Temné lži 17

Zhromažďovanie spojencov začalo hneď nasledujúci deň. Celá kráľovská rodina sa nahrnula do konferenčnej miestnosti a začali si robiť zoznam kľúčových hráčov a hierarchiu ich dôležitosti, plus poradie v akom musia byť oslovení.

Na vrchole dominovalo meno Salvatora Anglického, ktorý má najviac spojencov a najväčší vplyv medzi upírmi. Navyše sa na dvor doniesli chýry, že jeho predchodca Brian, ktorý bol dlho považovaný za zradcu a nepriateľa, bol zbavený viny a jeho pochybní kumpáni sa začlenili ku kráľovstvu a tiež nemajú o Juliusovi dobrú mienku.

Bez Salvatora žiadna vojna nebude. Bratia sa náruživo dohadovali, kto bude v mene dvora vyjednávať. Drew sa z toho hneď vykrútil so slovami, že on musí na dvor vlkolakov s Lenou, aby presvedčil jej rodičov k spolupráci. Justin už mal na pláne tucty videokonferencií s viacerými vplyvnými kráľmi a šľachticmi a Nero s Dariom sa jednoducho zaťali a každý si zrazu našiel iné povinnosti.

Zostal len Alec. Ten sa od rána zdržal akýchkoľvek uštipačných poznámok a sústredil sa na náročnú úlohu, ktorá ich čaká. Neradostne súhlasil s návštevou Británie. „Ale Rebecca pôjde so mnou!“ dodal rozhodne.

Vládkyňa len nadvihla obočie. Jeho bratia tiež stíchli.

„Prečo by som to robila?“ opýtala sa vyrovnane.

„Salvator má síce spojencov, ale aj mozog stratéga,“ vysvetlil jej chladne a pozrel na ňu. „Pôjde len do boja s vyhliadkou víťazstva. Vládkyňa jesene na našej strane určite jeho rozhodovanie uľahčí.“

„Alebo ho utvrdí v tom, že si magor, keď so sebou ťaháš taký nekontrolovateľný živel,“ dodala sucho.

Alec sa usmial. „Ten chlap je ženatý s dedičkou rodu praotcov a pramatiek upírov. Na nekontrolovateľné živly má fetiš.“ Bez čakania zdvihol mobil a priložil si ho k uchu. „Salvator? Tu Alec. O chvíľu dorazím na dvor. Oficiálna návšteva. Budem mať hosťa.“ A zložil.

Rebecce klesla sánka. Jej názor je tu očividne nepodstatný. Ale čo má ona robiť na oficiálnom politickom jednaní? On by najlepšie mal vedieť, že nemá práve pozitívny vzťah k autoritám. Na obhajobe svojej práce dvom členom komisie naznačila, že by si mali obnoviť svoje vedomosti a otvoriť aspoň jednu knihu ročne, než sa postavia pred študentov.

Nakoniec len ľahostajne mykla plecami. Alec sa chce hrať? Jeho problém. Všetkých môže zmeniť na prach len myšlienkou, keď sa jej zachce.

Alec sa zatváril, akoby práve dosiahol významné víťazstvo. „Premiestniš nás?“

„Nebojíš sa?“ odpovedala otázkou.

„Ani v najmenšom.“ Prehodil cez seba sako a kývol bratom. Tí naňho len civeli s neistými výrazmi, ale nezasiahli. Rebecca ho vzala za ruku.

„Musíš myslieť na miesto, kam sa chceme dostať,“ upozornila ho a len čo mágia zachytila jeho myšlienky, spoločne zmizli.

O chvíľu už stáli v rozsiahlej trónnej sieni Salvatora Anglického, používanej asi tak často ako klimatizácia v iglu. Kráľ britských upírov spolu s kráľovnou vyrovnane sedeli na honosných trónoch, ku ktorým viedlo niekoľko schodov. Po ich stranách stála ich najužšia ochranka štyroch mužov a jednej drobnej ženy, ktorá vyzerala otrávene, akoby ju niekto vytiahol zo zaslúženej dovolenky. Na prvom schode už čakal Salvatorov prvý muž Conor, v tvári nečitateľný výraz. Nikto iný sa nezúčastnil.

