Temné lži 16

Rebecca sedela vo svojich komnatách na pohodlnej posteli v pozícii lotosového kvetu a rozjímala. Veci, ktoré ona vedela prakticky od narodenia, upírmi akosi podivne otriasli. Snáď si skutočne nemysleli, že sú vrcholom evolúcie? Možno sú tu dlhšie než ľudia, ale stále krátko v porovnaní s existenciou samotného vesmíru.

A teraz chcú ísť do vojny. Do najväčšej akú kedy nesmrteľní viedli. Doteraz sa bojovalo len v rámci rás a aj to striedmo. Išlo im o územia, nanajvýš o česť.

Tentoraz... tentoraz ide o život. Jedna strana padne a nie kapituláciou. Jedna strana bude vyhladená.

Julius a jeho démoni.

Ale čo o ňom vôbec ostatní nesmrteľní vedia? Pomenovanie démoni dali každému, kto sa narodil ako kríženec aspoň dvoch rás, pretože až donedávna sa rasy nenávideli a nekrížili. To pomenovanie je však nepresné a odkukané. Skutoční démoni sú úplne iné bytosti. A prečo by kríženci mali byť démonizovaní? Sú považovaní za spodinu spoločnosti, lebo žiadna rasa ich medzi seba neprijala. Len pre to, že sa narodili.

Je pochopiteľné, že démoni nenávidia ostatných nesmrteľných. Ale dáva im to právo na boj proti nim? Julius nie je jediný vodca, ku ktorému sa uchýlili. Démon Trey takisto zhromaždil slušnú bandu démonov a hoci sa netají svojou nenávisťou voči nesmrteľným, nevytiahol proti nim do vojny.

Čo poháňa Juliusa, že je schopný toľkej krutosti?

Z myšlienok ju vyrušilo rázne klopanie. Alec bez čakania vošiel a posadil sa oproti nej na posteľ. Výnimočne sa netváril, že sa chystá niečo vyviesť. Zmierlivo na ňu pozrel a aj ona upustila od svojej nevraživosti.

„Toľko si riskovala,“ šepol po chvíli ticha. „Pre dievča, ktoré ani nepoznáš.“

Trpko sa zasmiala. „Musím niekoho poznať, aby som mu chcela pomôcť?“ opýtala sa rétoricky.

„Od začiatku si vedela, že je to moja sestra. Že ma znovu uvidíš.“

Mykla plecami. „Je to žena, ktorá si prešla znásilnením. Nezachraňujem princeznú, nezachraňujem ani tvoju sestru, ale dievča, ktoré si vytrpelo niečo, čím si žiadna žena nemá nikdy prejsť. Keď sme pri tom, nikto si tým nemá prejsť. A ona bola prakticky dieťa.“ Prehrabla si husté vlasy, aby potlačila triašku. „Vieš, čo je najhoršie?“

Alec zvedavo naklonil hlavu. Z Rebeccy sálal hnev. Zúfalstvo. Bezmocnosť. Od najmocnejšej ženy, akú kedy poznal.

„Milióny iných si tým prechádzajú každý deň. Nikto im nepomôže. Nikto sa ich nezastane. Vo väčšine prípadov sú ešte aj považované za vinné a nečisté za to, čo sa im stalo.“ Rebeccine oči nebezpečne potemneli, ako sa nekonečná a desivá moc chcela dostať na povrch. „A ja s tým nemôžem nič urobiť,“ priznala nahnevane. „Ani ja, ani moje sestry. Nikto. Vládneme nad planétou a nedokážeme potlačiť neprávosť. Je to ako pozorovať nadrozmerné mravenisko. Miliardy miniatúrnych stvorení. Všetky rovnaké. Kto z nich trpí? Kde? Ako vytiahneš jednu obeť spomedzi takého mračna?“ Jej hlas každým slovom prechádzal do neprirodzených, hlbokých tónov, ktoré už neboli jej vlastné. Alec pochopil, že to, čo ju stvorilo, je bytostne prítomné.

