Temná zrada - Prológ

Rok 1822, blízko mesta Calais, Francúzsko...

Posledné, na čo si spomínal, boli lovci. Ľudia s vedomosťami o nesmrteľných bytostiach, ktorí sa zaprisahali, že ich znesú z povrchu zemského. A útočisko našli v Cirkvi svätej.

Celkom jasne si spomínal, že jeho aj s celou skupinou chytili. Zavreli ich do ciel a nedali im jesť celé týždne.

A upír bez prísunu krvi nie je práve kontrolovateľný element.

Netušil, ako z väzenia unikli, ani čia krv mu naplnila žalúdok. Vedel len, že prežil. On aj jeho druhovia. Ibaže misiu nedokončili a nikdy ani nedokončia.

Zničene sa posadil na skalu hlboko v lese. Bol na kosť vychudnutý, slabý, a musel vyzerať ako barbar. „Končíme,“ povedal svojim rovnako zúboženým druhom. „Je čas vrátiť sa kam patríme.“

„A čo-“ začal jeden z upírov.

Zastavil ho posunkom ruky. „Ak aj tú zbraň mali, je dávno preč. Stopa vychladla.“

„M-myslíte, že sme niekoho zabili?“ opýtal sa skrúšený upír, najmladší z ich výpravy.

Nikto mu nedokázal odpovedať. A odpoveď nedostali po niekoľko storočí.

Rok 1831, Dieppe, Fancúzsko...

„Pomaly. Dokážeš to. Si presne taká istá ako predtým. Spomeň si, s akou ľahkosťou si ovládala svoje telo.“

Zoe sa triasli kolená, keď pustila obe barly a s odporom pozrela na nepohodlný vozíček, ktorý bol dlho jej jediným spôsobom pohybu. Odmietala sa doň vrátiť.

Rozpažila ruky pre lepší balans a sústredila sa na muža pár metrov pred ňou. Nikdy jej nedávalo zmysel, prečo si dal toľkú námahu. Prečo ju nenechal umrieť, keď si nič iné neželala. Keď o to v strašných bolestiach prosila.

Jeho neutíchajúca nádej posilnila jej odhodlanie. Bude znovu silná! Položila nohu pred nohu a udržala sa vzpriamene. Pohyb zopakovala. Znovu. A znovu.

Nadšene sa dotackala až k usmiatemu Brianovi, svojmu anjelovi, a nielen pre to, že stále chodil v bielom. Tomu mužovi vďačí za život.

Podoprel ju a podal jej pohár s krvou. Keďže nemohla loviť, dal si námahu získavať krv inými metódami. Obchádzal doktorov a liečebné zariadenia. Vždy jej doniesol, čo potrebovala.

„Som na teba hrdý, maličká,“ pochválil ju a pomohol jej posadiť sa na drevenú lavičku.

Celé roky trávila na tomto mieste. V malej chatrči na pobreží. Jej jediným návštevníkom bol Brian. Neustále jej rozprával o exotických krajinách. Povzbudzoval ju v uzdravovaní a sľuboval jej, že všetky uvidí.

Dopila lahodnú krv a oprela sa oňho. „Keď sa naučím znovu chodiť, chcem sa prejsť po pláži,“ prezradila mu svoju túžbu.

Pohladil ju po vlasoch. „Prejdeš sa po všetkých plážach sveta, Zoe. Ale musíš byť silná.“

„Nie som si istá, či mi nejaká sila ešte ostala.“

Pozrel jej do očí. „Ale áno. Práve preto musíš ísť do Británie. Čoskoro.“

Odtiahla sa od neho. „Prečo? Tam je predsa on.“

„Ja viem, maličká. Ale potrebuješ byť zaradená do kráľovstva. Salvator má mäkké srdce. Dá ti výcvik, papiere a naučí ťa viac než ja. A keď budeš pripravená, vrátiš sa ku mne.“

„A čo potom?“

„Potom sa uvidí. Mám veľké plány. Potrebujú však čas.“

Rok 1963, Moskva, ZSSR...

V zámke zarachotili kľúče a cela sa otvorila. Dnu vkráčal muž v uniforme a pohľadom pristál na blondínke schúlenej na prični. Keď ho uvidela, zagúľala očami.

On sa len usmial.

„Všetko mám pod kontrolou,“ povedala po rusky.

„To vidím.“ Brian mávol dozorcom, aby ich nechali osamote.

Zoe im chcela ukázať oplzlé gesto, ale zastavil ju. „Hej, nechaj ma!“

Pobavene klesol na pričňu k nej. „Protištátne reči. Verejné vyhlasovanie, že vládnuca strana je, citujem “banda namyslených opíc, ktoré majú blchy s väčším intelektom než oni“. Vieš aké máš šťastie, že som ťa našiel včas?“

„A čo, aj ty si sa pridal k červeným?“ ukázala na jeho prevlek.

„Och, toto? Nie. Potiahol som to z práčovne. Tak poď, dostaneme ťa von, než skončíš na Sibíri.“ Podal jej ruku. „Ako si sa vôbec dostala až sem?“

„V Británii po vojne skapal pes. Chcela som cestovať.“

„A nič originálnejšie než Rusko ti nenapadlo?“

„Brian, neuveriteľne sa nudím. Prosím, však máš nejaké vzrušujúce plány?“

Nebadane sa usmial. „Vlastne áno. Čo by si povedala na malý výlet do neba?“