Stratená temnota 7

Lena sedela na kope diek v rohu, zatiaľ čo Amar na ňu nechápavo hľadel. Rashmi sa krčila vedľa nej a Samir porozkladal po okolí ďalšie dve baterky, aby mali aspoň trochu svetla.

„Skutočne si vlkolak? Prečo si mi to nepovedala?“ opýtal sa Amar urazene.

„Naše rasy sa nemajú práve v láske,“ odvetila a zaklonila hlavu. Toľko k jej krytiu.

„Prišiel si snáď z doby kamennej, že to nevieš?“ Samir zostal stáť trochu ďalej, aby nemali pocit, že ich ohrozuje.

„Má amnéziu,“ vysvetlila Lena. „Nepozná ani vlastné meno. Práve sme utiekli z Dillí. Niekto ho prenasleduje.“

„To ani zďaleka nevysvetľuje vašu situáciu. Na území Indie nežije žiadna svorka vlkolakov. A čo to dieťa?“

„Hej, mám meno!“ ohradila sa Rashmi odvážne.

„Nemá rodinu. Vychovala som ju. Viac vedieť nemusíš.“

Samir si k nej kľakol. V mdlom svetle si nebol istý, či videl správne, ale musel si overiť svoje podozrenie. Vyhrnul Rashmi rukáv a na vnútornej strane predlaktia našiel zjazvenú pokožku. „Čo je toto?“

„Moje znamienko.“ Vytrhla sa mu. „Mám ho odmalička. A nedotýkaj sa ma!“

Samir vážne pozrel Lene do očí. „Tak znamienko?“

Prosebne zažmurkala. Áno, klamala jej. Nie je to znamienko. Ten šialenec, Indický kráľ upírov, si svojich zajatcov a väzňov značkuje. Špeciálnou kyselinou im vypáli pokožku a ani regeneračné schopnosti nesmrteľných jazvu nezahoja. To však priznať nedokázala. Nie dieťaťu.

Pochopil jej náznak. „Tak sa pozriem na teba.“ Presunul sa tak, aby na nich malá nemala výhľad a predstieral, že jej kontroluje oči. Odhrnul si rukáv a ukázal identickú jazvu.

Lene klesla sánka.

„Myslím, že sme na jednej lodi, vlčica,“ zašepkal. „Tak čo keby sme si vymenili životné príbehy a ja sa pokúsim dostať ťa z prahu smrti?“

Samirov domov sa nachádzal neďaleko. Trval na tom, aby prespali uňho. Kým kráčali, pomaly aby sa Rashmi ešte viac neunavila, vysvetlil im svoje postavenie.

„Bol som väzňom asi desať rokov. Kráľ ma chce odstrániť, pretože som bol na strane jeho odporcov. Podarilo sa mi utiecť a získať novú identitu, ale musím sa ukrývať. Takže som sa usadil tu a pracujem ako veterinár v útulku.“ Ukázal na tričko s logom. „Vystupujem ako človek z chudobnejšej vrstvy. Niežeby som mal viac peňazí. Prišiel som o všetko. Každých pár rokov sa sťahujem, aby si nikto nevšimol, že nestarnem.“

Dostali sa na cestu vedúcu k skromnému zhluku domčekov na okraji mesta. „A súdiac podľa vašej situácie predpokladám, že ste na úteku pred tou istou osobou ako ja.“

„V skutočnosti utekáme ešte pred niekým,“ povedala Lena. „Tuto upír, pomenovala som ho Amar, má nepriateľa. Ale na nič si nespomína.“

Samir si zamyslene hrýzol peru. „Ako dlho tá amnézia trvá?“

„Mesiace,“ vzdychol Amar. „Vynárajú sa mi isté vedomosti. Časť minulosti. Ale nič, čo by mi reálne pomohlo.“

„To mi došlo, keď si ani nevedel, že kempuješ s vlčicou. Naše rasy sa skutočne nemajú v láske. Dlhé storočia boli vo vojne.“

„Tak prečo si mi pomohla?“ prekvapil sa.

