Temná zrada 5

Po troch dňoch sedela Zoe pred Oliverovou celou a prebíjala sa s ním pohľadom. Ako predpokladala, odmietal hovoriť. Skúšala to po dobrom aj po zlom. Vydierala ho. Navrhla podplatenie. Odvádzala jeho pozornosť, aby omylom vyzradil tajomstvá. Prekukol však všetky jej triky.

Carmen mu do prídelu balenej krvi primiešala odvar pravdy, ale akosi sa mu podarilo prekonať jeho účinky a poslať ju do konkrétneho telesného otvoru.

Ako ho presvedčí? Lepšie povedané, čo ho presvedčí? Nemá strach z mučenia a ani zo smrti. Nemá rodinu, nikoho na kom by mu záležalo. Nemá slabinu...

Alebo áno? Sú veci, ktoré ťažia jeho svedomie? Zvedavo si prezrela jeho kamennú tvár. Nedal najavo jedinú emóciu. Ani len netušila, či sa už dovtípil, že ho uniesli Brianovi muži, alebo stále tápa v temnotách.

„Hm... Calais. Temný to deň, však Oliver?“ začala ľahkým tónom, obrátila stoličku a posadila sa na ňu obkročmo. „Odohralo sa vtedy veľa vecí. Ale ty si nespomínaš, nemám pravdu?“

Oliver naprázdno preglgol. Nedokázal pochopiť, prečo ho tu držia. Za tri dni sa ho ani len nepokúsili mučiť. Dokonca mu dali krv, aby nehladoval. Snáď si nemyslia, že z neho takú dôvernú informáciu vypáčia dobrým slovom?

„Očividne o tom dni viem viac ako ty, keď ma tu držíš,“ odpovedal s predstieraným pokojom.

„Uhm... len si to nahováraj. Vieš čí život vyhasol tvojou vinou?“ dráždila ho. „Bol si na smrť hladný. Koho krv ťa zachránila? Bolo to dieťa? Matka? Otec, ktorého malé deti márne čakali na príchod, aby sa o ne postaral?“

„Prestaň!“ okríkol ju a zovrel mreže. „Vymýšľaš si!“ Oliverovi vyschlo v ústach a prišlo mu nevoľno. Koľkokrát nad tým uvažoval? Koľkokrát sa trápil nad svojím činom? Skutočne niekoho zabil? Alebo sa zastavil, než bola strata krvi kritická? A čo jeho muži?

„Skutočne?“ Pod lyžiarskou kuklou sa jej triasli pery. „Alebo len otváram spomienku, ktorú si chcel potlačiť? Aby si necítil vinu?“

„Neovládal som sa!“ kričal. „Nevedel som o sebe!“

„Obstála by táto obhajoba pred súdom?“ zamyslela sa filozoficky. „A čo keby sa tvoja obeť objavila, čo potom? Nevinný človiečik, z ktorého si bolestivo vysal život. A prečo? Pre misiu, ktorá sa skončila fiaskom?“ Zoe sebavedome vstala a prešla k bledému Oliverovi pri mrežiach. „Ucti si vyhasnutý život tým, že mi povieš pravdu. Čo si v Calais robil? Po čom si šiel?“ Posledné vety sprisahanecky zašepkala.

Oliver urobil krok dozadu, rozzúrený a otrasený. „Táto taktika nebude fungovať.“ Opäť nadobudol svoj chladný postoj.

Zamračila sa. „Tak nebude, hm? Dobre.“ Vyrovnane vstala. Keď nie po dobrom, tak po zlom! Zmizla vo vedľajšej zvukotesnej miestnosti, ktorá slúžila ako kuchyňa a jedáleň dohromady. Carmen s Treyom znudene sedeli nad partičkou šachu a popíjali čaj.

„Stále nič?“ zamrmlala Carmen a pohla vežou.

Zoe si frustrovane zložila masku. „Už pochopil, že ho nebudeme mučiť.“ Prehrabla si vlasy a vytiahla vodku. „Nič mu nenaháňa strach.“ Napila sa a dovolila silnému alkoholu zahriať jej chladné vnútro. Aspoň dočasne. „Ako ho prinútim hovoriť?“ Nafučane sa posadila ku kumpánom.

