Ako
profesionáli, ktorými sú, mali Zoe aj Oliver obrovskú kopu tajných účtov
a bezpečnostných schránok. O tri hodiny už v novom oblečení
a nasýtení krvou sedeli vo vlaku do Calais. Olivera desil Zoein pokoj
a vyrovnaná tvár po tom, čím si prešla.
„Chceš o tom
hovoriť?“ odvážil sa nakoniec opýtať.
Zoe jeho
hlas vytrhol z myšlienok. Opierala sa o okno požičaného auta
a pozorovala nehybný priestor naokolo. „Hm?“ Otočila sa k nemu.
Oliver
si vzdychol. „Máš bolesti? Poškodili... toho veľa?“
Previnilo
zamrkala. „Oliver, som upírka. Rany sa mi hoja na počkanie. Som
v poriadku.“ Len sa snažila prísť na to, koľko času jej ostáva, než sa
Salvator, Oliver alebo ktokoľvek dovtípi, že rozohrala nebezpečnú šachovú
partiu zahŕňajúcu Briana.
Už teraz
sa videla za mrežami. Doprajú jej aspoň okno? Cely nikdy nemala rada. Strávila
v nich totiž priveľa času.
Nasledujúce
ráno boli v Calais a po doplnení zásob krvi v neďalekej
nemocnici zamierili po poľnej ceste k vypálenej farnosti s kláštorom,
kde sa ich osudy tak kruto preplietli. Okolie dávno pohltila príroda
a mesto sa rozrástlo opačným smerom.
Ani sa
nenamáhali vystúpiť z auta. Zoe sa sem síce od tej osudnej noci nevrátila,
ale musela uznať, že Brian urobil dobrú prácu. Z budovy zostali len
základy a jedna nosná stena. Vzal odtiaľ všetky cennosti a peniaze
a dal ich jej, aby nezačínala ako bezdomovec. Následne sa postaral, aby sa
toto miesto nikdy nedostalo pod ochranu UNESCO. Ten muž vie byť veľmi
pomstychtivý.
Rozhodne
tu nie je po čom pátrať. Čo neurobil Brian, dokončil čas, zlodeji a dve
svetové vojny. „No, toto je slepá cesta,“ zhodnotil upír po niekoľkých minútach
ticha.
„Nie
nevyhnutne.“ Zoe vytiahla svoj superchytrý mobil od najlepších upírskych
dodávateľov a chvíľu sa pohrávala s internetom. Vedela totiž, čo on nie.
Brian to tu spálil hneď po tom incidente, čo znamená že katolícke obyvateľstvo
by pohlo aj horou, aby toto miesto nahradilo. „Približne rok po... ehm...
tvojej misii tu vznikla nová farnosť v meste, kam previezli všetko, čo tu
zostalo.“ Ukázala mu Wikipediu. „Keď nič iné, budú tam záznamy. Snáď.
Preskúmame to?“
Prikývol,
zaradil rýchlosť a opustil miesto svojich nočných môr.
Olivera
Zoein flegmatizmus desil. Tvárila sa, akoby práve neunikla neľudskému mučeniu,
akoby si neprešla neskutočnou bolesťou, a to všetko len kvôli nemu.
Skutočne by ocenil, keby ho aspoň obvinila. Dala mu zaucho. Čokoľvek.
Ten
výjav, ako uteká k jeho cele sa mu neustále prehrával v mysli. Prečo
má pocit, že to už zažil? Kedy? So Zoe pracuje len krátko. Pred polstoročím
patrila k Salvatorovej ochranke, ale on nie. Potom odišla a členovia
sa menili. Po prvý raz s ňou prehodil viac než desať slov až keď sa
vrátila len niekoľko rokov dozadu.
Z myšlienok
ho vytrhla navigácia, ktorá mu zahlásila, že sú na mieste. Zaparkoval pred
neveľkou farou s kostolom neďaleko. Ako skúsený špión sa do pol minúty
dokázal premeniť z nebezpečne vyzerajúceho upíra na radového človeka
s neupraveným účesom, okuliarmi a kravatou. Zoe si tiež rýchlo
stiahla vlasy do neforemného copu, hodila na seba kostýmik a nasadila si
lodičky.
