Rebecca sedela vo svojich komnatách na pohodlnej posteli
v pozícii lotosového kvetu a rozjímala. Veci, ktoré ona vedela
prakticky od narodenia, upírmi akosi podivne otriasli. Snáď si skutočne
nemysleli, že sú vrcholom evolúcie? Možno sú tu dlhšie než ľudia, ale stále
krátko v porovnaní s existenciou samotného vesmíru.
A teraz chcú ísť do vojny. Do najväčšej akú kedy
nesmrteľní viedli. Doteraz sa bojovalo len v rámci rás a aj to striedmo.
Išlo im o územia, nanajvýš o česť.
Tentoraz... tentoraz ide o život. Jedna strana padne
a nie kapituláciou. Jedna strana bude vyhladená.
Julius a jeho démoni.
Ale čo o ňom vôbec ostatní nesmrteľní vedia?
Pomenovanie démoni dali každému, kto sa narodil ako kríženec aspoň dvoch rás,
pretože až donedávna sa rasy nenávideli a nekrížili. To pomenovanie je
však nepresné a odkukané. Skutoční démoni sú úplne iné bytosti.
A prečo by kríženci mali byť démonizovaní? Sú považovaní za spodinu
spoločnosti, lebo žiadna rasa ich medzi seba neprijala. Len pre to, že sa
narodili.
Je pochopiteľné, že démoni nenávidia ostatných
nesmrteľných. Ale dáva im to právo na boj proti nim? Julius nie je jediný
vodca, ku ktorému sa uchýlili. Démon Trey takisto zhromaždil slušnú bandu
démonov a hoci sa netají svojou nenávisťou voči nesmrteľným, nevytiahol
proti nim do vojny.
Čo poháňa Juliusa, že je schopný toľkej krutosti?
Z myšlienok ju vyrušilo rázne klopanie. Alec bez
čakania vošiel a posadil sa oproti nej na posteľ. Výnimočne sa netváril,
že sa chystá niečo vyviesť. Zmierlivo na ňu pozrel a aj ona upustila od
svojej nevraživosti.
„Toľko si riskovala,“ šepol po chvíli ticha. „Pre dievča,
ktoré ani nepoznáš.“
Trpko sa zasmiala. „Musím niekoho poznať, aby som mu chcela
pomôcť?“ opýtala sa rétoricky.
„Od začiatku si vedela, že je to moja sestra. Že ma znovu
uvidíš.“
Mykla plecami. „Je to žena, ktorá si prešla znásilnením.
Nezachraňujem princeznú, nezachraňujem ani tvoju sestru, ale dievča, ktoré si
vytrpelo niečo, čím si žiadna žena nemá nikdy prejsť. Keď sme pri tom, nikto si
tým nemá prejsť. A ona bola prakticky dieťa.“ Prehrabla si husté vlasy,
aby potlačila triašku. „Vieš, čo je najhoršie?“
Alec zvedavo naklonil hlavu. Z Rebeccy sálal hnev.
Zúfalstvo. Bezmocnosť. Od najmocnejšej ženy, akú kedy poznal.
„Milióny iných si tým prechádzajú každý deň. Nikto im
nepomôže. Nikto sa ich nezastane. Vo väčšine prípadov sú ešte aj považované za
vinné a nečisté za to, čo sa im stalo.“ Rebeccine oči nebezpečne
potemneli, ako sa nekonečná a desivá moc chcela dostať na povrch. „A ja
s tým nemôžem nič urobiť,“ priznala nahnevane. „Ani ja, ani moje sestry.
Nikto. Vládneme nad planétou a nedokážeme potlačiť neprávosť. Je to ako
pozorovať nadrozmerné mravenisko. Miliardy miniatúrnych stvorení. Všetky
rovnaké. Kto z nich trpí? Kde? Ako vytiahneš jednu obeť spomedzi takého
mračna?“ Jej hlas každým slovom prechádzal do neprirodzených, hlbokých tónov,
ktoré už neboli jej vlastné. Alec pochopil, že to, čo ju stvorilo, je bytostne
prítomné.
