Temná zrada 2

Zoe nespávala. Nikdy. Radšej znásobovala svoj príjem krvi, len aby nemusela podľahnúť spánku a mučivým snom.

Ako členka najužšej ochranky kráľa britských upírov si brala čo najčastejšie služby, aby mala čo robiť. Počas dnešnej hliadky sedela na streche sídla a monitorovala okolie.

Hviezdy kvôli londýnskemu počasiu nevidela už celé týždne. Znudene sa opierala o komín a klopkala prstami po chladnej zemi.

Vo vrecku sa jej rozvibroval mobil. S povzdychom to zdvihla. „Áno, Brian?“

„Môžeš hovoriť?“

„No zrejme keď som ťa oslovila menom, asi áno. Máš tie senzory?“

„Áno, ďakujem. Poslal som po ne Carmen. Priniesla mi ich predvčerom.“

Vydýchla si. Aspoň to nebola zbytočná námaha. „Kde si teraz?“ Ten chlap behal po celom svete v snahe nájsť čokoľvek, čo by pomohlo v boji proti Juliusovi.

„Neuveríš mi,“ zasmial sa.

„Brian, už som ťa zachraňovala zo Severnej Kórey a ťahala polozamrznutého z Antakrtídy. Nič ma neprekvapí.“

Odfrkol si. „Som vo Vatikáne a vydávam sa za kardinála,“ povedal.

Zoe takmer vyletela z kože. „Ako prosím? Preskočilo ti?“ Vatikán je stále miesto, kde sa udržuje povedomie o nesmrteľných, a to v tajných archívoch. A než sa podpísal mier medzi ľuďmi a upírmi po tom, čo prešli na balenú krv, bola to centrála lovcov, ľudí odhodlaných zniesť ich zo sveta. Inkvizítorov.

„Aj tak sa to dá nazvať,“ pripustil. „Prisahám, ešte raz budem musieť odrecitovať Otčenáš a penis mi nadobro ochabne.“

Pridusene sa zasmiala. „Tak čo tam robíš?“ Počuť Briana ju vždy upokojovalo. Jeho hlas bol prvý, ktorý počula keď sa spamätávala. Jeho hlas ju povzbudzoval v zotavovaní. Jeho hlas jej dával nádej a pripomínal domov.

„Dozvedel som sa, že sem pred pár dňami zavítal Julius.“

Nálada jej hneď poklesla. Julius je chodiaci problém. Nielenže chce odstrániť alebo zotročiť nesmrteľných, ale má v pláne obrátiť sa proti ľuďom za všetko, čo spôsobili nadprirodzeným. Podľa neoficiálnych správ ho kedysi kruto mučili.

„A neudrel doňho blesk?“ zamrmlala znechutene.

„Nie. Neviem čo za mágiu to použil, ale dostal sa až do tajných archívov. Anjelom asi zase chýba magický dar.“

Anjelské sily pre ľudí. Juliusove najsilnejšie zbrane. Anjeli totiž primárne dohliadajú na ľudí a niekedy im dajú do vienka rôzne dary – kreativitu, nadanie na jazyky, diplomaciu, alebo aj sily ako videnie do budúcnosti, obmedzené magické schopnosti a zvýšenú silu mysle.

Všetky tieto dary po smrti telo opúšťajú a vracajú sa do neba, ale on našiel spôsob, ako ich zachytiť a spútať. Pri kontakte s nesmrteľnými sa znásobujú a dodávajú nezdravé množstvo schopností.

Julius ich pochytal tisícky. Kombinuje ich a posilňuje vlastnou mágiou. Určite niekoľko použil vo Vatikáne.

„Vieme čo hľadal?“

„Archa pravdy to teda nebola. Vlastne sa úplne vykašľal na najtajnejšie sekcie. Zašil sa medzi písanými záznamami.“

„Prečo by niečo také robil?“

„Preto ti volám. Zmizli zápisky z Calais od roku 1800 až po 1830.“

Zalial ju chlad ako už dávno nie. „Všetky?“

„Všetky.“

Takmer v ruke neudržala mobil. Dych sa jej zrýchlil. „Č-čo podľa teba hľadal?“

Brian bol chvíľu ticho. „Myslím, že otázka znie – Čo tam vlastne robil Oliver?“

„To nikto nevie.“

„Niekto áno.“

Zalapala po dychu. „Brian, snáď po mne nechceš, aby som to šla zisťovať?“

„Presne to chcem. Si jediná, kto tie informácie získať môže.“

„Sú na najvyššom dvore. Myslíš že si tam môžem len tak nakráčať?“

„Niečo vymyslíš. Teda, môžeš to ešte vypáčiť z Olivera, ale to by si konečne musela vyjsť zo svojej ulity a čeliť všetkému, čo si tak dokonale potlačila,“ povedal sarkasticky.

Keby mohla, zaškrtí ho. „Na niečo prídem.“ A zložila mu.

