Temná zrada 26

Zoe sa nepokojne pomrvila v kresle oproti Salvatorovi. V jeho pracovni boli len oni dvaja a on jej práve oznámil plány na jej budúcnosť. Čiastočne ako trest, čiastočne ako odmenu. Stále si nebola istá, kde sa v jeho pomyslenom hodnotovom rebríčku nachádza. Posledný týždeň strávila celý s Oliverom v jeho byte v meste, zatiaľ čo kráľovstvo riešilo problémy s Brianovými kumpánmi, ktorí dostali milosť alebo podmienku. Najvyšší dvor sa neangažoval, pretože má vlastné problémy (čosi o opitých kráľovnách, motorovej píle a Alecovom penise v ohrození) a všetko delegoval na Salvatora.

„Dávaš mi padáka?“ opýtala sa konečne a zovrelo jej srdce.

Salvator sa zmierlivo usmial. Nesnažil sa pôsobiť nadradene, skôr otcovsky. „Dávam ti povinnú dovolenku, Zoe,“ opravil jej domnienku. „Prešla si si neskutočne náročnými storočiami. Staré rany sa otvorili a konečne sa liečia. Dopraj si čas. Na rok ťa uvoľňujem z aktívnej služby. Obaja vieme, že tvoje financie ti vystačia na milénium pohodlného života. Nepotrebuješ príjem.“

O peniaze jej nešlo. K čomu je jej život dobrý, keď nebude nikomu slúžiť? Keď bude len jej? „Mám odísť?“ opýtala sa a hlas sa jej mierne zatriasol.

Kráľ pokrútil hlavou. „Nasťahuj sa k Oliverovi. Staň sa na rok žienkou domácou. Spoznajte sa. Choďte na normálne rande, ktoré nezahŕňa sledovanie, útek a zbieranie informácií.“

Moment, taký druh rande skutočne existuje?

„Zájdi k Erin na pár hodín terapie,“ dodal vážnejšie. „Teraz už nemusíš nič tajiť.“

Stiahlo jej hrdlo. Skutočne má hovoriť o tých strašných veciach? O svojej nenávisti? Zovrela pery, aby sa jej netriasli.

Salvator obišiel stôl a posadil na dosku oproti nervóznej Zoe. „Stále si jednou z nás. Nemysli si, že keď dôjde k ďalšiemu maléru, nebudeš v mojej rýchlej voľbe na vytáčaní.“

Opatrne k nemu vzhliadla. Čím si zaslúžila tento... súcit? „Dokážeš mi ešte dôverovať? Po tom všetkom?“

Zasmial sa. „Dôverovať žene, ktorá nezabila chlapa zodpovedného za jej mučenie a smrť? Áno, myslím že to zvládnem.“

Mierne zružovela.

Upír ju pohladil po vlasoch. „Nikdy v živote si nemala pokoj, Zoe. Nikdy si nemala čas len pre seba, pre vlastný rozvoj, pre rozjímanie. Začni byť trochu sebecká a uži si ten čas, ktorý ti dávam. Som si istý, že Oliver už nájde spôsob, ako ho kreatívne využiť.“

Srdce jej poskočilo.

Jeden rok bez povinností. Len s Oliverom. Možno Salvatorova ponuka nie je na zahodenie.

„Keď ubehne rok a ty sa budeš chcieť vrátiť, privítame ťa medzi ochrankou s otvoreným náručím,“ sľúbil jej. „Skúsiš to?“

S povzdychom prikývla a vstala. „Ďakujem, Veličenstvo.“

„Poď sem, ty malá potvorka.“ Salvator ju priateľsky objal. „Ale prosím, zbav sa tej jadrovej hlavice,“ zašepkal.

Zoe sa zasmiala.

Casey stála v lese obklopujúcom starý cintorín vlkolakov. Odkedy ho objavila, chodila sem často. Tentoraz však zistila, že nie je sama. Hrob jej bývalého ja, Cateline, mal opäť návštevníka.

Obvykle ho nechávala smútiť osamote, alebo ho z diaľky pozorovala. Dnes však nie. Dnes už jeho tajomstvo nemusí dusiť v sebe. Nabrala odvahu a podišla k Brianovi sediacemu pred kvetinami obrasteným pomníkom. Klesla na trávu vedľa upíra a on na ňu len krátko pozrel. Odkedy sa vrátili z Rumunska a jeho spojenci boli omilostení, zostal v kráľovstve. Casey si nebola istá prečo, ale zdalo sa, že Salvator ho dokázal presvedčiť ku krátkodobej návšteve. Alebo je to tým, že mu chýba stratený domov? Koniec-koncov, kedysi to bolo jeho kráľovstvo.

