Temná zrada 18

Zoe sa vysmrkala a zotrela si posledné slzy z tváre. Oliver stále sedel na lôžku a spracovával jej slová.

„Prečo si ma nezabila? Myslím teraz, keď som už poznal pravdu a bol mimo. A nepokúšaj sa mi tvrdiť, že kvôli ohňu. Obaja vieme, že som nepoužiteľný.“

Otočila sa k nemu a prekrížila si ruky na hrudi. „Dvesto rokov nenávisti... je dlhá doba, Oliver. A niekto mi pripomenul, že odpustenie nič nestojí.“

„Kvôli mne si trpela... umrela... bola mučená. Ako to môžeš zahodiť za hlavu?“ nerozumel jej.

Podala mu sáčok s krvou a rutinne mu posvietila do očí, či stále nie je v šoku po vypití jej krvi. „Nehádžem to za hlavu. Ale ty nie si zločinec. Za tie stovky rokov si pomohol tuctom nevinných dostať sa z pazúrov inkvizítorov. Chránil si Britániu. Polovica tvojich príjmov ide na podporu chudobných detí v Afrike.“

Nadvihol obočie.

„Hackla som ti účty,“ oznámila mu jednoducho. „Chcem tým povedať, že dobro, ktoré si vykonal, v mnohom presahuje tú nešťastnú chvíľu v Calais.“ Odložila baterku a položila mu ruky na plecia. „A preto som ti dokázala odpustiť. Keby si nebol šialený hladom, keby si bol len trochu pri zmysloch, pomôžeš ujsť ty mne. Stavím sa, že by si mi dal dostatok prostriedkov na nový domov ďaleko od Francúzska, prípadne by si ma poslal pod ochranu jedného z dvorov. Nemám pravdu?“

Samozrejme. Pravdepodobne by si ju vzal do Británie a rozmaznával najbližšie milénium. „Ale neurobil som to.“

„V ten deň sa jednoducho stretlo priveľa nešťastných náhod. Oboch nás to poznačilo. Možno to bol osud, možno karma. Ale dostali sme sa z toho.“ Povzbudivo sa usmiala.

Vzal jej tvár do dlaní a spojil im čelá. „Za akú cenu?“ šepol.

„Na tom nezáleží.“ Privrela oči a užívala si jeho dotyk.

Nadýchol sa jej vône a potlačil ston. Jeho malá divožienka... Prečo to muselo zájsť až sem? „Keby ich Brian nezabil... mal som v pláne ich mučiť. Dlho. Škoda, že ma predbehol.“

Krútila hlavou. „Ty nie si ako oni. Nikdy si nebol.“

Intímnu chvíľku prerušilo diskrétne odkašľanie od dverí. Odtrhli sa od seba, opäť vtiahnutí do krutej reality. Ich nadriadený, Will, si ich neisto prezeral, ale zdržal sa komentára.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Olivera.

Upír vyskočil na nohy. „Lepšie. Je niečo nové?“

Will prestúpil z nohy na nohu. „Brianovi sa konečne rozviazal jazyk. Máme isté... znepokojivé informácie.“

Zoe zagúľala očami. „Tá vila v Severnej Kórey je len menší domček a jadrová hlavica je neaktívna, bezpečne uložená na opustenom ostrove,“ začala sa brániť.

Willovi trhlo kútikom pier. „Obávam sa, že tentoraz nejde o tvoje... voľnočasové aktivity. Čo je pravdy na tom, že Julius z Vatikánu potiahol akési zoznamy?“

„Ach tie,“ spomenula si. „Úplne som zabudla. Áno, má zoznam zajatých obetí z Calais. Hoci netuším ako mu môžu pomôcť. Všetci okrem Olivera a jeho mužov boli popravení.“

Ironicky na ňu pozrel. „Mne prídeš celkom živá.“

Ustrnula. Do horúcich pekiel! V záznamoch je jej meno! Nikdy si ho nezmenila. A Julius už s ňou mal niekoľkokrát tú česť, takže si rýchlo domyslí že prežila a... „Pôjde po mne,“ dospela k desivému záveru. „Musí si myslieť, že viem niečo o ohni.“

Oliver ju otočil k sebe a vážne jej pozrel do očí. „Zoe, je niečo na čo si spomínaš? Akýkoľvek detail. O ohni. O čomkoľvek podozrivom.“

Zamyslela sa, ale nič neprichádzalo. „Okrem svojej cely a mučiarne som nevidela nič. Nikdy sa pri mne nerozprávali o ničom dôležitom. Je mi ľúto.“

Will nespokojne vzdychol. „Nenamáhal by sa, keby nemal absolútnu istotu, že nejaká stopa zostala a on ju môže nájsť.“

„Ale aká? Brian to tam spálil a nechal zvyšky schátrať. Všetkých zúčastnených zabil,“ premýšľala nahlas Zoe.