Rebecca si obzrela desivo vyzerajúceho barbara s dlhšími blond vlasmi a mala čo robiť, aby ju nestriaslo. Jeho nebezpečne čierne oči rozsievali rovnaký chlad ako Winter vo svojom paláci. Jeho kráľovná, na druhej strane, sa tvárila o niečo priateľskejšie. Ohnivé vlasy sa jej nespútane krútili okolo tváre a prichodiacim veselo zamávala.

„Veličenstvo,“ prehovoril Conor po chvíľke a uklonil sa. Alec mu automaticky naznačil, aby vstal a aby sa ostatní zdržali formalít.

„Rebecca, zoznám sa s vládcami upírov vo Veľkej Británii – Salvatorom a Erin,“ predstavil ich kráľ. „Veličenstvá, toto je Rebecca, vládkyňa jesene.“

Salvatorovi mierne trhlo čeľusťou, ale svoje emócie udržal na uzde.

„Teší nás, Rebecca,“ povedala Erin s úsmevom. „Tak čo vás privádza do nášho kráľovstva? Ide o Brianovo omilostenie?“

Alec pokrútil hlavou. „Obávam sa, že moja návšteva má temnejšiu motiváciu.“ Odmlčal sa a všetkých si premeral. „Chystáme sa zaútočiť na Juliusov brloh. Máme spôsob ako sa k nemu dostať. Potrebujeme však armádu.“

Kráľovi aj kráľovnej klesli sánky. Erinine oči akoby sa stratili v minulosti, v akejsi strašnej spomienke.

„Asi budem potrebovať viac detailov,“ precedil pomedzi zuby Salvator. Načiahol sa cez trón a vzal Erininu dlaň do svojej.

Rebeccu pichlo pri srdci.

„Zistili sme, že tuto Rebecca,“ ukázal na ňu s úškrnom, „má schopnosť otvárať priechody medzi dimenziami a vytvárať čierne diery. Nuž, a dokáže nás dostať do Juliusovej pevnosti.“

Salvator si ju zamyslene premeral. Erin to však už nevydržala a od nervozity vstala. „Len tak chceš zaútočiť? Ten démon má neskutočnú moc! Nebude k nám zhovievavý! Čo ak ani všetky naše armády nepostačia?“

„Skôr či neskôr by prišiel on za nami, Erin. Navyše, náš otec je už podľa všetkého pri vedomí a mučený. Julius z neho chce vytiahnuť informácie o ceste na Hyperboreu. To nesmieme dovoliť. Vtedy by už bol definitívne neporaziteľný,“ argumentoval veľkráľ pokojne.

Kráľovná pozrela na mĺkvu Rebeccu. „A ty? Prečo si s tým súhlasila?“ začala ju vypočúvať.

„Tiež si tú otázku kladiem,“ zamrmlala cynicky, potom nadvihla bradu a vydolovala zo seba všetku odvahu. „Julius je hrozbou pre všetko živé. Súhlasila som, že ak zoženiete armádu s aspoň čiastočnou nádejou na víťazstvo, ja privediem svoje sestry vládkyne.“

To už upírov zaujalo. Salvator a Erin si vymenili veľavýznamné pohľady, ktoré nahradili tisíc slov. Rebecca však vycítila ich váhanie. Ak teraz verejne vystúpia proti Juliusovi a on ich premôže, nikdy nenájdu pokoj. Jeho odveta bude brutálna a rýchla.

„Mučí Helia!“ vyletelo z nej, než sa dokázala zastaviť. Erin predsa jeho praktiky zažila tiež. Ak sú klebety o britskej kráľovnej upírov pravdivé, niečo také jej srdce nedovolí nechať bez povšimnutia. „Cítila som to. Spojila som sa s jeho mysľou,“ pokračovala nevediac prečo. Ona sama predsa nechce do vojny! „Má zlomené kosti. Stráca silu. Je hladný. Cíti silnú bolesť.“

Erin si zahryzla do pery a oči sa jej zaleskli slzami. Alec takmer neveriacky mrkol na Rebeccu a v duchu sa usmial. Čakal, ako kráľovský pár pred ním zareaguje. Ich ochranka a Conor tiež vyzerali rozpoltene. Svetlovlasá upírka siahajúca ostatným len po hrudník opustila svoje miesto a presunula sa k svojmu kráľovi. Nepovedala nič, len mu pozrela do očí a prikývla.

