Temná zrada 3

Zoe bez zaklopania vtrhla do kráľovských komnát. Salvator bol mimo paláca a jeho manželka si práve skúšala negližé, ktorým chcela zmierniť fakt, že mu (zase) nabúrala auto.

Červenovlasá bojovníčka si nasadila nechutne vysoké čižmy na platforme a prešla sa v nich popred zrkadlo. Keď uvidela Zoe, nenápadne mrkla na dýku uloženú na stole. Potom sa opäť venovala svojmu výzoru. Nadvihla si už aj tak zvýraznené prsia.

„Som pripravená hovoriť,“ povedala Zoe rýchlo, než by si to rozmyslela.

Erin sa k nej zvedavo otočila, ignorujúc svoj nedostatok oblečenia. A červeno-čierna čipka toho vážne veľa nezakrývala. „Hovoriť o tvojich plánoch v kráľovstve, alebo problémoch ktoré ťa dohnali do mentálneho stavu v ktorom sa nachádzaš?“ opýtala sa nezáživne. Bola zvedavá, či Zoe chce hovoriť s kráľovnou Erin, alebo s psychologičkou Erin.

Zoe zamkla dvere. „Prečo potrebujem cítiť bezmocnosť?“ štekla vydesene.

Takže s psychologičkou Erin. Kráľovná sa posadila na obrovskú posteľ a tak nejako sa jej podarilo vyzerať profesionálne. „Bola si znásilnená. Opakovane a hromadne, ak som správne pochopila.“

Blonďatá upírka krútila hlavou. „S tým som sa už vyrovnala. Stali sa mi... horšie veci. Podobné, s bolestivejšími následkami.“

„Ale nepovieš mi aké.“

Nedokázala to. Ešte nie. „Bolo mi vzaté, čo som nedala dobrovoľne,“ povedala všeobecne, snažiac sa nemyslieť na detaily.

Erinine zelené oči sa blysli ľútosťou. „Bránila si sa?“

„Iste.“ Unavene sa posadila na malú skrinku. „Ale boli v presile.“

„Oni? Opäť to bolo... hromadné?“

Zoe striaslo. „Áno, najprv znásilnenie a potom ďalšia hromadná trauma. Môžeme prejsť k faktu, prečo potrebujem bezmocnosť?!“

Kráľovná si vzdychla nad jej nepokojom. „Nesmrteľní sa s podobnými zážitkami zmierujú inak ako ľudia. Kvôli dlhovekosti. Stretla som niekoľko upírok, ktoré boli vystavené podobným situáciám. Myslím, že bezmocnosť je pre teba istá forma obrany.“

„Obrany? Počúvaš sa?“

Erin sa na ňu zamračila. „Žiješ sparťanským životom, Zoe. Bojuješ, ješ, slúžiš Brianovi. Ale keď si bezmocná, keď prídeš o slobodu rozhodovať, nemôžeš sa cítiť vinná za to, že niečo cítiš, však? Napríklad pokoj? Radosť?“ Zamyslela sa. „Túžbu?“

Zoe očervenela.

Kráľovná sa tajomne usmiala. „O to ide?“ Sama neverila, že trafila do čierneho. „Nikdy predtým si necítila sexuálne vzrušenie?“

Zoe si odkašľala. „Nie.“

„Len keď si bola bezmocná?“

Prikývla.

Erin si vzdychla. „Nemôžeš sa cítiť vinná za to, čo sa ti stalo a ani za to, čo je prirodzené. Na začiatok ti možno pocit bezmocnosti pomôže, ale dlhodobo... potrebuješ sa zmieriť s tým, že si plnohodnotná bytosť schopná cítiť viac než len nenávisť.“

„Bola som spokojná len so svojou nenávisťou.“

„Dokážem si predstaviť.“ Erin vstala a vrátila sa k zrkadlu. Zobrala krvavočervený rúž a profesionálne si ho naniesla. „Život nesmrteľných je veľmi, veľmi dlhý, Zoe. Chceš ho stráviť bok po boku s nenávisťou?“

Frustrovaná upírka zaškrípala zubami a odišla. Nech sa prepadne, ak skončí ako nejaká pojašená masochistka!

Zoe vážne netušila, prečo ho poslúchla. Nepotrebovala od neho nič, nechcela od neho nič, no napriek tomu v dohodnutom čase čakala pred nenápadnou budovou kúsok od centra Londýna.

