Temná zrada 4

Zoe sa vynorila zo svojej mizérie a okamžite odskočila od driemajúceho Olivera. Toto bol hrozný nápad. Ako si mohla niekedy myslieť, že sa to zmení? Že sa ona zmení? Neprišla sem na dovolenku. Má svoje poslanie.

Oliver otvoril oči a ľútostivo na ňu pozrel.

„Toto si nikdy viac nezopakujeme,“ povedala mu, upravila si oblečenie. Pozbierala svoje zbrane a hneď sa cítila istejšie.

Vyšvihol sa na nohy a postavil sa pred dvere, aby mu neušla. „Mrzí ma to. Musíš vedieť, že by som ti nikdy úmyselne neublížil.“

Oči jej zahoreli neznámym ohňom. „Pusti ma!“

Oliver ju schytil a oprel o stenu. Kým sa stihla spamätať, jeho pery umlčali akýkoľvek protest. Opäť ju pohltili neznáme pocity. Celé telo akoby jej ožilo a chcelo viac, než jeho pery na svojich.

V panike ho od seba odstrčila. Dýchala ako po maratóne a pokúšala sa nájsť logický dôvod, prečo ho ani v tejto situácii nechce zabiť.

„Vrátim ti tú iskru života, Zoe,“ sľúbil jej šeptom.

„Aby si sa nespálil,“ boli jej posledné slová, než zbabelo utiekla pred jedinou osobou, ktorá ju kedy prinútila cítiť.

Na ulici ju privítala ranná londýnska hmla. Stratila sa v mliečnej ničote, kde dovolila dvom slzám stiecť jej po lícach.

Nemôže dúfať. Aj keby chcela, ju šťastný koniec nečaká. Čoskoro praskne jej krytie a ona skončí za mrežami na veľmi, veľmi dlhý čas.

Stále roztrasenými rukami vyhrabala z vrecka mobil a zavolala Brianovi. „Mám dosť klasických metód. Pošli mi sem Carmen a Treya. Idem z toho bastarda vypáčiť pravdu po mojom!“ oznámila mu ľadovo.

O dva dni sa opäť vo svojej chladnej vyrovnanosti stretla s novými komplicmi v opustenom sklade za Londýnom. Carmen s Treyom sa kvôli silnej ochrannej mágii okolo celých ostrovov mohli premiestniť len do Francúzska a odtiaľ pricestovať bežným spôsobom.

Salvator sa totiž poistil proti všetkým druhom mágie, ktoré by mohol Brian ovládať. Našťastie Carmen ani Trey nie sú vedení v ich databáze ako potenciálne hrozby, inak by sa sem nedostali vôbec.

Tí dvaja na seba zazerali ako dva hladné psy, nie práve nadšení že musia spolupracovať. Carmen bola kedysi človekom z pradávneho rodu strážiaceho mocné knihy mágie, po ktorých ide ako Brian, tak Julius. Bol to práve Julius, kto ju umučil na smrť a Brian ju premenil na upírku. Dočasne sa pridala na jeho stranu.

Trey, to je iný príbeh. Tento démon sa obvykle stará len o seba. Tak ako Julius, aj on má svoj brloh v takzvanej subrealite, malom kúsku priestoru paralelného s naším, do ktorého len tak niekto nevstúpi. Už viac ako tisíc rokov uňho hľadajú útočisko zločinci a démoni, ktorí mu prisahali poslušnosť. Dodnes nikto nevie, aká veľká je jeho armáda. Trey sa k Brianovi pridal z čisto sebeckých pohnútok – nemá rád konkurenciu a tou sa stal Julius.

A tak sa všetci zišli, za bežných okolností nepriatelia, dnes spojenci. Zoe ich oboznámila so situáciou aj informáciou, ktorú potrebujú získať.

