Temná zrada 13

Opäť zmenili hotel. Prešli do Amiens a Salvatorovi muži ich minuli sotva o jeden deň. Zoe sa podarilo hacknúť kamery pred hotelom v Dieppe a zistila, že po nich ide Will, Salvatorov prvý muž Conor, a nakoniec bratia Kamal a Ekrem – upír a poloboh, obaja až s priveľkou mocou.

Táto naháňačka začína byť nebezpečná.

Zoe vypla mobil a vybrala z neho už tretiu dočasnú simkartu, ktorú zlomila a odhodila do koša, zatiaľ čo Oliver na recepcii vybavoval ďalší luxusný apartmán. Je predsa pod jeho úroveň, aby býval v štandarde.

Keby tak vedel, kde vyrastala ona... V malej chatke, o ktorú sa do štrnástich delila s matkou, nemali ani len posteľ. Spávali na zemi. Keď jej drahá mama umrela na zápal pľúc, Zoein život sa ešte viac zhoršil. Prestala počítať dni, keď nemala čo jesť.

Jej temné myšlienky prerušil Oliver, ktorý ju vzal za ruku a odviedol k výťahu. Dôverne im preplietol prsty a automaticky si ju pritiahol bližšie. Nechala sa obklopiť jeho teplom a unavene sa oňho oprela.

Len čo si odložili veci, vybrali sa do mesta na večeru. V tichej reštaurácii preberali ich možnosti. Jednou z nich je zájsť do Vatikánu a znovu sa pohrabať v záznamoch, ale to už urobili veľkráli pred dvesto rokmi, keď ho na túto misiu poslali. Ďalší nápad bol pokúsiť sa vytiahnuť niečo z anjelov, ale tí ignorovali ich volanie, čo znamená že veľmi dobre vedia v akej sú tiesni a odmietajú zasiahnuť. Typické.

„Skutočne si myslím, že bez mágie bosoriek sa nikam nepohneme,“ uzavrel náročný rozhovor Oliver, keď dopil už tretí pohár vína. Upíri sú extrémne odolní voči alkoholu. Potreboval by asi tri fľaše, aby niečo cítil.

„Ich čary nie sú ako internet, Oliver,“ argumentovala Zoe. „Aby sa dostali do minulosti, potrebujú presný dátum a my nevieme, kedy konkrétne sa oheň stratil. Museli by si prezrieť deň za dňom, možno celé roky. To po nich nemôžeme žiadať.“

Neochotne súhlasil. Keď sa naposledy Casey pozrela do minulosti, uvidela hrôzy ktoré ju na niekoľko týždňov odrovnali.

„Mohli by sme ísť po tvojich krokoch pred dvesto rokmi,“ navrhla. „Keď ti veľkráli povedali o misii, kam si šiel? Určite si sa len tak nevybral do Calais.“

„Nie. Môj tím získal informácie o neobvyklej aktivite v jednom kláštore v Bavorsku. Tam sme, ehm, vypočuli mníchov a oni nám povedali, že u nich len prespala skupinka svätých mužov nesúca čosi, čo nazývali “diabolskou silou“. Odtiaľ sme zamierili do Štrasburgu. Tam bola v tých časoch jedna z hlavných centrál inkvizítorov, ktorí to nevzdali. Nanešťastie si náš príchod všimli a niekoľkí ušli, zrejme aj s ohňom. Až potom sme šli do Calais,“ spomínal Oliver na svoju neľahkú cestu.

„V tom prípade môžeme ísť do Štrasburgu. Možno tam po nich niečo zostalo.“ Hoci tá šanca je malá. Francúzsky kráľ upírov si inkvizítorov podal poriadne tvrdo.

„Za pokus to stojí,“ súhlasil.

Po príjemnej večeri si šli prevetrať hlavu prechádzkou po meste a neustále nahlas premýšľali o ohni, jeho sile a samotnej existencii.

