Temná zrada 7

Ako profesionáli, ktorými sú, mali Zoe aj Oliver obrovskú kopu tajných účtov a bezpečnostných schránok. O tri hodiny už v novom oblečení a nasýtení krvou sedeli vo vlaku do Calais. Olivera desil Zoein pokoj a vyrovnaná tvár po tom, čím si prešla.

„Chceš o tom hovoriť?“ odvážil sa nakoniec opýtať.

Zoe jeho hlas vytrhol z myšlienok. Opierala sa o okno požičaného auta a pozorovala nehybný priestor naokolo. „Hm?“ Otočila sa k nemu.

Oliver si vzdychol. „Máš bolesti? Poškodili... toho veľa?“

Previnilo zamrkala. „Oliver, som upírka. Rany sa mi hoja na počkanie. Som v poriadku.“ Len sa snažila prísť na to, koľko času jej ostáva, než sa Salvator, Oliver alebo ktokoľvek dovtípi, že rozohrala nebezpečnú šachovú partiu zahŕňajúcu Briana.

Už teraz sa videla za mrežami. Doprajú jej aspoň okno? Cely nikdy nemala rada. Strávila v nich totiž priveľa času.

Nasledujúce ráno boli v Calais a po doplnení zásob krvi v neďalekej nemocnici zamierili po poľnej ceste k vypálenej farnosti s kláštorom, kde sa ich osudy tak kruto preplietli. Okolie dávno pohltila príroda a mesto sa rozrástlo opačným smerom.

Ani sa nenamáhali vystúpiť z auta. Zoe sa sem síce od tej osudnej noci nevrátila, ale musela uznať, že Brian urobil dobrú prácu. Z budovy zostali len základy a jedna nosná stena. Vzal odtiaľ všetky cennosti a peniaze a dal ich jej, aby nezačínala ako bezdomovec. Následne sa postaral, aby sa toto miesto nikdy nedostalo pod ochranu UNESCO. Ten muž vie byť veľmi pomstychtivý.

Rozhodne tu nie je po čom pátrať. Čo neurobil Brian, dokončil čas, zlodeji a dve svetové vojny. „No, toto je slepá cesta,“ zhodnotil upír po niekoľkých minútach ticha.

„Nie nevyhnutne.“ Zoe vytiahla svoj superchytrý mobil od najlepších upírskych dodávateľov a chvíľu sa pohrávala s internetom. Vedela totiž, čo on nie. Brian to tu spálil hneď po tom incidente, čo znamená že katolícke obyvateľstvo by pohlo aj horou, aby toto miesto nahradilo. „Približne rok po... ehm... tvojej misii tu vznikla nová farnosť v meste, kam previezli všetko, čo tu zostalo.“ Ukázala mu Wikipediu. „Keď nič iné, budú tam záznamy. Snáď. Preskúmame to?“

Prikývol, zaradil rýchlosť a opustil miesto svojich nočných môr.

Olivera Zoein flegmatizmus desil. Tvárila sa, akoby práve neunikla neľudskému mučeniu, akoby si neprešla neskutočnou bolesťou, a to všetko len kvôli nemu. Skutočne by ocenil, keby ho aspoň obvinila. Dala mu zaucho. Čokoľvek.

Ten výjav, ako uteká k jeho cele sa mu neustále prehrával v mysli. Prečo má pocit, že to už zažil? Kedy? So Zoe pracuje len krátko. Pred polstoročím patrila k Salvatorovej ochranke, ale on nie. Potom odišla a členovia sa menili. Po prvý raz s ňou prehodil viac než desať slov až keď sa vrátila len niekoľko rokov dozadu.

Z myšlienok ho vytrhla navigácia, ktorá mu zahlásila, že sú na mieste. Zaparkoval pred neveľkou farou s kostolom neďaleko. Ako skúsený špión sa do pol minúty dokázal premeniť z nebezpečne vyzerajúceho upíra na radového človeka s neupraveným účesom, okuliarmi a kravatou. Zoe si tiež rýchlo stiahla vlasy do neforemného copu, hodila na seba kostýmik a nasadila si lodičky.

