Stratená temnota 5

Lena s upírom sa krčili v malej, zapáchajúcej uličke v bohatej štvrti. Už tri dni pozorovali honosný dom, ktorého majitelia sa chystali na dovolenku – už štvrtú tohto roku. Nič podivné, ale je marec!

Služobníctvo konečne naložilo všetky kufre a naposledy skontrolovalo dom. Ich patróni sú príliš paranoidní, nedovolia nikomu zostať v rezidencii. Sluhov poslali domov a sami zabezpečili pozemky a nastavili alarmy.

Lena v žiadnom prípade nepovažovala okrádanie iných za správne. Ale vedela, z čoho má táto rodina príjmy – z predaja drog a nelegálnych piluliek na potraty. Ochotne si privlastní ich majetok a nepocíti jedinú výčitku. Upír s ňou vo všetkom súhlasil.

Počkali do zotmenia, potom nenápadne prešli k zadnej časti domu. Upír bol vďaka svojmu sluchu schopný zachytiť ich rozhovor o kódoch pre alarmy. Lena ho kryla, kým sa dvere potichu neotvorili. Ona o väčšinu svojich síl prišla už veľmi dávno – jej sluch, čuch aj zrak boli na ľudskej úrovni.

„Poď,“ šepol a o chvíľu už boli bezpečne v tichej kuchyni väčšej než celá Lenina chatrč.

Spoločne deaktivovali všetky alarmy a podľa plánu sa rozdelili. Lena do batohu naložila všetko jedlo, ktoré našla, upír šiel po sejfoch a čomkoľvek hodnotnom.

Stačila im hodina. Do chatrče sa vrátili ešte pred polnocou. Spiaca Rashmi si to ani nevšimla. Lena ju prikryla a vyšla von k upírovi, ktorý hodnotil úlovok.

„Musíme ti konečne vymyslieť meno,“ povedala.

Zdvihol pohľad od pozlátených príborov a pousmial sa. „Mám niekoľko mien.“

Áno, ktoré použil keď ho niekto krátkodobo zamestnal. „Tie sa nepočítajú, stále ich meníš. Ale už ma unavuje oslovovať ťa upír a Rashmi môže ujsť jazyk na verejnosti a zlynčujú nás. Dobre vieš, akí sú tu ľudia poverčiví.“

Oprel sa o chatrč a zovrel jej dlaň. Naučil sa vidieť cez Rashminu ilúziu pri priamom dotyku a vždy keď mal príležitosť, užíval si pohľad na jej skutočné ja. „A ako by si ma chcela volať?“

Mykla plecami. „Vyber si. Tvoja myseľ musí reagovať na mená. Niektoré ti znejú krajšie, iné menej. Možno tak prídeme aj na to, ako sa voláš.“

Pokrútil hlavou. „To mi spôsobí len bolesť hlavy. Je mi jedno aké meno mi vyberieš.“

Zamyslela sa. „Čo takto Amar? Znamená to nesmrteľný. Trochu komické, čo ty na to?“

Zasmial sa a prikývol. „Môže byť.“ Po chvíli jej položil zaujímavú otázku: „Ako si si vybrala meno ty? Jaya?“

Spomenula si na svoje trpké začiatky. „Začula som to meno na trhu a zapáčilo sa mi.“

„A Rashmi?“

Vzdychla. Bolo zvláštne niekomu rozprávať o strastiach, ktorými si prechádzala. „Keď som ju vzala za lekárom po tom, čo som ušla z paláca, bol veľmi rozrušený. Povedal, že pred hodinou im na oddelení umrelo novorodeniatko, ktoré niekto odhodil k odpadkom, zrejme preto, že sa narodilo ako dievča. Lekári ju pomenovali Rashmi, ale neprežila ani jednu noc. Bola príliš vyhladovaná a podchladená.“ Oči sa jej aj po toľkých rokoch zaliali slzami. „Rozhodla som sa na jej počesť tak pomenovať svoju malú a urobiť aj nemožné, aby ju nestretol rovnaký osud.“

Upír, hoci si vlastný život nepamätal, začínal nenávidieť tento svet. Ako v ňom mohla Lena prežiť? Niet divu, že je na pokraji so silami. Preplietol im prsty a postrehol, že sa zvedavo zamračila. Akoby na podobný prejav nebola zvyknutá. Ale pokusom o znásilnenie čelila takmer denne.