„Takže tak sa k tebe dostal,“ zamrmlal Will.

Sklopila pohľad. Nemá zmysel viac čokoľvek tajiť. Zopakovala mu to čo Oliverovi, len s menej grafickými detailmi. Will mierne zozelenel, ale potlačil nevoľnosť.

„Zoe,“ začal vážne, presne ako v časoch keď jej bezvýhradne veril. „Je možné, aby sme všetci v záujme nájdenia tejto nebezpečnej zbrane,“ zaškrípal zubami, „ťahali za jeden koniec? Ty aj Brian?“

Naprázdno preglgla. „Brian bude požadovať protislužbu,“ varovala ho.

„Napríklad jeho prepustenie na slobodu?“ tipol si.

Prikývla.

„Ale teba si so sebou nevezme,“ varoval ju.

„Ja viem.“ Uhladila si vlasy a muži si všimli, že sa jej trasú dlane. „Nečakám milosť.“

Casey preletela na metle kontinenty a pristála v životom pulzujúcej Alexandrii v Egypte. Prekonala magickú bariéru na hranici mesta, chrániacu staroveko pôsobiaci palác pred pohľadmi ľudí, a zostala pokojne stáť, keď sa na ňu vrhli divoko vyzerajúce strážne psy.

Nechala sa nimi obkľúčiť, čakajúc na rozkaz ich pani. Tá čoskoro dorazila, zvolala čosi v starovekom jazyku a beštie okamžite stíchli, sadli si a začali vrtieť chvostíkmi.

„Moja drahá,“ privítala ju bohyňa Ma´at oblečená vo vyzývavých červených šatách. Srdečne Casey objala a pobozkala na obe líca. „Čo ťa ku mne privádza?“

Bosorka zhodila nepotrebný kabát a na chvíľu sa kochala krásou nekonečných záhrad okolo belasého paláca. Potrebuje dovolenku.

„Ma´at, prišla som ťa požiadať o neľahkú láskavosť,“ začala neisto.

Bohyňa sa prísne zamračila. „Ak ide o ten incident so smrťou A-“

„Nie, na tom fronte máme jasno, že nám ani bohovia nepomôžu.“ Oči sa jej naplnili slzami. Smrť je smrť. Čo ako dlho prosili bohov aj anjelov, jej objatie nikto neprekoná. A hrobka pod Salvatorovým sídlom zostane naveky nehybná, tichá, zaliata slzami trúchliacich. „Tentoraz... žiadam o inú láskavosť.“

Ma´at si prekrížila ruky na hrudi. „Prečo mám pocit, že pôjde o niečo, s čím anjeli nesúhlasia?“

Anjeli jej môžu pobozkať... Pokrútila hlavou. Nie. Ak to nezvládli okrídlení, napraví situáciu sama. Po dobrom, alebo po zlom.

„Jediná, ktorá ponesie zodpovednosť, som ja. Len ma vypočuj, prosím.“

Bohyňa dlho váhala, než luskla prstami a odvolala svoje psy. Potom bez slova ukázala na kľukatiacu sa cestu k palácu.

Len čo sa usadili vo vzdušnej, svetlej miestnosti,      Ma´at si premerala vyčerpanú bosorku. „Niečo ťa trápi. Casey, čo si zase vyviedla?“

Čiernovlasá bosorka si zahryzla do pery. „Prečítaj si moju myseľ.“ Stiahla si koženú rukavicu a podala jej dlaň.

Bohyňa si ju váhavo premerala, ale nakoniec sa jej predsa len dotkla. A ako reprezentantka poriadku, harmónie, pravdy a spravodlivosti, uvidela chaos a nespravodlivosť trvajúcu stáročia, všetko ukryté v Caseyiných spomienkach.

Zalapala po dychu a odtiahla sa. „Drahé nebesia, ako si mohla... ako si vôbec...“ nemala slov.

Casey sa tvárila ako zbité šteniatko. „Pomôžeš mi? Prosím? Nikto okrem mňa nepozná pravdu a ja potrebujem, aby ju uvideli Salvatorovi najbližší. Inak mi nikto neuverí.“

Ma´at chvíľu predýchavala trpké výjavy minulosti. Trela si spánky. „Myslíš, že to postačí?“

„Ak nie... tak pre Briana už neexistuje vykúpenie,“ šepla bosorka skľúčene.