„Možno nezdieľam predsudky svojich druhov. Celá tá záležitosť upíri verzus vlkolaci je smiešna.“

Samir sa usmial. „Si veľmi mladá, cítim to. Povieš mi, čo ťa dohnalo do tohto stavu?“

S obavami mrkla na Rashmi. Ani tá ešte nevie celú pravdu. Ako by mohla povedať dieťaťu, že ho našla s otrockým obojkom pripútané o stenu v temniciach? „Neskôr.“

Prikývol. „Máte moje slovo, že u mňa sa vám nič nestane.“ Zišli z cesty a pokračovali pomedzi domčeky. Takto neskoro v noci každý spal, žiadni susedia sa nepozastavovali nad novými prichodiacimi.

„A ty nám prečo pomáhaš?“ vyzvedal Amar, stále neistý ohľadom ich tajomného záchrancu. Opäť mu niečo hlodalo v mysli, poznatok, prekvapivé rozuzlenie niečoho, čomu nerozumel. Oveľa viac ho však ničil strach o Lenu. Fakt, že je vlčica ho prekvapil, ale necítil žiadny odpor ani hnev voči jej rase. Jednoducho to prijal.

Spomalili. Samir váhal nad odpoveďou. „Viem aké to je, byť lovnou zverou. Miestny kráľ je posadnutý mocou. Šialený. Obklopil sa rovnakými šialencami. Nepozná hranice morálky. Pomohol by som každému, kto je na úteku pred ním. Obzvlášť, ak ide o dieťa.“

„Ďakujeme.“

Prikývol a zastal pred malým domčekom. Odrazu sa k nim rozpačito otočil. „Je tu ešte jedna vec. Nebývam sám. Vnútri je moja... manželka.“

„Ach, to je v poriadku.“ Lena sa usmiala. „Nevydesíme ju.“

„O to nejde.“ Mierne zbledol. „Pozrite, hlavne nespanikárte, áno? Všetko vám vysvetlím, ale bola to dlhá noc a tu vonku nie je vhodné prostredie na citlivé rozhovory.“

„Samir?“ Lena k nemu pristúpila. „Vie tvoja manželka, čo si zač?“

Nahlas preglgol. „Áno. Len... len prosím, zdržte sa reakcií a ja, prisahám, všetko vysvetlím. Dobre?“

Prikývli, ale ani jeden si nedokázal predstaviť, prečo ich musel varovať. Jeho manželka je človek, na tom nie je nič zlé. Vždy môže byť premenená na upírku. Možno je plachá, napadlo Amarovi.

Samir s obavami otvoril vŕzgajúce dvere, zažal svetlo a vpustil ich do skromnej miestnosti slúžiacej ako kuchyňa, jedáleň aj obývačka. Napriek chudobnému vzhľadu bolo všetko čisté a úhľadne usporiadané.

„Máš krásny domov,“ neodpustila si Lena. Keby tak videl ich úbohú chatrč...

Záves oddeľujúci obytnú časť domčeka od obývačky zašuchoril. Zasvietilo svetlo a pomaly sa k nim blížili tichučké kroky.

„Už si doma?“ prišla otázka.

Samir sa tváril ako na poprave. „Áno. Máme hostí. Potrebujú našu pomoc.“

Vtedy Lena pochopila, prečo ich tak dôrazne varoval pred manželkou. Spoza závesu vyšlo sotva dvanásťročné dievčatko.

Nie. Čokoľvek, zvládne skutočne čokoľvek, len toto nie! Zabije Samira! Pomaly a bolestivo! Aj Amar po jej boku ustrnul, šokovaný a znechutený. Len Rashmi vo svojej nevinnosti nepochopila otrasnú súvislosť.

Čiernovlasé dievčatko v jednoduchom oblečení na spanie sa pokúsilo o úsmev, ale stále bola napoly v ríši snov. „Vitajte. Som Neela. Ste hladní? Určite nám niečo zostalo-“

„Ja sa o nich postarám, maličká,“ prerušil jej snahy Samir.

Maličká. Lenu naplo.