„Čokoľvek v Calais pred toľkými rokmi hľadal, muselo to byť veľké. Dodnes jeho misia podlieha prísnemu utajeniu.“

Carmen, divoká čiernovlasá Španielka, pokrčila nosom. „Pokiaľ viem, Oliver patril k tajnej polícii. Takí ako on sú trénovaní zvládnuť aj mučenie. Ako to chceš z neho dostať?“

Zoe striaslo. „Nemám v pláne ho mučiť.“

„Tak ako to chceš urobiť?“ posmieval sa jej Trey. Aj s jeho výzorom rozkošného modrookého blondiačika pôsobil desivejšie než celá Napoleonova armáda. „Prinútiť ho sladkými slovíčkami?“

Spražila ho pohľadom. „Neznížim sa na Juliusovu úroveň. Teraz je podstatné dostať Olivera na bezpečné miesto, kde ho nikto nenájde.“

„A ty?“

Sladko sa usmiala. „Ja si obstarám nepriestrelné alibi.“

Uniesť Olivera nebolo také ťažké, ako by niekto predpokladal. Zoe zmiešala jeho balenú krv so silnými sedatívami a on zaspal počas rutinnej hliadky okolo paláca. Sám.

Carmen s Treyom si poňho prišli, zviazali ho, zabalili do plachty a naložili do tichej Tesly. „Nezastavujte sa,“ kládla im Zoe na srdce, keď im pomáhala napchať ho do kufra. „Stretneme sa na dohodnutom mieste.“

„Buď opatrná,“ prosila ju Carmen.

Prikývla a neradostne pristúpila k Treyovi. „Tak do toho, svalovec,“ vzdychla a privrela oči.

Démon zaváhal. „Asi je nevhodná chvíľa priznať, že mám zábrany mlátiť ženy.“

„Och, démon, vzmuž sa!“ sykla. „Potrebujem modrinu!“

Zovrel pery.

Zoe škrípala zubami. „Trey! Urob to! Okamžite!“

Po piatich minútach prosenia ju takmer so slzami v očiach udrel do tváre a brucha. Zoe zalapala po dychu, ale držala sa statočne. „Choďte!“ prikázala im rýchlo, zatiaľ čo do vysielačky hlásila útok.

O hodinu už porazene stála v Salvatorovej pracovni a podávala hlásenie. „Videla som štyri postavy, ale mohlo ich byť viac. Použili Teslu, preto stráže nič nepočuli. Z toho mála som pochopila, že Oliver sa nebránil. Museli ho niečím omámiť.“

Kráľ britských upírov od zúrivosti rozdrvil už tretiu ceruzku. Sedel za svojím stolom ako boh pomsty a nebyť Erininej prítomnosti, šiel by snáď do vojny. „Oliver nie je hlúpy. Toto bola práca zvnútra. Brian.“ Jeho meno vyštekol ako nadávku. „Ale čo od neho môže chcieť?“

Zoe uhla pohľadom, keď si ju Erin premerala. „Nemáme dôkazy. Pokojne to mohol byť aj Julius. Je niečo, čo z Olivera robí cenný úlovok?“

Salvator zovrel pery. „Oliver pracoval pre tajnú políciu a bol na stovkách misií. Môže ísť o čokoľvek.“

Takže ani on to nevie. Oliver je jej jediná šanca  na informácie.

Do miestnosti vpadol zadýchaný Will s tabletom v ruke. „Niekto odpojil kamery v polovici Londýna. Podarilo sa nám však lokalizovať tri podozrivé Tesly. Všetky opustili mesto krátko po únose. Jedna mieri na sever do Škótska, ďalšia sa stratila v prístave a tretia je kúsok od prechodu na Channel Tunnel.“

Zoe sa náhlivo oprela o Salvatorov stôl. „Ak s ním opustia krajinu, nikdy ich nenájdeme!“

Salvator sa chytil za hlavu. „Will, zober svojich mužov a prehľadajte doky! Informujte všetkých agentov v Škótsku, aby strážili cesty.“

„Chcem ísť za tým posledným vozidlom,“ skočila mu do reči Zoe rozhodne. „Som pripravená a ak mi dáš svoje Lamborghini, doženiem ich.“

„Samu ťa nepustím,“ krútil hlavou.

