Temná zrada 16

Zoe bola predvedená pred Salvatora. Kráľ na ňu zazeral spoza svojho stola a Erin stojaca vedľa neho na ňu súcitne mrkla.

Ťažké ticho ju znervózňovalo. Oliver stál pri zamknutých dverách, Conor s Damianom striehli na jej pohyby od opačných stien, pripravení zasiahnuť, a k tejto katastrofe bol prizvaný aj alfa svorky vlkolakov George.

„Tak ty tvrdíš, že Brian nezabil jediného strážcu knihy,“ začal Salvator po chvíli.

„Správne.“

„Je ešte niečo, čo by si nám rada povedala?“

Tých vecí by bolo viac. „Možno.“

„Za akých podmienok?“

Zazrela na Olivera. „Nebudete ma súdiť na Britskej pôde. Vydáte ma do Francúzska, kde som bola narodená a premenená.“ Bola to jej posledná nádej. Upla sa na zákon, ktorý udeľuje upírom občianstvo podľa krajiny kde sú alebo narodení, alebo premenení. Musí sa dostať z tejto spoločnosti!

Nad touto požiadavkou vyletelo nahor niekoľko obočí. Jeden by očakával, že sa pokúsi vyjednať zmiernenie trestu, možno podmienku.

Salvator pozrel na tmavovlasého vlkolaka. Ten krátko prikývol. „Hovorí pravdu.“ Živý detektor lží práve potvrdil, že má skutočne nárok na francúzske občianstvo.

Salvator sa oprel na lakťoch a otcovsky si ju premeral. „Zoe, čo sa deje? Vidím že ťa čosi zvnútra ničí. Môžeme ti pomôcť, ale na to potrebujeme tvoju spoluprácu. Toto nie si ty.“

Ale áno, presne toto je ona. Chladná škrupinka bez duše. Nadýchla sa a pomaly vydýchla. „Poznám miesto kde sú ukryté knihy a môžem vám dať kontakt na ich strážcov,“ zmenila tému.

Salvatorovi smutne poklesli plecia. Cítil, akoby strácal ďalšieho člena rodiny. „Brian naznačil, že vieš niečo o Oliverovej amnézii. Máš k tomu čo dodať?“

„Nie.“ Bez diskusie.

Oliver si odfrkol. „Prišla si sem zabiť ma! Naozaj sa máme všetci tváriť, že je všetko v poriadku?!“ Odstúpil od dverí a prešiel k svojmu kráľovi, aby jej videl do tváre. „Tak prečo si to neurobila? Bohovia vedia, že si mala viac než dosť príležitostí.“

Oči sa jej naplnili slzami. Pretože som ti odpustila, kričala jej myseľ. To by však nikdy nepochopil. „Potrebovala som ťa nažive kvôli ohňu,“ pripomenula mu, ale uhla pohľadom.

Oprel sa o stôl. „Klameš.“

„Klame,“ potvrdil George.

Zaškrípala zubami. „Nechcela som oheň zneužiť. Mala som v pláne ho dať zodpovedným osobám a vzdať sa. Tak ako som sa vzdala plánu zabiť Olivera.“

„Pravda,“ potvrdil George.

Zagúľala očami. Čo od nej ešte chcú? Naservírovala im Briana na striebornom podnose. Iný upír by bol za to vyvážený zlatom.

Salvatorovi pukalo srdce. Zoe bola vždy miláčikom kráľovstva. Z jej slov však vycítil, že niečo tají nie pre vlastnú ochranu, ale pravdepodobne aby chránila niekoho iného. Oni však nemajú čas na túto partičku šachu. Julius silnie každou minútou a Brianove úmysly odrazu prestávajú dávať zmysel.

Je načase vytiahnuť ťažké zbrane.

„Vieš že Aislin si viedla databázu krvných vzoriek?“ začal odmeraným hlasom.

Zoe sa nechápavo zamračila. Aislin Salvator vychoval ako dcéru a donedávna zastávala pozíciu doktorky pre všetkých upírov. Bola jedinou ľudskou členkou kráľovstva. „A?“

Siahol do šuflíka a vytiahol malú ampulku s karmínovou tekutinou. „Mala aj tvoju.“

Prišlo jej špatne od žalúdka. Nie!