„Myslím, že anjeli by mali zasiahnuť,“ povedala Zoe. „Celá ich existencia sa točí okolo ľudí. Nie je snáď v ich záujme ochrániť ich pred nadprirodzenou mocou?“

Oliver automaticky vzal jej dlaň do svojej a ukázal na takmer prázdny park, kde ich kroky tlmila mäkká tráva. „Aj ich právomoci sú obmedzené. Tak ako nemohli zastaviť svetové vojny, možno nemôžu zabrániť slobodnej vôli a bitke o oheň.“

„Celé je to na hlavu. Ženieme sa tu za nejakým ohňom ako psy za klobásou a ani poriadne nevieme, či existuje,“ sťažovala sa upírka.

„Ale existuje,“ ozval sa za nimi mrazivý hlas.

Obaja naraz sa otočili, v rukách dýky.

Zoe zamrzla krv v žilách. Len toto nie!

Mlado vyzerajúci muž s orientálnymi črtami a dlhšími čiernymi vlasmi si ich prezeral ako chrobáky pod sklom. Jeho tmavé oči v sebe nemali kúska citu.

„Julius,“ povedala nenávistne a zovrela dýku. Priam sa videla, ako mu podrezáva krk...

Démon sa netváril, že sa cíti ohrozený. Ani len pri sebe nemal zbraň. Doslova si sem prikvitol v džínsoch a koženej bunde. „K mojim ušiam sa donieslo, že sa niekto hrabe v nebezpečnej minulosti,“ karhal ich nesúhlasne. „A pokúša sa ma predbehnúť v pátraní po Gréckom ohni.“ Premeral si ich, akoby premýšľal, kam odhodí ich telá.

Oliver zavrčal a postavil sa pred Zoe. „Takže si to bol ty, nie Brian. Nuž, mne je v konečnom dôsledku jedno ktorého z vás odpravím.“

Julius ho vysmial. „Ty, upír? Nemáš dosť síl ani len na to, aby si sa ku mne priblížil. Ale keďže mám dnes štedrú náladu, dám vám len ultimátum. Vráťte sa domov. Zabudnite na oheň. Ak budete ďalej pátrať, zabijem vás. Pravdepodobne pomaly a bolestivo.“ Zazubil sa. „To je koniec-koncov moja špecialita. Tak čo to bude?“

Zoe položila Oliverovi ruku na rameno, aby neurobil nejakú hlúposť. Dobre vedela, že proti Juliusovi šancu nemajú. Je príliš mocný.

„Oheň nedostaneš!“ štekol Oliver.

„To sa uvidí.“

Oliver po ňom hodil dýku.

Julius len mávol rukou a premenil ju na dym. Znudene vzdychol. „Nič lepšie nemáš? Vážne?“

„Oliver nie!“ stihla vykríknuť Zoe, než sa ten bláznivý chlap vrhol na najobávanejšieho démona v histórii.

Bol to nanajvýš krátky boj. Julius si v ruke zhmotnil dlhý meč a zahnal sa ním po Oliverovi. Škrabol ho na hrudi, než sa mu podarilo uhnúť a kopnúť démona do kolena.

Julius vykríkol a stratil rovnováhu. Nevšimol si druhú dýku, ktorá sa mu zaryla pod rebrá a zalapal po dychu. Zaiskrila okolo neho mágia a moc nad ním prevzala zúrivosť. „Ty úbohý červ!“ Odhodil Olivera do koruny stromu a šiel po Zoe. Tá po ňom v panike hodila ohnivú guľu, ale len ho spomalila.

A viac naštvala.

Zdrapol ju za plece, zlomil kľúčnu kosť a hodil ju o zem ako handrovú bábiku.

Zoe vyrazilo dych a v poslednej chvíli sa odplazila pred bolestivým kopancom.

„Nechaj ju, ty zbabelec!“ kričal po ňom Oliver driapajúci sa zo stromu. „Vyber si rovnocennejšieho súpera!“

Julius sa zaškeril a pristúpil Zoe dlaň na tráve. Zvrieskla, keď jej zlomil niekoľko prstov. „Ale ja som si ho vybral,“ povedal nadšene. „Len útočím na jeho najzraniteľnejšiu časť.“ Natiahol dlaň a lavička vedľa nich sa vzniesla do vzduchu. „Ber to ako varovanie, upír!“ Drevené dosky sa na nemý príkaz rozlámali a jedna po druhej sa zaborili Zoe do tela. Niektoré prerazili všetko tkanivo a zapichli sa do zeme pod ňou.