„Kým povoláš zálohu, už budú dávno za hranicami,“ argumentovala logicky. „Nemáme čas, Salvator. Som jediná zostávajúca agentka.“

Na tri sekundy zaváhal. Potom si uvedomil, s kým hovorí. Zoe je jeho najschopnejšou agentkou. „Fajn.“ Zo šuflíka vytiahol kľúče. „Zober si Lambo a choď!“

Náhlivo si vzala kľúče a utekala do garáže. S víťazným úsmevom sa zavrela v aute a vyrazila. Nasadila si sluchátko a zavolala Carmen.

„Všetko je v poriadku,“ informovala ju španielka. „Sme na mieste.“

„O pätnásť minút si po mňa príďte. Som v čiernom Lambe.“

„Ako povieš.“

Zoe obišla centrum a keď prišla k obchvatu, zišla z cesty, napálila to do stromu a zanechala po sebe trochu krvi. Na zem odhodila svoju dýku a porezala sedadlá, aby to vyzeralo, že sa bránila.

Skončila práve včas, aby nasadla do Range Rovera, ktorý pri nej zastal. Od volantu jej zamával Trey. „Poďme, blondínka! O minútu sa zapnú kamery.“

Spokojne naskočila. „Niet nad dobré alibi.“

V tajnom podzemnom komplexe kedysi vybudovanom ako atómový kryt zavliekli Oliverovo bezduché telo do provizórnej cely a hodili mu do nej niekoľko diek.

„Ako dlho bude spať?“ zamyslela sa Carmen.

„Spať ešte hodinu. Po prebratí ale bude predstierať, že je stále mimo,“ poučila ju Zoe. „Nesmiete sa ním nechať oklamať. Je to brilantný špión a stratég.“ Vyzliekla si kabát a košeľu. „Pohnite si! Než sa spamätá, musím sa zbaviť hrude a... doniesli ste mi ten banán čo som chcela?“

O hodinu už mala prsia pevne stiahnuté k telu, vo voľných nohaviciach jej zavadzal neveľký banán a tvár jej okrem očí zakrývala lyžiarska kukla. Do ramena si pichla odvar od Briana, ktorý dočasne zamaskuje jej pach, aby ju Oliver neodhalil.

Takto preoblečená sa vrátila do väčšej miestnosti pred celou a pustila sa do divadielka...

Oliver, hoci mu v hlave hučalo ako na letisku a potreboval krv, sa ani nepohol zo zeme a tváril sa, že spí. Netušil, ako sa tu ocitol a prečo, ale mreže mu napovedali, že nie je na dovolenke v Karibiku.

Napočítal tri páry nôh – jeden ťažký s istou chôdzou, druhý ľahký, očividne ženský, a tretí podivný, nepravidelný.

„Čo ak nás nájdu Salvatorovi muži?“ zaznel nervózny šepot z diaľky. Nastražil uši.

„Salvator nemá na Islande žiadne právomoci,“ odpovedal mu ktosi. „Jeho špehovia sa sústreďujú na tri podozrivé autá v Británii.“

Oliver v duchu zanadával. Ak sa má odtiaľto dostať, bude to musieť urobiť sám. Len čo zistí prečo a kto ho uniesol. Hlasy nespoznával, ani pachy.

„Čo ak odmietne hovoriť?“ ozval sa ktosi tretí.

„Mám svoje metódy. A eso v rukáve. On prehovorí.“

Sebavedomý tón neznámej osoby sa mu nepáčil. Je málo vecí, ktoré ho prinútia hovoriť a mučenie to nie je. Čo len naňho môžu mať? Sú to Brianovi kumpáni? Alebo Juliusovi?