„Naše
krytie?“ opýtala sa, keď spoločne vystúpili.
„Zle
platení historici. Nasaď parížsky prízvuk.“
So
sladkými úsmevmi zaklopali na dvere fary a hoci by si to nepriznali,
naskočili im zimomriavky. Obaja sú obeťami inkvizície a takéto stretnutia
im nerobia dobre.
Takmer
okamžite im otvoril postarší kňaz so srdečným úsmevom. „Pochválený buď Ježiš
Kristus,“ pozdravila ho Zoe.
„Naveky
Amen, drahé deti. Ako vám pomôžem?“
„Sme
z historického inštitútu a pokúšame sa zdokumentovať nešťastné
vypálenie farnosti severne odtiaľto. Dozvedeli sme sa, že by ste tu mohli mať
zopár záznamov,“ ozval sa Oliver. „Veľmi by nám pomohli.“
„Ach
iste. Prosím, poďte ďalej,“ pozval ich.
Nie
práve nadšene ho nasledovali.
„Je to
veľmi smutná história,“ rozprával kňaz, kým ich viedol do archívu. „Vo farnosti
žili desiatky duchovných. Písali knihy, zbierali vedomosti a patrili k vynikajúcim
rečníkom. Celé miesto bolo vypálené v noci, keď spali. Nedostali šancu
utiecť. Ich telá sa našli stále v posteliach.“
Zoe si zahryzla
do jazyka. Áno, museli byť spálené, inak by niekto prišiel na to, že ich tam
Brian dotiahol už mŕtvych a odkrvených.
„Vinník
sa nikdy nenašiel,“ dokončil a otvoril im dvere do veľkej miestnosti bez
okien. „Tu sú posledné pozostatky tých dôb.“ Usmial sa. „Prepáčte, smiem poznať
vaše mená? Ja som páter Joseph.“
„Zoe
Dupontová,“ predstavila sa falošným menom a podala mu ruku.
Z nejakého dôvodu na ňu vôbec nepôsobil nepríjemne, čo ju vyviedlo
z miery.
„Oliver
Roche. Sme vám vďační za ústretovosť. Boli sme pri ruinách, ale sotva sa dajú
rozoznať. Koľká strata.“
Páter
smutne prikývol. Ukázal na police hneď vedľa dverí. „Tu je všetko, čo sa cirkvi
podarilo zachrániť.“ Podal im balík s rukavicami. „V miestnosti je znížená
vlhkosť a poprosil by som vás, aby ste nič nevyberali z ochranných
obalov. Inak sú vám naše záznamy plne k dispozícii.“
Poďakovali
mu a hneď sa pustili do prehľadávania. Odniesli k stolu niekoľko
krabíc s knihami a neostávalo im nič iné, než ich jednu po druhej
prezerať.
Páter im
väčšinu času robil spoločnosť a pokúšal sa byť nápomocný. To však
znamenalo, že sa nemohli slobodne rozprávať o nie práve ľudských veciach. Keď
sa nakoniec ponúkol, že im prinesie vodu, Oliver rýchlo pošepkal Zoe: „Musíš ho
zabaviť.“
„Prečo?“
Ukázal
na rozčítanú knihu. „Sú tu záznamy písané v kódoch. Môžem ich rozlúštiť,
ale ak ma pri tom uvidí... mohol by sa začať pýtať.“
Zoe
zagúľala očami a vybrala sa chodbami za obetavým kňazom. Našla ho
v malej kuchynke, ako opatrne vyberá poháre z poličky a potichu
pri tom zasyčal, ako ho zabolel chrbát.
„Počkajte,
ja vám pomôžem,“ ponúkla sa Zoe a podoprela ho, keď sa zapotácal. Pomaly
mu pomohla posadiť sa k stolu a sama na podnos pripravila poháre
a nádobu s vodou.
„Ďakujem,
drahé dieťa. Moje kosti už nie sú, čo bývali,“ vzdychol.
„Som si
istá, že je to len počasím. Urobím vám čaj?“ Obzrela sa, aby našla potrebné
náčinie. Kým sa uvoľnene pohybovala po miestnosti, páter si ju so záujmom
prezeral.