Chvíľu sedeli v tichu, neistí. Casey bolelo srdce. Nedokázala mu však povedať pravdu. Nie teraz. Nie takto. Ona už nie je Cateline. Nikdy nebude. Nechce. Tá žena je mŕtva.

„Nechcela som ti ublížiť tým, že všetkým ukážem pravdu,“ povedala, keď potlačila túžbu dotknúť sa ho. Objať ho.

Prikývol. Nezdalo sa, že by ju nenávidel. „Neublížila. Tá noc... nikdy by som nikoho nepresvedčil o svojej verzii. Neboli svedkovia.“ Pretože ich zabil.

Casey si nenápadne vydýchla. „Aj ja by som to urobila,“ priznala na jeho prekvapenie.

Pozrel na ňu.

Neveselo sa usmiala. „Toľká bezmocnosť... zmení každého. Pomsta je niekedy dobrá vec. Ibaže nám nevráti to, čo sme stratili.“ Pri poslednej vete uhla pohľadom.

Brian pohladil belasú ružu pred sebou. Cateline mala rada túto farbu. „Prečo by mal svet naďalej pokračovať, keď ona zaplatila životom za svoje dobré srdce? Prečo bytosti ako Julius sa tešia dobrému zdraviu?“ opýtal sa rétoricky.

Bosorka privrela oči. Nemôže mu povedať, čo si skutočne myslí: Cateline bola hlúpa. Riskla život bezbranného dieťaťa, aby si vybavila svoje politické záležitosti. Uprednostnila ich a za svoju chybu zaplatila. Celý svoj život mala moc oslobodiť sa od toho násilníka, ale neurobila to. Tebe sa možno zdá, že bola dobrá a láskavá, ale žiadna matka si nevyberie politické machinácie pred vlastným nenarodeným dieťaťom. Žiadna skutočná matka. Ona nebola silná. Stratila sa vo vlastnej neexistujúcej hrdosti.

A táto žena, táto bezmocná naivka, nie je Casey. Preto vedela, že aj keby priznala celú pravdu, Brian bude chcieť späť len svoju jemnú Cateline. Nie bosorku, ktorá je hľadaná v polovici štátov a posledný chlap, ktorý sa ju pokúsil obťažovať počas dovolenky v Saudskej Arábii, cucá jedlo slamkou a jeho penis je naložený vo formaldehyde v jednom z jej domov.

Zoe možno nie je jediná, ktorá potrebuje terapiu.

„Nesmrteľnosť je dlhá, Brian,“ povedala nakoniec. „Tvoj život jej smrťou neskončil. Ak má tento incident určiť celú tvoju existenciu, bude skutočne mizerná.“

Zamračil sa. „Mám to snáď nechať tak? Tá žena zažila peklo!“

„Milióny žien zažívajú peklo,“ odvetila neutrálne. Nezúčastnene. „Nikto ich nepomstí. Nikto pre nich nezničí svet. A myslíš, že by to Cateline chcela? Aby kvôli bande blbcov trpel celý svet, lebo to nikto nezastavil? Aj kolektívna vina má svoje hranice.“ Vstala a oprášila sa.

Brian na ňu vyceril zuby. „Nepokúšaj sa zaťahovať do toho ju. Nevieš, aká bola!“

Mykla plecami. „Máš pravdu, neviem. Ale na rozdiel od nej, ty máš svoj osud stále v rukách. Nenávisť je nanič emócia. Neuspokojí nás. Len nás núti robiť hlúposti.“

Kruto sa usmial. „Napríklad obetovať pre ňu panenstvo?“ šplechol jej do tváre.