„Brian sa celkom jasne vyjadril, že existuje prepojenie medzi tvojou krvou a Oliverovou amnéziou. Takže máme dve možnosti.“ Odmlčal sa a sledoval, ako pomaly bledne a zelenie. „Povieš nám čo to má znamenať, alebo Oliverovi dám vzorku.“

„Brian si vymýšľal!“ prskla, ale je panika ju prezradila.

Vymrštila sa zo stoličky a skočila po svojom kráľovi v snahe dostať sa k ampulke. Vyrvala mu ju z ruky než sa stihol spamätať, ale to sa už k nej nahrnul Oliver, Conor aj Damian.

Zavrčala a udrela najbližšieho útočníka do tváre. Preplazila sa popod stôl a kým sa tie hory svalov pokúšali dostať za ňou, otvorila ampulku a vypila ju, z čoho sa takmer povracala. Piť vlastnú krv je medzi upírmi veľké tabu – je to ako keby človek zjedol steak z vlastného stehna. Nemala však na výber, preto potlačila nevoľnosť a víťazne sa vynorila na opačnom konci stola.

„A dosť!“ Oliverovi došla trpezlivosť. Zdrapol ju za rameno, vytiahol dýku a porezal ju na odhalenom predlaktí. Čo už len pred ním môže tajiť? Nerozumel tomu spojeniu s krvou, ale odmietal žiť v nevedomosti.

„Oliver nie!“ zvrieskla Zoe na pokraji paniky.

Nepočúval ju. Rana sa rýchlo zahojila, ale na jeho dýke zostalo pár cenných kvapiek. „Držte ju!“ prikázal Conorovi s Damianom, zatiaľ čo on oblizol ostrú čepeľ.

„Prosím nie!“ Zoe sa bránila ako levica a po tvári jej stekali slzy. „Nerob to!“

Prehltol.

Rozbolela ho hlava.

„Je mi to tak ľúto,“ smrkla, keď pochopila že je neskoro.

S Oliverom sa čosi dialo. Telo si spomenulo na chuť tejto krvi, krvi ktorú kedysi ochutnalo. Bolesť hlavy sa zhoršila a stratené spomienky sa jedna po druhej začali vracať do jeho mysle...

Už zase kričala. Jej krik by rozoznal vždy. Držali ju tu dlhšie než jeho a ostatných agentov. Keď ich zajali a privliekli do tohto väzenia v dome svätých mužov, bol to prvý zvuk ktorý zaznamenal.

Prosby.

Stony bolesti.

Zúfalé vzlyky.

Bohovia, tie vzlyky!

Držali ju v cele mimo jeho dohľad, ale každý deň ju odvádzali do mučiarne vedľa. Každý deň kričala rovnako...

Plynuli dni a jeho hlad sa zhoršoval. Prestával sa ovládať a stávalo sa z neho monštrum ovládané základnými pudmi. Ani len inkvizítori sa k jeho cele nepriblížili. Len sa mu z diaľky posmievali.

Ale tá žena... cítil jej ľudskú krv. Koľkokrát ju zranili? Nepotreboval práve kreatívnu myseľ, aby si domyslel, čo s ňou robia. Do mučiarne niekedy vchádzali piati-šiesti muži, a o celé hodiny neskôr vychádzali s úsmevmi a upravovali si oblečenie.

Najskôr prosila o zľutovanie.

Neskôr o smrť.

Ani jedného sa jej nedostalo.

Zhrozený osudom nevinnej ľudskej ženy začal inkvizítorom nadávať, vyhrážať sa im a sľuboval im všetky druhy pomalej smrti.

Akoby ich to však motivovalo k tomu, aby jej viac ublížili.

Keď sa už hlad nedal zniesť, dokázal len apaticky počítať dni a pasívne vnímať tie srdcervúce prosby. Kedy to skončí?

Stalo sa to nad ránom. Opäť ju vzali do mučiarne. Počul jej ľahké kroky a zaznamenal, že kríva. Stonala a plakala.

Vždy plakala.

Opäť prosby.

Krik.

Ale odrazu... úder. Nie taký, aké jej zvykli uštedriť. Akoby čosi tvrdé narazilo do kosti a potom... pád tela na zem.

Hladom šialený Oliver pristúpil k mrežiam cely a zaostril zrak.

