Temná zrada 23

Na upíra sa okamžite vrhli dve desiatky démonov. Ten neváhal, dýkou porezal Juliusa a s krvou na čepeli sa rozbehol k celám, zhadzujúc za sebou nábytok, aby vytvoril prekážkovú dráhu. Mal len niekoľko sekúnd, počas ktorých podal bosorke zakrvavený predmet.

„Ale ti to trvalo!“ prskla vytočene.

„Prepáč. Bol som trochu zaneprázdnený.“ Zo steny zvesil bojovú sekeru a odrazil prvého démona, ktorý sa k nemu predral. „Dostaňte sa von! Rýchlo!“

Casey na nič nečakala, namočila do krvi prst a našla miesto, kde je na celách magický otvárací mechanizmus. Vedela to len vďaka tomu, že naň Julius namieril prúd energie, keď púšťal Briana z cely. Upír rozhodne vedel, čo robí, to musela uznať. Cela sa otvorila po kontakte s Juliusovou krvou, a bosorka okamžite oslobodila aj Olivera.

„Ako si vedela...“ nechápal.

Casey sa pousmiala. „Povedal, že je schopný rovnakej veci ako ja, keď som sa s ním vyspala,“ pripomenula mu Brianovu kódovanú vetu, ktorú pochopila len ona. „Vtedy som ho totiž bodla do srdca, keď to nečakal.“

„A bolelo to, kurva, poriadne!“ odkričal Brian v boji s troma démonmi.

Oliver vedel, že nemajú čas na rozhovor. Zoe je stále v bezvedomí!

„Choď po ňu,“ povedala Casey, berúc si druhú sekeru. „Ja sa postarám o ostatné.“ S divokým leskom v očiach šla pomôcť Brianovi. Je nutné dodať, že tá sekera bola asi taká veľká ako samotná bosorka.

Oliver sa stal terčom pozornosti niekoľkých démonov, ale časť z nich odstránil Brian, a cez zvyšok sa prebil. Lámal kosti, kopal a udieral, kým na škripci neuvidel ochabnutú Zoe. Košeľu na chrbte mala roztrhnutú, aby bolo vidieť symbol ohňa v oblasti obličiek.

Jeden z démonov mal tú drzosť k nej pribehnúť a namieriť na ňu ťažký meč. „Vzdajte sa, inak ju zabijem!“ vykríkol.

Sekundu na to sa mu dych zasekol v hrdle a hrklo mu celým telom. Prehol sa v páse a z chrbta mu trčal dlhý šíp. V tieňoch chodby vedúcej von Oliver uvidel tú poslednú osobu, ktorú by tu čakal. Klesla mu sánka.

Pružná lukostrelkyňa vbehla do jaskyne a postrieľala siedmich démonov, než si ju vôbec všimli. V čiernom oblečení vyzerala ako bohyňa pomsty. Dobehla k Zoe a Olivera ktosi zrazil k zemi. Akýsi drzý démon ho porezal na boku a pokúšal sa mu odrezať hlavu. Upír sa však spamätal, zhodil ho zo seba a hodil o ťažkú skriňu s bylinkami, ktorá sa rozbila a privalila ho.

Prakticky k Zoe preletel. „Zoe!“ zvolal zúfalo.

Ich záchrankyňa ju už oslobodila. „Bude v poriadku. V jej krvi cítim len sedatíva.“

Oliver bol rozpoltený medzi strachom o svoju malú divožienku, a šokom z toho, kto pred ním stojí. „Princezná,“ povedal takmer posvätne.

Upírkine pery sa skrútili do víťazného úsmevu. „Dostaň ju von z jaskyne. Démonov nechaj na nás.“

„Nás?“ zopakoval. Až vtedy si všimol ďalšiu postavu prebíjajúcu sa k do kúta zahnaným Brianovi a Casey.