Trey dal Carmen mat a otočil sa k svetlovlasej upírke. „Má predsa hrôzu z toho dňa, ktorý si nepamätá. Čo takto informácia za informáciu? Ty mu povieš, čo sa stalo, on tebe čo hľadal.“

Pokrútila hlavou. „Nikdy nevymení tajné poznatky za takú banalitu. Aj keď je zaujímavá.“

„Ani keby vedel, že žije len vďaka tebe?“ Carmen pochybovačne nadvihla obočie. „Pokiaľ viem, je do teba trochu buchnutý.“

Zoe na ňu vycerila zuby. „Buchnutý? Si v prvej triede? Oliverovi sa jednoducho páči krehká malá blondínka, ktorá vyzerá ako jeho obľúbená pornoherečka.“ Striaslo ju.

„Piper Perri, však?“ okamžite si tipol Trey.

Zoe ho spražila pohľadom. „Chlapi,“ odfrkla si znechutene.

Carmen sa pobavene zasmiala. „Krehká malá blondínka,“ zopakovala veľavýznamne. „Hej, nepreslávila sa tým videom s niekoľkými černoch-“

„To by už stačilo!“ Zoe ju plesla po ramene. „Nie sme tu preto, aby sme diskutovali porno.“ Dopriala si ešte jeden dúšok vodky. Pri treťom sa ale zarazila a fľašu odložila.

Krehká malá blondínka. Pery sa jej zvlnili v úsmeve. „Mám nápad. Oliver je presvedčený, že ho nikto nebude mučiť. Ale čo takto niekoho iného?“

Carmen zabehol čaj. „Zoe, čo ti napadlo?“

Upírka spokojne cerila zuby. „Skoč do mekáča, dobre? Budem potrebovať hranolčeky a kečup. Hlavne kečup.“ Vyzliekla si neforemné tričko a uvoľnila tesné popruhy látky zakrývajúce ženské krivky.

Carmen zagúľala očami, zhrabla svoju kabelku a vyparila sa núdzovým východom. Kým sa Zoe vracala do normálnej podoby, Trey si vyložil nohy na stôl a pozoroval ju. „Možno na to ideme zle,“ nadhodil. „Aj ty si bola v Calais. Čo si pamätáš? Niečo neobvyklé?“

Otočená chrbtom k nemu ustrnula. Obliekla si voľnú košeľu a zbavila sa banánu. „Ak mám byť úprimná, mnoho chvíľ mám zahmlených. Držali ma tam celé týždne. Hladovala som. Spomínam si len na bolesť.“

„A súcit,“ dodal zamyslene. „Inak by si neurobila, čo si urobila.“

Striaslo ju. Jeden akt ľudskosti ju stál život. „V objekte bolo viac samostatných mučiarní,“ povedala ľadovo. „Keď však... keď sa venovali mne, nehovorili o iných väzňoch. Napriek tomu, že ma obviňovali z bosoráctva, vedeli že som človek. Dávali si záležať, aby ma ich činy nezabili.“

„Takže reálne vedeli o nesmrteľných?“

Mykla plecami. „Bolo po inkvizícii, väčšina kňazov a mníchov to vedela.“

„Tak prečo držali teba? Človeka?“

Zoe si dopriala ďalší dúšok vodky. „Pretože za mňa sa nemal kto postaviť. Bola som nemanželské dieťa akejsi bylinkárky. Ako malú ma naučila čítať a písať. Dedinčanom a inkvizítorom sa nepáčilo, že som vzdelaná.“

Trey mal dosť rokov na to, aby za jej chladným tónom spoznal neuveriteľnú bolesť z neprávosti a bezmocnosti. Narodila sa ako posledná z posledných a túžila len prežiť. Namiesto toho ju uniesli zapálení lovci čarodejníc, znásilňovali ju, mučili a nakoniec dostali na absolútnu hranicu smrti. A keď už dúfala vo vykúpenie z tej strašnej existencie, najskôr zasiahol Oliver a potom Brian.

„Aby si sa do tohto divadielka nezamotala príliš,“ varoval ju.

Odložila dopitú fľašu a utrela si pery. „Robím to pre dobro celého sveta. Julius je vážna hrozba.“

„Len si to nahováraj.“

Oliver bol pripravený na ďalšie nudné sedenie s tými istými otázkami, len čo uvidel jedného zo svojich väzniteľov. Unavene sa oprel o mreže a povzdychol si. „Ešte ste to nevzdali?“

Vysoký chlap s hnedými očami, odlišný od jeho obvyklého spoločníka, mu neodpovedal. Len pred celu pritiahol malý stolík a položil naň stojan s tabletom. „Tvoja posledná šanca,“ povedal mu pochmúrne. „Čo si hľadal v Calais?“

Oliver len zagúľal očami. Plánujú mu za trest púšťať pesničky Justina Biebera? Taká hodina by ho asi dostala na kolená...