Zbledla. Takže to spoznal... „Napríklad necítiť zadosťučinenie ani zo sexu z nenávisti, pretože bol príliš dobrý,“ vrátila mu to. „Sám vieš, že sa nevráti. Inak by si nikdy nevliezol do postele s inou.“

Prudko vstal a nenávistne na ňu zazeral. Bosorka len bojovne zdvihla bradu, niečo, čo Cateline nikdy nedokázala. „To, že si objasnila drobnú etapu z minulosti, ti nedáva právo miešať sa do následkov. Nebola si tam, nezažila si stredovek. Si len decko. Hrôzy tohto sveta sa ťa sotva dotkli. Dohodnime sa, že sme si kvit – bodla si ma a potom si zachránila moju reputáciu. Nemusíš sa viac pokúšať zachrániť moju dušu, alebo čokoľvek, čo sa zrodilo v tej tvojej naivnej hlavičke. Vojna neskončila. Skutočné obete ešte len prídu.“

Zagúľala očami. Je to ako hádzať hrach o stenu... „Tak si ži vo svojej nenávisti,“ povedala a pobrala sa na odchod. Na chrbte cítila jeho ohnivý pohľad. „Možno keď budeš na svete úplne sám, zistíš že existencia je o niečom inom, než o jednej osobe.“

Erin sa opäť našla v tichej krypte a referovala masívnemu sarkofágu vývoj situácie posledných dní. Keď skončila, po líci jej stieklo niekoľko sĺz. Odíde niekedy táto úzkosť? Tento smútok? Tento... pocit viny? Že neurobili všetko, čo mohli? Že je to vina ignorancie členov kráľovstva? Čo ak mohli urobiť viac? Keby len mali viac času... Keby ten zasraný intercom nebol na druhej strane miestnosti!

Na kamenných schodoch zazneli opatrné kroky a o chvíľu sa v otvore zjavila Zoe s kyticou bielych kvetov v ruke. Mierne zaváhala, keď uvidela že nie je sama, ale Erinin zmierlivý úsmev ju uistil, že nevyrušuje. Vložila kvety do pripravenej vázy a pohladila chladný hrob. Potom si prisadla ku kráľovnej.

Erin si ju nenápadne premerala. Odkedy ju Salvator pred pár dňami uvoľnil zo služby, zdala sa byť stratená, ale zároveň neskutočne uvoľnená a pokojná. Ona to zvládne. Videla to v jej očiach. Zoe vyhrala nad svojimi démonmi.

„Tušila si, že sa niečo deje?“ opýtala sa kráľovná po chvíli a ukázala na hrob.

Zoe zúfalo pokrútila hlavou. „Ani v najmenšom. Len čo som sa to dozvedela, otravovala som Briana, aby niečo zistil, ale ani on mi nedokázal pomôcť.“

Erin si povzdychla. Kde pochybili?

„Nemôžeš sa obviňovať, Erin,“ povedala Zoe, keď uvidela jej utrápené oči. „Bola to neskutočne silná mágia. Stará mágia. Možno staršia než celá civilizácia.“

Aj tak sa nedokázala zbaviť pocitu, že keby to len zistili skôr... „Ale prečo teraz? Prečo takto?“ zašepkala. „Kto bude ďalší? Ako k tomu dôjde? Kedy? Prečo?“

Zoe nepoznala odpoveď. „Jedného dňa nájdeme odpoveď. Dopraj dušiam na druhej strane odpočinok. Netráp ich vlastným trápením. Musíš ísť ďalej. Ak nájdeme vinníka, pomstíme sa. Ak pochopíme čo sa stalo, uľaví sa nám. Ale mŕtvych nevzkriesime.“

„Zatiaľ,“ zamrmlala si kráľovná popod nos.

Zoe ju jednou rukou objala. Nevedela čo viac dodať, tak len držala plačúcu Erin, aby nebola vo svojom smútku sama. Sama vedela, že žiadna smrť nie je ľahká.

Keď sa vrátila do Oliverovho domu, ktorý sa oficiálne stal aj jej domovom (Oliver jej zbalil veci a nasťahoval ich k sebe so slovami, že odteraz bývajú spolu), našla ho v obývačke oproti krbu, ako trpko hľadí do plameňov. Robieval to často. Zo začiatku si myslela, že ho traumatizoval zážitok z toho, ako sám horel, ale rýchlo pochopila, že jej zlý chlapec sa bolesti nebojí. Ani smrti.

Oliver sa stále trápi pre ňu. A to jej lámalo srdce. Sklonila sa k nemu a zozadu ho objala. Okamžite spozornel a preplietol im prsty. „Ako to šlo?“ opýtal sa neprítomne.

Mykla plecami. „Erin sa s tým stále nevysporiadala. A nie je jediná, ktorú očividne máta minulosť.“ Veľavýznamne naňho pozrela a posadila sa mu obkročmo na kolená.

