Temná zrada 27

Medzitým vo Verone...

Mladá žena lapala po dychu a sklonená nad mäkkou trávou ako nejaké ranené zviera sledovala kvapky krvi, ktoré dopadali na zem pod ňu. Oči ju štípali a dokázala si predstaviť, že vyzerá ako nepodarený démon z hororu.

„Tu, vezmi si to,“ Lydia jej podala ďalšiu navlhčenú vreckovku.

Roztrasene si zotrela krvavé línie z líc a čakala, kedy jej prestanú krvácať oči. Lydia vedľa nej sa tvárila, že by najradšej zburcovala celý dvor.

„Čo si videla?“ zašepkala šéfka veľkráľovskej ochranky.

Žena sa posadila a oprela sa o kmeň stromu za sebou. Bolo jej špatne a pred očami mala hrôzy mučenia a trýzne.

„Rebecca?“ naliehala Lydia.

„Toľko bolesti...“ dostala zo seba roztrasene.

Upírka naprázdno preglgla. „Abby niekto mučí?“

Rebecca nadobudla desivý, všemocný pohľad niekoho, kto myšlienkou dokáže zničiť národy. „Nie je to Abigail, kto potrebuje pomoc...“

Kdesi v Chorvátsku...

Princezná Abigail hľadela na ustupujúci mesiac a uvažovala, ako veľmi sa jej život zmenil. Koľko toho zažila... čo všetko videla a zistila. Jej ďalšie činy môžu vychýliť rovnováhu moci všetkých nesmrteľných.

Ako vietor zmenil smer, jej upírsky nos zaznamenal odporný pach influenzy a cholery. Už sa naučila tieto vnemy ignorovať.

Pristúpila k nej mohutná postava muža, ktorý jej pomohol poraziť Juliusove sily v jaskyni. „Zostala si,“ povedal neutrálne, hoci si dokázala predstaviť, že keby to bolo na ňom, doručí ju na dvor aj s mašličkou a darčekovým košom. Uškrnula sa. Čím to je, že ju tak náramne baví handrkovať sa s ním?

„Ešte neprišiel čas,“ odpovedala rovnako neutrálne.

„A to je jediný dôvod?“

Zovrela pery. Stáli na streche sídla a na malom nádvorí pod nimi trénovalo niekoľko bojovníkov. „Až tak veľmi sa ma chceš zbaviť?“ zavtipkovala.

Zasmial sa. „Ty sem nepatríš, Abby. Si princezná. Šľachta,“ hovoril dobromyseľne.

Princezná. Šľachta. Tak prečo taký život nikdy nežila? V tomto veku by mala byť schopná viesť armády. Vyjednávať dohody na nadnárodnej úrovni.

„Ani ty sem nepatríš,“ povedala nakoniec a otočila sa k nemu. „Nikto z nás sem nepatrí. Ale to neznamená, že nemôžeme vyjsť z tieňov a konečne byť tým, kým sme.“ Premerala si ho. „Aj keď ty máš byť len zabijak.“

Ironicky nadvihol obočie. „Jedného dňa vyhladím národy. Rátaš s tým?“

Pozrela mu do očí. „Áno.“

V tvári sa mu blysol rešpekt. „A pokúsiš sa ma zastaviť?“

Objala sa rukami a naposledy pozrela na bojovníkov na nádvorí. „Nie,“ zaznela jej odpoveď, než zmizla vnútri.

Rím...

Carys nakráčala do Luciferovho kostola, kde sa už v prvej lavičke vyvaľoval Ninja s fľašou omšového vína v ruke. Na schodoch smerujúcich k oltáru sedel jeden z najvyšších anjelov, Drake, a pre zmenu vyjedal oblátky, ktoré si namáčal do arašidového masla.

Lucifer oboch nepriateľsky pozoroval a v očiach mal výraz masového vraha. Carys si dokázala predstaviť, ako veľmi ľutuje, že sa vrátil do verejného života nesmrteľných.

„Takže viete, čo sa deje,“ povedala bez úvodu, vytrhla Ninjovi fľašu a stiahla polovicu vína. Usadila sa čo najďalej od neho, pretože inak by asi neodolala nutkaniu vyškriabať mu oči.

„Nebudeme sa tváriť, že je to prekvapenie,“ zamrmlal Lucifer pokojne.