„Vonku sú spojenci. Prosím, neublíž im. Prišli pomôcť,“ prosila ho princezná, odhadzujúc luk. Kopla postreleného démona do hlavy a vzala si jeho meč. „Choď!“ Skočila medzi dvoch démonov, ktorí považovali za dobrý nápad priblížiť sa k nim odzadu.

Oliver pozrel na bezvedomú ženu na škripci. Zoe potrebuje jeho pomoc. Princezná... nuž, pomoc potrebujú len démoni, ktorí sa k nej priblížia.

Nežne zdvihol milovanú divožienku a čo najrýchlejšie sa náhlil kľukatou chodbou von. V temnote ho viedol len nebadaný závan čerstvého vzduchu a stony z bojiska. Drahí bohovia, čo sa to tu deje?

Konečne sa vyštveral von a ocitol sa na okraji menšej čistinky v lese. Na oblohe svietil mesiac a ktosi zapálil fakle osvetľujúce okolie jaskyne.

Ak tu aj nejaký boj prebiehal, skončil. Na tráve ležali desiatky démonov. Stonali, lapali po dychu a kričali hrôzou nad gangrénou v končatinách.

Oliver pevnejšie zovrel Zoe.

Nad démonmi stálo niekoľko ozbrojených mužov a žien. Jeden z nich... jeden sa líšil. Mal rozpažené ruky a vysielal k nim prúdy mágie. Tá spôsobovala tieto neprirodzené príznaky. Umelo ich vyvolal!

„Kto ste?“ zhrozil sa.

„To je na veľmi dlhé vysvetľovanie,“ povedal jeden z nich a z batohu vytiahol teplú deku. Oliver do nej Zoe nežne zabalil.

Jaskyňa sa otriasla, zem zadunela.

Julius sa prebral.

„Choď!“ povedal mu neznámy muž. „Uteč!“ Dal svojim druhom znamenie a tí sa ihneď nahrnuli do jaskyne. Len ten jeden – ten desivý – zostal a naďalej vysielal k démonom prúd krutej mágie.

Oliver naprázdno preglgol.

Muž naňho uprel utrápené oči. Vyzeral, že ho neteší to, čo musí robiť. Upír vo vzduchu cítil len pach moru a chorôb, ktoré z neho sálali. „Dlho ich neudržím,“ povedal prekvapivo pokojne. „Musíš to dievča dostať do bezpečia.“

Každý jeden inštinkt agenta mu našepkával, že má zostať, zistiť čo sa deje a aká frakcia to vstúpila na bojové pole.

Ibaže nie je sám.

Zoe je bezbranná a nemá nikoho, kto sa za ňu postaví. Raz už jej život kvôli nemu skončil. Tentoraz to nedovolí.

Prikývol a rozbehol sa lesom. „Zoe, miláčik,“ oslovil ju nežne. „Čo keby si sa prebrala?“ Hľadel na ňu, ale neustále postupoval vpred. „No tak, maličká. Necháš ma odbiť si to celé samého?“ prihováral sa jej ďalej. „Nechceš si spacifikovať aspoň jedného démona? Ja predsa viem, ako rada sa mlátiš so silnejšími protivníkmi.“

Ani sa nepohla. Sotva dýchala.

Oliver sa zastavil medzi stromami. Sluch mu napovedal, že ich niekto sleduje. Uložil Zoe na tvrdú zem za mohutným balvanom. Bude ju brániť, aj keby mal pri tom umrieť!

Pri tej myšlienke mu ale zovrelo srdce. Čo ak naozaj umrie? A nechá ju tu samotnú, v bezvedomí, slabú a napospas osudu? Znova?

Zatriasol ňou. „Zoe! Zoe, musíš sa prebrať, sakra!“

Nič. Z očí sa mu vykotúľali slzy. Kto jej pomôže? Kto ju tu nájde? Len čo skončí noc, začne na ňu útočiť slnko. Ak sa dovtedy nepreberie, umrie. Sedatíva ju príliš oslabili. Potrebovala by aspoň liter krvi, aby načerpala dosť sily a...

