Temné lži 15

Mine klesla sánka. Rebecca sa musela nadýchnuť, aby jej nehoreli líca.

Kráľovná bezradne zazrela na Lydiu, ktorá rovnako bezradne prikývla.

„Ehm, prosím?“ opýtala sa, akoby zle počula.

„Nechci, aby som ti to zopakovala,“ pípla Rebecca.

„Abigail nie je schopná sexuálnej interakcie,“ Minin hlas preskakoval. „Sotva zje banán!“

„Abigail si to rozdávala s niekým slušne obdareným a som si takmer istá, že boli v hre erotické pomôcky.“ Rebeccu striaslo. „Na sto percent nebola zviazaná a pravdepodobne bola po kŕmení, pretože v ústach mala chuť krvi a-“ Znovu očervenela. „Iných... vecí.“

Kráľovná mala oči ako loptičky. Nevydržala sedieť, tak vstala a začala sa prechádzať popred stôl. Vždy, keď sa zdalo, že chce niečo povedať, sa len zarazila a pokračovala v chôdzi.

„Musel to byť Helio, Mina,“ ozvala sa konečne Lydia. „Je jediný, kto zdieľa rovnaké gény.“

„Kto je Helio?“ nechápala Rebecca.

„Otec veľkráľov,“ odpovedala Mina zamyslene. „Mali sme ho za mŕtveho, kým sa pred niekoľkými mesiacmi neobjavil. Obetoval sa, aby nás zachránil. Julius ho zajal. Helio do seba síce nalial odvar na silný spánok, ale ten očividne vyprchal.“

Rebecca v momente zbledla. „Aký je, pre všetko na svete, starý?“

„Desať tisíc rokov, plus mínus.“ Mina sa oprela o stôl a prepálila Rebeccu pohľadom. „Julius má brloh mimo našu realitu. Nikto nie je schopný ani len zistiť, ako sa tam dostať a ako sa premiestňuje. Tam zobral aj Helia. Ako si ho mohla zacítiť?“

Vládkyňa sa nevinne usmiala. „Krátku alebo dlhú verziu?“

Kráľovnine oči sa zúžili do štrbiniek. Rebecca ani na sekundu nezapochybovala o jej nároku na trón. Táto ženská by mohla vládnuť svetu a ani by sa nezapotila.

Než sa jej v hlave sformovala odpoveď, do pracovne vpálil vytočený Alec, zdrapol ju za plecia a zatriasol ňou. „Ty si to urobila, potvora! V labáku chýbajú skúmavky s našou krvou!“ Premeral si ju. „Je ti niečo? Si celá? Ublížilo ti to?“

Pichlo ju pri srdci, že sa zaujíma o jej stav. Bohovia, ako ho má teraz nenávidieť? „Nič mi nie je, Alec,“ uistila ho čo najpokojnejšie, unavená z večných hádok. „Ibaže...“ neisto pozrela na frustrovanú Minu.

Upír si ju automaticky pritisol k boku a otočil sa ku kráľovnej. Rebecca bola príliš rozrušená, aby to gesto začala analyzovať. „Čo sa deje, Mina?“

„Našla Helia,“ povedala bez obalu. „Rebecce sa podarilo nejako spojiť s jeho mysľou. Julius ho mučí.“

Alec sa sípavo nadýchol a skákal pohľadom z jednej ženy na druhú. „Ani naši najmocnejší mágovia nedokážu lokalizovať Juliusovu realitu. Dokonca aj anjeli sú mimo.“

„Práve to sa mi naša drahá Rebecca chystala vysvetliť, než si nás tak drzo vyrušil,“ zavrčala kráľovná.

Alec zovrel Rebecce dlaň. „Ako sa ti to podarilo?“

Preglgla a zahryzla si do pery. „Prepájam reality. Vesmíry.“

Keďže sa nikto nezhrozil, dovtípila sa, že nepochopili. Teda až na Lydiu, ktorá už mala tú česť. „Tak inak. Kvantové javy. Máte nejaké základy?“

„Áno,“ odvetili upíri jednohlasne.

