Temná zrada 19

Zoe trucovito sedela na okraji postele a zazerala na Olivera. Jeho komnaty v paláci boli presným opakom tých jej – citlivo vybraný luxusný nábytok, obrovská posteľ s tmavým povlečením, mäkké koberce a drahé závesy. Nebyť stien ovešaných tuctami zbraní, vyzeralo by to tam ako v priemernom chlapskom byte.

„Prečo sa nemôžem vrátiť do cely?“ frflala.

Oliver na ňu hodil pohľad znudeného rodiča, ktorý už stý raz svojmu dieťaťu vysvetlil, že ho priniesol bocian. „Až tak veľmi sa chceš dostať z mojej prítomnosti?“

„Som zradca a dvojitý špión. Nemyslím, že k štandardným procedúram patrí ubytovať niekoho ako ja v byte bývalého kolegu.“ Nemôže pocítiť akúkoľvek nádej a blízkosť Olivera jej ju dodá príliš ľahko. Aj keď upíri všetky procesy odložili kvôli novým skutočnostiam, nič to nezmení na fakte, že zradila kráľovstvo.

„Obaja vieme že tvoj status sa rapídne zmenil,“ povedal zadumane a prezliekol si tričko. Zoe si zahryzla do pery, aby nezačala slintať.

„Prečo? Lebo mám náročnú minulosť?“ odfrkla si. „Tú má väčšina upírov.“

Oliver ju zdrapol za golier a vytiahol na nohy. „Teraz sa plánuješ tváriť, akoby to nič neznamenalo?!“ okríkol ju zapálene. „Traumatizoval som ťa na dve storočia, Zoe! Ešte aj teraz máš zo mňa strach!“

Možno má, ale nahlas by to nepriznala ani keby ju zase mučili! Vzdorovito zdvihla bradu, čo jej vôbec nepomohlo, pretože pri takmer dvojmetrovom upírovi pripomínala škriatka. „A o čo ide tebe?! Chceš odpustenie? Stalo sa! Prípad uzavretý! Nedokážem ťa obviňovať za niečo, čo by som v tvojom stave urobila aj ja! Upírske reflexy sú silné. Teraz to viem.“

Zatriasol ňou. „Vliezla si so mnou do postele, len aby si odviedla moju pozornosť a pomohla mi nájsť oheň! Ako veľmi si ma musela v tej chvíli nenávidieť?!“

Vytrhla sa mu a letela facka. Oči sa jej zaplnili slzami. „Bola som ponížená mnohokrát, Oliver, ale naučila som sa vážiť si samu seba! Ak som aj k tebe vliezla do postele, bolo to len pre to, že som po dvoch storočiach konečne cítila niečo iné než nechuť a hrôzu!“ zrevala a rozhodila rukami. „Ale samozrejme, prečo by si veril nejakému hlúpemu zradcovi, však?“

Upír na ňu vyceril zuby. Odmietol si priznať, že facka od jeden a pol metrovej ženy bolela. „Máš pravdu, neverím ti. Za celý svoj život si sa len obetovala pre iných. Pre Briana. Kvôli tomu sprostému ohňu si sa vzdala krytia aj keď si vedela, že skončíš vo väzení.“ Pristúpil k nej. „Kde je skutočná Zoe? Povedz, zabil som ju v ten deň? Je toto pomsta? Pozerať sa na odraz ženy, ktorá prišla o dušu? Pretože nikto v tvojom postavení by na seba nenechal pasívne padať obvinenia! Pre všetko na svete, pomáhala si s inštaláciou bezpečnostného systému v celách a ani si si nedala tú námahu pokúsiť sa o útek, hoci vieš všetko o našej bezpečnosti!“

Zoe si precvičila svaly na krku. Zabiť ho nechce, ale mrzačenie je stále v ponuke. No tak, Oliver. Posledná urážka. Doraz ma niečím extra silným, nech sa necítim vinná za to, že ťa oskalpujem.

„Pre každého v tomto kráľovstve si obeť a Salvatorovi právnici práve hľadajú cestičky, ako ťa z týchto sračiek dostať! Užívaš si spôsob, ako si sa zo všetkého vyvliekla? Alebo ti je nadobro jedno, či budeš žiť?! Si až natoľko otupená?“

Prikývla. To stačí. V hlave si prebehla upírsku anatómiu, aby ho nezabila, len poškodila. Presne namiereným úderom do brušnej dutiny mu zlomila rebro a konečne zastavila jeho nezmyselnú spŕšku. Je v poriadku, že ju obviňuje zo zrady – na to má právo. Ale hodiť na ňu, že je len pasívna obeť? To teda nie!