Prestal dýchať.

Na niekoľko sekúnd ustrnul.

Kedysi jej nedal šancu na boj. Nech sa prepadne, ak ju rovnakému osudu vystaví aj dnes! V ten deň mal zomrieť on. A predsa si vzal jej život.

Je čas dar vrátiť.

Vyhrnul si rukáv, pootvoril jej pery a tvrdo nabodol Zoeine tesáky na vlastné predlaktie. Potlačil rev strašnej bolesti. Zoe nemala dosť vedomia, aby mu do žíl vpustila endorfíny zabraňujúce nepríjemným pocitom. Každá sekunda bola ako večnosť v pekle. Upírkin nepodmienený reflex našťastie zafungoval a automaticky začala prehĺtať životodarnú tekutinu.

Ich prenasledovatelia sa približovali zo všetkých strán. Napočítal minimálne päť párov krokov. Keď po niekoľkých minútach pocítil prvé známky slabosti, schúlil sa na zem vedľa Zoe a nedbal na panický tlkot srdca hlásiaci, že už takmer nemá čo pumpovať.

Ona za to stojí, povedal si v duchu. Napriek bolesti a chladu rozlievajúcemu sa celým jeho telom, sa usmial. „Budeš žiť,“ sľúbil jej. „Daj za mňa pozor na Salvatora,“ šepkal. Liter krvi sa stratil rýchlo. Druhý ho definitívne zabije.

Zoeine oči sa sťažka otvorili. Nezdalo sa, že celkom vníma realitu. Len hltavo pila a pila.

Ich prenasledovatelia boli len pár metrov od úkrytu.

Oliver si už necítil končatiny. Z posledných síl pobozkal Zoe na líce. „Ľúbim ťa, maličká,“ zašepkal sotva počuteľne. Vtedy mu začali klesať viečka. Posledné, čo uvidel, boli Zoeine doširoka otvorené očká. Krajší pohľad si ani nemohol vybrať. Vydýchol a dovolil temnote prebrať nad ním vládu.

Zoe nedokázala prestať prehĺtať. Jej telo prosilo o krv, aby mohlo zničiť všetky tie hnusné sedatíva, ktoré jej zahmlievali myseľ. Ale čo sa deje? Prečo je v lese? Čo sa stalo?

Myslenie ju bolelo.

Oliver.

Oliver?

Prečo sa Oliver nehýbe?

Prinútila sa pohnúť rukou a dotknúť sa ho.

Bohovia, veď je celý ľadový!

Akási nepoznaná vnútorná sila ju prinútila odstrčiť jeho predlaktie, hoci netúžila po ničom inom, než jeho sladkej krvi.

Jej uši začali fungovať. Ležiac na zemi zistila, že ich ktosi obkľúčil. Nedokázala však vstať. Bola jej zima a cítila sa neuveriteľne slabá.

Kto ich obkľúčil?

Spomenula si na tie monštrá. Únos... áno, niekto ich uniesol!

Toto nie sú spojenci, pochopila konečne. Pootočila hlavu a uvidela niekoľko postáv vychádzajúcich spoza stromov. Mali v rukách zbrane a mierili nimi na ňu. Na takmer vyzlečenú, bezbrannú ženu, neschopnú pohnúť sa.

Už nie si bezbranná, šepol jej akýsi hlások v hlave. Nikdy viac nebudeš bezbranná.

V srdci sa jej rozlialo teplo, aké nikdy necítila. Prestúpilo jej žilami a vyčistilo myseľ. Nie, už nie je obeť. Dnes nie.

Privolala na povrch plamene a vyslala ich do okolia. Vytvorila okolo seba a Olivera kruh, ktorý sa neustále rozširoval a pohlcoval všetko, čo mu stálo v ceste. K ušiam jej doľahli výkriky. Postavy sa vzďaľovali. Všetky okrem jednej.

Ktosi sa k nej pokúšal predrať pomedzi plamene.