„Aký si mala život pred týmto... nešťastím? Bol podobný?“ šepol a nebol si istý, či chce počuť odpoveď. Nedokázal však odvrátiť pohľad od utrpenia, s ktorým Lena musí žiť. Je jedno, akú má minulosť. Nedovolí, aby viac živorila.

Odfrkla si a pohľad uprela na oblohu. „Naopak. Bola som obklopená luxusom, rozmaznávaná, ochraňovaná.“ Naivná. Bola typickým pubertálnym výrastkom, ktorý trucoval lebo nedostal na narodeniny nový model BMW. „Chodila som na súkromnú strednú školu a plánovala študovať medzinárodné vzťahy a možno medicínu. Aj medzi nesmrteľnými som vynikala v učení. V osemnástich som hovorila šiestimi jazykmi a úplne sama som sa naučila hindčinu keď som uviazla v Indii. Mala som perfektný život.“

„A všetko si obetovala pre dieťa, ktoré ani nie je tvoje,“ dodal so záujmom.

Pobavene nadvihla kútiky pier. „Mama by sa na mne smiala celé hodiny. Tá sa vždy angažovala v podobných záležitostiach. Pochádza z chudobných pomerov. Keď bola v mojom veku, ženy nemali právo povedať nie. Stala sa obeťou tohto pravidla. Len čo však dostala možnosť, začala spolupracovať s Amnesty International a inými organizáciami.“

„Hm? Amnesty International?“ nechápal.

Mávla rukou. „Nevládna organizácia obhajujúca ľudské práva na medzinárodnej úrovni. Pokúšala som sa získať pomoc cez nich, ale ten maniak má pod kontrolou celú indickú centrálu.“

Upírovi sa v mysli objavilo logo sviečky na žltom podklade. „Ako sa teda plánuješ dostať z krajiny? A kam by si chcela ísť?“

Nad tým nikdy reálne neuvažovala. „Netuším. Z celého sveta by som sa najradšej dostala do Ruska alebo Veľkej Británie, pokiaľ v nej stále vládne Salvator Anglický. Rozhodne sa chcem vyhnúť Kanade, Číne a Afrike.“

„Prečo by sme sa im mali vyhnúť?“

„V Kanade môj druh nie je tak celkom vítaný. Do Afriky nemá Rashmi očkovanie a jej imunita je aj tak dosť na hrane. V Číne by sme sa síce stratili, ale skončili by sme rovnako ako tu, v najchudobnejších vrstvách spoločnosti.“

„Takže Európa,“ uzavrel.

Prikývla. „Na najbližšie desaťročie je to najlepšie riešenie. Dovtedy naučím Rashmi brániť sa a ona zvládne svoje schopnosti. Potom možno vyjdem na verejnosť s tým, čo sa tu dialo.“

To teda nie! Dekádu čakať nebudú! Netušil, čo ho hnalo, ale bol rozhodnutý túto šialenosť ukončiť čím skôr. Ako, to nevedel, ale urobí pre to všetko. „Nemôžeme poletieť?“

Pokrútila hlavou. „Aj keď Rashmi maskuje môj výzor, mágia sa dá zaznamenať a hneď by nás odchytili. Ako som povedala, ten maniak má špicľov všade.“

„Čo prejsť hranice na zemi?“

Trpko sa zasmiala. „Uvedomuješ si, aké krajiny sú okolo nás? Ani za nič cez ne malú nepotiahnem.“

Rozpačito si prehrabol vlasy. Niekoľko znalostí sa mu stále nevrátilo.

Lena sa len súcitne usmiala. „Smerom k Európe je to Pakistan, Afganistan, Irán, Irak a Sýria. Ak by sme to trhli cez Čínu, v ceste nám stojí Kašmír, ďalšia kritická oblasť.“ Tieto veci mala do detailov preskúmané.