„Toto je Jaya, Amar a Rashmi,“ predstavil ich. „Sú veľmi unavení. Čo keby si dnes v noci prichýlila Rashmi k sebe?“

Bez zaváhania prikývla. „Veľmi rada.“ Ochotne vzala dievčatko za ruku. „Ahoj. Poď, ukážem ti svoju izbu. Mám obrovskú posteľ! Jéj, to je krásny plyšák! Mám podobného!“

„Ukážeš mi ho?“ Rashmi nadskočila. „Ale... čo je posteľ?“

Lena by prisahala, že pri poslednej otázke kúsok z nej umrel. Musela sa otočiť chrbtom k chorej scéne pred sebou a rýchlo si zotierala slzy.

Neela si s manželom vymenila zničený pohľad. Nie je to prvý raz, čo stretla dieťa, ktoré nikdy nevidelo posteľ. „Bude sa ti páčiť. Poď!“ ťahala ju za záves.

Rashmi ju ochotne nasledovala, zvedavá a nadšená, že má novú kamarátku.

„Ja ťa rozštvrtím!“ povedala Samirovi, len čo deti zmizli z dosluchu. Zhrabla dýku a vyštartovala po ňom.

„Prosím, nechaj ma to vysvetliť!“ Zarazil smrteľný úder a pritisol sa k stene. „Ani som sa jej nedotkol, prisahám!“

„Si ženatý s dieťaťom! Ako si mohol?!“ Zapotácala sa a Amar ju podoprel.

„Urobil som to, aby som ju zachránil,“ obhajoval sa náhlivo. „Neelu pred rokom napadla banda chlapov. Pokúsili sa ju znásilniť, ale šiel som okolo a zasiahol som. Jej rodina ma ale uvidela ako jej pomáham a zle si vysvetlili situáciu. Dav za nimi by ju zlynčoval za nemanželský sex a mňa za znásilnenie, tak som rýchlo povedal, že si ju vezmem. Podľa zákona som tak zmazal svoj zločin a jej zostalo dobré meno,“ dostal zo seba na jeden dych za menej než pol minúty.

Amar tej absurdnosti neveril. „Ako... ako mohli viniť dieťa... nerozumiem.“

Lena pustila dýku. „Nepýtaj sa.“ Tie zákony pozná pridobre.

„Skutočne som sa jej nedotkol. Nie som pedofil. Vysvetlil som jej základy. Predstierame manželstvo, nič viac. Ona má pokoj od svojej rodiny a ja aspoň... zapadám. Spíme v oddelených miestnostiach. Malá je panna, nikdy som sa od nej ani nenapil.“

„A to ti máme len tak uveriť?“ prskol Amar.

„Ona určite,“ ukázal na Lenu.

Prikývla. „Vlkolaci rozoznajú klamstvo. Všetko, čo povedal, je pravda.“

Samir si vydýchol. „Čoskoro bude svitať. Jaya, mala by si sa vyspať.“ Ukázal na pohovku prikrytú farebnými tkaninami. „Nechaj si zbrane, ak sa budeš cítiť istejšie.“

„A Amar?“

„Mám preňho dosť krvi, nepotrebuje spánok.“ Z chladiaceho boxu vybral dva sáčky.

Amar sa otočil k Lene a vzal jej tvár do dlaní. „Postarám sa o seba. A dohliadnem aj na teba a Rashmi, kým budete spať,“ sľúbil jej. „Odpočiň si.“

Keby bola len o niečo silnejšia a nie na pokraji absolútneho kolapsu, trvala by na tom, že zostane v strehu, ale mala problém udržať sa na nohách. Klesla na vyležaný kus nábytku a nechala sa prikryť. Amar sa k nej sklonil a pohladil ju.

Slabo sa usmiala a privrela oči. Kdesi hlboko v srdci sa jej rozhorel plamienok nádeje, že možno nie je všetko stratené.

Keď sa zobudila, Samir sedel pri nej na zemi a niečo si písal do ošúchaného zápisníka. Svojho upíra nikde nevidela.