Okná boli tmavé, ale jej upírsky zrak spoznal, že sú zvnútra úplne zastavané. „Pri mojom šťastí je to swingers klub,“ zamrmlala si popod nos.

„Vlastne je to sado-maso klub,“ opravil ju Oliver, ktorý sa zjavil za ňou.

Zvrieskla a otočila sa. Mať ho za chrbtom bola jej nočná mora. „Musíš ma tak desiť?!“ okríkla ho v tme.

„Áno.“

„Prečo si ma sem vytiahol?“

„Pretože to potrebuješ.“ Ukázal na ukryté dvere.

Zagúľala očami. „Nechaj ma hádať. Myslíš, že moje problémy, o ktorých nevieš nič, vyrieši nejaký zvrhlý spôsob sexu na štýl sado-maso, ktorý oslobodí moju myseľ od psychických bariér, ktoré som si sama postavila.“

Uškrnul sa a jeho biele tesáky sa blysli v tme. „Nie.“

Koľká škoda. Celkom rada by ho zmlátila, zatiaľ čo by bol pripútaný a neschopný sa brániť.

„Pôjdeme?“ Prešiel k dverám, otvoril nenápadnú skrinku a naťukal do nej predlhé heslo. Nehlučne sa otvorili.

„Nemám náladu na nejaké sexuálne hrátky, Oliver. Vážne, nič to so mnou neurobí.“ Nanajvýš zase dostane záchvat. Bohovia, mala snáď Erin pravdu?

„Beriem na vedomie. Tak pôjdeš? Alebo na poslednú chvíľu zutekáš?“

Zaškrípala zubami. Odvážne prešla okolo neho a kráčala po dlhej chodbe, na ktorej konci bola jedna veľká miestnosť podopretá stĺpmi a predelená len niekoľkými vedľa seba naukladanými paravánmi.

Oliver jej neklamal, vážne išlo o sado-maso klub. Nezáživne prebehla pohľadom po sporo odetých nesmrteľných a podivnom zariadení a k ušiam jej doľahlo aj niekoľko výkrikov bolesti a extázy.

Všetko bolo ladené v červených a čiernych farbách a svetlo tlmené. Väčšia časť miestnosti bola zariadená v orientálnom štýle, teda až na stredoveké nástroje všade, kam oko dovidelo.

„Teba len tak niečo neprekvapí,“ poznamenal Oliver, keď sa k nej pripojil.

Odfrkla si. „Som špiónka. Tých vecí, čo som ja videla...“ Pohlavný styk v akejkoľvek forme ju skutočne nepohoršoval ani nedesil. Teda keď sa len pozerala.

„Som rád, že mi odpadáva povinnosť ťa upokojovať. A oboznamovať.“

Nadvihla jedno obočie. Uvedomuje si ten chlap, že ju celé týždne mučili na rovnakých strojoch? Isteže nie. Nevie nič. A ona mu to hovoriť nebude.

„Takže prečo som tu? Chceš zo mňa vylúdiť nejakú emóciu tým, že sa budem pozerať... pre všetkých bohov, to je Rose?!“

Takmer odpadla, keď uvidela Rose, drobnú blondínku, anjelika na pohľadanie, priviazanú na nízkom stole. Oči mala zakryté a jej polobožský manžel Ekrem jej čosi šepkal do ucha, zatiaľ čo jej rozväzoval korzet. Okrem neho mala na sebe len podväzky a niečo, čo sa len s ťažkosťami dalo nazvať decentnými nohavičkami.

Obaja boli čiastočne zakrytí paravánom, obklopení tieňom, ale nebolo pochýb, že sa jedná o nich dvoch.

„Áno, verím že je to ona,“ odvetil pokojne Oliver. „Aj s Ekremom. Vyzerajú celkom... nadšene, nemyslíš?“

Chcela niečo odseknúť, ale pred očami jej prebehol ďalší pár, očividne smerujúci k vírivkám v rohu.

„Jasmine?! Will?!“ Nie, to nie je možné! Jej šéf, všemocný veliteľ Salvatorovej ochranky, mal na sebe kožené kovbojské nohavice a v ruke jazdecký bičík. Jeho sladká manželka Jasmine bola oblečená v polorozopnutej školskej uniforme, ktorá by v žiadnej škole ako slušné oblečenie neprešla.

Obaja sa zastavili a prekvapene na ňu pozreli.

