Temné lži 14

Rebecca sa usadila pod strom, kde Abby často kreslila, opretá o mohutný kmeň. Zotrela si niekoľko sĺz a dopriala si chvíľu sebaľútosti. Aj mocná bytosť ako ona má len jedno srdce a to sa pomaly menilo na prach. Nedokázala Aleca nenávidieť. Dokázala sa len brániť hnevom.

Ako bude žiť rok po roku, tisícročie po tisícročí s vedomím, že on žije tiež, pobehuje po svete s ktorým je spätá?

Jediný muž, ktorý z nej nemá strach, ani keď naňho vypustí svoju mágiu...

Po nejakom čase pri nej zazneli tiché kroky a k náprotivnému stromu sa posadila vyrovnaná Lydia. Venovala jej súcitný pohľad a uvoľnene sa nadýchla. „Ešte si nepochopila, že chlapi nedokážu robiť normálne rozhodnutia?“ opýtala sa ironicky. „Preto sme tu my ženy, aby sme sa postarali o zákulisné dianie.“

Rebecca sa zasmiala. „Čo by dvor bez teba robil?“

Agentka mávla rukou. „Žiadny by nebol. A preto mám na výplatnej páske šesťmiestnu sumu.“

„Nech pri tebe stoja bohovia, máš nevďačnú prácu.“

Mykla plecami. „Mňa aspoň neťaží realita celej existencie ako teba.“ Premerala si zničenú vládkyňu. „Uvedomujú si podľa teba, s kým majú tú česť?“

„Uvedomuješ si to ty?“ odpovedala jej otázkou.

Lydia len vystrúhala smutný úsmev. „Priznávam, sama mám problém zaradiť ťa.“

Nie je jediná. „Chceš to vidieť? Kto naozaj som?“

Upírkine oči zaiskrili zvedavosťou, ale zároveň sa zháčila. „P-prežijem to?“

„Nebude to príjemná skúsenosť. Ale nie smrteľná.“

Lydia nedokázala odolať. Navlhčila si pery a prikývla.

Rebecca sa uvoľnila, zavrela oči a dovolila všetkej sile, ktorá sa jej dotýka, preniknúť do jej mozgu, tela a samotnej duše. Bola to prvá vec, ktorú ju matka naučila – ako prijať existenciu niečoho väčšieho než Zem a ľudstvo samotné. Ako pochopiť neutralitu bytia. Keď oči otvorila, na Lydiu hľadeli dve nekonečne čierne studnice... čohosi. Odrazu sa všetko prestalo hýbať. Samotné molekuly vzduchu zamrzli na mieste a Lydia tiež. Len jej vedomie zostalo bdelé. Ohromene civela na Rebeccu, ktorá napriek absolútnej nehybnosti sveta okolo nich vstala a priložila dlaň k pásu slnečného svetla vedľa nich. Keď ju odtiahla, svetlo nahradila absolútna temnota a jej ruka akoby zvierala žiariacu masu. Potom sa neľudské, čierne oči obrátili na Lydiu a tou okamžite prešla vlna paniky. „Nemám veľa zákonov,“ povedala bytosť obývajúca Rebeccino telo. „Ale vás som z nich vyňal. Potrebujem vás. Potrebujem aj ju. Musíte prestať porušovať moje zákony. Poškodzuje to moju stabilitu.“

Kvôli absolútnej nehybnosti častíc nedokázala Lydia povedať ani slovko. Bytosť však odhadla smerovanie jej myšlienok.

„Chaos. Bol porušený poriadok chaosu. Trikrát. Viac to neskúšajte. Aspoň nie za doby súčasnej civilizácie.“ Po týchto slovách sa svet opäť rozhýbal, vzduch sa stal dýchateľným, Lydia vyskočila na nohy a Rebecca prestala vyzerať ako démon. Chvíľu predýchavala svoj výstup, potom sa ospravedlňujúco usmiala na stále bledú agentku.

„T-ty si samotný vesmír!“ uvedomila si. „P-práve si pohla fotónmi! Fotónmi! A potlačila gravitáciu!“ Od nervozity sa začala prechádzať.

