Stratená temnota 6

Nastúpili na prvý vlak, ktorý sa v stanici objavil. Amar bol úprimne zdesený počtom ľudí vnútri. A na streche. A vlastne všade, kam len oko dovidelo.

„Indické vlaky sú dobrodružný zážitok.“ Lena sa bavila na jeho hrôze, keď sa krčili vo vozni. Rashmi bola najviac vystresovaná, ale odvážne to skrývala. Svojej matke bezhranične verila. A už začínala aj upírovi. Keď nedržala ruku jej, tisla sa k nemu. Ochotne ju chránil pred kýmkoľvek, kto na ňu len trochu zle pozrel.

„Som presvedčený, že som ešte žiadnym nešiel. Toto by som nezabudol.“

Potlačila úsmev. Ani ona si pred pár rokmi nemyslela, že pocestuje inak než prvou triedou na niečom pomalšom než TGV. Bohovia, aká len bola rozmaznaná!

Spomenula si, ako v šestnástich šla na výmenný program do Španielska a celý semester sa sťažovala, že vo svojej izbe nemá klimatizáciu a vlastnú wi-fi. Och, tie blažené roky!

Ibaže vtedy bola aspoň zdravá. A teraz? Už niekoľko dní máva závraty. Vedela, že jej stav sa zhoršuje príliš rapídne a tento útek a stres ho nezlepší. Cítila hlad, ale zároveň ju napínalo, preto radšej nejedla.

Očividne hrubo podcenila fakt, že stále žije svoj ľudský život. To je etapa, keď sa aj nesmrteľní stále vyvíjajú a ich schopnosti a sila nie sú úplné. Keby bola staršia, jej telo zvládne viac, ale v tomto veku je stále považovaná za dieťa. A dieťa potrebuje oveľa viac živín a pestrej stravy, než mala.

V prepchatom vozni, vydesená a hladná to nakoniec nevydržala. Podlomili sa jej nohy a Amar ju okamžite zachytil.

„Jaya?“ oslovil ju falošným menom, aby nevzbudil podozrenie.

Jedna malátna žena bola každému naokolo ukradnutá. Upír ju pridržiaval. Zalial ju studený pot. V ušiach jej hučalo. „Ne-nezvládnem to. Rashmi...“

„Mami.“ Rashmi sa takmer rozplakala.

Amar ňou zatriasol. „Vydrž! Hneď vystúpime.“

Ešte asi hodinu vlak nezastavil. Po celý ten čas strávila v zvláštnom stave polovičného vnímania. Upír ju ani jediný raz nepustil. Rashmi jej zvierala ruku.

Keď vystúpili, našli tichý kútik neďaleko stanice, kde jej unavené telo položili na zem, dali jej napiť a prinútili ju zjesť kus suchého chleba.

„Čo je s mamkou?“ fňukala Rashmi. „Bude jej lepšie, však?“

Upír sám nevedel, čo sa deje. Otočil sa k takisto slabému, zničenému a unavenému dieťaťu. Slnko už zapadalo a oni ani nemajú kde prespať. „Nemusíš sa báť,“ klamal. „Niekedy sa stane, že sme slabí. Mamka bude v poriadku. Čo keby si sa najedla a ja sa zatiaľ pokúsim, ehm, dostať ju na nohy?“

S absolútnou dôverou v jeho slová sa posadila kúsok od nich a z malého batôžteka vybrala zabalené jedlo. Potichu prežúvala.

Lene zmena polohy pomohla. Dýchacie cesty sa jej vyčistili a krv začala prúdiť stabilnejšie. „Ďakujem,“ šepla, keď sa jej podarilo otvoriť oči na dlhšie než pár sekúnd.

„Čo to bolo?“ Sklonil sa k nej, aby ich Rashmi nepočula.