„Sú ako kobylky. Množia sa, nikdy neprestanú. Odmietajú logiku. Odmietajú rovnosť. Odmietajú empatiu. Štrnásť tisíc rokov, majú atómové zbrane a ženy stále musia bojovať o právo povedať nie!“ Tentoraz to už nebola Rebecca. Jej oči zostali úplne čierne. Hnev jej skrivil krásnu tvár a cerila zuby.

Alec naprázdno preglgol. Naozaj mal toto divoké stvorenie v posteli? Opatrne jej zovrel ramená. „Čo sa stalo pred štrnásť tisíc rokmi?“ opýtal sa pokojne.

Rebecca akoby sa pri jeho hlase spamätala a temnota sa vytratila. Pokrútila hlavou. „Prepáč. Sú veci, na ktoré som citlivá a toto je jedna z nich.“ Ospravedlňujúco sa usmiala. „Vydesila som ťa?“

Pokrútil hlavou. „Ty nenávidíš ľudstvo,“ uvedomil si konečne.

„Nie. Zbožňujem jeho húževnatosť. Nenávidím fakt, že nedokážem vytriediť dobrých od zlých a odstrániť tých, ktorí ho kazia.“

„Je to snáď tvoj údel?“

Zamračila sa nad tou otázkou. „Nie.“ Jej údelom je udržiavať vhodné podmienky na Zemi v súlade so zákonmi fyziky.

„V tom prípade sa nemôžeš trápiť vecami, ktoré sú mimo tvojej moci a údelu, ktorý je sám o sebe dosť ťažký. Myslíš, že nás netrápi čo sa deje? Ak by sme však začali ľudstvu násilne diktovať ako sa má správať podľa pravidiel morálky a udržateľnosti, nikdy by sme nenastolili harmóniu. Musia k tomu dospieť sami, alebo padnúť. To sú jediné dve možnosti. My pretrváme. Boli sme tu pred nimi a budeme tu dlho po nich. Ponesieme ich odkaz aj keď sa stanú len spomienkou. Nie si spasiteľ, Rebecca.“ Pohladil ju po líci. „Nikto z nás.“

Unavene sa oňho oprela, nenávisť na chvíľu zabudnutá. Aký bol len život ľahký, keď predstierali, že sú nikto. Teraz im na pleciach leží osud toľkých nevinných... „Naozaj chcete ísť do tohto boja? Proti Juliusovi?“

Alec sa k nej privinul a zatlačil ju na posteľ, až ležali vedľa seba. Preplietol im prsty. „Skôr či neskôr by on prišiel za nami. Ten muž mučil Erin Anglickú, jednu z posledných bosoriek Jasmine, dokonca na smrť umučil strážkyňu magickej knihy Carmen a to sú len prípady, o ktorých vieme. Zabíja anjelov. Kradne moc, ktorá mu nepatrí. Ani sa len netají tým, že nás chce vyhladiť.“

Áno, logické dôvody na vojnu sa vždy nájdu. Ale čo straty? Koľkí padnú? A všetko závisí na nej. Ak odmietne otvoriť portál...

„Nechcem kráčať po krvou nasiaknutej zemi, Alec,“ priznala takmer nečujne. „Ja nie som bojovník.“

„Nikto po tebe nežiada, aby si šla do boja. Nepodliehaš nám.“

„Tým, že odvrátim pohľad, sa veci neodstanú.“

Pritiahol ju bližšie k sebe. „Bude ťa aspoň trochu mrzieť, ak padnem?“ opýtal sa sebecky. Nakoľko drží srdce tejto bytosti? Má v ňom ešte preňho miesto?

Rebecce sa oči zaleskli slzami a srdce jej vynechalo jeden úder. „Prosím, neklaď mi túto otázku.“ Už len tá predstava ju bolela. Uvedomila si, že do boja chce ísť len z jediného dôvodu – aby ochránila tohto nenávideného upíra. Pretože ak umrie, jej duša umrie s ním.

