov. Som už starý, Lena,“ posťažoval sa.

Pobavene sa zdvihla z jeho hrude, aby mu videla do tváre. „Starý? Pred dvadsiatimi štyrmi hodinami si ma tu učil snáď všetky polohy Kamasutry a ešte si mal tú drzosť tvrdiť, že je to len slabá predohra.“

Hravo ju pobozkal na nos. „A aj bola. Máš slabú výdrž, šteniatko.“

Prižmúrila naňho oči a opäť si ľahla. „Nemyslím, že je to staroba, Drew. A tiež si nemyslím, že sa v skutočnosti chceš vzdať trónu.“ Hoci by ju nič nepotešilo viac, než keby to urobil.

„Ale? Ako si prišla k takému záveru?“ prekvapil sa a hladil ju po hebkých vlasoch.

„Kraľovanie sa ti páči. Nie tá časť s riešením problémov svojej, odpusť mi ten výraz, šibnutej rodiny, ale pomáhanie iným. Napĺňa ťa to. V Indii si bol pološialený z toho, že nemôžeš zachrániť nevinných z toho pekla, kde sme žili. O najvyššom dvore ma učili, keď som bola dieťa. Máte sieť nemocníc pre chudobných. Postavili ste tisícky útulkov pre bezdomovcov a tiež máte nadáciu na pomoc sociálne slabším s rakovinou a cukrovkou. Ty si s bratmi nezostával kvôli lesklej korune. Túžil si aspoň trochu pomôcť tomuto svetu.“

Nepoprel to. Nikdy sa však nezamyslel nad vlastnými pohnútkami. Isteže chcel pomôcť menej privilegovaným – raz bol predsa jedným z nich. Mohol to byť skutočný dôvod, prečo sa nechal šikanovať bratmi aj Heliom?

„Nezavrhol by som ho,“ povedal po dlhej chvíli ticha.

„Hm?“ Lena k nemu obrátila pohľad.

Drew si pretrel oči. „Helia. Keby mi povedal pravdu, prijal by som ju.“

Nechápavo nadvihla obočie. „Skutočne?“

Prikývol, hoci váhavo. „Nevedel o mne. Za to ho viniť nemôžem. Bol by som hrdý na to, že mám otca, ktorý sa o mňa zaujíma.“

Lena potlačila slzy. „Tak prečo si sa tomu dnes tak bránil?“

„Pretože si vybral manipuláciu a intrigy,“ zavrčal nepriateľsky. „Zvolil si politiku pred rodinou.“ V konečnom dôsledku nebol nikomu dobrý ako syn. Pre matku sa stal predmetom na obchod – tak sa z neho stal gladiátor, pre otca bol zase nástrojom. Bratia ho vnímali len ako úbožiaka, ktorého mohli komandovať. Len Lena pri ňom stála či už bol chudobný bezdomovec, alebo kráľ. Nechcela po ňom nič, žiadne majetky či veľkolepú svadbu. Vzala si ho v tých najjednoduchších podmienkach, kde nedostala ani luxus obyčajného prsteňa, ktorý by ich spájal.

„Každý v živote urobí chybu,“ pokúšala sa zmierniť jeho nenávisť. „Helio sa má tiež čo učiť, nech je akokoľvek starý.“

Možno. Ale nech sa to učí niekde inde. Práve keď sa od neho konečne oslobodil, zistil že ich spája krv. Drew nevedel, či sa mu chce smiať alebo plakať nad tou iróniou.

„Ty, Drew?“ prerušila Lena tok jeho myšlienok.

„Áno?“

„Uvedomuješ si, že ak sa aj vzdáš koruny nadobro... stále budeš princom vlkolakov, však?“

Tentoraz sa už rozosmial. Niekedy je život príliš šialený, aby nad ním plakal. Prehupol sa na svoju drahú manželku a s úsmevom jej dal ďalšiu lekciu Kamasutry.

Lenu prebudil nepríjemný pocit, z ktorého sa jej zježili vlasy na šiji. Otvorila oči a prudko sa posadila. Slnko práve vychádzalo a na oblohe sa stále trblietali najsilnejšie hviezdy. Všade vládlo ticho a pokoj. Tak čo jej pripadá iné?