Salvator aj tak nevyzeral nadšene. Nerozhoduje len za seba, ale aj za celé kráľovstvo mužov, žien a detí. „A čo Michel Frnacúzsky?“ opýtal sa na druhého najmocnejšieho kráľa na svete, s ktorým sa majú asi tak radi ako oheň a voda.

Alec sa zatváril, akoby zjedol citrón. „Je druhý na zozname.“

Upír nadvihol kútik pier nad faktom, že dominuje tomuto podivnému zoznamu. „Nemôžem hovoriť za ostatné rasy na mojom území, ale britskí upíri budú nasledovať dvor,“ povedal neutrálne. „Vlkolaci, tigre, bosorky, valkýry, Erinina rodina, džinovia a strážcovia kníh sa musia rozhodnúť sami. Ale, hm... Brian sa určite pridá,“ dodal opatrne.

Alecovo obočie vyletelo takmer až k línii vlasov. „Takže je to pravda. Zostal tu s tebou.“

Upír si len povzdychol. „Je to neskutočne dlhý príbeh a jedného dňa ti ho porozprávam, ale... ešte nenadišiel čas.“ V očiach sa mu blyslo čosi nápadne podobné smútku. Pokrútil hlavou. „Do troch dní odo mňa dostaneš presné počty a budeme pripravení na rozkazy.“

Erin súhlasne prikyvovala. Rebecca si dokázala predstaviť, že keby mohla, vlastnoručne Juliusa zahrdúsi.

Salvator opustil svoj trón a zišiel dolu k Rebecce a Alecovi. „Nebude to pekný boj.“

Veľkráľ prikývol. „Ja viem. Ale ide o prežitie všetkých našich druhov. Toto už viac nie je o politike a handrkovaní.“

„Miléniá bojov a nakoniec nás zjednotí jeden silný nepriateľ,“ zasmial sa neveselo Salvator. „Koľká irónia.“

Alec len apaticky prikývol. „Život nám udelil tvrdé lekcie. Myslíš, že aj ľudia sa niekedy poučia ako my?“

Rebecce stiahlo hrdlo. Nesmrteľní majú jednu šancu. Ľudia ich dostali stovky a ani jediný raz sa nepoučili. Jediný dôvod, prečo táto civilizácia ešte nepadla je, že jej možní ničitelia to s ňou pred štrnástimi tisíckami rokov nadobro vzdali a odmietli viac zasiahnuť. Nech sa súdi ľudstvo samo.

Alec si so Salvatorom vymenil ešte niekoľko priateľských viet, potom prehodil pár slov s Conorom a Erin, než sa vrátil k mĺkvej Rebecce. Tá sa stále tvárila ako ovca medzi vlkmi. Jeho teplá dlaň na jej chrbte ju však podivne upokojila. Neisto naňho pozrela a v hrudi ju zabolelo. To dievčatko, ktoré sa doňho zamilovalo, by nikdy neustálo bremeno, ktoré on so sebou nesie celé tisícročia. Nenávidela už svoj vlastný osud – stať sa vládkyňou jesene. Ako by mohla zvládnuť byť po boku kráľa a deliť sa oňho s celým svetom?

Keď sa na ňu upreli jeho jasné modré oči, naprázdno preglgla a uhla pohľadom.

Mohla mať Mina pravdu? Zachránil jej dôstojnosť tým, že odišiel? Že z nej neurobil nejakého polovičného narušiteľa vo svojom kráľovstve?

„Rebecca?“ vyrušil ju z temných myšlienok jeho hlas, ktorý ju z nejakého dôvodu rozochvel.

„Hm?“

Vzal jej dlane do svojich. „Môžeš nás ešte premiestniť na jedno miesto?“

Prikývla. Salvator sa už radil so svojím prvým mužom a Erin si ju s podivným pohľadom premeriavala. Akoby vedela niečo, čo ona nie. Potom jej pohľad skĺzol na ich prepojené dlane a spokojne sa na dvojicu usmiala.

Rebecca radšej privolala svoju silu a premiestnila ich na miesto, ktoré si predstavil Alec.

Tentoraz sa ocitli v nádhernej záhrade s upravenými záhonmi, kríkmi a kvetinami. Stromy nad nimi vytvárali zelený baldachýn a vo vzduchu bolo cítiť vlhkú zem.

Nikde žiadni upíri.

Zvedavo pozrela na Aleca.