Zoe v agónii kričala. Minimálne tri dosky mala v bruchu, dve sa oškreli o stehennú kosť a jedna jej ohrozovala pľúca. Nedokázala dýchať.

„Prestaň!“ Oliver sa k nemu rozbehol, ale to sa už Julius odmiestnil a nechal ich osamote v tmavom parku.

Upír dobehol k zakrvavenej Zoe a odhrnul jej vlasy z tváre. Dýchala nepravidelne a bola mŕtvolne bledá. Oči sa jej zatvárali. „Vydrž to, maličká,“ prosil ju. Vytiahol prvú dosku, ale žiadny výkrik neprišiel. Omdlela od bolesti.

„Odpusť,“ prosil ju so slzami v očiach. „Mal som ťa lepšie chrániť.“ Vytrhol aj zvyšné drevá a keď videl, že upírska regenerácia nestačí na takéto rozsiahle rany, priložil jej k ústam predlaktie a napichol sa na jej zuby.

V ruke mu vystrelila bolesť. Jeho krv stekala Zoe do krku a dodávala jej potrebnú silu bez toho, aby sa udusila na tekutine, ibaže upírske uhryznutie nie je práve bezbolestné. Normálne svojim obetiam vstrekujú do tela značné množstvo endorfínov tlmiacich nepríjemné pocity, ale na to musia byť pri vedomí, čo Zoe nebola.

Dal jej takmer pol litra svojej krvi, nehľadiac na slabosť, ktorá sa dostavila. Jeho malá Zoe potrebuje pomoc a on by obetoval hoci aj tri litre! Je predsa upír, zvládne to!

Po celý čas ju hladil na vlasoch a tvári. Keď sa zdalo, že jej telo boj zvládne, čo najnežnejšie jej napravil kosti a zdvihol ju do náručia. „Bude to v poriadku, maličká,“ sľúbil jej.

Zanechajúc zničený kus parku za sebou, ju po vedľajších uličkách preniesol až k hotelu, kde sa pohral s mysľou recepčného, aby si nepamätal zakrvavenú ženu v bezvedomí, a čo najrýchlejšie ju uložil na posteľ.

„Budeš v poriadku,“ rozprával sa s ňou, hoci ho nepočula. Šiel sa napiť od recepčného a keď sa mu obnovili sily, opäť jej do krku nalial svoju krv. Uľavilo sa mu, že začala pravidelne dýchať a do tváre sa jej vrátilo trochu farby.

Láskavo sa usmial. „Moja malá bojovníčka. Teba len tak niečo neskolí, všakže?“

Nežne jej vlhkým uterákom umyl tvár a s miernymi rozpakmi sa pustil do neľahkej úlohy zbavovania sa jej šiat. Boli nasiaknuté krvou a špinavé od trávy a zeme. Nemohol ich na nej nechať. Určite to pochopí, keď sa preberie.

Zbavil ju košele, nohavíc a topánok, opäť z nej zmyl krv a po odstránení nevinných bielych nohavičiek jej rozrezal tielko a odhodil ho na zem.

V tej chvíli ustrnul.

Zoe mala na trupe škaredú jazvu.

Upíri ale jazvy nemávajú.

Iba ak sú zasiahnutí mýtickými zbraňami.

Pred očami sa mu objavila scénka, ako prebodáva Brianovho špióna. Presne na tom mieste, kde má Zoe jazvu.

Ohromene cúvol.

Nie!

To nemôže byť pravda!

Uvedomil si, že ju tieto dni nikdy nevidel nahú. Vždy trvala na zhasnutom svetle, alebo si nechávala tielko či uterák, ktoré zostávali pod líniou jej pŕs.

Srdce sa mu rozbúchalo, keď mu začali dochádzať súvislosti.