„Hej, Zoe, ahoj,“ pozdravila ju Jasmine s rumencom na lícach a ukryla sa za Willa. „To je ale prekvapenie.“

Will sa snažil pred svojou podriadenou vyzerať dôstojne, ale polonahému mu to veľmi nešlo. „Zoe,“ povedal.

Oliver konečne prelomil trápne ticho smiechom. „Len pokojne. So Zoe sme šli okolo. Bavte sa.“ Vzal ju za ruku a viedol ju cez miestnosť do ďalšej tmavej chodby.

Ochotne ho nasledovala.

„Toto sú súkromné miestnosti,“ vysvetlil jej na druhom poschodí, ktoré lemovali rady dverí. „Červená znamená obsadená, zelená voľná, žltá rezervovaná,“ ukázal na svetielka nad nimi.

Vpustil ju do jednej z nich a keď za nimi zamkol, Zoe si musela pripomenúť, že má zbrane a poľahky by si s ním poradila. „Nebudem s tebou spať, Oliver,“ oznámila mu pokojne.

„S tým som ani nepočítal.“ Rozsvietil svetlo.

Bola to stredoveká mučiareň, ale s moderným vybavením. Kamenné steny, chladná podlaha, osvetlenie pripomínajúce plamene.

Nebola tu žiadna posteľ alebo miesto na odpočinok. Ani len okno. Pri stene stál kríž svätého Andrewa, v rohu škripec, a zo steny viselo niekoľko hákov.

Predpokladala, že v skriniach sú uložené rôzne mučiace nástroje.

„Ako si poznamenala, nepoznám pôvod tvojho strachu,“ začal Oliver, keď si vyzliekol kabát a zavesil ho na háčik. „Ale niečo som sa za tie roky naučil. O potlačovaných emóciách. O strachu.“ Prešiel ku krížu a prehodil okovy spoza neho dopredu.

Zoe sa mierne otriasla.

„Keď sa niekomu zlomí kosť a on žije s tou bolesťou celé mesiace alebo roky, naučí sa zvládať to, aj keď ju nevie napraviť. A po rokoch už nestačí len kosť napraviť. Nie, je nutné ju zlomiť, aby sa konečne zrástla ako má.“

Prekrížila si ruky na hrudi. „Ja mám byť tá kosť? Chceš ma zlomiť?“

Vážne na ňu pozrel. „Nie. Ty si už zlomená bola. Chcem ťa urobiť silnejšou.“ Ukázal na kríž.

„Tým, že ma spútaš?“

„Bojíš sa?“

Zovrela pery. „Prečo, Oliver? Prečo sa vôbec namáhaš?“

V očiach sa mu zablyslo niečo nebezpečné, ale rýchlo to zakryl. „Pretože to potrebuješ. Tak čo, odvážiš sa?“ Pripravil okovy a čakal.

Zoe odmietla ukázať svoju slabosť. Nasadila odvážnu masku a postavila sa s rukami nad hlavou ku krížu, chrbtom k stene. „Do toho!“ vyzvala Olivera.

Upír ju bez väčších ceremónií spútal a potom utiahol popruhy tak, aby sa nemohla pohnúť o viac ako pár centimetrov.

„A teraz?“ opýtala sa, stále znudená.

Postavil sa pred ňu. „Teraz ti oznámim, že popruhy sú zo začarovaného materiálu, ktorý neprelomíš ani svojou upírskou silou.“

Prudko sa nadýchla a zalial ju studený pot. Upíri sú silní. Veľmi silní. Ohnú železo aj oceľ. Celkovo je veľmi náročné spútať ich. Trhla popruhmi, ale Oliver neklamal. Nepovolili.

Zastonala. Drahí bohovia, on jej ublíži! Napriek rastúcej panike sa prinútila zostať v pokoji. Naprázdno preglgla. Už nie je to úbohé dievčatko. Poradí si. Aj keby mala toto miesto spáliť na popol spolu s jeho osadenstvom.

„Počujem tvoje splašené srdce, zlatíčko,“ posmieval sa jej.

Okamžite si upravila jeho tlkot. „Chce to viac než zopár popruhov, aby si zo mňa dostal emóciu, Oliver.“ Prinútila sa k ospalému úsmevu.

„Uvidíme.“ Odstúpil a prešiel poza ňu. Viac nepotreboval.

Zoe sa roztriasla a napínala telo tak, aby od neho bola čo najďalej. Keď sa jej dotkol na krku, zrevala, zreničky sa jej rozšírili a viac o sebe nevedela.