Zabalila sa do tenkej prikrývky a prešla k oknu. Na nádvorí hliadkovali znudené stráže a služobníctvo sa začínalo prebúdzať, aby pripravilo raňajky.

Pohľadom prebehla po hraniciach pozemku na južnej strane. Čo sa to tam mihá za postavy? Ľudia z Verony to byť nemôžu. Mesto je tri kilometre ďaleko a tomuto miestu sa vyhýbajú. Kto teda môže tak skoro stáť pred palácom a nevojsť?

Prepadlo ju zlé tušenie. Prebehla k druhému oknu, tentoraz s výhľadom na západ. Medzi stromami na konci kráľovských pozemkov sa tiež pohybovala masa postáv. Opäť ani jedna z nich nevošla.

V panike vybehla na chodbu, čo konečne prebralo aj Drewa. Ospalo na seba začal obliekať nohavice, ale to už bola pri ďalšom okne, z ktorého sa jej naskytol rovnaký pohľad.

Nevnímajúc vlastný nedostatok oblečenia sa rozbehla hore schodmi na vyhliadkovú vežu, kde sa Mina rozhodla pestovať rastlinky a... to je marihuana?

Vlčica pokrčila nosom a zaostrila na hranice pozemkov. V panike sa otočila okolo vlastnej osi a srdce jej išlo vyskočiť z hrude. „Nie. Nie, nie, nie!“

„Lena? Čo sa deje?“ Dobehol k nej znepokojený Drew.

Roztrasene si prehrabla strapaté vlasy. „Palác je obkľúčený,“ oznámila mu.

Nero rozrazil dvere do trónnej siene, kde Drew zvolal bojovú poradu. V nadrozmernej miestnosti s vysokým stropom a ozdobnými stĺpmi už čakal zvyšok rodiny spolu s niekoľkými agentmi z ochranky. Ukázala sa dokonca aj Abby. Samirovi prikázali zostať s dievčatami, aby neprepadli panike.

„Ako môže byť najbezpečnejšia budova medzi nesmrteľnými obkľúčená?!“ zreval upír.

Pred prázdnymi trónmi už boli rozostavané počítače s obrazmi z bezpečnostných kamier.

„Sú presne na hranici pozemkov,“ upresnil Drew. „Podľa všetkého sa jedná o upírov aj démonov. Vytvorili okolo nás akúsi magickú bariéru, ktorá neprepustí žiadny signál. Sme odrezaní.“

„Nemôžeme zavolať o pomoc?“ pípla vydesene Abby.

Pokrútil hlavou. „A viac ako polovica našich agentov je mimo. Nepriatelia majú dvojnásobné počty. Nikdy ich nepobijeme.“ Drew udrel do stĺpa. Už zase je bezmocný!

Lena, pripravená do akéhokoľvek boja, ho pohladila po ramene. „Všetko poporiadku.“ Otočila sa k ostatným. „Zatiaľ vieme, že sme v pasci. Nepriateľ však nepokračuje. Máte nejakú predstavu prečo?“

„Pozemky sú podmínované,“ odvetila od počítačov Lydia, šéfka ich ochranky. Pobehovala medzi obrazovkami a neustále do nich zadávala nové príkazy.

Lena od šoku zamrkala, tak ako aj Drewovi štyria bratia. „Podmínované?“ zopakovala.

„Na diaľku ovládané míny,“ vysvetlil jej Drew, keď sa upokojil. „Doteraz boli neaktívne, preto nedetonovali. Sú začarované. Lydia ich pred chvíľou aktivovala.“

„Prečo o nich počujem prvý raz?“ nechápal Alec.

„Pretože ste si maily odo mňa presmerovali do spamu,“ odsekol Drew a prešiel k Lydii. Precvičil si svaly na krku a zhlboka sa nadýchol. „Tak dobre. Celú bezpečnosť paláca som navrhoval ja a očividne o nej stále viem iba ja.“ Zazrel na bratov. „Našou prioritou je ochrániť civilov a mladistvých.“

Lena potlačila úsmev nad prirodzenosťou, s akou prevzal velenie. To je jej upír!

