Stratená temnota 25

Už to boli dva dni, čo sa Julius bezúspešne pokúšal prebrať Helia z kómy. Od hnevu rozmlátil niekoľko miestností, keď zistil aký jed vypil. A ešte ho aj prinútiť ochrániť ten všivavý palác!

Carys celý ten čas trávila v jeho komnatách a užívala si toto malé víťazstvo. Julius bol taký rozzúrený, že za ňou ani neprišiel. Vlastne v poslednom čase často strácal záujem o akékoľvek intímnosti. Paradoxné je, že akokoľvek bol rozrušený, nahnevaný alebo posilnený víťazstvom, nikdy si nič nevynútil násilím. Stačilo od nej jediné nie a, hoci s nadávkami, prestal, pretočil sa na bok a zaspal.

Často spomínala na ich začiatky. Na časy, keď verila, že ho môže obrátiť na dobro, naučiť ho vážiť si životy iných a hovoriť o svojej vlastnej temnej minulosti. Vtedy medzi nimi vášeň priam iskrila. Vyhľadali jeden druhého, dlhé hodiny sa smiali, podpichovali, flirtovali a nakoniec skončili v posteli, na gauči, na stole, v sprche alebo hoci aj na balkóne jeho rozsiahlej pevnosti v inej realite, kam sa nikto bez pozvania nedostane.

Ibaže temnota nad ním získavala čoraz väčšiu a väčšiu moc a spojenie tiel ho už nenapĺňalo. Ani jej blízkosť a snaha priviesť ho na iné myšlienky. Prestal s ňou jedávať, chodiť do sveta ľudí a nakoniec aj spávať – bez sexu.

Vtedy pochopila, že je naozaj koniec. Jeho duša je preč. Julius sa už nedá vykúpiť ako jej otec, hoci neskoro. Už ho môžu len zabiť.

Tá myšlienka stále bolela. Sediac v jeho luxusnej, orientálne zariadenej spálni čakala, či ju aspoň na chvíľu poctí návštevou.

Namiesto neho sa však doprostred miestnosti primiestnil niekto, koho by tu jakživ nečakala.

Ohromene vyskočila na nohy a zalapala po dychu. „Ninja? Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?“

„Ver mi, že to nechceš vedieť,“ odpovedal neurčito. „A prišiel som si po teba. Nemôžeš tu viac zostávať.“

Nechápavo rozhodila rukami. „Zbláznil si sa?“

„Možno. Ale ak pri ňom budeš dlhšie, vysaje z teba všetok život, Carys. Jeho temnota ťa pohltí. Tvoja misia mohla začať nevinne, ale je čas ju ukončiť. Hneď.“

V obavách pozrela na dvere a nastražila uši, či sa niekto neblíži. „Ty si sa pomiatol! Spávam s tým monštrom, len aby som zachránila tento mizerný svet! Vieš koľko som už obetovala? Neprestanem len pre to, že mi to poradil nejaký zamaskovaný blbec!“

Odhodlane jej čelil. „Práve pre to, že si obetovala priveľa, musíš odísť. Si anjel, Carys. Vie o tom Julius? Ako podľa teba zareaguje, keď to zistí? Keď pochopí, že si jeho priepustka do neba? Tušíš, akú škodu môže napáchať medzi anjelmi?“

Urobila krok vpred. „Nič nezistí, kým mu to niekto nevykecá! Prestaň mi zasahovať do života, akoby sme boli... čokoľvek! A vypadni, než ťa tu nájde!“

Pokrútil hlavou. „Bez teba nie. Je mi jedno, že svet príde o špióna na jeho území. Tvoj život za to nestojí.“

Rozhorčene si rozstrapatila vlasy. „Ty vážne nie si normálny! Nebyť mňa, Salvatorovi muži by nikdy nezachránili Jasmine! Mina by nezasadla na trón! Jordana by prišla o svoje tigre! A Angelica by nikdy včas nezískala Silu hada, ktorá všetkých zachránila pred Juliusom! Tušíš koľko som toho z tejto pozície zmenila? Neodídem! Prišla som ho sem z budúcnosti zastaviť a presne to aj urobím!“

Ninja sa pod maskou spokojne usmieval. „Áno? A ako to chceš urobiť, keď ti už sám Julius neverí?“

Zarazila sa. „O čom to hovoríš?“

Odfrkol si. „Stal sa paranoidným. Vlastný tieň je preňho podozrivý.“

„Stále sa mi zdôveruje,“ bránila sa.