Mykla plecami a ponúkla sa z oblátok. „Bolo načase. Julius musí padnúť.“

Lucifer ju prepálil pohľadom. „Uvedomuješ si, aká obrovská vojna sa chystá? Koľko frakcií sa spojí? Koľko obetí prinesie?“

„Nie je to vojna, Lucifer. Tej sme zabránili. Bude to len boj. Krutý a zúfalý, ale iba boj. Posledný boj proti Juliusovi.“ Pri tých slovách jej naskočili zimomriavky. Čoskoro všetko skončí. Jeho zloba, jeho hnev, jeho choré myšlienky...

Ninja otvoril ďalšiu fľašu a kývol smerom k Drakeovi. „A čo ty, operenec? Nejaké dobre mienené rady?“

Anjel naprázdno preglgol. „Anjeli nesmú zasahovať do pozemských bojov,“ povedal temne.

„Nehovor mi, že nenájdete nejakú dieru v tomto pravidle.“

„Pokúšame sa,“ priznal a na sekundu pozrel na Lucifera. V tej jedinej sekunde padlý anjel uvidel strach. Obrovský, neskutočný strach.

Nie z nadchádzajúceho krvipreliatia.

Nie, on sa bojí niečoho oveľa horšieho. Sily, ktorá po celé miléniá diktovala anjelom, čo môžu a čo nie. Sily, ktorá zmizla a nikto nevie kde sa nachádza. Ani len Lucifer. Vie len jedno – že nikdy neopustila tento kútik vesmíru. Anjeli nie sú odlišní od ľudí – tiež sa trasú pred nadradenou silou, ktorá ich takpovediac stvorila. Nikto ju nevidel, pretože sú primladí. Primladí, aby zažili to, čo Lucifer. Primladí, aby vedeli, čo všetko sa na Zemi odohralo keď bola len rozpáleným kusom kameňa.

Keby len tušil, ako ich táto sila má na háku...

„Je tu ešte jedna vec,“ ozval sa Ninja. „Čo urobíme s princeznou Abigail?“

„Na tom fronte je to mimo nás,“ odbila ho Carys.

„Sleduješ rovnakú realitu ako ja?“ opýtal sa jej. „Pretože v tej mojej mala práve zaujímavý rozhovor s chlapíkom, ktorý čoskoro zničí planétu a povedala mu, že ho nezastaví.“

Carys zagúľala očami. „To by som nebrala za až tak pálčivý problém.“

Rozhodil rukami. „Je to oficiálne, zošalela si!“

Divoko sa usmiala. „Ani len netušíš, ako blízko si pravde.“

„Deti!“ zahriakol ich Lucifer. „Máme iné problémy, než vaše dohadovanie.“

Drake prikývol a vstal. „Carys, povedala si mi, že tvojej budúcnosti sa Julius spojil s tvojím otcom a tak zničili svet. Hrozí rovnaký scenár aj dnes?“

Pokrútila hlavou. „Môj otec sa obrátil proti nesmrteľným po tom, čo stretol mamu. Tomu som zabránila, takže nemá žiadny podnet k tomuto činu. Sme za vodou.“

„Si o tom presvedčená? Musíme si byť absolútne istí.“

„Áno, Drake, som si istá a nie, nepoviem vám o koho ide, lebo by ste ho len zbytočne otravovali. Ak chceš bližšie uistenie – ja som bola dôvodom, prečo sa rozhodol zničiť svet. A keďže som zabránila vlastnému narodeniu... sme naozaj, naozaj za vodou.“

Anjel vyzeral neisto. „To nie je dôvod, prečo som sa pýtal,“ priznal.

Zvedavo nadvihla obočie. „Drake?“

„Tvoj otec bol dosť mocný, aby si podriadil svet, vrátane nesmrteľných. Ak vravíš, že mu ešte nepreskočilo... čo takto ho postaviť proti Juliusovi?“

Klesla jej sánka. On to myslí vážne?! „Preskočilo ti?“

„Sme dosť zúfalí, aby sme hľadali pomoc kdekoľvek.“

„Hľaď, živý dôkaz,“ Lucifer ukázal na seba.

Carys si prehrabla vlasy a jej mozog sa pokúšal spracovať tento návrh. „Drake, to je šialenstvo!“

„O nič väčšie než prísť z budúcnosti zastaviť ho a spať s Juliusom.“

Od frustrácie stiahla ďalšiu polovicu fľaše. „Nemôžem prísť za cudzím chlapom so slovami, že som jeho neexistujúca dcéra z budúcnosti, ktorá ho zabila a potom prišla zachrániť svet pred ním a teraz chcem, aby šiel do boja proti chlapíkovi, ktorý mu v ničení sveta pomáhal!“

Ninja sa zasmial. „Rozhodne by to bola zaujímavá návšteva.“

Spražila ho pohľadom.