„Máme tu sedemnásť netrénovaných členov služobníctva, desať detí pod osemnásť a jednu tehotnú upírku,“ povedala Lydia.

„Odvedieme ich cez podzemné tunely. Najlepšie na sever. Odtiaľ môžu zavolať o pomoc, ale tá tak skoro nedorazí,“ premýšľal.

„My máme podzemné tunely?“ zašepkal Justin.

Lydia si už balila zbrane. „Postarám sa o to. Do hodiny by som mala byť späť.“

„Počkajte!“ zastavila ich Lena, ktorej v hlave vŕtala nepríjemná myšlienka. Urobila krok k napätému Drewovi, ktorý čakal na jej reakciu. „Ani len tvoji bratia nevedeli o mínach. Ale niekto tam vonku áno, preto ešte neprekročili hranice. A ak niekto ovláda takéto interné informácie...“

Oči sa mu rozšírili hrôzou. „Musí vedieť aj o tuneloch. Je to prístupová cesta!“

Agenti spozorneli. „Aké sú rozkazy, pane?“

Drew na chvíľu zaváhal. Tie tunely sú ich jediná cesta von. „Zničte ich,“ rozhodol nakoniec. „Podľa protokolu.“

Lydia si vzala väčšinu mužov a rozdelila ich do skupín. „Drew?“ ukázala na tróny.

„Ja sa oň postarám. Choďte!“

Prikývla a zmizla.

Drew vyšiel po schodoch k trónom a jeden z nich s fučaním odtiahol na stranu. Pod ním odhalil temný otvor vedúci do hĺbok zeme. Zavial z neho pach zatuchliny.

„My máme únikový tunel priamo pod trónmi?!“ vykríkol Justin neveriacky.

Jeho najmladší brat už len gúľal očami. „Doslovne som vám dal náčrt s návodom do komnát. Ešte som ho aj zarámoval!“

„Čo sa chystáš urobiť?“ Lena k nemu priskočila s nepríjemným tušením.

Rýchlo ju objal a pobozkal. „Tunely musia byť zničené. Nainštaloval som do nich detonačné zariadenia, ale dajú sa spustiť len zvnútra.“

Z tváre jej zmizla všetka farba. „A-ale...“

Jemne sa usmial. „Nemusíš sa báť. Systém je navrhnutý tak, aby som to zvládol nahor skôr, než ma zavalí. Ver mi trochu.“

So zovretým srdcom vzala jeho tvár do dlaní. Nechcela sa od neho odlúčiť. „Vráť sa mi, prosím,“ zašepkala.

„Sľubujem.“ Odtrhol sa od nej a začal zostupovať do šachty.

„Počkať!“ vykríkol Nero. „Sám tam nejdeš,“ rozhodol pevne a vydal sa k nemu.

„Ale áno, idem,“ odsekol Drew. „Môj systém, môj návrh, moje výbušniny.“ Klesol o ďalší schodík.

Nero ho zdrapol za vlasy a zabránil mu v ďalšom pohybe. Vážne mu pozrel do očí. „A môj brat,“ povedal vážne. „Idem s tebou.“

„Ja tiež.“ Justin dal znepokojenej Mine bozk na líce a pridal sa k Nerovi.

Drew zafučal ako lev v klietke. Odrazu sú bratia? Keď im všetkým hrozí smrť? „Nie ste povinní sa teraz hrať na rodinu,“ zavrčal.

„Máš pravdu, nie sme. Tak lez!“ odsekol mu Justin a všetci traja zmizli v šachte.

Lena si hrýzla peru. Nebude tu čakať ako nejaká rozmaznaná princeznička, ktorou kedysi bola. Niekto ohrozuje jej najbližších. „Zhromaždite civilistov v bezpečnej prízemnej miestnosti,“ povedala veliteľsky kráľovnám a zvyšným kráľom. „Kde máte zbrojnicu?“

„Lena, čo máš v pláne?“ zašepkala Kathrine.