Do pekla aj s citmi!

Alec ju nežne pobozkal. Cítil, ako sa jej trasie dlaň, ktorú zvieral. „Zostalo ešte niečo z toho, čo sme mali kedysi?“ položil ďalšiu ťaživú otázku.

Rebecca privrela oči. „Nie, Alec. To, čo sme mali, bola lož. Nehodná zmienky.“

Bolo to ako keby dostal žeravým kutáčom do srdca. Prečo len nebojoval, keď mal šancu? Prečo sa radšej nevzdal trónu? Justin toho bol pre Minu schopný. Ešte aj Drew uprednostnil Lenu, než mu (doslovne) prilepili zadok k trónu.

Napriek tomu od nej nedokázal znovu odísť. Toto je skutočná Rebecca. Divoká, nebezpečná a desivá. Znechutená z vlastnej existencie, pretože ju predurčila na samotu. Pretože sa každý bojí, že mu ublíži.

Alec z toho strach nemá. Stále je to tá istá ženská, ktorá priniesla domov z ulice šesť mačiatok aj s matkou, ktoré niekto v zime vyhodil ku kontajnerom, zaplatila im všetku veterinárnu starostlivosť a našla im rodiny, ktoré ich budú naveky rozmaznávať.

„Nenechám ťa odísť,“ vyslovil rozhodne. „Tentoraz nemusíme predstierať, že sme nikto. Zem nie je až tak veľká. Nájdem si ťa kdekoľvek.“

Smutne sklopila viečka. „A čo ďalej? Budeme behať po svete a skrývať čo sme?“ Vytrhla sa mu a vstala. Byť s ním v posteli jej nerobí dobre. Zabúda na realitu, ktorá ich obklopuje. „Máš pravdu, už nie sme nikto. Ja vládnem ročnému obdobiu a ty jednej rase. Iný než politický vzťah nám nie je súdený.“ Otočila sa, aby nevidel jej slzy, a radšej opustila miestnosť.

Ukryla sa v malom altánku na jednom z nádvorí a z frustrácie ho nechala obrásť brečtanom. Uprostred stavby sa spod zeme predrala jabloň a hneď začala rodiť.

Po hodine ju usadenú medzi zeleňou našla Mina, ktorá dokonale potlačila neistý výraz a vyrovnane sa posadila k napätej vládkyni. „Takýto vývin situácie si nečakala, čo?“ nadhodila.

Rebecca na ňu uprela unavené oči a vzdychla. „Moje plány končili pri scénke, kde mu nakopem rozkrok,“ pripustila bez štipky viny.

Mina sa pousmiala a premerala si nový strom. „Premýšľala si za tie roky niekedy nad ním? Ako sa má? Čo robí? Či na teba myslí?“

Vládkyňa sklopila viečka, pravda očividná v jej pohľade.

Mina chápavo prikývla. „Keď som bola od Justina oddelená... a myslela, že ho už nikdy neuvidím... každú noc som sa preplakala do spánku,“ zašepkala s bolesťou v hlase.

Rebecca si zotrela zradnú slzu. „Prečo si za ním nešla? Prečo si neukázala prostredník celému dvoru a nenárokovala si na Justina, keď si vedela, že chceš byť len s ním a on s tebou?“

Kráľovná smutne skrivila pery. „Pretože som vedela, že nikdy nebudeme môcť byť spolu. Dvor by nás vysmial oboch. Bola by som len jeho škandálna a podradná zábavka a musela by som sa pozerať ako sa jedného dňa ožení kvôli politickým záujmom a neustále sa trápiť, že mi nedokáže zabezpečiť lepšie postavenie.“ Mina tiež bojovala so slzami. „Nepochybovala som o jeho láske. Ale nechcela som, aby sa trápil pre niečo, čo nikdy nemôže byť. A naučila som sa vážiť si samu seba dosť na to, aby som pochopila, že ani ja si nezaslúžim postavenie akejsi milenky mimo jeho svet. Nie som menejcenná len pre to, že som sa narodila ako človek alebo pre to, že som nedostala v živote možnosti ako iná upírska šľachta.“

Rebeccu pri jej slovách zabolelo srdce. ...nechcela som, aby sa trápil pre niečo, čo nikdy nemôže byť. Ona urobila to rozhodnutie za Justina. Aby netrpel. Vzdala sa lásky, o ktorej nepochybovala. Akú silu si to vyžaduje?