„Čo teda urobíme? Je to ako keby sme boli na ostrove.“

„Je to oveľa horšie. Priamou cestou sa do Európy nedostaneme. Do úvahy pripadá cesta opačným smerom – cez Bengálsky záliv do Thajska a odtiaľ letecky. Má to ale dva háčiky.“

„Aké?“

„Za prvé, náklady sa zdvojnásobia. Za druhé, lode už touto trasou ľudí neprepravujú. Len tovar.“

„V Thajsku budeme v bezpečí?“

„Určite. Je to jedna z najmierovejších krajín pre nesmrteľných.“

„V tom prípade ideme do Thajska!“ rozhodol. „Tam vymyslíme, čo ďalej.“

Jeho odhodlanie ju dojalo. Kedy naposledy ona cítila nádej? Už sú to roky. Pozrela na svojho upíra. Kedy o ňom začala uvažovať ako o svojom upírovi? Vydesilo ju to. S upírmi mala minimálny kontakt. Vlastne ich ani nemala v láske a odrazu si nedokáže predstaviť život bez tohto neznámeho muža.

Zachytil jej pohľad a pritiahol si ju bližšie k sebe. Nežne ju pohladil po tvári. „Si neobyčajná žena,“ zašepkal.

Nahlas preglgla. Keby len vedel... „Tak strašne dlho... sa ma nikto nedotkol,“ fňukla a on vedel, že myslí obyčajný, nevinný dotyk.

Zabolelo ho pri srdci. Objal ju a pritisol k sebe tak pevne, ako to len šlo. Lena si unavene zložila hlavu na jeho plece. Takto strávili niekoľko blažených minút.

„Lena?“ zamrmlal upír váhavo, ale nepustil ju.

„Hm?“

„Nikdy si mi nepovedala, k akej rase patríš ty.“

Ustrnula. Jeho amnézia musí byť hlboká, keď to podľa pachu nerozozná. Upíri svojím citlivým čuchom zachytia aj krvné skupiny a choroby. On ani nezaradil jej rasu. Trochu ju to upokojilo. Nemôže vedieť, ako by sa zachoval, keby to vedel. „To nie je podstatné,“ zahrala to do autu.

Pochopil. Privrel oči a doprial si ešte pár vzácnych chvíľ v jej blízkosti, než ich dostihne krutá realita.

Krutá realita prišla príliš skoro a udrela príliš silno. Tri dni po úspešnej lúpeži sa Lena votrela do nemocnice v bohatšej štvrti, aby upírovi zohnala ďalšie zásoby krvi.

Keď však odchádzala, s batohom plným vzácnej tekutiny, na prázdnej chodbe narazila na vysokého, svetlovlasého upíra. Okamžite vedela, že medzi miestnych nepatrí – na to mal príliš svetlú pokožku a príliš európske oblečenie.

Zarazila sa, ale nespomalila. Možno je to len turista, ktorý potrebuje doplniť zásoby. Ako však okolo neho prechádzala, odrazu vystrel ruku, zdrapol ju za lakeť a nedovolil jej ísť ďalej.

Lena zalapala po dychu, ale nedokázala sa mu vytrhnúť. „Pustite ma!“

Zavrčal. „Čo robí bytosť ako ty s toľkými zásobami krvi?“ Zhlboka sa nadýchol. „Och, cítim ho z teba. To ty ho ukrývaš! Ja som vedel, že prežil!“

Nemusela byť dvakrát chytrá, aby pochopila o koho ide. Amarov nepriateľ práve našiel jeho stopu. Musel vedieť, že jediný bezpečný zdroj krvi budú nemocnice. A práve zachytil jeho pach na nej.

Nepokúšala sa hrať hlúpu. Silno kopla upíra do rozkroku, udrela mu hlavu o stenu a zlomila mu nos. Potom sa ako o život rozbehla za svojím upírom a Rashmi.