„S malichernosťami. Neveríš mi? Tak sa pozri pod nočný stolík, prosím,“ ukázal na neveľký kus nábytku.

Carys si ho podozrievavo premerala, ale urobila ako povedal. Sklonila sa a pohľadom blúdila pod stolíkom. Jej pozornosť upútalo nenápadné červené svetielko v rohu jeho spodnej časti. Ohromene odlepila drobné, čierne zariadenie. Nemusela byť práve expertom, aby pochopila o čo ide. „Ploštica.“ Zhrozene vyvalila oči. „On si napichol spálňu? Aby ma špehoval?“

Ninja len stoicky čakal.

Carys konečne došlo, čo ju v posledných minútach prinútil priznať v rozhovore. V rozhovore, ktorý si Julius musel vypočuť!

„Narafičil si to na mňa!“ uvedomila si. „Vedel si o ploštici, vedel si že ma odhalíš, ty-“

Jej nadávka zaznela v hromovom trieštení dverí, ktoré vykopol ešte viac vytočený Julius. „Ty suka!“ okríkol ju.

Carys pochopila, že je koniec hry. Roztiahla krídla a v ruke sa jej zjavil meč. Juliusovi kedysi nakecala, že je démon ako on – kríženec viacerých rás odhodený na okraj spoločnosti. Jej krídla však toto klamstvo popreli.

„Zabijem ťa, ty sprostá, malá-“

Do cesty sa mu postavil Ninja a zastavil jeho päsť smerujúcu na Carysinu tvár. „Nie tak rýchlo, kamarát.“

Julius zafunel ako býk v aréne. „Zase ty?“ Pokúsil sa mu strhnúť masku, ale Ninjovi sa nejako podarilo odhadnúť jeho pohyby a zostal zahalený.

„Carys, odíď,“ prikázal jej Ninja pokojne, bez kúska strachu z najobávanejšieho démona na svete.

Anjel zaváhal.

„Tu už nemáš čo robiť. Choď. Čoskoro sa uvidíme.“

Naprázdno preglgla, venovala Juliusovi posledný sklamaný pohľad a zmizla.

V miestnosti sa okamžite strhla bitka. Julius udieral, kopal a hádzal kúzla, ale Ninjovi sa neustále darilo všetkému sa vyhnúť. „Si vážne úbohá existencia,“ zhodnotil maskovaný muž ľútostivo, keď mu podkopol nohy a hodil ho o stenu.

„Zabijem teba aj tú okrídlenú suku!“ sľuboval mu Julius, zotierajúc si krv z kútika pier.

Ninja si precvičil svaly na krku, vystrel dlaň a ohromnou silou primrazil démona na mieste. V Juliusovej tvári sa po prvý raz objavil strach, keď sa nedokázal oslobodiť.

„Takže takto,“ povzdychol si Ninja. „Carys je moja. Svet je pod mojou ochranou. Hyperborea tiež. Poznám každý tvoj krok, každý úskok, každú nečestne získanú moc a každého z tvojich poľutovaniahodných nasledovníkov.“ Zívol. „A mám ten najlepší dôkaz, že už teraz si porazený.“ Voľnou rukou si zložil masku a vyžíval sa v Juliusovom absolútnom šoku.

Odrazu sa ten nepodarený démon začal smiať. Hrdelne a nahlas. Až mu očí išli slzy. „T-ty. Ty dokončíš moju prácu! Si dôkazom, že vyhrám!“ Ďalší smiech.

Ninja nemohol uveriť, že táto úbohá existencia sa ešte zvláda smiať. „Omyl.“ Pristúpil bližšie. „Som dôkazom, že nakoniec vyhrá len a len Carys.“ Uvoľnil ho zo svojej moci, nasadil si masku a bez rozlúčky sa odmiestnil.