Z mučiarne vyšlo to najkrehkejšie dievča, aké kedy videl. Na sebe mala len bielu, zakrvavenú košieľku, svetlé vlasy jej smutne padali na plecia a v jasných očiach mala hrôzu, ktorú nevidel ani u umierajúcich vojakov na bojisku.

Jej vychudnuté, bosé nohy potichu našľapovali po podlahe a dych mala zrýchlený. Statočne potláčala stony bolesti aj plač. Okamžite zamierila k východu, v ruke kutáč, ktorým ju pravdepodobne zjazvili.

Oliver vydal neurčitý zvuk. Možno zúfalstvo, možno hnev, možno číra starosť o drobnú divožienku.

Okamžite sa otočila, pripravená bojovať o holý život. Niekoľko sekúnd naňho hľadela, šokovaná a na smrť unavená. Na kutáči bola stále krv z toho, ako ovalila svojho mučiteľa po hlave, keď ju zle spútal.

Pozrela na vytúženú únikovú cestu, potom opäť naňho.

Uteč, pomyslel si v duchu.

Bojujúc sama so sebou len vzdychla a vrátila sa do mučiarne, kde inkvizítorovi vzala kľúče a rýchlo pribehla k Oliverovej cele. Pohľad na jeho odhalené zuby ju zneistil, ale necúvla. Ani keď uvidela jeho rovnako hladných druhov.

Roztrasenou rukou mu podala zväzok kľúčov. „Zvládneš sa oslobodiť?“ pípla.

Vytrhol jej kľúče, čo brala ako súhlas.

Rozbehla sa preč. Na ceste však stretla jedného z jej mučiteľov, ktorý pred tým, než dostal ranu do hlavy, vykríkol na poplach.

Dievča sa rozbehlo do neznáma.

Oliverovi trvalo celú minútu otvoriť celu a túžil len po krvi. Inkvizítori sa však začali preberať a slabý upír je príliš ľahký cieľ. So svojimi mužmi nasledoval pachovú stopu divožienky, ktorá ho doviedla až k bočnému východu smerujúcemu na rozsiahlu lúku.

Opäť ju uvidel. S malým náskokom krivkajúc utekala smerom k lesu.

Túžba po krvi zatienila jeho zdravý rozum.

Uteká mu jedlo!

Rozbehol sa prvý, jeho muži za ním.

Dievča dobehli v polovici lúky. Bez zľutovania ju zhodil na zem.

Krv!

„Nie! Prosím!“ bránila sa.

Podržal jej ruky nad hlavou, aby mal voľný prístup ku krku. S pôžitkom sa doňho zahryzol. Nedobrovoľne daná krv síce chutila odporne, ale naplnila jeho hladný žalúdok a obnovila nevyhnutné sily.

Jeho muži to nevydržali. Zahryzli sa do jej stehien a rúk. Ani jeden nemal dosť síl utlmiť endorfínmi strašnú bolesť z uhryznutia, ale bolo im to jedno.

Dievča sa zvíjalo, kričalo a plakalo.

Ako vždy.

Nemal však dosť. Jej srdce nadobudlo nepravidelný rytmus a on vedel, že prekročili jej hranice života. Vzali si všetku krv, ktorá jej prúdila v žilách.

V mozgu mu vyvstala akási zblúdilá myšlienka.

Umiera.

Nesmie umrieť.

Dievča si nezaslúži smrť.

Len čo sa jeho muži odtiahli od chudého, chladnúceho tela, pocítil posledné údery jej mladého srdca.

Znovu sa zahryzol, riadený inštinktom. Vyslal jej do obehu vlastnú krv, zabraňujúc tak smrti vziať jej dušu.

Za nimi sa ozvali kroky a výkriky.

Otočil sa.

Inkvizítori!

Inštinkty opäť prevzali vládu.

Nesmú ich dostať!

Zabudol na ženu v bezvedomí a spolu s ostatnými agentmi sa rozbehli do lesa, kde sa stratili medzi stromami.

Inkvizítori museli pochopiť, že ich nedobehnú. Zhŕkli sa nad bezmocným dievčaťom, ktoré bolo kvôli premene v bezvedomí.

Čosi mu našepkávalo, že by ju tam nemal nechať.

Hlad a nejasná myseľ však tú myšlienku zahnali a on sa rozbehol preč od tohto pekla, zatiaľ čo drobnú divožienku inkvizítori odnášali späť do svojho brlohu...

Oliver klesol na kolená.