Amar sedel s Rashmi pri stole, pred nimi rozložené papiere s matematickými príkladmi. Matematike rozumel. Úplne sám naučil malú počítať s jednou neznámou a spomenul si aj na komplikované úlohy s tromi neznámymi.

Má vzdelanie aj v tomto obore?

Zamyslene sledoval Rashmi riešiť rovnicu a nadskočil, keď do chatrče dobehla zadýchaná Lena. Tvárila sa takmer uštvane. „Musíme vypadnúť. Hneď!“ Hodila mu batoh s krvou a začala baliť vlastný.

„Počkaj, počkaj, čo sa deje?“

Vydýchala sa. „Rashmi, zbaľ sa! Odchádzame.“

Upír na chvíľu dostal strach, že ju už nebaví robiť mu pestúnku a chce ho tu nechať.

„Aj ty!“ prskla. „Rýchlo, zbaľ sa! Už nie sme v bezpečí.“

Rashmi sa nepýtala, pretože ju už dávno vytrénovala na možný útek. Naučila ju, v akom poradí čo zbaliť podľa dôležitosti.

Lena vzala povlečenie, matrac, všetky látky z chatrče a vonku ich spálila v železnej nádobe. Nesmie po nich zostať žiadny pach, ktorý by nepriateľ zachytil. Teda ďalší nepriateľ.

„Čo to robíš?“ Amar poslušne napchal svoje veci do batohu, vyprázdnil jeden sáčok s krvou a pomáhal jej s rýchlym zbavovaním sa dôkazov.

Povedala mu, čo sa jej prihodilo v nemocnici. „Je to taký vysoký chlap, svetlovlasý.“ Stôl, stoličky a ostatný nábytok naskladala vedľa seba. Potom rozkopla dutinu v stene chatrče a vytiahla z nej podivnú konštrukciu. „Európske črty, mierne prechádzajúce do orientálnych.“ Konštrukciu položila do stredu chatrče. „Hovoril po anglicky, ale bez konkrétneho prízvuku. Nie je to jeho prvý jazyk. Oči mal hnedé. Podľa výzoru by som povedala, že sa narodil ako upír.“

„Ako to môžeš povedať?“

„Dá sa to rozoznať,“ odpovedala záhadne. „U premenených je väčšia genetická variabilita.“

„Ty vnímaš genetickú výbavu?“

Zdvihla k nemu pohľad. „Aj ty. Len si zabudol ako.“ Stlačila na podivnej konštrukcii dve tlačítka. „Poď. Nechceš tu byť, keď sa stroj spustí.“

Náhlivo vyšli von. „Prečo?“ Citlivými ušami zaznamenal pravidelné hučanie a syčanie. Do nosa mu udrel odporný pach.

„Chlór. Zabráni komukoľvek sledovať nás podľa pachu.“ Vzala Rashmi za ruku. „Ideme!“

„Mami?“ malá neisto hľadela na jediný domov, ktorý poznala.

Lena sa k nej sklonila a objala ju. „To nič, maličká. Je čas pohnúť sa ďalej. Nájsť lepší domov.“

Dieťaťu sa oči zaplavili slzami.

Upír to nevydržal a tiež si k nej kľakol. Objal ju z druhej strany. „Sme s tebou, Rashmi. Vždy budeme.“

Smrkla a prikývla. V ruke zvierala ošúchaného plyšového zajaca, jedinú hračku ktorú jej Lena kedysi dávno kúpila.

„Kam teraz?“ šepol Amar, keď sa malá upokojila.

„Nemáme na výber. Na vlak.“ Lena sa narovnala. „Odídeme prvým spojom, nech pôjde kamkoľvek.“

Zastavil ju. „Počkaj. Je to moja vina. Ten chlap chce mňa, nie vás. Stále nemáme dosť peňazí. Nemala by si ich míňať kvôli mne.“

„Sme v tom spolu. Bez teba by sme peniaze ani nemali.“ Preplietla im prsty. „Rodina,“ vyslovila slovo, ktoré preňho bolo ako úder do žalúdka. Rodina. Opäť mal pálčivý pocit, že si musí spomenúť, a opäť skončil len s bolesťou hlavy.