„Sú častice, ktoré sa vyskytujú vo všetkých existujúcich realitách alebo vesmíroch. Pohybujú sa lineárne v čase vpred a majú moc vymieňať si informácie naprieč týmito vesmírmi. V každej realite, ktorá nebola pomerom hmoty a antihmoty anihilovaná, sa vyskytujú bytosti reprezentujúce túto silu a tento kvantový jav. V našom vesmíre sa spomenutá sila uložila do bytostí ako ja a moje sestry. A keďže existuje všade súčasne, som schopná zaznamenať aj Juliusovu umelo vytvorenú bunku reality veľkú asi ako zrnko prachu v porovnaní s vesmírom.“

Mine klesla sánka.

Alec mal oči ako pomaranče.

Rebecca sa znovu posadila a dopriala im čas na spamätanie. Nie je to každý deň, čo sa vám potvrdia tie najdivokejšie fyzikálne teórie, ktoré ľudstvo normálne dokázať nemôže. Zatiaľ.

„Č-čo konkrétne si, Rebecca?“ šepla kráľovná, keď našla svoj hlas.

„Predĺžené rameno obrovskej moci. So slobodnou vôľou, ale aj zodpovednosťou.“

Alec sa opatrne posadil na operadlo k nej. Pohladil ju po hustých vlasoch. „Ale stále jedna z nás,“ zamrmlal.

Sklopila viečka. Svet nesmrteľných sa takých ako ona bojí od počiatku vekov a to nechápu ani zlomok pravdy. Čo by urobili, keby sa dozvedeli zvyšok?

Vysilene sa oňho oprela. On jediný sa jej nezľakol. On jediný je schopný jej s úsmevom dať na zadok a nebáť sa konca sveta.

Mina si pretrela oči a sústredila sa na podstatné. „Dobre, dobre. Späť k Heliovi. A nemysli si, že my dve nebudeme mať dlhý rozhovor o vesmíre, len čo na to bude čas,“ ukázala na ňu prstom. „Vravíš, že potrebuje zachrániť. Ale ako?“

„To netuším,“ priznala. „Julius je príliš mocný aj na mňa a moje sestry. Dostať sa do jeho brlohu je jedna vec, ale prebiť sa cez jeho démonov a ochranné kúzla...“

Alec sa vystrel a dlaň jej zovrel pevnejšie. „Počkaj, počkaj. Chceš nám povedať, že nás do jeho reality dokážeš dostať? Len tak?“

„Iste,“ prikývla.

Kráľov pohľad sa premenil na čosi divoké. „Koľkých z nás? Malú skupinku?“

„Akúkoľvek skupinku. Teraz keď už viem kde je, otvoriť portál je ako otvoriť dvere. Môžem ho udržať otvorený akokoľvek dlho.“

Všetci traja upíri si vymenili nádejou naplnené pohľady. Rebecca začala tušiť malér.

„Dosť dlho aby ním prešla napríklad armáda?“ ozvala sa Lydia.

Vládkyňa zamrkala. Nie, určite nemajú v pláne... „Hovoríme tu o Juliusovi, sakra!“

„Rebecca, náš otec mu mohol prezradiť tajomstvo ako sa dostať na Hyperboreu,“ vysvetlil jej Alec naliehavo. „A ak ju Julius obsadí prvý, získa všetky jej zdroje a technológie. Ak sú legendy pravdivé, mohol by z nej ovládnuť nielen náš svet, ale narušiť aj integritu iných vesmírov.“

Pootvorila pery. „Alec, Julius má armádu démonov a dosť moci, aby vydesil ešte aj anjelov!“ Striaslo ju.

„A my máme silnú alianciu nesmrteľných,“ oponoval so sadistickým úsmevom.

„To nemôžeš myslieť vážne,“ zastonala.

„Všetko stojí a padá na tvojej pomoci, Rebecca. Pôjdeš s nami do otvorenej vojny proti Juliusovi?“

Nesúhlasne zastonala. „Nepôjdem do boja, kde nemáme aspoň malú šancu vyhrať.“ Vstala a čelila mu. „Dokáž mi, že máš armádu schopnú vyrovnať sa tomu démonovi, a ja dotiahnem svoje sestry,“ navrhla mu.