„Naše krytie?“ opýtala sa, keď spoločne vystúpili.

„Zle platení historici. Nasaď parížsky prízvuk.“

So sladkými úsmevmi zaklopali na dvere fary a hoci by si to nepriznali, naskočili im zimomriavky. Obaja sú obeťami inkvizície a takéto stretnutia im nerobia dobre.

Takmer okamžite im otvoril postarší kňaz so srdečným úsmevom. „Pochválený buď Ježiš Kristus,“ pozdravila ho Zoe.

„Naveky Amen, drahé deti. Ako vám pomôžem?“

„Sme z historického inštitútu a pokúšame sa zdokumentovať nešťastné vypálenie farnosti severne odtiaľto. Dozvedeli sme sa, že by ste tu mohli mať zopár záznamov,“ ozval sa Oliver. „Veľmi by nám pomohli.“

„Ach iste. Prosím, poďte ďalej,“ pozval ich.

Nie práve nadšene ho nasledovali.

„Je to veľmi smutná história,“ rozprával kňaz, kým ich viedol do archívu. „Vo farnosti žili desiatky duchovných. Písali knihy, zbierali vedomosti a patrili k vynikajúcim rečníkom. Celé miesto bolo vypálené v noci, keď spali. Nedostali šancu utiecť. Ich telá sa našli stále v posteliach.“

Zoe si zahryzla do jazyka. Áno, museli byť spálené, inak by niekto prišiel na to, že ich tam Brian dotiahol už mŕtvych a odkrvených.

„Vinník sa nikdy nenašiel,“ dokončil a otvoril im dvere do veľkej miestnosti bez okien. „Tu sú posledné pozostatky tých dôb.“ Usmial sa. „Prepáčte, smiem poznať vaše mená? Ja som páter Joseph.“

„Zoe Dupontová,“ predstavila sa falošným menom a podala mu ruku. Z nejakého dôvodu na ňu vôbec nepôsobil nepríjemne, čo ju vyviedlo z miery.

„Oliver Roche. Sme vám vďační za ústretovosť. Boli sme pri ruinách, ale sotva sa dajú rozoznať. Koľká strata.“

Páter smutne prikývol. Ukázal na police hneď vedľa dverí. „Tu je všetko, čo sa cirkvi podarilo zachrániť.“ Podal im balík s rukavicami. „V miestnosti je znížená vlhkosť a poprosil by som vás, aby ste nič nevyberali z ochranných obalov. Inak sú vám naše záznamy plne k dispozícii.“

Poďakovali mu a hneď sa pustili do prehľadávania. Odniesli k stolu niekoľko krabíc s knihami a neostávalo im nič iné, než ich jednu po druhej prezerať.

Páter im väčšinu času robil spoločnosť a pokúšal sa byť nápomocný. To však znamenalo, že sa nemohli slobodne rozprávať o nie práve ľudských veciach. Keď sa nakoniec ponúkol, že im prinesie vodu, Oliver rýchlo pošepkal Zoe: „Musíš ho zabaviť.“

„Prečo?“

Ukázal na rozčítanú knihu. „Sú tu záznamy písané v kódoch. Môžem ich rozlúštiť, ale ak ma pri tom uvidí... mohol by sa začať pýtať.“

Zoe zagúľala očami a vybrala sa chodbami za obetavým kňazom. Našla ho v malej kuchynke, ako opatrne vyberá poháre z poličky a potichu pri tom zasyčal, ako ho zabolel chrbát.

„Počkajte, ja vám pomôžem,“ ponúkla sa Zoe a podoprela ho, keď sa zapotácal. Pomaly mu pomohla posadiť sa k stolu a sama na podnos pripravila poháre a nádobu s vodou.

„Ďakujem, drahé dieťa. Moje kosti už nie sú, čo bývali,“ vzdychol.