Carys naňho čakala na streche budovy, v ktorej bývala. Len čo sa zjavil, vrazila mu jednu pod oko, až takmer spadol. „Ako si mohol?!“ vrieskala, krídla bojovne rozprestreté. „Všetky moje obete a pre nič! Kto teraz bude chrániť svet pred jeho zlobou, kto?!“

„My všetci.“ Vzal jej ruku do svojej, aby ho nemohla udrieť druhý raz, a pritiahol si ju k sebe. „Bojovať musia všetci, Carys, nie len ty! Nesmrteľní sa musia zjednotiť proti zlu a potiahnuť za jeden povraz! Ty si urobila dosť!“

So slzami v očiach sa mu vytrhla. „Nemal si právo. Bolo to moje rozhodnutie!“

Skrúšene privrel viečka. „Nemal som právo na veľa vecí a buď si istá, že toto je tá najnevinnejšia z nich. Dopraj si čas. Daj si horúci kúpeľ. Začni žiť. A keď príde ďalšia kríza, budem tam. Dovtedy dovidenia, môj drahý anjel.“ Snáď jedného dňa pochopíš, že aj ja som pre teba obetoval srdce.

Keď zmizol, Carys sa z hrdla vydral divoký rev hnevu a bezmocnosti.

Ninja sa objavil späť vo svojom byte v Dubaji a keď si zložil masku, musel si zotrieť dve zradné slzy. Tá bolesť sa nedala vydržať. Carysino zúfalstvo... Juliusova temnota...

„Nanič, čo?“ ozvalo sa za ním ironicky.

Prudko sa otočil a uvidel priesvitnú Opal sedieť na barovej stoličke. „Ako si...“

„Netuším. Najskôr ma mágia pritiahla k Heliovi a keď stratil vedomie, poslala ma k tebe. Teraz sa zvládam zjavovať medzi vami dvoma.“

Neisto pozrel na svoju masku v ruke a opäť na Opal. Tak trochu čakal, že spanikári.

„Áno, viem kto si,“ povedala na rovinu. „Už som sa s tým zmierila.“ Premerala si ho od hlavy po päty. „Ale vyzeráš hrozne.“

Nedokázal sa na ňu prestať dívať. Tie oči naposledy videl bez života, tvár krvavú, pery vo večnej grimase bolesti. „Stále nerozumiem... ako tu môžeš byť?“

„Tak ako ty, prirodzene.“ Pohodlne sa oprela o pult a začala pohupovať nohou. „Ibaže ja som mala o niečo menej mágie a o niečo viac alkoholu v krvi. Upokoj sa, Ninja. Neprišla som sem bojovať proti tebe, naopak. Chcem ti pomôcť.“

Väčšie prekvapenie ani nemohlo prísť. „Pomôcť? Mne?“

Vzdychla. „Je to zúfalé, ale áno. Zdá sa, že sa predsa len môžeš vykúpiť. Napriek tej... drobnej genocíde ktorú máš na svedomí.“ Ani sa len netvárila zhrozene, keď to spomenula.

„Nie je to genocída, keď chceš vyhladiť úplne všetkých,“ bránil sa.

„Prepáč, moja chyba.“ Nezaujato sa obzrela. „Vieš, duše sú zvláštna vec. Urobia chybu, zasiahne karma a reinkarnácia a tento kruh bude pokračovať, kým sa nenaučia tomu, čo je správne. Ale ťažoba ich hriechov s nimi navždy zostane. Ty... tebe sa podarilo začať s nápravou v tom istom živote. Impozantné.“

On to tak veselo nevidel. Sám sebe ešte neodpustil.

„Ale nie som tu ako psychologická pomoc. Potrebujem napraviť pár vecí, ktoré ti unikajú pomedzi prsty. Napríklad tá drobnosť s Drakeom.“

„Čo je s ním?“ zamrmlal, odhodil masku a nalial si silný alkohol.

„Porušil pravidlá.“

Ninja exol pohárik a dal si ešte jeden. „No a? Si dôkazom, že je to v pohode.“

„Nie, som dôkazom že to rozhodne v pohode nie je. Premýšľaj dopredu, Ninja. Anjeli v jeho postavení majú zakázané mať pletky s ľuďmi a vlastne s kýmkoľvek. Ľudský svet sa mu príliš zapáčil. To nebude mať dobrý koniec.“

„A čo mám robiť?“ Odhodil pohár. „Vyzerám ako nejaký dobrodinec?“ ukázal na seba.