„Ty
musíš našu inštitúciu nenávidieť,“ povedal po chvíli, keď pred neho postavila
horúcu šálku.
Zoe
nadvihla obočie a oprela sa o linku. „Nenávidieť?“ zopakovala
a premýšľala, čo ju prezradilo. Nikoho predsa nezabila, neohrozovala dýkou
a ani neodkrvila. V jej hlave je to na Nobelovku.
Prikývol,
ale jeho príjemný úsmev sa nestratil. „Poznám ten pohľad. Ten tichý vzdor.
Chladný odpor.“
Pomaly
sa nadýchla a vydýchla. „Dostanem lekciu o tom, ako som odhodila Boha
a že zhorím v ohňoch pekelných?“ zamrmlala znudene. Za prvé,
s ohňom má svoje skúsenosti, za druhé, Lucifer je stále vo Vatikáne.
Páter sa
zasmial a ohrieval si dlane na šálke. „Nemyslím, že recitovanie veršov
z Biblie by narobilo nejaké dobro. Ty si sa už rozhodla.“
Upírka
si odpila z vody. Nemá zmysel začať sa navážať do jeho viery. Určite sa na
ňu nedal s úmyslom utláčať, zabíjať a tyranizovať. Za tie roky sa už
naučila rozoznávať ľudí. „To rozhodnutie niekto urobil za mňa. V mene
vášho Boha na mne boli napáchané neľudské zločiny,“ povedala bez emócie.
Niežeby ju tie informácie ohrozili. Je to predsa len kňaz.
Pátrovi
potemneli oči. „To mi je ľúto.“
„Nemusí.
Nemôžete ospravedlniť zločiny iných.“ Odložila pohár, pretože sa jej začal
v ruke triasť.
„Ale ani
ich nezdieľam. Myslíš, že je správne súdiť celú našu organizáciu za hriechy
jednotlivcov?“ chytil ju za slovíčko.
Zoe sa
uznanlivo usmiala. Posadila sa k nemu a oprela sa o stôl. „Za
hriechy jednotlivcov? Ideme si pohovoriť o križiackych výpravách,
inkvizícii a posväcovaní armád pochodujúcich do vojny?“ vytiahla
najsilnejšie argumenty.
V kapitulácii
nadvihol dlane. „Dobre, dobre. Niečo na tom bude. Čo však chcem povedať je, že
si trpela. Zanechalo to na tebe stopy. Ale máš pocit, že som pre to aj ja
nepriateľ?“
Pokrútila
hlavou. „Kam tento rozhovor smeruje?“
Páter
jej zmierlivo pozrel do očí. „Na svete sú svätí muži a ženy, ktorí vyučujú na
školách, pomáhajú chudobným, liečia, starajú sa o siroty a učia
tolerancii, mieru a pochopeniu. Takisto sú tu takí, ktorí ubližujú,
rozsievajú nenávisť voči každému, kto neverí v nášho Boha, a pokúšajú
sa poštvať spoločnosť proti sebe. Nemáš pocit, že je to problém celého ľudstva
a nie jednej viery?“
Zoe si
zahryzla do pery. Odmietla psychoterapiu u Erin a tak jej musel osud
poslať jeho? Zdvihla oči k nebu a premýšľala, či nejaký anjel usmerňuje
jej kroky. Ak áno, urobí si z jeho peria vankúš! „Chcete mi povedať, že
vás nemám nenávidieť a začať prosiť Boha o... čokoľvek?“ opäť bola
znudená.
„Nie,
drahé dieťa.“ Páter sa na ňu láskavo usmial. „Ale žiť v nenávisti pre
niečo, čo sa už stalo, musí byť vyčerpávajúce. Nie je lepšie odpustiť, dovoliť
vyšším silám poradiť si s hriešnikmi a tešiť sa zo života?“
Prudko
sa narovnala. Odpustiť? Odpustiť tie strašné zločiny? Možno sa už ako-tak
zmierila s mužmi, ktorí ju mučili, pretože ich Brian zabil a anjeli
majú svoje spôsoby, ako si s takými monštrami poradiť, ale Oliver? Má
odpustiť jemu?!
„Vy
neviete, čím som si prešla,“ zašepkala hrozivo.