Zoe sa objavila krátko predtým, než bol nájdený dôkaz proti Brianovi. Keď zaútočil na palác prvý raz, bola to ona, koho zajal. Aspoň si to mysleli. Je možné, že to len hrala?

Niet divu, že mal také detailné informácie. Len niekto extrémne blízky Salvatorovi mohol vedieť všetko.

Oliverovi prišlo zle od žalúdka. Takže ten takzvaný únos... Narafičila to. Nikto ju nikdy nemučil, len mu hrala divadielko! Prinútila ho priznať pravdu o ohni a teraz... drahí bohovia! On jej celý čas pomáha nájsť ho! Brianovej špiónke! Mohol im snáď lepšie zahrať do kariet?!

Zaliala ho zlosť. Mal chuť jej vykrútiť krk! V čom všetkom mu ešte klamala?! Hrala sa na úbohú obeť, ale kde je pravda? Bola vôbec znásilnená? Mučená?

Zakrútila sa mu hlava a musel sa posadiť.

Keď sa toto dozvie Salvator...

Znovu vstal a pozrel na spiacu Zoe. Vyzerala tak nevinne...

S nechuťou dokončil čo začal a zbavil ju krvi a špiny. Potom sa k nej sklonil a skúmal jej uvoľnenú tvár. „Vieš, čo ťa zachránilo?“ zasyčal nepriateľsky. „Len jediná vec a to fakt, že si žena.“ Prikryl ju. „Inak by ťa čakali náročné dni.“

Dal si rýchlu sprchu a prehľadal Zoeine veci. Našiel neznámy mobil a asi tucet sim kariet. Chvíľu sa babral s nastaveniami, než sa mu podarilo odblokovať zariadenie. Mala v ňom len tri kontakty označené písmenami B, C a T. Ak aj nejaké správy mala, vymazala ich. Našiel však oveľa zaujímavejšie veci. Zoe hackla kamery v Salvatorovom sídle, mala prehľad o jeho elektronickej komunikácii a všetkých účtoch. Dokonca mala tú drzosť dať do všetkých jeho áut sledovacie zariadenie a do pracovne zase ploštice.

Keby nebol taký vytočený, vyjadril by jej svoj obdiv. Dokázala obalamutiť celé kráľovstvo a predovšetkým jeho. Dokonca to uhrala na to, aby nemal snahu kontaktovať kohokoľvek v kráľovstve.

Brian ju vycvičil dobre.

Kdesi podozrivo blízko pri srdci ho tupo zabolelo. Vliezla s ním do postele, len aby odviedla jeho pozornosť! Kam až je schopná zájsť?! Prišlo mu zle. Koľkých už takto zviedla?

Bol medzi nimi aj Brian?

Pred očami uvidel červené bodky.

Zoe je jeho!

Rozpoltený medzi nenávisťou a pocitom, ktorý nedokázal pomenovať, zovrel mobil a vytočil spamäti Conorove číslo.

„Kto je tam?“ ozvalo sa na druhej strane naliehavo.

„Oliver. Si niekde okolo Salvatora?“

„Sakra, už celé dni sa ťa pokúšame nájsť! Kde si? Je s tebou Zoe? Oliver, to ona je-“

„Ja viem. Dlhý príbeh. Sme v Amiens.“ Nadiktoval mu adresu hotela. „Vie o tom Salvator?“

„Či o tom vie? Tá potvora mala tú drzosť nakráčať do jeho pracovne, oznámiť mu že pije nanič alkohol a len tak mimochodom že pracuje pre Briana, ktorého máme momentálne v cele,“ uviedol ho do obrazu Conor s úľavou v hlase.

Oliver zazrel na spiacu blondínku a opäť sa pristihol pri predstave ako ju škrtí. „Mám ju pod kontrolou. Počkám tu na vás. Asi nebude práve ochotná vrátiť sa do Británie.“ A presne tam pôjdu. Žiadne hľadanie ohňa, ktoré odobril Brian.

Aj tak na celej tejto veci niečo nesedí.