„Sú ako kobylky. Množia sa, nikdy neprestanú. Odmietajú
logiku. Odmietajú rovnosť. Odmietajú empatiu. Štrnásť tisíc rokov, majú atómové
zbrane a ženy stále musia bojovať o právo povedať nie!“ Tentoraz to
už nebola Rebecca. Jej oči zostali úplne čierne. Hnev jej skrivil krásnu tvár
a cerila zuby.
Alec naprázdno preglgol. Naozaj mal toto divoké stvorenie
v posteli? Opatrne jej zovrel ramená. „Čo sa stalo pred štrnásť tisíc
rokmi?“ opýtal sa pokojne.
Rebecca akoby sa pri jeho hlase spamätala a temnota sa
vytratila. Pokrútila hlavou. „Prepáč. Sú veci, na ktoré som citlivá a toto
je jedna z nich.“ Ospravedlňujúco sa usmiala. „Vydesila som ťa?“
Pokrútil hlavou. „Ty nenávidíš ľudstvo,“ uvedomil si
konečne.
„Nie. Zbožňujem jeho húževnatosť. Nenávidím fakt, že
nedokážem vytriediť dobrých od zlých a odstrániť tých, ktorí ho kazia.“
„Je to snáď tvoj údel?“
Zamračila sa nad tou otázkou. „Nie.“ Jej údelom je
udržiavať vhodné podmienky na Zemi v súlade so zákonmi fyziky.
„V tom prípade sa nemôžeš trápiť vecami, ktoré sú mimo
tvojej moci a údelu, ktorý je sám o sebe dosť ťažký. Myslíš, že nás
netrápi čo sa deje? Ak by sme však začali ľudstvu násilne diktovať ako sa má
správať podľa pravidiel morálky a udržateľnosti, nikdy by sme nenastolili
harmóniu. Musia k tomu dospieť sami, alebo padnúť. To sú jediné dve
možnosti. My pretrváme. Boli sme tu pred nimi a budeme tu dlho po nich.
Ponesieme ich odkaz aj keď sa stanú len spomienkou. Nie si spasiteľ, Rebecca.“
Pohladil ju po líci. „Nikto z nás.“
Unavene sa oňho oprela, nenávisť na chvíľu zabudnutá. Aký
bol len život ľahký, keď predstierali, že sú nikto. Teraz im na pleciach leží
osud toľkých nevinných... „Naozaj chcete ísť do tohto boja? Proti Juliusovi?“
Alec sa k nej privinul a zatlačil ju na posteľ,
až ležali vedľa seba. Preplietol im prsty. „Skôr či neskôr by on prišiel za
nami. Ten muž mučil Erin Anglickú, jednu z posledných bosoriek Jasmine,
dokonca na smrť umučil strážkyňu magickej knihy Carmen a to sú len
prípady, o ktorých vieme. Zabíja anjelov. Kradne moc, ktorá mu nepatrí.
Ani sa len netají tým, že nás chce vyhladiť.“
Áno, logické dôvody na vojnu sa vždy nájdu. Ale čo straty?
Koľkí padnú? A všetko závisí na nej. Ak odmietne otvoriť portál...
„Nechcem kráčať po krvou nasiaknutej zemi, Alec,“ priznala
takmer nečujne. „Ja nie som bojovník.“
„Nikto po tebe nežiada, aby si šla do boja. Nepodliehaš
nám.“
„Tým, že odvrátim pohľad, sa veci neodstanú.“
Pritiahol ju bližšie k sebe. „Bude ťa aspoň trochu
mrzieť, ak padnem?“ opýtal sa sebecky. Nakoľko drží srdce tejto bytosti? Má
v ňom ešte preňho miesto?
Rebecce sa oči zaleskli slzami a srdce jej vynechalo
jeden úder. „Prosím, neklaď mi túto otázku.“ Už len tá predstava ju bolela.
Uvedomila si, že do boja chce ísť len z jediného dôvodu – aby ochránila
tohto nenávideného upíra. Pretože ak umrie, jej duša umrie s ním.
Do pekla aj s citmi!
Alec ju nežne pobozkal. Cítil, ako sa jej trasie dlaň,
ktorú zvieral. „Zostalo ešte niečo z toho, čo sme mali kedysi?“ položil
ďalšiu ťaživú otázku.