Ešte chvíľu počúval nezmyselné bláboly, než ho to omrzelo a s hlasným bručaním sa postavil. Zistil, že je v neveľkej cele bez okien a pred ním je vcelku priestorná miestnosť, v ktorej pri umelohmotnom stole sedeli tri maskované postavy. Jeden z nich, vychudnutý muž, prípadne starší chlapec, k nemu podišiel. „Prajem dobré ránko, Oliver.“ Zoein hlas upravovali mágiou vylepšené prístroje. Vedela, že by ju inak spoznal. V mužskom prevleku sa necítila ani trochu pohodlne a ten banán v nohaviciach ju neuveriteľne iritoval. Ako môžu chlapi žiť s tým nadbytočným výčnelkom?

„Prečo som tu?“ zavrčal a precvičoval si stuhnuté údy.

„Potrebovali sme pokojné miesto na... rozhovor.“ Jasné, modré oči zbavené akejkoľvek emócie si ho prezreli od hlavy po päty. „Budeš dobrý chlapec a povieš nám čo chceme vedieť?“

„O čo ide?“ Pristúpil bližšie k mreži, v tvári odhodlaný výraz.

„Tisícosemstodvadsaťdva, Calais, malá farnosť s príjemnou mučiarňou. Čo si tam hľadal?“

Srdce mu vynechalo jeden úder. Jediná vec, ktorá mala zostať zabudnutá. Jediná misia, ktorej záznamy sú spálené a dôkazy zničené. Jediný deň, ktorý ho v snoch straší dodnes. „Nepoviem ti to ani keby si mi pred očami začal vraždiť národy,“ vyhlásil pevne.

Zoe sa pod maskou škaredo usmiala. „Uvidíme.“

Erin s ťažkým srdcom vošla do krypty pod Salvatorovým palácom a posadila sa na chladný kameň pozdĺž steny. Tichá hrobka uprostred miestnosti jej vohnala slzy do očí.

Kráľovná si pritisla kolená k hrudi a pokúšala sa neplakať. „Stále je pre mňa ťažké prísť sem,“ povedala váhavo. „Ešte som sa s tým nezmierila. A Salvator už vôbec nie. Nie som si istá, či sa cez tvoju smrť niekedy prenesie.“ Smrkla a zotrela si slzy. „Príliš sme si zvykli na nesmrteľnosť, že sme úplne zabudli na smrť. Tvárili sme sa, že neexistuje a... zaskočila nás.“ Vzlykla a musela sa odmlčať.

„Tak veľmi som ťa chcela zachrániť. A nedokázala som to.“ Opäť prišiel záchvat plaču. Nahmatala vreckovku a nahlas sa vysmrkala. „Už zase máme problémy,“ priznala. „Ako obvykle. Oliver aj Zoe sú preč. A vieš, čo je najhoršie? Netuším, či za to môže Zoe, alebo je aj ona obeť. Čo ak ich uniesol Julius?“ zverila sa hrobke so svojou dilemou. „Preto sa neodvážim Salvatorovi povedať, že to ona je Brianovým zvedom. Mohla by som jej tým ublížiť.“ Nešťastne vzdychla. „A čo je horšie, so súrodencami ich ani nedokážem lokalizovať. Niekto musí používať extra silnú mágiu, aby ich zamaskoval. Aspoň dúfam, že je to mágia a oni nie sú...“ Pokrútila hlavou. „Nie, bol to jasný únos. Som presvedčená, že sú nažive. Nájdeme ich. A potom konečne zo Zoe dostanem celú pravdu. Niečo je na nej iné. Prečo je verná Brianovi? Čím si získal jej oddanosť? Nedáva to zmysel. Tak ako jej minulosť. Čo hrozné sa jej muselo stať, keď hromadné znásilnenie neberie za traumatizujúce?“

Odpoveď, samozrejme, nedostala. Hrobka zostala mĺkva.

Upírka po chvíli vstala a zotrela si posledné slzy. „Ja na to prídem! V Salvatorovom kráľovstve už viac pohrebov nebude!“