Upír sa nebezpečne usmial.

„Ty mi chceš reálne nahovoriť, že naša malá, krehká a vydesená sestrička nepotrebuje našu pomoc a niekde tam vonku si užíva sex?“ zvolal neveriacky Dario, keď Alec všetkých nahrnul do konferenčnej miestnosti, aby ich oboznámil s novým vývojom udalostí.

Rebecca zagúľala očami. Koľkokrát to ešte zopakuje? „Áno. A prestaňte ju považovať za slabú! Začínam mať pocit, že je z vás všetkých najsilnejšia!“

Nero sa od frustrácie začal prechádzať okolo stola v miestnosti bez okien. Jeho manželka ho nervózne pozorovala a keďže sa k tomu nikto nemal, vyslovila nahlas obavu, ktorá všetkých sužovala.

„Je vedecky dokázané, že ženské telo je schopné orgazmu aj počas znásilnenia,“ šepla kráľovná trpko. „Čo ak si to pochopila nesprávne?“

Vládkyni jesene začala dochádzať trpezlivosť. Zhlboka sa nadýchla. „Abigail nebola nijako zviazaná. Bola navrchu. Sama sa hýbala. Prosila o viac. Necítila strach a ani stres. Nebol to jej prvý orgazmus a v ústach mala chuť krvi. Pravdepodobne aj niečoho iného. Nič ju nebolelo. Usmievala sa.“ Každú vetu zdôraznila a bola si istá, že keby ju Abby počula, zaškrtí ju za to, čo vypustila z úst pred jej bratmi. „Ale váš otec, na druhej strane, cítil neskutočný hlad. Má zlomené rebrá a zrejme aj prsty. Otvorené rany. Umiera.“

Drew previnilo pozrel na bratov. Helio sa obetoval kvôli nemu. Kvôli nim všetkým. Nezaslúži si takúto smrť. Nehovoriac o tom, že Julius z neho môže vytiahnuť informácie o Hyperborey a dostať sa na ňu. V takom prípade by ho nikto nezastavil. „Nemôžeme ho ignorovať.“

„Proti Juliusovi by sme potrebovali tú najväčšiu armádu, akú kedy nesmrteľní zostavili,“ vzdychol Justin.

„Vzhľadom k tomu, že väčšinu z nich vytočil, si nemyslím že s tým budú mať problém,“ odfrkol si Alec.

„Jedna vec je byť vytočený a druhá ísť do otvorenej vojny mimo našu realitu,“ ozvala sa Mina vážne. „Julius si nebude brať zajatcov. Zabije každého, kto mu príde pod ruku.“

„Všetci si uvedomujú jeho hrozbu. Lepšie bojovať, než čakať na jeho úder. Prečo je vôbec proti nám tak zaujatý?“ napadlo Dariovi. „Nespomínam si, že by sme mu niečo urobili.“

Rebecca mykla plecami. „To sa už asi nikdy nedozvieme. “

„Pohovorme si viac o tvojich zázrakoch,“ obrátil sa na ňu Justin. „Oslabí ťa otvorenie portálu do jeho dimenzie? Otvoríš ho aj naspäť? Aké sú podmienky? Prejde ním všetka hmota? Pocítime bolesť? Akú škodu dokážeš napáchať na Juliusovej realite? A máme sa báť?“

Inými slovami – vyklop o sebe pravdu, pretože zatiaľ si najnestabilnejší bod nášho plánovania.

Zaškrípala zubami. Za tisícky rokov svojej existencie vládkyne nemohli nikomu vysvetliť, čo sú. Ako by asi praveký človek pochopil pojmy pôvod vesmíru, nekonečno, gravitácia, častice a kvantá? Ešte pre ne ani neexistovali tieto pomenovania. Jej predchodkyne mohli len cítiť to, čo nikdy nebolo vyjadrené.