„Som si istá, že je to len počasím. Urobím vám čaj?“ Obzrela sa, aby našla potrebné náčinie. Kým sa uvoľnene pohybovala po miestnosti, páter si ju so záujmom prezeral.

„Ty musíš našu inštitúciu nenávidieť,“ povedal po chvíli, keď pred neho postavila horúcu šálku.

Zoe nadvihla obočie a oprela sa o linku. „Nenávidieť?“ zopakovala a premýšľala, čo ju prezradilo. Nikoho predsa nezabila, neohrozovala dýkou a ani neodkrvila. V jej hlave je to na Nobelovku.

Prikývol, ale jeho príjemný úsmev sa nestratil. „Poznám ten pohľad. Ten tichý vzdor. Chladný odpor.“

Pomaly sa nadýchla a vydýchla. „Dostanem lekciu o tom, ako som odhodila Boha a že zhorím v ohňoch pekelných?“ zamrmlala znudene. Za prvé, s ohňom má svoje skúsenosti, za druhé, Lucifer je stále vo Vatikáne.

Páter sa zasmial a ohrieval si dlane na šálke. „Nemyslím, že recitovanie veršov z Biblie by narobilo nejaké dobro. Ty si sa už rozhodla.“

Upírka si odpila z vody. Nemá zmysel začať sa navážať do jeho viery. Určite sa na ňu nedal s úmyslom utláčať, zabíjať a tyranizovať. Za tie roky sa už naučila rozoznávať ľudí. „To rozhodnutie niekto urobil za mňa. V mene vášho Boha na mne boli napáchané neľudské zločiny,“ povedala bez emócie. Niežeby ju tie informácie ohrozili. Je to predsa len kňaz.

Pátrovi potemneli oči. „To mi je ľúto.“

„Nemusí. Nemôžete ospravedlniť zločiny iných.“ Odložila pohár, pretože sa jej začal v ruke triasť.

„Ale ani ich nezdieľam. Myslíš, že je správne súdiť celú našu organizáciu za hriechy jednotlivcov?“ chytil ju za slovíčko.

Zoe sa uznanlivo usmiala. Posadila sa k nemu a oprela sa o stôl. „Za hriechy jednotlivcov? Ideme si pohovoriť o križiackych výpravách, inkvizícii a posväcovaní armád pochodujúcich do vojny?“ vytiahla najsilnejšie argumenty.

V kapitulácii nadvihol dlane. „Dobre, dobre. Niečo na tom bude. Čo však chcem povedať je, že si trpela. Zanechalo to na tebe stopy. Ale máš pocit, že som pre to aj ja nepriateľ?“

Pokrútila hlavou. „Kam tento rozhovor smeruje?“

Páter jej zmierlivo pozrel do očí. „Na svete sú svätí muži a ženy, ktorí vyučujú na školách, pomáhajú chudobným, liečia, starajú sa o siroty a učia tolerancii, mieru a pochopeniu. Takisto sú tu takí, ktorí ubližujú, rozsievajú nenávisť voči každému, kto neverí v nášho Boha, a pokúšajú sa poštvať spoločnosť proti sebe. Nemáš pocit, že je to problém celého ľudstva a nie jednej viery?“

Zoe si zahryzla do pery. Odmietla psychoterapiu u Erin a tak jej musel osud poslať jeho? Zdvihla oči k nebu a premýšľala, či nejaký anjel usmerňuje jej kroky. Ak áno, urobí si z jeho peria vankúš! „Chcete mi povedať, že vás nemám nenávidieť a začať prosiť Boha o... čokoľvek?“ opäť bola znudená.

„Nie, drahé dieťa.“ Páter sa na ňu láskavo usmial. „Ale žiť v nenávisti pre niečo, čo sa už stalo, musí byť vyčerpávajúce. Nie je lepšie odpustiť, dovoliť vyšším silám poradiť si s hriešnikmi a tešiť sa zo života?“

Prudko sa narovnala. Odpustiť? Odpustiť tie strašné zločiny? Možno sa už ako-tak zmierila s mužmi, ktorí ju mučili, pretože ich Brian zabil a anjeli majú svoje spôsoby, ako si s takými monštrami poradiť, ale Oliver? Má odpustiť jemu?!