V zúfalstve zaklonila hlavu. Calais. Prečo sa musí práve táto minulosť vracať na povrch?

Ráno šla na pravidelný tréning do posilňovne v suteréne paláca. Zúfalo potrebovala niekoho zmlátiť a oči jej zaiskrili, keď uvidela Olivera ako bojuje s boxovacím vrecom.

„Hej, svalovec!“ zakričala naňho.

Spotený a polonahý upír sa k nej otočil a Zoe zavrela ústa, aby neslintala. Čo sa to s ňou deje? Toho chlapa chce predsa vidieť mŕtveho. Zohaveného. Dolámaného.

Nahého.

Zamračila sa nad sledom svojich myšlienok. Vybrala z vrecka gumičku a stiahla si svoje blond vlnky do neupraveného drdolu. „Čo takto pár kôl v ringu?“ navrhla mu.

Nadšene prikývol a o chvíľu už stáli proti sebe. Zoe si obliekla tielko, ktoré zakrývalo jej ranu na boku. Nemienila nič riskovať.

Pästný súboj bol odlišný od toho spred niekoľkých nocí. V prvom rade na ňu Oliver bral ohľady, čo by nahlas nikdy nepriznal. A za druhé, až pričasto končili na sebe nalepení ako dvaja pubertiaci.

Súboj jej pomáhal vypustiť paru. Udierala do Olivera, kým nepocítila dočasné zadosťučinenie. Ona ohľady nebrala.

„Dnes si nejaká vytočená,“ povedal jej pomedzi rany.

Uskočila pred päsťami, sklonila sa a podkopla mu nohy. „Len mám priveľa energie,“ opravila ho a čakala, kým sa postaví. Zároveň si predstavovala, ako ho škrtí.

Prehrabol si svoju sexy (Zoe sa nenávidela, že to slovo v spojení s ním používa) hrivu a ponaťahoval si svaly, než sa pustili do ďalšieho kola.

„Prečo mám pocit, že niečo trápi tvoju rozkošnú hlavičku?“

Od hnevu ho udrela do krku. Zachrčal a chvíľu mal problém dýchať. Zatiaľ ho kopla do vystavených tehličiek na bruchu v snahe vymlátiť ich z neho. Nepodarilo sa.

„Moja rozkošná hlavička nie je tvoj problém.“ Zotrela si pot z čela.

Trel si nakopnuté miesto. „Si moja podriadená. Je to môj problém.“

Skočila naňho a oboch stiahla na zem. Tam sa naňho obkročmo posadila a stehnami mu drvila rebrá. Ruky ju svrbeli potrebou vyškriabať mu oči. „Nevrátila som sa do Británie, aby som robila ochranku. Je to len moja dobrá vôľa,“ pripomenula mu, že svoje zamestnanie nepotrebuje.

„A Salvatorove milióny, ktoré ti za služby platí,“ dodal sarkasticky.

Udrela ho do tváre.

Oliver mal toho dosť. Prevalil sa aj s ňou, priľahol ju a ruky jej pridržal nad hlavou. „Ja nebudem predstierať, že nevidím tvoje problémy.“ Bol tak blízko, že cítila jeho dych na perách. „Zožierajú ťa zaživa.“

Zatla zuby. Všetci upíri vedeli o jej panickom ataku pri záchrane Jasmine, keď ju v Juliusovej pevnosti opakovane vysávali smrtiace netopiere. Vtedy jej preplo a začala sa brániť pred vlastnými spojencami.

Oni však netušili ani štvrtinu z toho, čo jej stavy spôsobuje.

„Ako psychológ si nanič,“ povedala mu vyrovnane.

Jeho zelené oči zaiskrili. „Naozaj, Zoe? Čo ak poznám tvoje tajomstvo?“

Zabudla dýchať. „A ktoré z nich, cukríček? Mám ich tak trochu dosť,“ odbila ho ľahostajne a tipovala, ktorú hrôzu jej života odhalil.

Bez varovania ju pobozkal. Len tak, akoby nič.

Zoe zmeravela. Nie, toto sa nemôže diať. Jeho jazyk práve neprekonal zábranu jej pier a nedráždi ju v zmyselnom tanci!

Oliver jej pevne zvieral ruky, aby sa nemohla brániť. Bozkával ju bez akýchkoľvek nežností. A čím viac sa bránila, tým bol drsnejší. Zubami zovrel jej plnú spodnú peru a silno zahryzol.

Zoe vykríkla a zrazu sa pod ním uvoľnila. Dokonca mierne rozkročila nohy, aby sa mohol uvelebiť medzi jej stehnami. A tiež si nerobila nádeje, že to, čo ju tlačí na brušku, je len prerastený banán.

Čo sa to s ňou deje? A prečo... sakra prečo zrazu cíti medzi nohami taký príjemný tlak?