Oliver zalapal po dychu a potlačil bolestivý ston. Ako, do pekla, môžu rany od tejto miniatúrnej divožienky tak bolieť? Sotva tú myšlienku dokončil, Zoe ho zdrapla za vlasy, stiahla ho nižšie a kolenom mu upravila tvar nosa. Ozvalo sa rupnutie a po pere mu stiekla krv.

„Nepotrebujem tvoju ľútosť, Oliver,“ sykla Zoe, stále ho držiac za vlasy. „Mám dosť vlastnej.“ Zhodila ho na zem a ani sa nezadýchala, potvora malá!

Chvíľu predýchaval bolesť a jeho rany sa hojili. Zazrel na blonďatého diabla pred sebou. „Tak bojuj, sakra! Vzdala si sa, Zoe! Urobila si zo seba mučeníčku!“

Zarazila sa. „Naozaj máš zo mňa pocit, že nie som schopná urobiť správne veci len pre to, že ma k tomu viaže morálka?!“

Vstal a zotrel si krv z nosa. „Nie. Mám pocit, že tvoj masochizmus dosiahol hranicu, keď ti už nezáleží ani na vlastnom živote! A dávaš mi to najavo. Akoby som sa už necítil dosť zle! Dal by som všetko za to, aby som ťa v ten príšerný deň nenapadol! Neustále pred očami vidím tvoje zničené telo!“

Naklonila hlavu ako zvedavý pes a oči jej zahoreli. „Ty si na mne vybíjaš vlastnú vinu!“ uvedomila si. „Nedokážeš ma nenávidieť za spojenectvo s Brianom, pretože na ňom máš podiel. A tak ma nenávidíš za obete, ktoré by si ty na mojom mieste nikdy nepriniesol!“ Víťazne sa usmiala.

Neodpovedal. V hlave sa mu prehrala scéna z mučiarne, keď odložila vlastný útek, aby mu pomohla, a tým prišla o drahocenný čas na nepozorovaný únik. To rozhodnutie spečatilo jej osud. Ale to nestačilo. Vliezla do jamy levovej, riskovala všetko vrátane vlastnej slobody a vrhla sa do boja, ktorý ju opäť odsúdil na niečo, čo si nezaslúžila. A to všetko kvôli nemu. Pretože dokázala odpustiť obrovské množstvo zločinov.

On nie.

„Ty ku mne nič necítiš, Zoe,“ zasadil ďalšiu ranu tým najchladnejším tónom, akého bol schopný. „Preto si zvládla skočiť so mnou do postele. Z čistej apatie.“

Ó áno, on ju práve ponížil na úroveň pouličnej šľapky. Zoe sa rozpálila dobiela a prisahala by, že sa z nej od hnevu začalo dymiť.

Tretie poschodie. Sú na treťom poschodí, pod nimi je betónová príjazdová cesta a pri troche šťastia aj záhon s ostrými ružami. Zoe sa rozbehla oproti Oliverovi, narazila doňho, zdrapla ho za tričko a využitím všetkej upírskej sily ho s pokrikom vyhodila z okna ako handrovú bábiku. Sklo sa roztrieštilo a dopadlo na jeho pokrivené telo priamo medzi odkvitnuté ruže.

Zásah za sto bodov!

Zoe sa víťazne prehupla na rímsu za oknom a pozrela nadol. Oliver sa pomaly pozviechal a naprával si zlomené kosti. Odolný bastard! Neveriacky k nej zdvihol pohľad a z vlasov si vyberal suché listy.

„Chceš vidieť viac z mojej apatie, somár?!“ zakričala naňho a ladne zoskočila k nemu. Dve sekundy prekonávala bolesť z nárazu, ale zvládla to bez jediného stonu. „Ani netušíš koľkokrát som ti túžila upraviť ciferník!“

„Vyhodila si ma z okna!“ obvinil ju neveriacky.

„Keby bolo po mojom, letíš zo strechy!“ Zdrapla väčší kus rozbitého skla a hodila ho po ňom. Oliver sa zaštítil vlastným predlaktím, ktoré utrpelo hlboký škrabanec. Vôňa jeho krvi jej naplnila nozdry, ale potlačila túžbu zahryznúť sa mu do krku.

„Chceš to takto, hm?“ Vybral si z vlasov posledný suchý list a pevným krokom sa vydal k nej. „Tak poď, Zoe! Ukáž mi, kto je pod tou nevinnou maskou dievčatka!“

Pustili sa do brutálneho súboja. Zoe si vylievala zlosť za dve storočia a Oliver s hrôzou zistil, že jej tréning musel byť omnoho intenzívnejší, než si doteraz myslel.

Brian ju vycvičil.