„Vy neviete, čím som si prešla,“ zašepkala hrozivo.

„A hnev ti pomáha?“

„No rozhodne neubližuje.“

Kriticky na ňu pozrel.

Z nejakého dôvodu sklopila pohľad. „Urobila som zlé veci, páter. Ja už nie som vo vašej cieľovej skupine vhodnej na spasenie.“ Ona veľmi dobre vie, že pôjde do pekla. Len dúfala, že je už klimatizované.

„Každý má šancu na vykúpenie. Aj ty, dieťa. Nikdy nie je neskoro na zmenu. Či už veríš v nebo a peklo, alebo nie.“ Opatrne sa dotkol jej chladnej ruky. „Nikto sa nerodí zlý. Ani ty nie si zlá.“

Odfrkla si. „To iste.“

Nenechal sa odradiť. „Nenávidíš inštitúciu, pre ktorú pracujem a predsa si mi pomohla, keď si videla, že sa necítim dobre. Vieš, o čom to svedčí?“

„Nie.“

„Že si sa povzniesla nad večnosť v nebi alebo pekle a správne veci robíš z dobroty vlastného srdca. Nie zo strachu z akýchkoľvek božských bytostí. A to je jediné, na čom záleží.“

Kúsok jej večne chladného srdca sa zahrial a to ju na smrť vydesilo. Už dávno sa vzdala nádeje na šťastnú budúcnosť. Na to je príliš... poznačená. Z očí sa jej vykotúľali dve slzy. „Ako môžem odpustiť niekomu... kto si ani neuvedomuje, čo mi urobil? A žije si svoj život v pokoji, zatiaľ čo ten môj bol zničený?“

Smutne ju pohladil po dlani. „Dovoľ vyšším silám poradiť si s touto neprávosťou.“

Zhrozene naňho pozrela. Vyšším silám? Ach nie, potrestajú anjeli Olivera za to, čo jej urobil? Takéto zločiny sa na karme podpíšu. Čo ak bude v ďalšom živote trpieť?

Prišlo jej zle od žalúdka. Ona predsa nechce, aby bol celoživotne potrestaný! Možno si zaslúži pár kopancov, nejaký ten monokel a jedno-dve bodnutia dýkou, ale čo ak skončí ako nejaké týrané dieťa? Znásilňovaná žena? Ľudský otrok?

Nie, nie, nie, to nedopustí!

Drahé nebesia, ona mu snáď už aj odpustila, len o tom nevie! Považovala ho vôbec niekedy za skutočne vinného?

Zakrútila sa jej hlava. Čo urobí? Ako ho zbaví tej strašnej karmy? Musí si pohovoriť s niekým zhora!

Rýchlo si zotrela slzy a vstala. „Ďakujem, páter. Nerada to priznávam, ale pomohli ste mi.“

„Kedykoľvek, drahé dieťa.“ Ťažkopádne vstal a napriek jej protestom vzal podnos s vodou a pomaly sa vybral späť do archívu. Zoe potichu kráčala vedľa neho. Na prízemí jej pozornosť upútala malá nádoba pri stene.

Svätená voda.

Akýsi vnútorný diablik ju začal pokúšať. Zastavila sa a po pár sekundách váhania opatrne strčila do vody jeden prst.

Nič.

Žiadne blesky, ani ohne pekelné.

Páter potlačil pobavený úsmev.

Zoe mykla plecami. „Ani prvý raz to nezabralo.“ Vrátila sa k nemu. „Mimochodom, v nebi som už bola. Je tam zima a varia mizernú kávu.“

„Iste.“ Neprikladal jej slovám veľkú váhu a nenútene sa vrátil k Oliverovi, ktorý práve dokončil skenovanie dokumentov do mobilu.