„Možno ťa presvedčí toto.“ Zapol tablet, na ktorom sa objavil živý prenos z neznámej miestnosti. Oliver prižmúril oči. Pri ošúchanej stene stála akási postava v bielej košeli a hoci ju videl len od pása nahor, zdalo sa, že je na špičkách, aby si nevykĺbila ramená spútané nad hlavou. Vysoko na hlave mala zopnuté blond vlasy a Olivera prepadol veľmi nepríjemný pocit.

„Čo to má znamenať?“ zavrčal a vyceril zuby.

Ktosi na druhej strane dýkou rozrezal košeľu pripútanej obete a odhalil belasý chrbát.

„Nie, prestaňte!“ vykríkla postava a Oliverovi stuhla krv v žilách. Zoe!

„Chúďa malé sme si odchytili, keď ťa šla hľadať,“ povedal muž bez emócií. „Vedel som, že nám príde vhod.“

Než stihol čokoľvek povedať, vzduchom zasvišťal bič a jemnú pokožku zohavil hlboký krvavý šrám, pri ktorom Zoe nadskočila a zrevala.

„Nerobte to!“ prosil Oliver zhrozene.

Prišla ďalšia rana, ďalší krvavý šrám, zatiaľ čo ten prvý sa rýchlo hojil. To je prekliatie upírov – rany sa rýchlo hoja, ale bolesť nevymizne. Oliver pred očami videl pološialenú Zoe po tom, čo ju sám spútal len pred niekoľkými dňami. A teraz jej niekto ubližuje!

„Nie!“ kričal.

„Tak mi povedz, čo chcem vedieť,“ naliehal Trey pod maskou.

Oliver naprázdno preglgol. Drahí bohovia, nechal by trpieť kohokoľvek, len nie ju. Ničilo ho to. Jeho malá, zlomená Zoe...

Kým váhal, upírka dostala ďalšie tri údery. Jej prosby sa menili na čosi neurčité, pretkané zvukmi agónie.

„Poviem vám to!“ súhlasil nakoniec s krikom, aby ho počuli aj vo vedľajšej miestnosti. Triasol sa zlosťou, ale zaliala ho úľava, keď uvidel že už žiadne rany nepadli. Trey zvedavo čakal. „Poviem vám to, až keď bude bezpečne pri mne a nezranená,“ povedal Oliver odhodlane. „Kamerám neverím. Môžete ju zabiť a ja to nezistím. Chcem Zoe živú a zdravú vedľa seba!“

Treyovi vyschlo v ústach. Počítala Zoe s týmto? Aby získal čas, vypol tablet a odbehol vedľa, kde Carmen práve sťahovala Zoe z chrbta hrubú vrstvu falošnej kože postriekanej kečupom odkvapkávajúcim z biča. Nemohol uveriť, že im to prešlo. Bolo to najsmiešnejšie divadielko, aké kedy videl.

„A čo teraz?“ opýtal sa neisto a otočil sa k stene, kým sa obliekala.

„Nemáme na výber. Odvediete ma k nemu ako obeť,“ povedala Zoe a obliekla si novú košeľu.

„Ale ak budeš tam... ako sa z tejto šlamastiky vymotáme?“

Na to ešte neprišla. Improvizovala ako ešte nikdy. Brian je nezastihnuteľný a hoci Oliverovi nakecali, že sú na Islande, veľmi rýchlo sa dovtípi, že ani len neopustili Londýn. „Je tu možnosť, že ak ma bude dostatočne ľutovať, vyklopí celú pravdu mne. Na tej misii je niečo divné.“ Uvoľnila si šnúrky na topánkach a obtrela si kolená o bielu stenu, aby jej nohavice vyzerali viac zničene. „Máte dva dni. Potom ma od neho odtrhnite a hoci aj predstierajte, že ma zabíjate.“ Rozstrapatila si vlasy a s rukami za chrbtom sa nechala odvliecť k Oliverovi do cely.

Upír ju vydesene chytil do náručia, keď ju Trey necitlivo postrčil dnu. „Si v poriadku?“ zašepkal.

