Stratená temnota - Epilóg

O niekoľko mesiacov neskôr...

Na dvor po dlhom čase zavítal anjel Evie, všetečná žena nie práve dodržujúca pravidlá svojho druhu. Asi preto ju upíri mali vždy radi. Keď tu bola naposledy na väčšej návšteve, naviedla Nera na Kathrininu stopu, aby sa konečne našli. Koľko sa len odvtedy zmenilo...

Okamžite po príchode sa zvítala s Angelicou a potešilo ju, že kráľovná sa medzi toľkými pijavicami cíti ako doma.

Nero ju privítal vo svojej pracovni, kde sa aj s Alecom rozčuľovali nad administratívou, ktorá im prischla po tom, čo si rozdelili Drewove povinnosti. Ako to ich brat mohol stíhať?

„Evie, vitaj u nás,“ kráľ ju objal a dal jej rýchly bozk na líce. „Posledný rok si bola akosi zaneprázdnená, nemám pravdu?“

Anjel sa tajomne usmial a uhladil si biele šaty. „V nebi sme sa rozhodli pre menšie zmeny. Zistili sme, že niektoré staré metódy už nie sú potrebné.“

„Ale ale, žeby operenci prešli z Linuxu na Windows?“ podpichol ju Alec.

Vyplazila naňho jazyk a klesla do pohodlného kresla pred Nerovým masívnym stolom. „Blahoželám k novým členom rodiny. Krásne sa rozrástla.“

„Áno, nie je nič lepšie než byť sekírovaný človekom, anjelom a teraz ešte aj vlčicou,“ prisvedčil sarkasticky. „Ty si už vtedy vedela, čo sa stane? Keď si mi prišla povedať o Kathrine?“

„Vedela som len, že prichádzajú zmeny a nové možnosti. Aj keď ti to bude znieť neuveriteľne, Nero, slobodná vôľa stále existuje. Vytvarovala dnešnú budúcnosť.“ Cez okno pozrela na balkón oproti, kde sa na jednom lehátku k sebe túlili Lena s Drewom a vyzerali, že im je celý svet ukradnutý. Na streche Rashmi trénovala s Leventom premiestňovanie.

„Vtedy si mi povedala viac vecí,“ spomenul si Nero o niečo vážnejšie. „Varovala si ma pred vojnou. Pred ľuďmi.“

Smutne prikývla. „Ľudí čaká náročné storočie a áno, musia sa o vás dozvedieť. Nie hneď, ale časom áno.“ Sklopila pohľad. „A tá vojna...“

Alec zovrel okraj stola. „Julius,“ domyslel si.

Nešťastne si zahryzla do pery. Prišiel čas. „Čiastočne. Ešte nie je rozhodnuté. Je tu ďalší ťažký boj, ktorý môže vychýliť váhy.“

Králi na seba pozreli. „Aký?“ zvolali jednohlasne.

Nádvorím pod nimi sa rozniesol ženský výkrik a potom hulákanie stráží. Evie sa len viac schúlila do kresla. „Tento,“ pípla potichu.

Ray stále nemohol uveriť, že mu to vyšlo. Je voľný! Vďaka dýke a naivite tej malej upírky sa dostal z cely, keď mu chcela priniesť novú lekárničku. Teraz ju necitlivo držal za vlasy, pri krku jej držal v jede namočenú dýku a postrkoval jej trasúce sa telo pred sebou ako živý štít.

Čiernovlasá pijavica niekoľkokrát zvýskla, kým pochopila, že jej osud je spečatený. Z temníc ju odtiahol na nádvorie a uškrnul sa na tucet plne ozbrojených stráží. Viacerí volali na poplach.

„Nepriblížte sa, inak ju podrežem!“ varoval ich bez štipky súcitu a dýku ešte viac pritlačil na jej krehký krk. Cítil, ako jej po lícach stekajú prúdy sĺz.

Veliteľ stráží dal upírom znamenie, aby neurobili žiadnu hlúposť, a len on sám vystúpil vpred. „Len pokojne,“ pokúšal sa dostať situáciu pod kontrolu. „Môžeme sa dohodnúť.“

„So zatratenými existenciami ako vy sa nedohadujem. Uhnite mi z cesty!“ Potiahol dievča za vlasy a cúval s ňou preč z nádvoria, smerom k príjazdovej ceste. Po celý čas otravne fňukala.

Stráže ho v bezpečnej vzdialenosti nasledovali. Z paláca sa vynáralo služobníctvo, ďalšie stráže a nakoniec dobehli aj tí prekliati králi. Ray si odpľul.