Nedokázala mu viac tajiť pravdu. „Moje telo umiera.“ Vytieklo jej niekoľko sĺz. „Už nemám silu bojovať.“

„Tak nehovor!“ Nadvihol ju, aby čiastočne sedela. „Lena, čokoľvek to je, dostaneme ťa späť do formy.“

Krútila hlavou. „Je neskoro. Sama si za to môžem.“

„Čo by ťa vyliečilo?“

Že čo? Tím lekárov, prvotriedne lieky a pobyt na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocniciach na úrovni minimálne škandinávskych krajín. „Ešte chvíľu vydržím.“

„Na to som sa nepýtal.“

Pozrela mu do očí a snažila sa nedať najavo strach. Nechce umrieť. Ešte nie. „Vedela som, čo mi hrozí. Aspoň som videla svet. Spoznala obe jeho stránky. Lásku aj nenávisť.“ Lásku svojich rodičov, áno. Zdá sa, že iný druh tohto pocitu jej nie je súdený.

„Lena, ja ťa nenechám umrieť!“ Zamyslel sa. Potom mu čosi skrslo v hlave. „Môžem ťa premeniť? Na upírku?“

Napriek slabosti vyprskla do smiechu. „To by nedopadlo dobre. Ver mi, táto možnosť medzi nami neexistuje. Prinajlepšom by si ma zabil, prinajhoršom by som ja zabila teba. Nie, nie. Premena je vylúčená.“

Znepokojene si ju premeral. Čo je na nej také... známe a predsa odlišné?

„Hej! Tu nesmiete byť!“

Upír sa obzrel. Mierili k nim dvaja policajti.

„Toto nie je útulok pre bezdomovcov. Practe sa!“

Rashmi okamžite vyskočila na nohy a pribehla k Amarovi.

„Mojej manželke nie je dobre,“ bránil sa Amar a už mu ani nevadilo, že predstiera manželstvo. Tak nejako si zvykol.

„To nie je náš problém. Stanica je pre pasažierov, nie bezdomovcov.“

Iste. Ich oblečenie nič iné nenaznačovalo.

„Choďte preč!“

Chcel sa s nimi hádať, ale Lena ho zastavila. S námahou sa dostala na nohy. „Prepáčte, už sa to nestane. Hneď odídeme.“ Oprela sa oňho a kráčala preč.

„Ako nás môžu len tak vyhodiť?“ rozčuľoval sa. „Videli, že ti nie je dobre. Mali nám ponúknuť pomoc, sakra!“

Lena len mávla rukou. „Takí ako my tu nemajú väčšiu cenu než prašivé zviera na ulici. Keby sme boli oblečení inak, pomohli by. Ale o chudobných tu nikto nemá záujem,“ vysvetlila mu trpezlivo.

„Takže keby im niekto umieral pred očami...“

„S najväčšou pravdepodobnosťou by ho odtiahli do kríkov, aby nikto nevidel tú scénu. Niektorí by z neho vybrali orgány.“

Krv sa mu vzbúrila. Ak sa niekto dotkne jeho Leny... Jeho? Skutočne ju už vníma ako jeho? „Kam teraz?“ opýtal sa, keď boli mimo dohľad stanice. Ak sa budú naďalej baviť o pomeroch v tejto krajine, asi niekoho zabije.

„Kde to vlastne sme?“ Obzrela sa, stále slabá. Takmer celou váhou spočívala na ňom.

„Udaipur.“ Ten názov uvidel na stanici.

„Indický štát Radžastan!“ vykríkla Rashmi, ktorá sa to nedávno naučila na geografii s Lenou. „Hlavné mesto Džajpur!“

„Chytré dievča,“ pochválila ju Lena a pohladila ju po líci.

Rashmi sa spokojne usmiala a časť z jej stresu opadla. Len Amar videl ako veľmi sa Lena premáha, aby nedala najavo slabosť.

„Skúsme to tadiaľto,“ kývla hlavou k ceste neďaleko. „Niečo nájdeme.“

Niečo znamenalo akýkoľvek prístrešok, kde sa môžu aspoň trochu ukryť. Zostali im nejaké peniaze, ale ani jeden sa neodvážil navrhnúť ich využitie v podobe akéhokoľvek ubytovania.

Kráčali pomaly, s častými prestávkami. Lena kúsok po kúsku zjedla svoj prídel jedla a zapila ho trochou vody. To jej dodalo silu na pár kilometrov.

Keď slnko zapadlo, ocitli sa na okraji opustenej zóny s rozpadávajúcimi sa budovami. Zhodli sa, že nič lepšie nenájdu a navyše Rashmi už takmer spala postojačky.