Upír ju objal a sklopil viečka. Aj keď nedokázal opísať eufóriu nad tým, že Zoe je skutočne jeho, slobodná a konečne bez strachu, vina za to, čím si prešla, ho zožiera zaživa. Ako mohol niečo také dopustiť? Jeho malá divožienka... Každú noc, keď mu dôverne zaspala v náručí, cítil sa ako zloduch. Vysal ju. Premenil. Odsúdil na mučenie a smrť. Utrpenie. A ona mu napriek tomu dokáže dôverovať s vlastným telom a zaspať vedľa neho.

Zoe vzala jeho tvár do dlaní, aby upútala jeho pozornosť. „Je po všetkom, Oliver. Amnézia je preč, moja trauma je na ceste k uzdraveniu a získali sme mocných spojencov.“

„To nemení nič na tom, koľko si trpela,“ odvetil chrapľavo so stiahnutým hrdlom. Každú voľnú chvíľu mal pred očami jej krehké, vychudnuté a zbité telo obklopené plameňmi. Dokázal si predstaviť jej krik, jej plač, jej hrôzu.

„Každý nejako trpel. Brian prišiel o lásku a dieťa. Salvator si trinásť rokov nemohol vrznúť. Ekrem bol tisícky rokov pochovaný zaživa. Annie bola niekoľko životov prekliata. Danny v štrnástich čelila pokusu o znásilnenie a umrela nie raz, ale dvakrát,“ vymenovávala. „A nechci aby som začala s našimi pokrivenými veľkráľmi a ich najdrahšími polovičkami.“

Odfrkol si. Je špión, vie všetko. Napríklad že francúzsky kráľ má asi toľko emócií ako Sahara snehu, ruskému kráľovi tak lezie na nervy snaha jeho poddaných oženiť ho, že predstiera že je gay a dokonca si platí herca, aby predstieral že spolu spia, veľkráľ Alec niekoľko rokov žil s ľudskou ženou a chcel si ju vziať, než zasiahlo proroctvo, alebo že sa po celej Európe uzatvárajú stávky, ktorá ho nakoniec dostane pred oltár.

„Ale to, čo sa stalo tebe, mám na svedomí ja. Ja som to urobil. Kvôli mne si...“

Priložila mu prst na pery. „Nebol si to ty, kto ma prvý raz uväznil. Nebol si to ty, kto ťa vyhladoval na hranicu únosnosti. Nebol si to ty, kto zapálil hranicu.“ Prehrabla si vlasy a vzdychla. „Myslím, že si to ani nebol ty, koho som nenávidela. Hnevalo ma, že si nespomínaš. Že žiješ svoj život bez spomienok na svoje činy. Ale teraz, keď vidím čo to s tebou urobilo...“

Spojil im čelá. „Aj keby som si mal znovu vybrať, chcel by som si spomenúť. Činy nezmiznú tým, že na ne zabudneme.“

Pohladila ho po líci. Jej odhodlaný, šialený a verný upír. „Ja neľutujem,“ priznala mu svoje posledné tajomstvo. „Keby si ma nepremenil, nenašli by sme sa. Umrela by som bez toho, aby som spoznala láskavý dotyk. Vášeň. Lásku.“

Oliver ju pobozkal. Prisahal si, že po zvyšok jej života bude Zoe rozmaznávať a umučí každého, kto jej skriví čo i len vlások na hlave. „Ľúbim ťa, maličká,“ povedal medzi bozkami, zatiaľ čo mu Zoe rozopínala košeľu.

„To je dobrý začiatok,“ súhlasila s úsmevom. „Aj ja ťa ľúbim, upír.“

Rozhalil jej šaty a dlaňou prikryl jazvu po rane, ktorú jej uštedril. Jeho malá bojovníčka...

Zoe ho tesákmi škrabla na krku. „Nemysli si, že naše tréningové súboje nebudú pokračovať,“ mrmlala zvodne. „Baví ma biť sa s tebou.“

Oliverovi zaiskrili oči, zdvihol ju a zamieril do spálne. „Máš pravdu, bola by škoda nevyužiť takú predohru. Vždy som vedel, že ťa to až príliš baví.“

Vyplazila naňho jazyk.

„Pozor na tú vec,“ varoval ju. „Mám s ňou svoje plány...“