„Otvorenie ma nebude stáť nič. Vy pocítite nanajvýš menšiu zmenu tlaku. Výklenky v realite okolo Zeme majú rovnaké podmienky aké sa nachádzajú tu, možno mínus skleníkové plyny a znečistenie. Portálom prejde čokoľvek a ktokoľvek. A nejde o to, akú škodu napácham, ale nakoľko sa nechám ovládnuť vlastnými silami. Ak to preženiem, zdecimujem všetko živé, možno až do momentu čiernej diery.“ Keď uvidela ich zhrozené pohľady, zagúľala očami. „Niežeby som sa k tomu chystala.“

„Desivé je už to, že si niečoho takého schopná,“ zamrmlal Dario.

Alec ho pod stolom kopol do nohy.

Rebecca toho už mala akurát dosť. Trochu preceňujú vlastnú dôležitosť. „Nie ste stredom vesmíru,“ prskla. „Aj keď ste nesmrteľní a ovládate mágiu, ste len veľmi malým kúskom jeho skutočnej existencie. Vyvinuli ste sa prakticky včera. Chcete vedieť, aké sily tu skutočne vládnu?“ Vstala a narovnala sa. „Približne trinásť miliárd rokov dozadu, keď sa vesmír ochladil na príjemných 3000 stupňov Celzia a začali vznikať prvé prvky, Higgsovo pole zreagovalo s niečím dodnes neznámym a vytvorilo vedomie. Nie jedno, mnoho. Tieto vedomia neboli viazané žiadnymi zákonmi, nepôsobil na ne tlak, teplota, gravitácia a ani žiarenie. Štyri miliardy rokov dozadu sa to zmenilo. Stratili svoju nezávislosť. Niečo neuveriteľne silné časť z nich stiahlo na Zem. Dalo im formu. Podobu. Emócie. Schopnosť dorozumievať sa a tvoriť. Meniť. Ničiť. Štyri miliardy rokov si to štrádovali po Zemi. Štyri miliardy rokov sledovali tento kus kameňa, neschopní vzdialiť sa, neschopní vrátiť sa do vesmíru. Vo svojej skutočnej podobe sú väčšie než celá naša galaxia. Nie sú odtiaľto, ale nemôžu odísť. A nenávidia to tu. Ja, na druhej strane, som sa na Zemi narodila, som stvorená z bežnej hmoty a mám len toto telo. Môj rod je spojivko medzi nekonečnom a existenciou ako takou. Sme poddané týmto vedomiam. Prijímame energiu a dokážeme s ňou pracovať, ale podliehame fyzike. Čiernu dieru vytvorím len ak sa neovládnem a to ma zničí. Nie som všemocná, nie som ani zlomok toho, čo tu bolo. Som Zem samotná, jej dcéra. Ak vesmíru nedovolím prejaviť sa, on ma neovládne. Ja kontrolujem svoje vedomie. Ja rozhodujem o moci, ktorá cezo mňa prúdi.“ Odmlčala sa, aby sa nadýchla, a celá miestnosť zostala mŕtvolne tichá.

Zamrkala. Čo zase povedala? Chcela ich predsa upokojiť. Je neškodná. Malé zlatíčko stvorené pre potreby života na Zemi.

„Mám vám to nakresliť?“ opýtala sa pre istotu.

Všetci divoko krútili hlavami.

Posadila sa. „Tak čím som vás vydesila tentoraz?“

Hľadeli na ňu, akoby bola slabomyseľná.

„Existujú bytosti ešte silnejšie od teba?“ šepla Mina neveriacky.

„Neboj sa, už štrnásť tisíc rokov sú mimo diania,“ uistila ju Rebecca.

Kráľovná sa zamračila. „Prečo práve štrnásť tisíc?“

Tentoraz ju Rebecca len prepálila veľavýznamným pohľadom. „Je to tvoja história, mala by si to vedieť najlepšie.“

Mina sa prudko nadýchla. Pochopila. Ale dnes tu nie sú, aby diskutovali o týchto civilizačných zlomoch. Možno nespasia celý vesmír a rozhodne ho nepochopia, ale môžu zastaviť obrovské utrpenie. Tým, že urobia presne to, čo ľudstvo štrnásť tisíc rokov dozadu pokašľalo. „Ideme do vojny!“ vyhlásila rozhodne.