Vybrali najmenej poškodenú budovu, ktorá mala zrútenú len jednu stenu. Vnútri preberala moc príroda, ale bolo tam relatívne sucho a strop vyzeral byť stále pevný.

Rashmi vybrala najvhodnejší kútik, kde sa zložila, bez sťažností. Lene pukalo srdce, že je tak zvyknutá na tento druh života, že jej nevadí ani takéto prašivé miesto.

Upír ju takisto rozložil deky, pomohol Lene bezpečne si ľahnúť a posadil sa k nej. Držal ju za ruku a snažil sa prísť na to, ako jej pomôcť. Musí predsa existovať nejaká možnosť! Nezaslúži si zomrieť a už určite nie takto.

„Spi,“ povedala mu potichu, aby nezobudila Rashmi. „Musíme šetriť aj krvou. Spánok ti dodá trochu sily.“

„Ako sa môžeš trápiť o mňa, keď sotva chodíš?“

Privinula sa k nemu ako vystrašené mačiatko. „Pretože ja presne viem, čo sa deje. Ty... tápaš v temnotách.“

To nie je dôvod, aby bola z nich tá silnejšia. „Ja si poradím. Ale nechcem byť bez teba.“

„Prečo?“ oči sa jej zaleskli zvedavosťou a emóciou, ktorú nedokázal pomenovať.

Vzdychol. „Pretože sme rodina, spomínaš si? Nikoho iného nemám.“ Alebo áno? Má rodinu? Niekoho, komu na ňom záleží? Zronila niekoho jeho strata? Alebo si nikto ani len nevšimol, že zmizol?

Lena privrela oči. „Moja rodina by sa ti páčila.“

Neprítomne ju začal hladiť po vlasoch a nevšimol si, ako sa spokojne usmiala. „Prečo máš ten pocit?“

„Všetci sú tak... blázniví. Mama, otec... bratia. Tvárime sa ako vzorná rodinka, ale v súkromí si kráľovsky lezieme na nervy. Raz sa jeden z mojich bratov dostal do basy za výtržnosti. Mama s otcom podplatili políciu, aby si ho nechali ešte tri dni a predstierali, že boli v zahraničí a nemohli sa k nemu dostať skôr.“

„To ho nerozhnevalo?“

„Och, ani v najmenšom,“ zasmiala sa. „Za trest im zavíril sieť, takže sa každých desať minút spustilo tvrdé porno. A nešiel vypnúť zvuk.“

Rodinka na pohľadanie. „Chcel by som mať bratov,“ povedal, ani nevedel prečo. Jednoducho to z neho vypadlo. „Takých, ktorí by mi kryli chrbát. Postavili sa na moju obranu, keď nebudem vládať. S ktorými by som mal rodinné večere a zábavu ako má tvoja rodina.“

Lena mu to z celého srdca priala. Chcela by mu takú rodinu dať. S jej bratmi by si rozumel. Nuž, keby nebol upír. Cez to sa asi neprenesú.

Ak sa opovážiš mať rande pred dovŕšením stovky, nájdeme si ho a zlomíme mu všetky časti tela, ktorými sa ťa dotkol, povedali jej na pätnáste narodeniny. Dodnes nepochybuje, že by to urobili.

S týmito myšlienkami zaspala, bezpečne stúlená pri svojom upírovi.

Áno. Je to jej upír.

Amar zaspal plytkým spánkom, preto sa zobudil pri prvom podozrivom zvuku. Kdesi v diaľke zazneli kroky.

„Lena.“ Zatriasol zoslabnutou ženou. „Niekto prichádza.“

Okamžite bola v strehu. Zhrabla dýky a jednu mu podala. „Prvoradá je Rashmi,“ šepla, keď sa pozviechala na nohy a prebudila malú.

Prikývol a v tme čakali, čo sa bude diať. Počuli hlasy, ale kvôli vetru ani jeden nerozoznal, o čom sa rozprávajú. Niekto prišiel k zrútenej stene. Kužeľ svetla zo silnej baterky kĺzal po okolí. „Prezriem to vnútri!“ zakričal mladý muž.

Amar bol pripravený na všetko. V mysli sa mu vynorili stovky spôsobov útoku aj obrany. Bojové umenia. Je vôbec niečo, čo neovláda?