Oliver vo svojom živote videl veľa hrôzy, ale Zoeina trauma ho zabolela veľmi hlboko v srdci. Nečakal, že ju jednoduchý dotyk tak veľmi rozhodí. To, ako sa zvíjala a kričala, ho takmer rozplakalo.

„Prestaň! Už viac nie! prosím!“ kričala. Takmer si vykĺbila obe ramená, ako sa pokúšala oslobodiť.

„Ja ti neublížim, Zoe,“ pokúšal sa ju upokojiť slovami.

Trhlo jej celým telom. „Ublížiš! Tak veľmi mi ublížiš! Ja nechcem! Nie znova!“ Po tvári jej stiekli slzy. „Bolelo to! Nechcem bolesť!“

Urýchlene ju zbavil pút a zachytil ju skôr, než sa zrútila na zem. Vo svojom panickom stave vôbec nevnímala okolie. Položil ju na zem a s jej hlavou na svojich stehnách jej šepkal upokojujúce slová, zatiaľ čo ona nezmyselne mrmlala, plakala a triasla sa.

Bohovia, koľko bolesti musela celé tie stáročia potláčať? „Je mi to ľúto, Zoe,“ zašepkal zlomene. „Netušil som, že je to také zlé.“

Zatiaľ čo Zoe bojovala so svojimi démonmi, Brian si to štrádoval obytnou časťou Vatikánu. Nepodarilo sa mu zistiť čo stálo Juliusovi za tú námahu, ale bol si istý, že to nie je nič dobré.

Zoe je v tomto prípade jeho jedinou šancou. Ten démon nesmie získať viac moci, než už má. Ukončil by svet a nie tým mierumilovným spôsobom, ktorý mal kedysi v pláne Brian.

Ach áno.

Kedysi.

Dnes? Dnes sa len snaží nedovoliť mu uvrhnúť svet do hrôzovlády. Teda iste, chápe jeho nenávisť. Legendy hovoria, že ho ľudia kedysi kruto mučili a akoby to nestačilo, jeho rasa nie je práve obľúbená. Každý démon je považovaný za bastarda, pretože sa jedná o krížencov viacerých druhov. A kríženci nikdy neboli obľúbení v ucelených blokoch čistokrvných bytostí temnoty. Nikto im nepriznal práva, nikomu ich nebolo ľúto.

Keby pred sedemsto rokmi kontaktoval Briana... to by bol iný príbeh. Vtedy bol plný nenávisti, rovnakej ako Julius. Možno horšej. Pretože on prišiel o viac. O dva životy, ktoré preňho znamenali všetko. O ženu, ktorá posledné roky svojho života poznala len bolesť a násilie, a o dieťa pod jej srdcom.

Brianom prešla pri tej spomienke strašná bolesť. Ani čas nevyliečil rany. Nikdy ich nevylieči. Kedysi bol kráľom, mocným kráľom. Vládol všetkým britským upírom. Potom prišla tá noc... a z neho sa stal zradca.

Stratený vo vlastných myšlienkach si nevšimol tieň za rohom a narazil do mohutnej postavy.

„Och, ahoj upír,“ pozdravil ho príťažlivý muž v kňažskom habite. „Nehovor mi že aj ty si sa dal na celibát.“

Brian sa spamätal. „Lucifer,“ pozdravil padlého anjela, v súčasnosti kňaza. Dlhý príbeh. „Čo tu robíš?“

Muž sa pousmial. „Skúšam či do mňa neudrie blesk,“ zašepkal sprisahanecky. Nikto netušil kedy, ale je isté že v priebehu vekov prišiel o zdravý rozum. „A tiež sa snažím zistiť, čo tu robil náš drahý Julius.“

Upír spozornel. Lucifer sa z nejakého dôvodu rozhodol ťahať za jeden povraz proti démonovi, ale kde skutočne leží jeho lojalita, to nie je celkom jasné. „Nejaké stopy?“

Pokrútil hlavou. „Kľúčom ku všetkému je, zdá sa, len Zoe.“

„Ani ona nič nevie,“ vzdychol si Brian.

„Je niekoľko verzií toho istého príbehu. Zoe má jednu. Oliver druhú.“

„Existuje aj tretia?“

Padlý anjel sa zatváril, akoby zjedol citrón. „Možno. Ale nechce sa mi ju páčiť z nemenovanej osoby.“

Brian sa radšej nepýtal. „Zoe na to príde.“ Bol o tom presvedčený.