Oliver naposledy dráždivo prešiel jazykom po jej tesákoch a odtiahol sa. „Páči sa ti to, však Zoe? Byť bezmocná.“

Trhla sebou pod ním, ale sotva sa pohol.

Zasmial sa. „Cítim tvoje vzrušenie. Je prekvapivé, však? Cítila si ho niekedy aj ty?“ Urobil nečakaný pohyb, po ktorom videla hviezdičky.

Zoe zastonala. Nie. Necítila. Nikdy. Nie po tom, čo ju znásilnilo toľko mužov. „Pusti ma!“ sykla.

Znovu sa pohol. „Nie.“

To jediné slovo ju vzrušilo ešte viac. Ako je to možné? Zdvihla hlavu v túžbe znovu cítiť jeho pery. Ochotne jej vyhovel. Opäť ju prinútil prijať všetko, čo jej chcel dať. Hrýzol, sal, a nedovolil jej nadýchnuť sa.

Bezmocnosť. Tá číra bezmocnosť z nej robila niečo, čomu nerozumela.

Konečne sa v nej prebudila panika a oživila dávne spomienky. Vzrušenie sa stratilo a ona sa začala seriózne brániť.

Oliver spoznal rozdiel v jej snahách a okamžite ju uvoľnil zo zovretia.

Vyšmykla sa spod neho a odbehla až ku stene, kde naňho zadychčane civela.

Nedovolil jej prehovoriť. S úškrnom vstal. „Môžem ti pomôcť prekonať ten blok, Zoe,“ povedal rozhodne. „Znásilnenie nikdy nebude len slovo, aj keď sa o to snažíš.“ Z teplákov vybral malú kartičku, ktorú hodil na zem. „Ak máš odvahu, príď zajtra o siedmej na túto adresu.“

Stále naňho civela.

Oliver jej venoval posledný horúci pohľad a zmizol v šatniach.

Roztrasene sa dotackala ku kartičke a zdvihla ju. Adresu na nej nepoznala. A nepoznala ani muža, ktorý ju len pred pár sekundami bozkával.

Nepoznala vlastné telo.

Nepoznala nič.

Naprázdno preglgla. V mysli jej vírili tisíce príšerných myšlienok a nie všetky sa týkali jej minulosti.

Zovrela kartičku v ruke a vybehla z posilňovne, akoby jej horelo za zadkom.

V ten večer si k počítaču pripravila fľašu Whisky a pripojila sa k videohovoru s Brianom.

„Zoe? Prečo vyzeráš ako po kúpeli v bielidle?“ opýtal sa ustarane. Zoe bola vždy bledá, ale dnes pripomínala mŕtvolu. Od ktorej teoreticky nemá až tak ďaleko.

Logla si z alkoholu. „Ťažký deň. Ale preto ti nevolám. Viem ako zistiť, čo robil Oliver v Calais bez cesty na najvyšší dvor.“

Nadvihol obočie. „Nehovor. V čom je háčik?“

Odpila si z alkoholu. „Ak... ak sa to podarí, prídeš o moju pomoc. Nadobro.“

Prudko sa nadýchol. „Nedovolím ti obetovať sa, Zoe.“

Pokrútila hlavou. „Obaja vieme, že si ma sem neposlal len tak. Ak mám preniknúť do Oliverovej hlavy, bude ma to stáť slobodu. A pochybujem, že ako tvoj špeh dostanem podmienku.“ Vlastne si nebola istá, či sa jej vôbec dostane spravodlivého súdu.

Iste, upíri odsúdili trest smrti – čo je vážne komické na nesmrteľných – ale doživotie za mrežami tiež nie je príjemná vyhliadka. Nesmrteľní väzni nemajú pohodlie ako tí ľudskí – luxusné cely s elektronikou, právnika a pravidelné návštevy. Obvykle končia v zatuchnutých celách s jedlom nutným na prežitie.

„Tiež som nemal v pláne dostať ťa za mreže.“

Odfrkla si. „Brian, no tak. Som špiónka. Vycvičil si ma. Vždy si vedel, že som nebezpečná. Pre teba. Predstavovala som slabinu kvôli mojej nestabilite. Myslíš, že to neviem? Potreboval si sa ma zbaviť.“

Na jedinú sekundu uhol pohľadom, čo len potvrdilo jej domnienku. Nerobila si o Brianovi ilúzie. Koniec-koncov zradil vlastnú rasu a plánoval v tom pokračovať.

Po prvý raz si však nebola istá, či mu v tom chce naďalej pomáhať.

„Ak to urobíš, Zoe, je to len tvoje rozhodnutie. Neprikážem ti ísť touto cestou,“ povedal chladne. „Nemôžeš ma viniť za výsledok tvojho konania.“

Vycerila naňho zuby. „Neboj sa. Nebudem.“ Vypla hovor a zaklonila hlavu, akoby na strope bola napísaná odpoveď na jej problémy.