„Neskúste sa priblížiť!“ varoval ich znovu, keď ju odtiahol k pristavenému autu, ktorým mal o pár minút odísť Justin na konferenciu do Ríma. Šofér v panike vystúpil a na Rayov nemý príkaz sa vzdiali. „Ak nás budete nasledovať, dievča umrie!“

„Nie!“ vykríkol jeden z kráľov. Marilo sa mu, že ide o Andreasa. Vedľa neho stála vychudnutá blondínka, ktorá vyzerala akoby sa každú chvíľu chcela na niečo premeniť. Čo za podivné bytosti si to sem upíri pritiahli? „Vráť nám princeznú a dáme ti náskok,“ vyjednával.

Ray prekvapením vyvalil oči a necitlivo zvrtol tú urevanú nemŕtvu k sebe. Bola bledá ako stena, pohľad kdesi mimo, akoby sa úplne stratila z tohto sveta. „Ty si princezná?!“ zatriasol ňou.

So smrknutím prikývla.

Pery sa mu skrivili do spokojného úsmevu. To dáva veciam nový rozmer. Postrčil ju k autu. Dýkou jej rýchlo odrezal lem voľných bielych šiat a zviazal jej ňou ruky. Potom ju napchal na sedadlo spolujazdca. „Ak za nami uvidím niekoho z vás, pijavice, nezabijem ju. Budem ju pomaly rezať, až bude prosiť o smrť.“ Zlovestne pozrel na svojich nepriateľov. „A ja som nikdy nebol preslávený láskavosťou.“ S tými slovami sa posadil za volant a so škrípaním pneumatík zmizol aj s tou najkrehkejšou bytosťou, aká sa mu kedy mohla dostať do rúk.

„Nie!“ vykríkol Drew a bol odhodlaný sa za autom rozbehnúť, ale bratia ho zastavili.

„Nemôžeme, braček.“ Alec mal v očiach slzy. „Inak jej ešte viac ublíži.“ A bohovia vedia, že ich sestra už trpela priveľa.

„Ale on... nemôžeme... je to naša sestra!“ Bezmocne hľadel za odchádzajúcim autom.

„My ju nájdeme,“ sľúbila mu Lena rozhodne. „Obrátime hore nohami hoci aj celý svet, to ti prisahám!“ Bojovne vycerila zuby. „Máme viac spojencov, než tá kreatúra!“

Pri zhromaždených upíroch sa zjavila smutná Evie.

„Evie! Evie, musíš nám pomôcť!“ prosil ju naliehavo Nero. „Ray má Abby a-“

Anjel pokrútil hlavou. „V tomto vám anjeli nemôžu podať pomocnú ruku,“ povedala strnulo, akoby tie slová ničili ju samotnú. „Najväčšiu bitku v tejto vojne musí vybojovať Abigail.“

Ona rozhodne, zneli Nerovi v hlave Eviene prorocké slová spred toľkých rokov. „Ale ona je tak krehká... zlomená,“ smrkol, v srdci neutíchajúci strach o jeho malú sestričku.

Evie naňho súcitne pozrela. „Je mi to ľúto.“ Roztiahla krídla. „Nestrácajte nádej,“ prosila ich, než vzlietla a zmizla na nebesiach.

Kráľovská rodina sa zhŕkla do malého hlúčika, ustráchaná a neistá. Kedy tieto hrôzy skončia? A čo bude s ich malou sestričkou? Ako ju teraz nájdu?

Evie sa z oblaku pozerala na rozrušené kráľovstvo, ktoré utrpelo tvrdú ranu. Po líci jej stiekla slza ľútosti.

„Bude to v poriadku,“ uistila ju Carys, ktorá sa práve objavila. Červené krídla sa jej jemne vlnili. „Muselo sa to stať.“

Carys po prvý raz vyzerala... zraniteľne. Pod očami mala tmavé kruhy a akoby práve zostarla na svoj skutočný, trojciferný vek. Najhoršie bolo, že Evie už čiastočne poznala aj jej osud. A nemohla jej nič povedať.

„Ja viem.“

„Len takto sa naplní proroctvo,“ dodala Carys, akoby to mohlo zlepšiť Evienu náladu. „Musia ísť po pomoc... k nej.“ K jedinej žene, ktorá kedy dostala Aleca na kolená.

„Ja viem,“ zopakovala.

„A Abby mala vždy predpísaný iný osud.“

„Ja, sakra, viem!“ okríkla ju Evie. „Ale práve sme uvrhli zlomenú ženu do rúk monštra! Mám byť nadšená?! Vieš koľko nás tento risk môže stáť?!“ vyventilovala sa.

„Ale koľko môžeme získať!“ Carys vzala jej ruky do svojich. „Stále je tu nádej, Evie. Nádej na víťazstvo, na mier.“

Anjel bezradne pozrel späť na zničenú rodinu. „Kiež by sme im mohli povedať, čo vieme.“

Carys sa usmiala. „Však na to čoskoro prídu sami.“