„A hnev
ti pomáha?“
„No
rozhodne neubližuje.“
Kriticky
na ňu pozrel.
Z nejakého
dôvodu sklopila pohľad. „Urobila som zlé veci, páter. Ja už nie som vo vašej
cieľovej skupine vhodnej na spasenie.“ Ona veľmi dobre vie, že pôjde do pekla.
Len dúfala, že je už klimatizované.
„Každý
má šancu na vykúpenie. Aj ty, dieťa. Nikdy nie je neskoro na zmenu. Či už veríš
v nebo a peklo, alebo nie.“ Opatrne sa dotkol jej chladnej ruky.
„Nikto sa nerodí zlý. Ani ty nie si zlá.“
Odfrkla
si. „To iste.“
Nenechal
sa odradiť. „Nenávidíš inštitúciu, pre ktorú pracujem a predsa si mi
pomohla, keď si videla, že sa necítim dobre. Vieš, o čom to svedčí?“
„Nie.“
„Že si
sa povzniesla nad večnosť v nebi alebo pekle a správne veci robíš
z dobroty vlastného srdca. Nie zo strachu z akýchkoľvek božských
bytostí. A to je jediné, na čom záleží.“
Kúsok
jej večne chladného srdca sa zahrial a to ju na smrť vydesilo. Už dávno sa
vzdala nádeje na šťastnú budúcnosť. Na to je príliš... poznačená. Z očí sa
jej vykotúľali dve slzy. „Ako môžem odpustiť niekomu... kto si ani neuvedomuje,
čo mi urobil? A žije si svoj život v pokoji, zatiaľ čo ten môj bol
zničený?“
Smutne
ju pohladil po dlani. „Dovoľ vyšším silám poradiť si s touto neprávosťou.“
Zhrozene
naňho pozrela. Vyšším silám? Ach nie, potrestajú anjeli Olivera za to, čo jej
urobil? Takéto zločiny sa na karme podpíšu. Čo ak bude v ďalšom živote
trpieť?
Prišlo
jej zle od žalúdka. Ona predsa nechce, aby bol celoživotne potrestaný! Možno si
zaslúži pár kopancov, nejaký ten monokel a jedno-dve bodnutia dýkou, ale
čo ak skončí ako nejaké týrané dieťa? Znásilňovaná žena? Ľudský otrok?
Nie,
nie, nie, to nedopustí!
Drahé
nebesia, ona mu snáď už aj odpustila, len o tom nevie! Považovala ho vôbec
niekedy za skutočne vinného?
Zakrútila
sa jej hlava. Čo urobí? Ako ho zbaví tej strašnej karmy? Musí si pohovoriť s niekým
zhora!
Rýchlo
si zotrela slzy a vstala. „Ďakujem, páter. Nerada to priznávam, ale
pomohli ste mi.“
„Kedykoľvek,
drahé dieťa.“ Ťažkopádne vstal a napriek jej protestom vzal podnos
s vodou a pomaly sa vybral späť do archívu. Zoe potichu kráčala vedľa
neho. Na prízemí jej pozornosť upútala malá nádoba pri stene.
Svätená
voda.
Akýsi
vnútorný diablik ju začal pokúšať. Zastavila sa a po pár sekundách váhania
opatrne strčila do vody jeden prst.
Nič.
Žiadne
blesky, ani ohne pekelné.
Páter
potlačil pobavený úsmev.
Zoe
mykla plecami. „Ani prvý raz to nezabralo.“ Vrátila sa k nemu.
„Mimochodom, v nebi som už bola. Je tam zima a varia mizernú kávu.“
„Iste.“
Neprikladal jej slovám veľkú váhu a nenútene sa vrátil k Oliverovi,
ktorý práve dokončil skenovanie dokumentov do mobilu.
Moc děkuji za kapitolu ☺
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatĎakujem☺
OdpovědětVymazatMoc děkuji :-)
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu úžasnú kapitolu
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další super kapitolu.
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazat🌻
OdpovědětVymazatĎakujem.Zuzana
OdpovědětVymazatděkuji
OdpovědětVymazatDěkuji
OdpovědětVymazatDěkuji 😄
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatDěkuji ☺️
OdpovědětVymazat