Zoe vycucla sáčok s krvou a nespúšťala z očí Briana. Ten uvoľnene sedel oproti nej za konferenčným stolom a tváril sa, že ho stráže rozostavané po obvode miestnosti vôbec neiritujú.

Salvator s Erin prišli poslední a zaujali svoje miesta vedľa Olivera. Will sedel na stráži z Brianovej pravej strany a Conor z ľavej.

Každý zo zúčastnených sa tváril, že by radšej šiel zápasiť v bahne.

„Prejdime k veci,“ vzdychol Brian znudene. „Ja vám poviem svoju verziu, Zoe doplní jej poznatky a Oliver to uzavrie. Nič viac zistiť nemôžeme.“

Nakreslili teda na obrovskú tabuľu časovú os a postupne do nej pridávali kľúčové udalosti. Erin sa počas Zoeinho rozprávania musela ísť diskrétne vyvracať, pretože to nezvládla počúvať.

Posledný upresnil niektoré fakty Oliver a aj keď ich príbehy do seba zapadali, stále chýbal kľúčový moment. Kto odniesol oheň z Calais?

„S istotou môžeme povedať, že ho nemá cirkev,“ zhodnotil Brian.

„S istotou?“ zopakoval Salvator pochybovačne.

Bývalý a súčasný kráľ na seba pozreli a ich pohľady by dostali na kolená celé armády.

„Naozaj si myslíš, že by ho už nepoužili? Sleduješ vôbec štatistiky, Salvator? Cirkev prichádza o ovečky. Vyvstávajú hlasy na jej oddelenie od štátov. Horí im pod zadkami. Ich politická moc bola vždy viazaná na vieru v to, že zastupujú vyššiu silu. Sociológovia predpovedajú, že do konca storočia príde o svoj vplyv nadobro. Myslíš, že keby mali niečo, čím by dokázali nadprirodzenú moc vyššej bytosti, neurobili by to? Nehovoriac o ich machináciách počas druhej svetovej.“

Kráľ neochotne prikývol. „Zrejme máš pravdu.“

Brian si odfrkol. „Zoe je jediná, ktorá prežila. Len ona vám môže pomôcť. Ja sám som o ohni nevedel, kým, ehm... kým mi to nepovedala po Oliverovom únose.“

Oliver naňho vyceril zuby. „Máš vážne debilné spôsoby ako sa dostať k informáciám, Brian.“

„Vlastne to bol jej nápad,“ ukázal na Zoe.

Upírka nevinne mykla plecami a anjelsky sa usmiala. „Naspäť k téme.“

„Mňa by zaujímalo, ako sa k poznatku o ohni dostal Julius,“ prehovoril Will skepticky. „Netvrďte mi, že sa jedno ráno zobudil a povedal si Hm, čo ak bol Grécky oheň skutočný?“

„Je možné, že o ňom vedel po celý čas,“ premýšľala Erin. „A len teraz našiel stopu. Musel preskúmať veľké množstvo historických záznamov z rôznych kútov sveta. Tiež je vytočený po tom, čo sa prevalilo Carysino krytie.“

Na to pozabudli. Carys, nepríjemný anjel z budúcnosti, pôsobila ako špeh u Juliusa celé roky, než odhalil pravdu o tom, že v skutočnosti pomáha jeho nepriateľom.

To rozhodne mohlo vyprovokovať jeho hnev.

Zoe v obavách pozrela na Olivera. „Realitu nezmeníme. Faktom je, že Julius si po mňa príde.“ Naprázdno preglgla. „Skôr či neskôr.“

Carys navštívila Lucifera po omši a frustrovane sa posadila do kresla pri oltári. Stále nedokázala pochopiť, prečo padlý anjel pôsobí ako kňaz, ale za svoj život už videla priveľa podivností, aby ju to rozhodilo. Nezáživne začala vyjedať oblátky a ignorovala jeho nesúhlasný pohľad.

„Čím si mi prišla znepríjemňovať život dnes, Carys?“ opýtal sa vyrovnane, keď sa uistil že sú sami.