Po desiatich minútach nekončiacich úderov, kopancov, pádov a praskajúcich kostí si uvedomili, že zburcovali všetky stráže na pozemku a polovicu paláca. Jeho obyvatelia boli nalepení na oknách a niekoľko z nich pod vedením Salvatora vybehlo von.

Bolo im to ukradnuté. Zoe ani len neuhla pohľadom a kopla Olivera do kolena, ktoré okamžite ruplo a on stratil rovnováhu. Dopadol na zem a keď zdvihla nohu, aby mu upravila stav hrudného koša, zdrapol ju za lýtko a stiahol na betón vedľa seba.

Vyrazilo jej dych, ale tak ako on bola rýchlo opäť na nohách.

Erin sa už rozbiehala, že ich od seba oddelí, ale Salvator ju zastavil a pokrútil hlavou. „Toto si musia vyriešiť sami,“ povedal potichu.

Znepokojená kráľovná sa bezmocne prizerala.

„Predstierala si, že ťa kvôli mne mučia!“ zreval Oliver medzi údermi. „Povedz, bavila si sa na mojom utrpení? Alebo si si myslela, že ma to nepoznačí?!“

Uhla pred úderom do brucha, využila jeho rýchlosť a hodila ho o strom, ktorý sa pod nárazom zachvel. „Áno, neuveriteľne ma tešilo týrať ťa, pretože očividne už nemám svedomie!“ odsekla a chytila ho pod krkom. „Ako som sa asi mala cítiť, znovu vystavená veciam, ktoré som si prežila?! Prečo som to podľa teba tak dobre zvládla?!“ Vykrútila mu ruku a prinútila ho klesnúť na kolená. „Pretože presne viem kedy príde bolesť po spustení na Judášovu stoličku! Už si ju niekedy skúšal?! Vieš, že upíri na nej zvládnu byť celé dni a nevykrvácajú?!“

Zasyčal a niekoľko prizerajúcich sa ozelenelo.

„Možno keby si sa aspoň raz zamyslela a pokúsila sa konverzovať, neboli by sme v toľkých sračkách! Ale slečna je asi pridobrá aj na terapiu, nemám pravdu?!“ Zvrtol sa, ignorujúc vykĺbené rameno, a pritlačil ju o strom, s ktorým on už mal tú česť. Nahodil si rameno späť a obe ruky jej pridržal nad hlavou, pery len kúsok od jej tváre.

„Terapiu?!“ zvrieskla a pokúšala sa mu vykrútiť. „A ktorý terapeut by to asi zvládol?! Ešte aj Erin sa šla vyvracať, keď všetko počula! A to bola sama mučená!“

Kráľovnú striaslo. Julius ju síce mučil len chvíľu a väčšinu z toho má zahmlenú, ale rozhodne si nevie predstaviť, ako by to zvládla dlhšiu dobu. Zoe musela byť na pokraji nervového zrútenia a predsa sa dokázala začleniť do spoločnosti. Viac-menej.

„Mohla si prísť za mnou!“ konečne sa dostal ku koreňu problému a pustil ju. „Mohla si mi všetko povedať a ja by som pohol nebom aj zemou, aby som ťa zbavil traumy! Bola si tu celé roky! Z diaľky si ma nenávidela! Nič viac! Dvesto rokov si v sebe dusila pravdu, na ktorú som mal nárok aj ja!“

Už zase mu vrazila. Tie facky sa pre ňu stali skutočnou terapiou – po každej sa cítila lepšie a lepšie. „A čo ty, pán dokonalý?! Dvesto rokov si sa nenamáhal nikomu povedať Hej mimochodom, niekde tu je Grécky oheň a kedykoľvek nás môže zničiť!“

Odfrkol si a zhodnotil, že nemá cenu sa s ňou viac mlátiť. Vrátil sa na príjazdovú cestu a mávol strážam, že je všetko v poriadku.

„Ešte sme neskončili!“ kričala za ním vytočená Zoe.

„Nemáme si viac čo povedať,“ prehodil ponad plece.

Hodila po ňom kameň a víťazne prižmúrila oči, keď ho zasiahla priamo do hlavy. Mrzuto sa k nej otočil. Zoe mala niekoľko modrín, prasknutú peru a mierne zašpinené oblečenie, ale inak vyzerala až príliš nebezpečne.

„Nemáme si čo povedať?! Práve si ma obvinil že som bezcitná šľapka a zároveň ti je očividne proti srsti vrátiť ma do cely, kam podľa tvojich štandardov patrím! Tak ako je to, Oliver?! Kde stojím na tvojom hodnotovom rebríčku?“

„Niekde na pozícii psychopatky, ktorá ma uniesla, predstierala mučenie, odtiahla ma z kráľovstva a predstierala, že je na mojej strane!“ šplechol jej do tváre.