Vysoký Ind prekročil napadané tehly, ale prekvapivo akoby nepátral po osobách. Svietil len na zem. Napriek tomu sa zastavil a presne vytušil, v ktorom tieni sa ukrývajú oni traja. Posvietil na nich.

Lena zažmúrila na neznámeho. On zase na ňu. Obaja naraz sa zhlboka nadýchli. Zmysly jej zoslabli, ale ešte rozoznala upíra. Aj on musel okamžite vedieť, s kým má tú česť. Nervózne čakala, čo urobí.

Neznámy Ind sa obzrel, mierne zmätený. „Kto ste?“

Dobre. Jednanie je vždy lepšie než útok. „Nechceme problémy,“ povedala prosebne. „Len tu prespávame.“

Premeral si najskôr ju, potom Amara a nakoniec Rashmi, bezpečne stlačenú medzi nimi. Amar, na druhej strane, svojho druha nespoznal. Cítil, že je iný, ale nič viac. Myseľ mu nepomohla. Nevedel, že upíri sú všeobecne príťažlivejší, krásou dokonalejší a fyzicky silnejší než ľudia. Lena áno. Čo jej nenapovedal čuch, odhalila upírova výška, príliš zdravé vlasy s pokožkou a fakt, že rozprával tak, aby mu nebolo vidieť ostré zuby.

„Prespávate?“ zopakoval pochybovačne. Potom sa znovu obzrel, akoby niečo hľadal. „Dostali sme správu, že sa tu ukrýva sučka, ktorá vrhla mladé. Bola si to ty?“ položil nemožnú otázku, ktorá dávala zmysel len jej.

Amar napol svaly. „Ty si práve moju ženu nazval suk-“

Zastavila ho v pohybe vpred a postavila sa pred neho, s rukami na jeho hrudi. „Len pokojne. Výnimočne to nemyslel ako urážku. A je to upír.“ Otočila sa k neznámemu a konečne rozoznala nápis na jeho tričku. Vydýchla si. „Si z miestneho útulku. Spoznávam logo.“

Prikývol.

„Nie, nebola som to ja.“

„Čo to táraš?“ zašepkal Amar a ani Rashmi nevyzerala, že chápe situáciu.

Upír pred nimi sa tváril čoraz podozrievavejšie. „Vyzeráte, že ste až po uši v sračkách.“

Lena naňho zasyčala. „Hej! Nie pred dieťaťom.“

„Uniesli ste ju?“ Ukázal na Rashmi, pretože vedel, že ani jeden z nich nie je jej rodičom.

„Nie,“ odsekla, ale bola to len polovičná pravda. „Nájdi si svojho psa a zabudni, že si nás videl!“

Ani sa nepohol. Urobil niekoľko krokov k nim. „Si chorá,“ povedal bez zaváhania. „Trasieš sa. Sotva stojíš. Zalieva ťa pot, aj keď sa nehýbeš.“

Zovrela pery. Do pekla aj s upírmi a ich superčuchom a zrakom! „Moja vec.“

Naklonil hlavu. Amar to nevydržal. „Vieš jej pomôcť?“ vyšlo z neho, než sa vôbec zamyslel. „Dnes odpadla. Nezvláda prijímať potravu.“

Lena ho z celej sily (ktorej veľa nezostalo) plesla po ramene. „Čuš!“

Neznámy jej stav chápal lepšie. „Anémia? Ako dlho si bez potrebnej, ehm, potravy?“

„Proste si choď po psa a nechaj nás, dobre? Viem že by si si radšej odtrhol nohu než mi pomohol.“

Prekrížil si ruky na hrudi ako znudený dospelý, ktorý práve pristihol svoje dieťa s cigaretou a teraz mu musí dať siahodlhú prednášku o rakovine. „Čo keby si mi nevkladala slová do úst?“

„Našiel som ju!“ zaznelo z diaľky. „Matka s piatimi šteniatkami!“

„Choďte bezo mňa!“ odkričal ostatným spoločníkom. „Mám tu nejakú prácu!“

Lena zastonala.

„Volám sa Samir,“ predstavil sa. „A odhliadnuc od faktu, že tebe sa zmýva Henna, blondiačik,“ ukázal na Amara, „by ma skutočne zaujímalo, čo tu robíš s cudzím dieťaťom a vlkolačicou.“