Zoe so skleneným pohľadom prikývla a klesla na deky v rohu, kde sa schúlila do klbka.

„Blondínka je pri tebe, ako si chcel,“ vyrušil ho Trey. „Ak mi nedáš odpoveď, dlho nebude!“

„Zbraň, hľadali sme tam zbraň!“ zakričal mu Oliver, ktorý sa od Zoe ani len neodvrátil. „Mýtickú zbraň! A teraz nás pustite!“

Zoe sa rozbúchalo srdce. Aká mýtická zbraň stála za toľkú námahu? Nie sú práve obvyklé, ale aby sa stali záležitosťou tajnej polície?

Legenda hovorí, že každá jedna existujúca ľudská zbraň má svoj ekvivalent v mýtických zbraniach, jediných predmetoch schopných zabiť nesmrteľných. A z každej hračky existuje len jeden exemplár. Jeden luk, jedna šabľa, ale aj jeden tank (ešte ho nikto nevidel) a čisto teoreticky aj jedna atómová bomba (ktorú tiež nikto nevidel a ani nikto nechce). Zoe však nešlo do hlavy, čo za takú hroznú zbraň to mohli hľadať na počiatku devätnásteho storočia?

Trey mal rovnaké myšlienkové pochody, pretože prižmúril oči. „Akú zbraň?“

„Neviem!“ štekol Oliver nervózne a Zoe zaznamenala nepatrné chvenie v jeho hlase. Klame. Nenápadne naznačila Treyovi aby odišiel.

Démon sa zamračene vytratil.

„Je mi to tak ľúto, Zoe,“ šepkal Oliver a pohladil ju po tvári. „Nevedel som, že uniesli aj teba.“

Schúlila sa do klbka. „Prečo? Prečo toto všetko, Oliver? Čo od nás chcú?“

Kľakol si pred ňu ako pred svätý obrázok a jemne jej stisol dlane. „Od teba nič. Použili ťa proti mne, keď som im odmietol odpovedať na otázky. Nevedel som, že majú aj niekoho iného.“

Takmer ho ľutovala.

Takmer.

Oliver sa cítil extrémne vinný za jej utrpenie, ale jej nenávisť k nemu je príliš hlboká. Stále potrebuje zistiť, prečo Julius tak veľmi túži po danej mýtickej zbrani. Dlhuje to Brianovi. Dlhuje mu viac než to.

„Pýtali sa ma na Calais,“ zašepkala sprisahanecky a privinula sa k nemu. „Rok 1822. Ja ale viem len to, že si tam vtedy bol a máš nejaký podivný výpadok.“

Pohľad mu potemnel a posadil sa k nej. Stále jej zvieral dlane, akoby boli jeho záchranným lanom. Zoe si zaslúži poznať pravdu. „V tom roku som pracoval pre tajnú políciu.“ Nenamáhal sa so šepkaním, pretože vedel že všade sú ploštice a skryté kamery. „Mali sme vyšetriť podivné anomálie v Calais. Tamojší mnísi sa až príliš zaujímali o mágiu. Hovorilo sa, že majú mýtickú zbraň, ale nevedia ju použiť.“

Prikývla. Tieto veci si domyslela aj sama. Teda až na tú zbraň. Tá jej stále vŕtala v hlave.

„Nedali sme si pozor,“ vzdychol nešťastne. „Napadli nás a vážne zranili. Nemali sme dosť síl premôcť ich, nie bez krvi. Naše zranenia sa hojili celé dni a inkvizítori vedeli, že bez krvi sme príliš slabí. Držali nás v celách niekoľko týždňov. Čím viac času plynulo, tým menej si pamätám. Nakoniec som bol len hladom ovládané zviera. Precitol som až pri lese, ale nemám ani poňatia ako som ušiel a čo je horšie, na kom som sa nakŕmil. Viem len že ma v bruchu hriala krv.“

Zoe sa striasla. Ona presne vie, čia krv ho to zachránila. Stále jej totiž prúdi v žilách.

„A teraz mi jeden z únoscov tvrdí, že vedia čo som urobil. A komu.“ Pretrel si tvár a potlačil slzy. Ruka sa mu triasla. „Ako to môžu vedieť, Zoe?“

Napriek silnému odporu ho objala. Neexistuje iná cesta. Musí si získať jeho dôveru. „Len pokojne.“ Pohladila ho po línii chrbtice. „Nájdeme cestu z tohto chaosu.“