„Ak je dosť mocný a vedel by, koľko útrap si musela prekonať, možno by to bral ako vykúpenie za to, čo...“

„Čo nespáchal?“ dokončila ironicky. „Neexistuje vina za budúce zločiny, Drake!“ Nazúrene vstala. „Trvalo mi roky odpustiť mu, zmieriť sa s jeho existenciou a nepodrezať mu krk!“

Drake zovrel pery, vediac, že túto hádku nevyhrá. Carys je príliš emocionálne zainteresovaná. Koniec-koncov kvôli nemu spávala s Juliusom – aby ho včas mohla zastaviť. Nemôže od nej žiadať viac obetí. Neochotne prikývol. „Ako si želáš. Je to tvoje rozhodnutie.“

Carys nedokázala pokračovať v rozhovore. Zhrabla ďalšiu fľašu vína a odišla z kostola. Ninja ju pokojným tempom nasledoval, po tom čo si s Luciferom vymenil sprisahanecký pohľad.

Keď anjel a padlý anjel osameli, Drake sa vážne otočil k Luciferovi. „Musíme nájsť jej otca.“

Pred kostolom sa Carys posadila na chodník. Ninja sa k nej mĺkvo pridal. Chvíľu sedeli v tichu, aby si mohla utriediť myšlienky.

„Dokážeš to?“ opýtal sa nakoniec.

„Čo?“

„Zabiť Juliusa. Po toľkých rokoch s ním...“

Uprela naňho uslzené oči. „Ani netušíš, ako sa mi uľaví,“ zašepkala, akoby išlo o nejaké špinavé tajomstvo.

To ho trochu prekvapilo. „Skutočne si k nemu nič necítila? Za celé tie roky?“

Smrkla a zaklonila hlavu. „Možno v začiatkoch. Ľútosť. Spoluúčasť.“

Prisunul sa k nej bližšie. „Nemôžeš zachrániť každého. Niekedy ani láska nestačí.“

Carys toľký nával emócií nezvládla. Napriek nedôvere a odporu k Ninjovi, sa rozplakala a oprela sa mu o plece. Neznámy muž ju len opatrne objal a privrel oči, zatiaľ čo ju držal.

Mimo našej reality, Juliusova pevnosť...

Obávaný démon stál na balkóne svojich súkromných komnát v ohromnej pevnosti postavenej z čírej mágie. Pod ním na obrovskom cvičisku trénovali jeho najlepší. Spokojne sa usmial. Za niekoľko storočí nazbieral a nakradol toľko moci, že aj anjeli sa ho začali báť.

A majú prečo.

Všetka jeho snaha... námaha... smerovali sem. Dostane na kolená svet nesmrteľných a ukáže im skutočné utrpenie, ktorým si kvôli ich ignorancii prešiel on.

Prosil o zmilovanie.

Prosil o smrť.

Prosil o dôstojnosť.

Nikdy viac prosiť nebude.

To jeho budú prosiť.

Ibaže v jeho čiernom srdci už žiadna milosť nezostala. Oba svety padnú – ľudský aj svet Bytostí temnoty. Ľudský k tomu aj tak nemá ďaleko. Len urýchli históriu.

Čo sa týka ostatného... Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.

„Pane, ten upír už dlho nevydrží,“ prišiel mu oznámiť jeho generál, ošľahaný démon a kríženec upíra s džinom.

Julius sa vrátil do prítomnosti. Ešte nie je po všetkom. Takmer, ale nie úplne. „Povedal niečo zaujímavé?“

Démon nadvihol jeden kútik pier. „Nie. Ale začína byť v delíriu, stráca nad sebou kontrolu. Čoskoro to z neho vytiahneme bez námahy.“

To postačí. „Pracujte na tom.“

„Niečo už prezradil,“ pokračoval démon trochu opatrnejšie. „Sú to len bláboly, ale dookola ich opakuje.“

„O čo ide?“

„Tvrdí, že Hyperborea je nebezpečná a kto sa na ňu dostane, umrie. Podľa neho sú v nej smrtiace sily, ktoré nedokázali skrotiť ani anjeli.“

Odfrkol si. Anjeli nedokázali skrotiť ani jeho a to sa ani nesnažil. Ľahostajne mávol rukou. „Neberte ho vážne. Ten chlap má cez desať tisíc rokov a začína byť senilný. Vytiahnite z neho spôsob, ako sa dostať na Hyperboreu a zabite ho!“