Rebecca sa len oprela o strom. „Vlastne som len jeho... prostriedok. Cezo mňa a moje sestry sa dokáže personifikovať. Naša existencia bola predurčená niekedy v časoch, keď Higgsov bozón dával dohromady prvú hmotu.“

Lydia sa začala ovievať. „Cítiš celý vesmír?“

 „Nie.“ Na to nemá v ľudskom tele kapacitu. „Ale viem manipulovať hmotou na všetkých úrovniach.“

Upírka mala milión otázok a uvedomila si ďalší milión vecí, vrátane toho, že nebyť Rebeccinej moci, na Zemi by nebol život ako ho poznáme. Sústredila sa však na to podstatné. „Povedal, že jeho zákony boli porušené. Chaos. Čo tým myslel?“

Rebecca si zahryzla do pery. „Krátka alebo dlhá verzia?“

„Krátka.“

„Bola porušená druhá termodynamická veta. Objavilo sa niečo z ničoho, inými slovami sa sem dostal chaos, ktorý patrí inde. Moja mama to cítila. A ja tiež. Prvýkrát sa to stalo asi pred pätnástimi rokmi. Potom pred troma a tretí, najslabší záchvev prišiel sotva pred rokom. Neviem, čo to znamená. Len viem, že niektoré... bytosti, ktoré tu sú, sem nepatria.“

„Nepatria?“

„Akoby nepatrili do tohto sveta.“

Lydiu začala bolieť hlava. Masírovala si spánky a neustále sa prechádzala sem a tam popred pokojnú Rebeccu. „Toto je záležitosť na dlhšie pátranie. Naozaj chceš skúsiť tú vec s krvou, aby si našla Abigail?“ zmenila tému.

„Áno,“ odpovedala okamžite.

Agentka si vzdychla. „Potrebuješ sa predtým... hm... nabiť novou energiou?“

Vládkyňa očervenela. „Nie, zostalo mi dosť moci.“

„Príď o polnoci na toto miesto. Vypnem kamery okolo tvojho okna.“ Nečakala na odpoveď, len rýchlo odkráčala, akoby ju naháňal sám diabol.

Alecovi bratia dopriali hodinu na upokojenie, než mu nabehli do komnát a začali klásť otázky. Vlastne mu poväčšine nadávali za každú vetu, ktorú vyslovil.

„Čo chcete počuť?“ oboril sa na nich nakoniec. „Urobil som chybu, priznávam! Ale pamätajte, že v tých časoch sme mali striktné pravidlá pre tróny. To neznamená, že som ju prestal...“ odmlčal sa a len frustrovane vzdychol. „Je pre mňa všetkým. A nenávidí ma. Verte mi, to je ten najhorší trest.“

„Prečo si nám to nepovedal potom? Keď si zistil, že je vládkyňa jesene?“ vyčítal mu Nero.

Upír do seba kopol Whisky a v duchu nadával, že s ním alkohol nič nerobí. „A čomu by to pomohlo? Nasral som jednu z najmocnejších bytostí na planéte. Nemal som práve potrebu sa jej pripomínať, keď môže len myšlienkou zničiť celú moju rodinu.“

Justin k nemu podišiel a bratsky mu prehodil ruku okolo pliec. „Si náš brat, Alec. Poradili by sme si. A osobne si nemyslím, že by nás to zlatíčko ohrozilo.“ Usmial sa. „Je celá roztomilá keď sa vytočí. A očividne má chuť vykuchať len teba.“

Alec ho spražil pohľadom.

„Pokús sa s ňou nájsť spoločnú reč,“ poradil mu Nero zmierlivo. „Podľa našich manželiek máš z nejakého dôvodu väčšiu šancu, než si myslíš.“

Rebecca sa celá v čiernom nenápadne vytratila oknom a zošplhala na mäkkú trávu pod ním. Časť z nej mala chuť skočiť k Alecovi a rozlúčiť sa, ale hrdosť jej to nedovolila. Ona to zvládne! Nájde Abigail a vypadne z tohto prekliateho miesta!