Rebecca privrela oči. „Nie, Alec. To, čo sme mali, bola
lož. Nehodná zmienky.“
Bolo to ako keby dostal žeravým kutáčom do srdca. Prečo len
nebojoval, keď mal šancu? Prečo sa radšej nevzdal trónu? Justin toho bol pre
Minu schopný. Ešte aj Drew uprednostnil Lenu, než mu (doslovne) prilepili zadok
k trónu.
Napriek tomu od nej nedokázal znovu odísť. Toto je skutočná
Rebecca. Divoká, nebezpečná a desivá. Znechutená z vlastnej
existencie, pretože ju predurčila na samotu. Pretože sa každý bojí, že mu
ublíži.
Alec z toho strach nemá. Stále je to tá istá ženská,
ktorá priniesla domov z ulice šesť mačiatok aj s matkou, ktoré niekto
v zime vyhodil ku kontajnerom, zaplatila im všetku veterinárnu
starostlivosť a našla im rodiny, ktoré ich budú naveky rozmaznávať.
„Nenechám ťa odísť,“ vyslovil rozhodne. „Tentoraz nemusíme
predstierať, že sme nikto. Zem nie je až tak veľká. Nájdem si ťa kdekoľvek.“
Smutne sklopila viečka. „A čo ďalej? Budeme behať po svete
a skrývať čo sme?“ Vytrhla sa mu a vstala. Byť s ním
v posteli jej nerobí dobre. Zabúda na realitu, ktorá ich obklopuje. „Máš
pravdu, už nie sme nikto. Ja vládnem ročnému obdobiu a ty jednej rase. Iný
než politický vzťah nám nie je súdený.“ Otočila sa, aby nevidel jej slzy,
a radšej opustila miestnosť.
Ukryla sa v malom altánku na jednom z nádvorí
a z frustrácie ho nechala obrásť brečtanom. Uprostred stavby sa spod
zeme predrala jabloň a hneď začala rodiť.
Po hodine ju usadenú medzi zeleňou našla Mina, ktorá
dokonale potlačila neistý výraz a vyrovnane sa posadila k napätej
vládkyni. „Takýto vývin situácie si nečakala, čo?“ nadhodila.
Rebecca na ňu uprela unavené oči a vzdychla. „Moje
plány končili pri scénke, kde mu nakopem rozkrok,“ pripustila bez štipky viny.
Mina sa pousmiala a premerala si nový strom.
„Premýšľala si za tie roky niekedy nad ním? Ako sa má? Čo robí? Či na teba
myslí?“
Vládkyňa sklopila viečka, pravda očividná v jej
pohľade.
Mina chápavo prikývla. „Keď som bola od Justina oddelená...
a myslela, že ho už nikdy neuvidím... každú noc som sa preplakala do
spánku,“ zašepkala s bolesťou v hlase.
Rebecca si zotrela zradnú slzu. „Prečo si za ním nešla?
Prečo si neukázala prostredník celému dvoru a nenárokovala si na Justina,
keď si vedela, že chceš byť len s ním a on s tebou?“
Kráľovná smutne skrivila pery. „Pretože som vedela, že
nikdy nebudeme môcť byť spolu. Dvor by nás vysmial oboch. Bola by som len jeho
škandálna a podradná zábavka a musela by som sa pozerať ako sa
jedného dňa ožení kvôli politickým záujmom a neustále sa trápiť, že mi
nedokáže zabezpečiť lepšie postavenie.“ Mina tiež bojovala so slzami.
„Nepochybovala som o jeho láske. Ale nechcela som,
aby sa trápil pre niečo, čo nikdy nemôže byť. A naučila som sa vážiť
si samu seba dosť na to, aby som pochopila, že ani ja si nezaslúžim postavenie
akejsi milenky mimo jeho svet. Nie som menejcenná len pre to, že som sa
narodila ako človek alebo pre to, že som nedostala v živote možnosti ako
iná upírska šľachta.“
Rebeccu pri jej slovách zabolelo srdce. ...nechcela som,
aby sa trápil pre niečo, čo nikdy nemôže byť. Ona urobila to rozhodnutie za
Justina. Aby netrpel. Vzdala sa lásky, o ktorej nepochybovala. Akú silu si
to vyžaduje?