„Cítim sa ako bez končatín. Vôbec neviem čo Julius robí a kde najbližšie zaútočí. Nepáči sa mi to.“

Otočil sa k nej a vyzliekol si vrchnú časť habitu. „Prišla si na spoveď, alebo sa len posťažovať?“

Jej ľudská podoba sa na chvíľu vytratila a jej červené oči zažiarili krvilačnosťou. „Keď to spomínaš, zabila som svojho otca, mala nemanželský sex – opakovane, často a s pomôckami, klamala som až sa hory zelenali, kradla som a brala meno Božie nadarmo. A nielen jedného. To je asi tak všetko.“

Ironicky krútil hlavou. „Desať otčenášov. Môžeš sa začať sťažovať.“ Oprel sa o stôl s prekríženými rukami. Carys si dokázala predstaviť, že polovica jeho ovečiek chodí do kostola len pre to, aby videli sexy kňaza s tvárou padlého anjela a pohľadom, ktorý rozpáli nohavičky aj mníške.

„Mám pocit, že som neurobila dosť. Ninja narušil moje plány s Juliusom a ja som teraz bezmocná.“

Lucifer si pretrel oči a ľutoval dňa, keď sa vrátil do povedomia nesmrteľných. „Ninja mal vážny dôvod, prečo tak urobil.“

„Ninja,“ jeho meno vyslovila so všetkým pohŕdaním, ktorého bola schopná, „nemá v hlave všetko v poriadku.“

O tom sa hádať nemienil. Nanešťastie, Carys ani len netuší s kým má tú česť. Ninja sa zjavil z ničoho nič pred niekoľkými mesiacmi a okamžite začal zapárať do všetkého, čo sa dialo vo svete nesmrteľných. Nikto nepozná ani jeho meno, len prezývku odvodenú od faktu že chodí neustále zahalený v čiernom oblečení a nikto ešte nevidel jeho tvár.

Nikto až na Lucifera.

Dodnes má nočné mory.

Ak sa Ninja rozhodol odtrhnúť Carys od Juliusa, nezastavila by ho ani armáda tankov. A keby to dievča len tušilo prečo tak urobil...

Samozrejme, Carys je prípad sám o sebe. Dovalila sa sem z budúcnosti, doslovného konca sveta, a tiež sa rozhodla zamiešať do nebezpečných vecí.

Prečo majú všetci potrebu konzultovať svoje nedostatky s Luciferom, na to ešte neprišiel. „Bojíš sa, že Julius vytiahne aj s armádou na Britániu?“ zmenil tému.

Prikývla. „Kto má oheň, získa neprekonateľnú výhodu.“

„Tak prečo všetkým jednoducho nepovieme, kde sa nachádza?“ vzdychol unavene. Prečo musia ísť na všetko okľukou?

Napchala si ústa oblátkami. „Nie sú na to pripravení. Mohli by urobiť hlúposť.“

„Carys, situácia je už aj tak dosť napätá. Je jedno kedy a ako sa to dozvedia, spanikária,“ dohováral jej. „Naším cieľom je dostať ho na správnu stranu.“

„A to sa nám podarí len nezasahovaním. Ver mi. V mojej verzii budúcnosti nikdy nebol objavený a nepomohlo to.“

Padlý anjel sa zamračil. „O čom to hovoríš?“

Prehltla veľké množstvo oblátok a pátrala po ďalšom balíku. „Počul si. Brian si kul svoju pomstu, Zoe sa z tej večnej dilemy zbláznila a umrela po Oliverovom boku, bojujúc v obrane Salvatorovho paláca. Svoje tajomstvo si so sebou vzala do hrobu.“

Lucifer neveriacky krútil hlavou. „Odkiaľ teda vieš, kde je oheň?!“

Venovala mu znudený pohľad. „Mám moc najvyšších anjelov. Viem veľa vecí.“

Až tak veľa nie, keď jej uniká Ninjova identita. Bývalý anjel si začal trieť spánky, aby uľavil bolesti hlavy. „Mal som sa radšej dať k mafii,“ frflal.

Carys s úsmevom vstala a priateľsky ho poplácala po pleci. „Hlavu hore, Lucifer. Nič ešte nie je stratené. Mám kopu plánov.“

O tom nepochyboval. „Carys?!“ zakričal za ňou, keď sa dala na odchod.

Červenovlasá žena sa k nemu otočila.

„Jeden hriech si vynechala.“

Zbledla. Dych sa jej zrýchlil. „N-neviem o čom hovoríš,“ klamala.

Prísne si ju premeral.

Sklopila pohľad. „To zabitie som si rozmyslela.“

Zišiel k nej, v očiach nebezpečný záblesk. „Ale ako blízko si bola? Netvár sa, že tvoj úmysel nebol poháňaný čistou nenávisťou.“

Pritisla si roztrasené dlane k bruchu. „Urobila som správne rozhodnutie,“ zašepkala.

„Urobila si desiatky zlých rozhodnutí. Prvým z nich bol nápad skočiť Juliusovi do postele.“