Rýchlou chôdzou sa dostala na dohodnuté miesto, kde už čakala Lydia s prenosnými lampami a jedným ohrievačom, pred ktorý rozložila deku.

„Ako to urobíme, keď nemám krv ani jedného z bratov?“ zneistela Rebecca, keď sa posadila na deku.

„Naši liečitelia nie sú hlúpi. Máme vzorky všetkých obyvateľov paláca.“ Vytiahla štyri ampulky s tmavočervenou tekutinou. „Prosím. Drewovu krv som nevzala, pretože s Abby nie je príbuzný.“

Rebecce sa rozbúchalo srdce. Čiastočne dúfala, že Lydia nemá žiadny plán a zavolala ju sem, aby vyskúšali niečo odlišné.

„Si si istá, že to zvládneš?“ obávala sa upírka, keď si k nej prisadla. „Je to nebezpečný pokus, Rebecca.“

Naprázdno preglgla. Nie, nie je si istá. Je na smrť vydesená! Namiesto odpovede však nastavila dlaň. „Nalej mi ich krv do ruky. Stačí kvapka.“

Keď mala všetky štyri vzorky zmiešané, zovrela päsť a uvoľnila do okolia všetku svoju mágiu. Zaznamenala Lydiino zalapanie po dychu. Privrela oči a v jedinom momente sa prepojila so všetkým živým na Zemi. Ako očakávala, hneď ju rozbolela hlava.

Cez nekonečné rodokmene, gény a prepojenia pátrala po jednej konkrétnej bytosti. Pocítila, kde sa krv kráľovského rodu preliala. Bohovia, toľko krvi! Blízky východ ňou bol presiaknutý ako dôkaz ich dlhého pobytu v kolíske civilizácie. Potom Grécko, Rím... Európa kúsok po kúsku. Ázia. Amerika. Čo tí šialenci robili v Antarktíde?

„Rebecca!“ prenikol k nej Lydiin hlas. „Vnímaš ma?“

„Som v poriadku,“ uistila ju roztrasene. „Bojovali skutočne všade, hm?“

„Sú veľmi starí,“ bola jednoduchá odpoveď.

Rebecca sa konečne odpútala od nepotrebných informácií a sústredila sa na súčasnosť. Jej myseľ sa obtrela o všetkých štyroch bratov a hľadala ďalšieho člena pokrvnej línie. Skúmala kontinent kúsok po kúsku.

„Začínaš krvácať z očí,“ upozornila ju Lydia.

„Ak by som upadla do šoku, musíš ma uspať,“ prikázala Rebecca.

„Bola by som radšej, keby si sa zastavila, než k tomu dôjde.“

„Mám ju!“ vykríkla Rebecca odrazu a okamžite spojila svoju myseľ s Abbynou...

Teplo.

Horúčava.

Zrýchlený dych.

Páľava a sťahujúce sa svaly.

Rytmický pohyb.

Stony.

Slová.

„Viac, potrebujem viac...“

Rebecca tlmene vykríkla a v panike sa odtiahla. Jej sústredená myseľ sa však nedokázala vrátiť do reality a preskočila do mozgu niekoho úplne iného...

Tma.

Chlad.

Bolesť.

Kvapkajúca krv.

Slabosť.

Hlad.

Prudká, nekonečná a neznesiteľná bolesť.

Zvuk trieštiacej sa kosti.

Krv, samá krv...

„Nie!“ Konečne sa jej podarilo vrátiť do vlastnej hlavy a sotva sa stihla odvrátiť, keď zvracala.

„Rebecca!“ Lydia ju podoprela a držala jej vlasy, kým dávila. „Čo sa deje?!“

Ubehlo päť minút, kým bola vyčerpaná vládkyňa schopná reči. Ľahla si pred ohrievač a prikladala si na oči vlhký uterák. „Niečo ste mi zatajili,“ obvinila na smrť vydesenú Lydiu, ktorá už spriadala plány ako zdrhnúť, než Alec príde na to, že odrovnala vládkyňu jesene.

„Zatajili?“ Lydii neprichádzalo na rozum nič, čo by jej vládcovia zamlčali. Ani len nechcene.