V Zoe zovrela krv, doslova cítila že jej od hnevu stúpa teplota. Chcela Olivera uškrtiť, zastreliť a utopiť zároveň. „Nemáš poňatia, koľko energie ma táto misia stála,“ povedala nebezpečne tichým hlasom.

Oliver zbledol a urobil krok dozadu. „Z-Zoe?“

Hnev rástol a rástol, krv sa varila a zohrievala...

Ich obecenstvo vykríklo a tiež začalo cúvať.

„Zoe!“ Oliver znovu vykríkol, v jeho hlase úprimná panika.

Uvedomila si, že niečo nie je v poriadku. Cítila horúčavu a do nosa jej udrel pach... dymu? Pozrela na svoje dlane a zistila, že ich obklopuje oheň.

Skutočný oheň!

Otočila sa a zistila, že betón okolo nej tiež pokrýva oheň, plamene jej sálajú z tela a z nejakého dôvodu jej neubližujú.

Oheň na betóne?

Pootvorila pery, ale nedokázala vydať ani hláska. V myšlienkach sa vrátila na hranicu, kde ju pohlcovali rovnaké plamene, pálili a zabíjali.

Spanikárila.

Oheň sa rozšíril až k Oliverovi. Cítila tú deštruktívnu moc, nekonečnú páľavu schopnú dosiahnuť kamkoľvek. Prichádzala z nej!

„Zoe!“ Oliverov hlas k nej prenikol akoby z veľkej diaľky. „Zoe, musíš prestať!“

Plamene sa dostali nebezpečne blízko trávy a stromov.

Prestať?

Ale ona nič neurobila...

Oliver sa nadýchol a priamo cez oheň sa vybral k nej. Oblečenie sa okamžite chytilo a podrážky topánok sa začali lepiť. Nezastavilo ho to. „Zoe, pozri sa na mňa!“ prikázal jej prísne.

Zúfalo krútila hlavou, neschopná pochopiť tú strašnú súvislosť. Dokázala vnímať len oheň, všade oheň, plamene, páľava...

Oliver! Oliver horí!

„Nie! Uteč!“ kričala so slzami v očiach. Oliver trpí!

„Nikam nejdem, Zoe!“ A naďalej si to odhodlane mieril k nej. Pokožka mu sčervenala. „Musíš to zastaviť!“

Zastaviť? Ako?

„Oliver,“ smrkla zničene.

Bol len dva metre od nej, topánky dávno preč, nohavice spolovice obhorené a tričko vypovedalo službu už dávno. Tá bolesť bola neznesiteľná, ale keď videl Zoeinu hrôzu, nedokázal utiecť.

Ona to už zažila.

Zhorela.

A prežila.

A teraz to prežíva nanovo.

Plamene mu siahali až k pásu, ale prekonal bolesť a chytil ju za horiacu ruku. „Zastav ich, Zoe,“ zašepkal pokojne.

Preglgla. Jeho dlaň bola spálená, hruď nadobúdala nezdravú farbu a na tvári sa začali tvoriť pľuzgiere.

Jej oheň neublížil.

Jemu áno.

A prešiel cezeň až k nej.

Oliver horí!

Konečne sa jej vrátil zdravý rozum, hoci zatienený strachom o muža pred ňou. Siahla hlboko do svojho podvedomia, hľadajúc zdroj sily o ktorej stáročia nevedela, a našla podivnú iskru nekonečna. Vnímala plamene a zastavila ich v šírení. Ešte pár metrov a dostali by sa k pristaveným autám pred palácom.

Oliver jej stále zvieral ruku, nevydal ani hláska a čakal. Nebolo miesta na jeho tele, kde by ho oheň ušetril.

Zoe sa rozplakala. „Oliver.“

Pritiahol ju k sebe, čím sa len viac vystavil páľave. „Ovládaš ich, Zoe. Uhas oheň!“

Vykríkla a prinútila horúce plamene stiahnuť sa späť do jej tela, niekam nad obličky, kde ich nevidela. Ako nehmatateľné hady sa uložili kamsi do jej vnútra a horúčava poľavila.

Oliver pred ňou klesol na kolená. Bolesť sa nedala zniesť a nič nevidel, pretože mu oheň poškodil oči. Napriek tomu dokázal pochopiť to, čo mal celé roky pod nosom.

„S-si to ty, Zoe.“ Zdvihol k nej spálenú tvár. „Inkvizítori vložili oheň do teba. Do jedinej nesmrteľnej, ktorá prežila.“ A omdlel.