„Dohliada na Rashmi,“ povedal Samir, než vôbec otvorila ústa. „Nepáčilo sa mu, že nie je pri nej. Dosť sa na to dieťa naviazal. Neela sa rozhodla prešiť niektoré svoje šaty, aby Rashmi sedeli.“

Lena vďačne prikývla a posadila sa. Okamžite sa jej zakrútila hlava. Zhlboka dýchala, aby prekonala náhly závrat. Keď konečne zaostrila, našla Samira kľačať priamo pred ňou. Sledoval jej zreničky a prstom na krku meral pulz.

„Je čas,“ oznámil jej. „Ešte ti môžem pomôcť, ale musím vedieť ako zle na tom si. Ukáž mi.“

Zháčila sa. Nie. Nie, nie a nie. „Postarám sa o seba.“

Upír si povzdychol. „Som veterinár. Už sa u teba prejavila anémia, však? Zlyháva ti tráviaci trakt a čoskoro tvoja zvieracia polovička zahynie. A ty s ňou. Skutočne chceš nechať Rashmi v rukách cudzincov? Po tom, čo si ju vychovala?“

Keď to podá takto... možno je to osud, že sa ich cesty skrížili. „Prečo mi chceš pomôcť? Nič mi nedlhuješ a naše rasy sa nenávidia.“

Výraz mu trochu zjemnel. „Mňa nenávidí vlastná rasa. Celý život sa musím ukrývať. Ver tomu alebo nie, ale chcem pomáhať. A mám pocit, že ak niečo neurobím a Rashmi sa dostane do rúk toho... maniaka, stane sa niečo veľmi zlé.“

Na to ani nechcela pomyslieť. Niekedy sa pohrávala s myšlienkou, že by dievčaťu dala smrtiacu tabletku do zálohy, aby ju prehltla keby k niečomu takému došlo.

„Ale ja ti nemám ako zaplatiť.“

Sklopil pohľad. Očividne mal túto časť premyslenú. „O tom sa porozprávame neskôr.“

„Nie. Ak niečo chceš, stanov si cenu. Nemienim ti byť dlžná niečo, čo nikdy nesplním.“

Samir sa posadil vedľa nej a váhal. „Amar mi povedal, že sa chcete dostať z krajiny.“

„To je pravda.“

„Ja tiež. Aj s Neelou.“

Pochopila. „Ak ma vyliečiš, môžeme spojiť sily. Odídeme spolu,“ vyjednávala.

„Prisaháš?“

Prikývla.

„V tom prípade urobím všetko pre to, aby som ti pomohol. Premeň sa. Potrebujem vedieť, na čom sme.“

Neochotne sa postavila pred pohovku a dovolila vlčici predrať sa na povrch. Na slabých labkách pristála na koberci.

Samir zalapal po dychu, ale bol to Amarov výkrik, ktorý ju zasiahol do srdca. Spomenutý upír počul hlasy a rozhodol sa zistiť, ako sa má.

Keby vedel, čo uvidí...

Kedysi masívny vlk bol na pokraji smrti. Lena prišla o všetku srsť, zostala len nezdravo bledá koža odhaľujúca všetky kosti a rebrá. Chvostík mala sklopený, ňufáčik suchý, ušká smutne visiace. Celá sa triasla slabosťou.

V hrudi ho tupo zabolelo. Už predtým ju ľutoval pre jej krehkú telesnú formu, ale toto ho dostalo do kolien. Doslova. Klesol pred mladú vlčicu, ktorá už nevládala držať hlavu vzpriamene, a nežne jej prešiel prstom po pokožke.

Zakňučala.

„To nič, maličká,“ oslovil ju nežne. „My to napravíme.“ Pozrel na Samira. „Však?“

Upír sa vôbec netváril presvedčene. „Iste. Hm... bude to chcieť viac zásob, než mám doma. Skočím do útulku.“

Lena sa vrátila do ľudskej podoby a klesla Amarovi do náručia, nevládala viac vstať.

Ako ju držal pri sebe, zmietali ním bolestivé emócie. Táto žena nemá nikoho. Nikto sa za ňu nepostavil, nikto za ňu nebojoval. Je vyvrheľ ako on.

„To nič, Lena,“ zašepkal a pobozkal ju do vlasov. „Som pri tebe. Spoločne to zvládneme.“