Vlčica odvážne zdvihla bradu. „Ísť si pohovoriť s okupantmi, čo iné?“

Zaliala ju vlna protestov, ale ona rázne zdvihla ruku, aby ich umlčala. „Ak by išlo o bežný útok, palác zbombardujú. Ktokoľvek je tam vonku,“ ukázala na okná, „niečo chce. Preto nás ešte nezničil. Potrebujem len zbrane a niekoho, kto ma dostane cez míny.“

„Pôjdem ja,“ prihlásila sa Angelica. „Drew mi vysvetlil ich princíp. A keby sa niečo zomlelo, premiestnim nás.“

Dario sa nad tým nápadom zamračil, ale stačil jediný nebezpečný pohľad od jeho anjelika a zahryzol si do jazyka. Už ju videl v horších bitkách. „Nenechajte sa vyprovokovať,“ varoval ich.

„Nebudeme to my, koho čaká náročná úloha,“ povedala Lena vážne. „Vy musíte zatiaľ zistiť kto mal prístup k vašim bezpečnostným protokolom a schémam. Niekto tieto informácie vyniesol von. Dúfajte, že je stále v paláci.“

Dario s Alecom zbledli a vymenili si neisté pohľady. Na túto možnosť nepomysleli.

„Pre všetkých bohov, chlapi, ako ste doteraz vôbec prežili?“ vykríkla Lena karhavo.

„Tiež si tú otázku kladiem,“ zamrmlala Angelica potichu.

Nikto si nevšimol, že sa Abby nenápadne vytratila. Rýchlo vybehla do svojich komnát a odtiaľ priamo do väznice, ktorú výnimočne nikto nestrážil. Celá zadychčaná klesla na kolená pred Rayovou celou. Muž sa krčil vo vzdialenom rohu, ale okamžite spozornel. Vyzeral ešte horšie než naposledy. Abby pukalo srdce.

„Vezmi si to,“ šepkala naliehavo a podala mu malú skúmavku zabalenú v niekoľkých vrstvách látky. „A ukry ju na dobrom mieste.“

Podozrievavo nadvihol obočie a prezrel si číru tekutinu vo vnútri. „Čo je to?“

„Silný jed. Táto koncentrácia zabije aj nesmrteľného.“ Pritisla sa k mreži. „Palác je pod útokom. Ak sa nepriatelia dostanú až sem... neviem, čoho sú schopní.“

Nechápavo potriasol skúmavkou. „Prečo by som sa mal preto zabiť? Som váš väzeň. Mňa ako hrozbu neberú.“

Pritisla sa ešte bližšie, akoby chcela mrežami prejsť. „Ty tomu nerozumieš. Naši nepriatelia... toto nie sú tvoji inkvizítori. Sú to démoni a upíri. Zločinci. Takých ako ty nenávidia. Naši králi ťa nemučili, pretože je to proti našej Deklarácii, ale útočníci sa ňou riadiť nebudú,“ vysvetlila mu komplikovane. „Každý vie, že máme vo väzbe vysokopostaveného lovca. Ublížia ti, Ray.“ Pery sa jej triasli.

Podarí sa mu niekedy porozumieť tejto upírke? Zovrel skúmavku v dlani a uvažoval, či to nie je len nejaký trik. Jej oči však poznal pridobre a to, čo sa v nich zračilo bola číra hrôza. „A ty? Čo bude s tebou? Máš jednu pre seba?“ ukázal na jed.

Naprázdno preglgla. „Táto je jediná v celom paláci,“ pípla. „Mám ju už roky. Z čias, keď som sa chcela...“

Zabiť. Nepovedala to nahlas, ale Ray pochopil. „Čo sa stane, ak ťa dostanú?“ naliehal. Kdesi v hĺbkach jeho čierneho srdca ho desila predstava, že by jej niekto ublížil.

Sklopila nevinný pohľad. „Ja si poradím. Nikdy nikomu neprezraď, že som ti dala ten jed.“ Odtrhla sa od mreží a s obavami zmizla v temnej chodbe.