Ironicky skrivila pery. „Nie si síce číslo jedna na mojom zozname obľúbencov, ale mágia ma k tebe poslala z nejakého dôvodu. A niežeby som mala možnosť byť niekde inde.“

Vykašľal sa na pohárik a pustil sa rovno do celej fľaše. „Tak začni,“ vyzval ju. „Čo sem priviedlo niekoho ako ty?“

Drake, vážený anjel najvyššieho známeho oddelenia v nebi, starý snáď ako svet samotný a vyslanec okrídlených, sa premiestnil na letisko, kde nechal svoje auto. Svoju anjelskú rovnošatu vymenil za čistý oblek s kravatou a keď sa posadil za volant, nasadil si na ľavú ruku jednoduchú obrúčku. Trochu si upravil vlasy a naštartoval.

O hodinu neskôr zaparkoval pred malebným domčekom s kvetinovým záhonom a upraveným trávnikom. V srdci sa mu okamžite rozlialo teplo a pokoj. Sám pre seba sa usmial a nedokázal si predstaviť krajšie miesto na svete, kde by túžil byť.

Z kufra vytiahol falošnú príručnú batožinu a vošiel do domu. Okamžite ho privítala vôňa čokoládových muffinov a pohľad na drobnú postavu schúlenú v kresle s knihou v ruke.

„Drake?“ Prekvapene sa usmiala, keď ho uvidela vojsť. Jej nádherné zelené oči zažiarili láskou a okamžite vyskočila na nohy, aby ho privítala. Radostne sa mu vrhla do náručia a on ju poľahky zdvihol. „Myslela som si, že prídeš až v piatok.“

Pri srdci ho pichla vina. To množstvo klamstiev, ktoré jej musel narozprávať... Ale ako mohol jednoduchej ľudskej žene vysvetliť svoje postavenie?

„Som si istý, že si na konferencii poradia aj bezo mňa,“ povedal s úsmevom a pobozkal ju. „Nemohol som predsa nechať svoju manželku celý týždeň osamote.“

Zvodne si zahryzla do plnej pery. „Uhm, samozrejme. Máš predsa určité povinnosti.“

„Tak povinnosti,“ podpichol ju, ako ju niesol do spálne. „Môžeš mi o nich povedať viac?“

Jewel sa naklonila k jeho uchu a do detailov mu pripomenula jeho manželské povinnosti.

 Princezná Abigail sa uprostred noci opäť vytratila do temníc, v ruke malá lekárnička. Tajným vchodom sa vkradla dnu a keď sa uistila, že stráže sú ďaleko, rozsvietila silnú baterku.

Ray, ležiaci na kope špinavých diek, sa okamžite prebral a zažmúril na ňu.

„Len pokojne,“ šepla a kľakla si k elektronickej zámke na stene. Pripojila k nej akési zariadenie a v mrežiach cvaklo.

Bez akéhokoľvek zaváhania vošla dnu a opäť za sebou zavrela. Ray nebol dosť rýchly, aby využil šancu na útek.

„Prišla som ti pomôcť.“ Posadila sa k nemu a rozložila veci z lekárničky na zem. „Ukáž mi ruku.“

Jeho hladom a spánkom oslabená myseľ stále nedokázala spracovať, že pri ňom skutočne sedí upírka a pokúša sa mu pomôcť.

Abby si pritiahla jeho ruku a keď nedokázala rozviazať pevné uzly látok, ktorými si zaviazal ranu, spod šiat vytiahla dýku a prerezala ich.

Ray bol v momente čulý.

Dýka!

Princezná si bohužiaľ tento záblesk v jeho očiach nevšimla. Jej citlivé srdce sa zaujímalo len o to, ako mu uľaví od bolesti. Vyčistila mu rany, nastriekala na ne dezinfekciu a previazala ich čistými obväzmi. „Nechám ti tu dezinfekčný sprej a všetky balenia obväzov,“ povedala a nahromadila ich na kopu. „Pokús sa dodržovať čo najlepšiu hygienu, aspoň než sa rany zacelia, dobre?“ Prosebne naňho uprela svoje nevinné očká.

Rayovi stiahlo hrdlo. Rýchlo si však pripomenul kde je jeho miesto. On takých ako ona zabíja a keď k tomu príde, nezaváha. Je preňho len prostriedkom, nič viac. Kým sa nepozerala, nenápadne nohou postrčil dýku pod deky a ona si pri odchode nevšimla, že ju uňho zabudla.

Lovec upírov sa v temnote sám pre seba usmial. Je načase vypadnúť!