Julius. Jeho hnevom skrivenú tvár spoznala aj v tomto stave. Priam videla, ako sa na ňom roztápa pokožka. Aký posadnutý musí byť, že prejde tou páľavou len kvôli moci? V tej chvíli pochopila, že tento démon nadobro prišiel o posledný kúsok šance na vykúpenie. Jeho čierna duša mu otrávila myseľ. On už vidí len pomstu. Nenávisť. Skazu.

Zosilnila plamene.

Spomalil.

Pritvrdila. Triasla sa od napätia, ale nech sa prepadne, ak ho pustí k sebe a Oliverovi! Plamene siahali vyššie a vyššie, až Julius nedokázal urobiť ani krok navyše. Vyštekol akúsi nadávku a odmiestnil sa, celý obhorený a zničený. Ani len večný oheň ho nedokázal zabiť.

Je niečo, čo toho démona skolí?

Pretočila sa k Oliverovi. „Ty šialený, šialený upír,“ precedila pomedzi zuby. „Čo ti to napadlo?“ Pritúlila sa k nemu. „Nemôžeš umrieť. Nie bezo mňa.“ A znovu upadla do bezvedomia.

Brian si podal posledného démona a vybehol z jaskyne. Casey kdesi zohnala halúzku a použila ju ako paličku. Omráčila démonov a všetkých napchala do jaskyne, ktorú ich neznámi záchrancovia zavalili. Keďže vnútri nefunguje mágia, démoni sa budú musieť dostať von ručne. A to im chvíľu potrvá.

Aj keď mal milión otázok, rozbehol sa lesom smerom k miestu, kde naposledy videl plamene, a dúfal v zázrak. Casey ho nasledovala, hoci krívala a na pleci mala škaredú ranu. Neprehovorili ani slovo, kým uprostred spáleniska nenašli na kruhu suchého, nedotknutého lístia dve bledé postavy.

„Zoe!“ vykríkol upír a pribehol k nim. Oboch chytil za ruky. „Oliver už takmer nemá pulz!“

Casey prehmatala upíra, ktorý vyzeral príliš bledo aj na nemŕtveho. „Musel jej dať krv,“ zhodnotila a zahojila mu predlaktie. „Musíme ho dostať do bezpečia, než vyjde slnko.“

Od čistinky k nim pribehlo niekoľko neznámych, vrátane princeznej. Brian bol stále v šoku z toho, že ju vidí. A že si práve poradila s armádou démonov. „Ako sú na tom?“

„Zoe je stabilizovaná, ale Oliver sa drží len tak-tak,“ odvetil stručne.

Princezná sa otočila k mužom za ňou. „Máme nejaké sáčky s krvou?“

Okamžite sa objavilo niekoľko balíkov. Brian s Casey naliali Zoe a Oliverovi do krku všetko čo mali. Zoe sa spamätala už po piatom, Oliver zostal mimo. Jeho telo bude potrebovať viac času na zotavenie. Ešte stále bojovalo s popáleninami a strata krvi mu nepomohla ani trochu.

„Ďakujem,“ povedal Brian s úľavou smerom k neznámym.

Zoe sa posadila a pritiahla si k telu hrubú deku. „Brian? Princezná? Čo sa stalo?“ Potom uvidela Olivera a hrôza v jej očiach sa nedala ani opísať.

„Je len v bezvedomí,“ povedal Brian rýchlo. „Preberie sa. Čo sa tu stalo?“

„To sa pýtaš mňa? Ja som celú akciu prespala!“ Nechápavo zazrela na princeznú, ktorú naposledy videla ako zlomeného ducha medzi stenami paláca vo Verone. To dievča sa bálo aj vlastného tieňa. Má snáď zlé dvojča?

„Zachránili nás,“ povedal Brian jednoducho.

Princezná si s niekoľkými mužmi vymenila neistý pohľad. „Čo keby sme sa najprv postarali o zranených a potom... si pohovoríme?“