„Abby... Abby nie je jediná. Nie je posledným členom rodiny.“

Upírka ustrnula a z úst jej vyšla nadávka.

To bude zas vysvetľovania...

Ráno nevyspatá Rebecca s obavami zaklopala na dvere Mininej pracovne. Kráľovné sa po týždňoch striedajú v kancelárii určenej pre upírsku verejnosť, pre prípad že by chceli kontaktovať priamo vládcov. Pomáha to riešiť problémy, ktoré niekto ignoroval alebo zamietol na nižších stupňoch vlády.

Je to nevďačná pozícia, ktorú donedávna zastával Drew, než dal rodine najavo, že má všetkého dosť a zdrhol. Zvláštnosťou je, že poddaní uprednostňujú jednanie s príjemnými kráľovnami, než s nabručanými kráľmi.

Rebecca vedela, že s kýmkoľvek tento rozhovor povedie, nebude ani len trochu príjemný. Lydia ju nasledovala dovnútra so zvesenou hlavou.

„Rebecca.“ Mina sebou trhla, keď ju uvidela. Stále sa cítila vinná za jej nešťastný osud. „Stalo sa niečo?“

Vládkyňa sa posadila do kresla pred masívny stôl a chvíľu si hrýzla peru. „Ak ti niečo poviem... sľúbiš mi, že o tom popremýšľaš s chladnou hlavou?“ začala opatrne.

Mina zagúľala očami. „Tak čo ste vy dve vyviedli?“ vzdychla.

„Nemyslím, že Abigail potrebuje zachraňovať,“ vyhŕklo z Rebeccy.

Kráľovná nadvihla obočie. „Nemyslíš?“ zopakovala.

„Správne. Ale niekto iný... niekto iný trpí. Veľmi.“

Upírka ju prepálila pohľadom, ktorý nikoho nenechal na pochybách, kto je tu kráľovnou. „Toto nie je jednoduchá vec, Rebecca. Buď opatrná s tým, čo mi povieš.“

Vládkyňa prosebne pozrela na Lydiu, ale agentka pokrútila hlavou. Tá neprehovorí ani slovo.

„V noci som použila mágiu s krvou bratov.“

„Rebecca!“ okríkla ju Mina prísne.

„Ja viem, ja viem. Ale pozri sa na to z môjho pohľadu. Potrebujem odtiaľto čím skôr vypadnúť!“ bránila sa.

„Alec ti dal jasne najavo, že nechce aby si riskovala a my s ním súhlasíme. Prečo to robíš?“

Vládkyňa uhla pohľadom. „Na tom nezáleží. To, čo ti chcem povedať je, že som sa spojila s Abby. Na malú chvíľu. Je v bezpečí a rozhodne záchranu nepotrebuje. Ibaže ako som príliš rýchlo odskočila z jej mysle,“ Rebecca očervenela ako paprika, „mágia ma prehodila do mysle niekoho s rovnakými génmi. Je to akoby preskočil prúd. Ocitla som sa v mysli kohosi, kto bol mučený. Má zlomené kosti a dlho už nevydrží. Je hladný. Očividne nedostal krv už niekoľko týždňov,“ konečne zo seba dostala.

Minin pohľad v momente potemnel a zaiskrilo v ňom poznanie. Zovrela pery a stisla si koreň nosa. „Pomaly, pomaly. Od začiatku.“ Oprela sa lakťami o stôl. „Použila si mágiu. Dostala si sa do Abbynej mysle. Čo ťa presvedčilo o tom, že nepotrebuje pomoc?“

Rebeccin rumenec sa len prehĺbil a Lydia sa pokúšala splynúť so stenou. „Ehm... nie je zajatá, mala voľné končatiny a nebola hladná ani vydesená,“ vymenovala podstatné dôvody.

„To neznamená, že sa o ňu nemáme zaujímať,“ oponovala jej Mina vážne. „Stále je nezvestná a bez možnosti brániť sa.“

Rebecca zastonala. „Tak inak. Vaša malá Abby práve prežívala celkom intenzívny orgazmus, rozhodne bola tá navrchu a prosila o viac. A podľa všetkého to nebol jej prvý v tú noc.“