Nie.

Nie!

Zhrozene sa chytil za hlavu, ktorá stále bolela. Pred očami sa mu zahmlelo. Po lícach mu stiekli slzy bolesti.

Bol to on. On jej ublížil! On jej vzal život!

„Pustite ma!“ počul jej príkaz a o chvíľu sa ho dotkli teplé dlane, ktoré majú plné právo vraziť mu dýku do srdca. „Oliver,“ povedala nežne. „Dýchaj!“

Nedokázal dýchať. V hrudi ho bolelo a nenávidel sám seba.

„Je mi to tak ľúto.“

Ubolene pozrel do tých zmučených očí. Ona sa ospravedlňuje jemu? „Ako si to mohla v sebe držať... toľké roky?“ zašepkal, stále na kolenách.

Smrkla. „Nespomínal si si.“ Opatrne sa dotkla jeho tváre. „No tak, dýchaj. Pomaly.“

Zle, všetko je zle! Ona ho nemá upokojovať, má naňho kričať, obviniť ho a požadovať jeho uväznenie! Prehrešil sa voči toľkým zákonom, nehovoriac o tých morálnych!

Obstúpili ich upíri, neistí vývinom situácie.

Zoe pozrela na Salvatora. „Sedatíva,“ naznačila perami, keď začal Oliver hyperventilovať.

„Oliver, počúvaj ma!“ prinútila ho pozrieť na ňu. „Nemôžeš sa nechať tou spomienkou ovládnuť! Vráť sa do prítomnosti!“

Krútil hlavou a stále si trel spánky.

Salvator neváhal, keď mu do krku pichol upokojujúcu látku. Zachytil jeho mohutnú padajúcu formu a kývol mužom, aby pripravili lôžko.

„B-bol som to ja,“ koktal udýchane a zovrel kráľovu dlaň. „Vzal som jej život.“

„Len pokojne. Všetko sa napraví,“ sľúbil mu Salvator.

Oliver naprázdno preglgol. Zatvárali sa mu oči. „Ona je... obeť. Nevráť ju... do cely. Prosím.“

Zoe bolelo pri srdci ako ešte nikdy, ani keď umierala pod jeho zubami. Tá spomienka ho traumatizovala a z nejakého dôvodu ju to ničilo. Otvorene plakala a držala jeho hlavu vo svojom lone. Čo urobí keď sa dozvie, že toto je tá krajšia polovica jej príbehu? Že od premeny sa jej muky ešte zhoršili?

A on bude požadovať tú informáciu. Nie je z tých, ktorí zatvárajú oči pred pravdou.

Damian s Conorom priniesli lôžko a opatrne ho naložili. Zoe sa zničene objala rukami. „Prosím, chcem byť pri ňom keď sa preberie.“ Jej odvážna maska sa stratila. Bola ochotná podriadiť sa čomukoľvek, len nech sa Oliver nezobudí s myšlienkou, že ho po celý ten čas nenávidela. „Spútajte ma ak chcete, nebudem sa brániť.“

Salvator si prehrabol vlasy a akoby zostarol o celé storočie. „Zoe, pýtam sa ťa ako jeho priateľ. Čo ho rozrušilo? Prečo sa zrútil?“

Privrela oči. Prišiel čas.

„Pretože som to bola ja, koho v Calais od hladu zabil. A premenil. Po tom, čo som ho oslobodila z cely.“

Kráľovi klesla sánka a hľadal pomoc u stoického Georgea, ale ten len prikývol na znak, že neklame.

Zoe vzhliadla ku kráľovi, ktorého vždy rešpektovala. „Moja trauma... sa nikdy netýkala nedobrovoľného styku, ale útoku masy upírov, ktorí ma vysali do poslednej kvapky.“

Erin si pritisla ruku na ústa a oči sa jej naplnili slzami. „Zoe...“

Mladá upírka pokrútila hlavou. „Nepotrebujem psychológa, Erin. Potrebujem byť pri Oliverovi, keď sa preberie, aby pochopil že už k nemu necítim nenávisť.“ Nie, nie je to nenávisť. Jej vnútro zahrieval iný pocit, ale ten sa stále neodvážila pomenovať. Nemá naň nárok po tom všetkom, čo urobila.

Oliver však má nárok na vykúpenie.

Na mier.

Aj keď jej pocity nikdy neopätuje.