Mina so záujmom sledovala emócie na Rebeccinej tvári. Ťala do živého? „Korunováciou som si rešpekt poddaných nezískala,“ pokračovala. „Musela som nesmrteľným dokázať, že som schopná robiť viac než udržať si na hlave korunu. Zapájala som sa do činností. Navrhovala nápravy problémov. Prevzala povinnosti.“

„Prečo mi tieto veci hovoríš?“ šepla Rebecca neprítomne.

Mina chvíľu váhala, potom potlačila strach a vzala jej ruku do svojej. „Upíri nie sú nevzdelaní sluhovia svojich pánov. Myslia. Hodnotia. Vidia skutočné kvality. Teba nepoznajú. Nevedia na čej si strane. Aké názory zastávaš. Na čom ti záleží. Vidia len moc, tak ako vo mne videli bezmoc. Ale ich názory sa menia.“

Vládkyňa si zotrela slzy a zhlboka sa nadýchla. „Na tom nezáleží. Len čo bude po všetkom, zmiznem a nikdy viac ma neuvidia.“

Mina cmukla. „Ale no tak, dievča! Celé roky si pri sebe nosila Alecov prsteň a pokúšaš sa nám nakecať, že k nemu nič necítiš? Večnosť je dlhá doba na samotu, nemyslíš?“ poučila ju.

„Aj keby som k nemu niečo cítila... nebudem s niekým, kto o mňa nebojoval. Kto zbabelo odišiel.“

Mina pokrútila hlavou. „Ani ja som o Justina nebojovala. Aby som nám obom ušetrila bolesť a nedôstojnú existenciu. Povedz, keby si o Alecovi poznala pravdu a on ti prezradil znenie proroctva, odišla by si?“

Vládkyňa naprázdno preglgla. Odišla by? Alebo by hľadala zadné cestičky? Ale aké? Mohla by byť len jeho ukrývanou milenkou.

„Čo ak svojím odchodom chcel ochrániť hlavne teba? Aby si nebola prinútená k podradnému postaveniu pre lásku?“ Nasadila jej Mina chrobáka do hlavy. „Urobil to kruto, aby si ho znenávidela. Aby si šla ďalej. Aby si mohla nájsť šťastie inde. Ale on je ten, kto sa odsúdil na večný život so spomienkami na teba a to, čo nikdy nemôže mať.“

Rebecca sa jej vytrhla a vstala. Po tvári jej stekali slzy a pera sa jej triasla. „Klamal mi! Od samého začiatku!“ bránila sa. „Vybudoval náš vzťah na klamstvách!“

„Ale to aj ty,“ pripomenula jej Mina.

Na to už Rebecca nemala dostatočne dobrý argument. Obaja klamali a obaja na to mali hlúpe dôvody. Ich vzťah bol chorý a od začiatku odsúdený na neúspech. Aj ona sama to vedela, len nad tým nechcela premýšľať. Uzavrela sa v idylickej bubline, ktorá by jedného dňa aj tak praskla a srdce by zlomila ona jemu.

Bohovia, oni sú obaja rovnako vyšinutí!

Klesla na kolená a rozplakala sa. Kráľovná si ju pritiahla k sebe a nežne ju hladila po vlasoch. „To je v poriadku,“ chlácholila ju. „Nie je všetko stratené. Náš svet už zažil aj väčšie prekvapenia...“