Mina so záujmom sledovala emócie na Rebeccinej tvári. Ťala
do živého? „Korunováciou som si rešpekt poddaných nezískala,“ pokračovala.
„Musela som nesmrteľným dokázať, že som schopná robiť viac než udržať si na hlave
korunu. Zapájala som sa do činností. Navrhovala nápravy problémov. Prevzala
povinnosti.“
„Prečo mi tieto veci hovoríš?“ šepla Rebecca neprítomne.
Mina chvíľu váhala, potom potlačila strach a vzala jej
ruku do svojej. „Upíri nie sú nevzdelaní sluhovia svojich pánov. Myslia.
Hodnotia. Vidia skutočné kvality. Teba nepoznajú. Nevedia na čej si strane. Aké
názory zastávaš. Na čom ti záleží. Vidia len moc, tak ako vo mne videli bezmoc.
Ale ich názory sa menia.“
Vládkyňa si zotrela slzy a zhlboka sa nadýchla. „Na
tom nezáleží. Len čo bude po všetkom, zmiznem a nikdy viac ma neuvidia.“
Mina cmukla. „Ale no tak, dievča! Celé roky si pri sebe
nosila Alecov prsteň a pokúšaš sa nám nakecať, že k nemu nič necítiš?
Večnosť je dlhá doba na samotu, nemyslíš?“ poučila ju.
„Aj keby som k nemu niečo cítila... nebudem
s niekým, kto o mňa nebojoval. Kto zbabelo odišiel.“
Mina pokrútila hlavou. „Ani ja som o Justina
nebojovala. Aby som nám obom ušetrila bolesť a nedôstojnú existenciu.
Povedz, keby si o Alecovi poznala pravdu a on ti prezradil znenie
proroctva, odišla by si?“
Vládkyňa naprázdno preglgla. Odišla by? Alebo by hľadala
zadné cestičky? Ale aké? Mohla by byť len jeho ukrývanou milenkou.
„Čo ak svojím odchodom chcel ochrániť hlavne teba? Aby si
nebola prinútená k podradnému postaveniu pre lásku?“ Nasadila jej Mina
chrobáka do hlavy. „Urobil to kruto, aby si ho znenávidela. Aby si šla ďalej.
Aby si mohla nájsť šťastie inde. Ale on je ten, kto sa odsúdil na večný život
so spomienkami na teba a to, čo nikdy nemôže mať.“
Rebecca sa jej vytrhla a vstala. Po tvári jej stekali
slzy a pera sa jej triasla. „Klamal mi! Od samého začiatku!“ bránila sa.
„Vybudoval náš vzťah na klamstvách!“
„Ale to aj ty,“ pripomenula jej Mina.
Na to už Rebecca nemala dostatočne dobrý argument. Obaja
klamali a obaja na to mali hlúpe dôvody. Ich vzťah bol chorý a od
začiatku odsúdený na neúspech. Aj ona sama to vedela, len nad tým nechcela
premýšľať. Uzavrela sa v idylickej bubline, ktorá by jedného dňa aj tak
praskla a srdce by zlomila ona jemu.
Bohovia, oni sú obaja rovnako vyšinutí!
Klesla na kolená a rozplakala sa. Kráľovná si ju
pritiahla k sebe a nežne ju hladila po vlasoch. „To je
v poriadku,“ chlácholila ju. „Nie je všetko stratené. Náš svet už zažil aj
väčšie prekvapenia...“
Moc děkuji za krásnou kapitolu ☺
OdpovědětVymazatĎakujem☺
OdpovědětVymazatMoc děkuji :-)
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další super kapitolu.
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu úžasnú kapitolu
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazat🌷
OdpovědětVymazatmoc děkuji
OdpovědětVymazatĎakujem.Zuzana
OdpovědětVymazatDěkuji
OdpovědětVymazatDěkuji za další kapitolu 😀
OdpovědětVymazatDěkuji ☺️
OdpovědětVymazat