„Palácové záhrady. Michel Francúzsky je trochu... ako to správne nazvať? Megalomanský?“

Obzrela sa a zistila, že záhrady sa ťahajú donekonečna a kdesi v diaľke sa čnie rozložitý palác, ktorý jej čosi pripomínal. „Louvre?“ opýtala sa neveriacky.

„Niečo na ten spôsob. Ako som povedal, Michel si potrpí na pompéznosť.“

Je niekto z nesmrteľných aspoň trochu normálny?! Zovrela Alecove dlane, vďačná za chvíľu pokoja. Pritlačila sa k nemu celým telom, ovládaná nutkavou potrebou poznať odpoveď na otázku, ktorá ju možno naveky zničí. „Prečo si odo mňa v ten deň odišiel?“ opýtala sa so slzami v očiach. „Prečo si sa ma vzdal?“

Z jeho zmučeného pohľadu sa jej takmer podlomili kolená. Dlhú chvíľu na ňu len hľadel, jeho dlane pevne zvierajúce jej roztrasené ruky. „Rebecca...“ začal takmer nečujne.

„Ja by som sa ťa nevzdala,“ naliehala. „Bojovala by som! Za nás!“

Spojil ich čelá. „Práve pre to,“ šepol. „Vedel som, že by si ma nasledovala kamkoľvek. A že by som od teba nedokázal odísť, keby si ma začala presviedčať.“

 Z očí sa jej vykotúľali slzy. „Zlomil si mi srdce,“ obvinila ho.

Pobozkal ju na chladné líce. „Keby si so mnou zostala, lámalo by sa každý deň, až by z neho nezostalo nič. Ani z teba. Všetka radosť by vyprchala. Všetka bojovnosť. Musela by si sa z diaľky pozerať na náš dvor. Na mňa, keď by som sa oženil. Na Minu, ktorá mohla zostať s Justinom len pre to, že nás predbehli. Taký osud by som ti nikdy neprial. Radšej nech si šťastná bezo mňa, aj keď by ma to do konca života ničilo.“

Smrkla. „Nemal si právo za nás rozhodnúť. Nemal!“ Odstrčila ho od seba. „Mohli sme niečo vymyslieť!“

Tentoraz jej nedovolil obnoviť vzdialenosť medzi nimi. Urobil dva kroky vpred, vyhol sa jej rukám a uväznil ju v pevnom objatí, aj keď sa bránila. „Ľúbim ťa, Rebecca. To sa za tých päť rokov nezmenilo,“ šepkal jej do ucha, čím ju len viac rozplakal. „Nedokázal som sa na inú ženu ani len pozrieť. Nenávidel som svojich bratov za to, že majú niečo, čo mne nebolo súdené.“

Rebecca prestala bojovať a ochabla v jeho náručí. Keby mu len vtedy neklamala... Keby mu od začiatku povedala pravdu...

Alec jej dovolil vyplakať sa a užíval si každú sekundu, ktorú ju mohol objímať. „Ja z tvojej moci nemám strach, dievčatko,“ pokračoval o niečo pevnejším hlasom. „Je jedno, čo v tebe drieme, pretože si moja. Vždy si bola. Tentoraz o teba nemám strach. Tentoraz si sama vládkyňou. Nikto na teba nebude pozerať ako na votrelca na dvore. Nikto ti neublíži.“

Pretože to dokážeš len ty, dodala v duchu. „Všetci vo mne vidia monštrum.“ Zotrela si slzy a objatie opätovala.

„No a? Erin Anglická vyzerá ako príšera z nočných môr, keď sa premení do svojej pravej podoby, a mala si pocit, že by sa jej niekto na dvore štítil?“ Pobozkal ju. Zľahka. „My nie sme ľudia. Rešpekt sa nezískava strachom ale činmi.“ Pohladil ju po vlasoch. „Nemusíš ísť v šľapajach svojich predchodkýň.“

Kiež by to bolo také jednoduché.

Alec ju prstom pohladil po perách, čo ju rozochvelo veľmi nevhodným spôsobom.

Skazene sa usmial, oči planúce veľmi, veľmi skazenými plánmi, ktoré sa jej budú až príliš páčiť. Teraz však majú prácu. Vzdychla a prinútila svoje srdce upokojiť svoj splašený tlkot. „Tak čo nás čaká na dvore tohto skromného ľudomila?“