Temné lži 18

Michel Francúzsky vyžaroval asi toľko tepla ako Winterin palác na Severnom póle. Prijal ich vo svojej trónnej sieni, ktorá na rozdiel od tej Salvatorovej, očividne používanej len v skutočne nutných oficiálnych prípadoch, bola honosne zariadená a vyzdobená zlatými ornamentmi, drahými závesmi, cennými gobelínmi a desivo vyzerajúcimi prápormi.

Na nechutne veľkom a zdobenom tróne sedel v obleku odetý vysoký upír so svetlými, takmer bielymi vlasmi, a prenikavo modrými očami, v ktorých sa nezračila ani štipka emócie. Akoby bol robot. Nič viac.

Podľa Alecových slov toto zlatíčko nenávidí ľudí a vo svojom kráľovstve vládne tvrdou rukou. Žiadne bratríčkovanie sa s Homo Sapiens, žiadne vzťahy okrem politických s inými rasami a nulová tolerancia neopatrnosti a možnosti odhalenia ich sveta.

Rebecca z nejakého dôvodu mala chuť pred ním padnúť na kolená. Čosi v jeho aure ju k tomu nútilo, ale odolala. Je predsa vládkyňa jesene! Nebude sa klaňať nikomu!

Michel si ju premeral pohŕdavým pohľadom, ktorý mu ochotne opätovala. „Vitajte vo Francúzsku, Veličenstvá,“ pozdravil ich z výšky svojho trónu. Rebecca mala z nejakého dôvodu obrovskú chuť upraviť mu ciferník. Len tak, z princípu.

Aj Alec pochopil, že nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše, alebo sa nebodaj pokúsiť o priateľskú konverzáciu. „Prejdeme rovno k veci?“ opýtal sa nezúčastnene.

„Prosím.“

„Julius. Ideme do vojny proti nemu. Pridáš sa?“

Michelove oči sa podivne blysli, akoby ho konečne niečo zaujalo. „Kto?“

„Najvyšší dvor a spojenci. Plus vládkyne ročných období.“

Upír opäť zazrel na Rebeccu a priam cítila, ako potláča odfrknutie, akoby bola len červ v jeho záhone ruží. Niekde v histórii si zrejme zabudol svoj pud sebazáchovy. A empatiu.

„Riziká?“ prišla jednoslovná otázka.

„Jedna strana padne. Šanca jedna k jednej, že to bude naša.“ Alec sa nenamáhal so sladkými rečičkami.

„Ostatné rasy?“

„Vlci budú nasledovať Lenu a tigre im prídu na pomoc, Salvatorovi spojenci sa práve dohadujú, ale každý z nich má proti tomu chlapíkovi nejaký problém. Anjeli oficiálne nemôžu zasiahnuť, ale Angelica už vyjednáva v nebi.“

Očividne to boli práve anjeli, čo kráľa zaujalo. „Nemôžu?“ zopakoval.

Alec zovrel pery, pretože aj keď s operencami uzavreli mier, stále je medzi nimi dosť zlej krvi a on sám nechápe ich smiešne pravidlá nezasahovania. Rebecca však chápala. Ona vie, čoho sa tak neskutočne boja. Ani nie tak čoho, ale koho. Ich.

„Anjeli sa dlhé miléniá riadili zastaralými pravidlami a systémom, ktorý nemôže dlhšie fungovať,“ prehovorila vládkyňa. „Aj keď sa snažia nenarušiť chod sveta, ktorý zaviedli ich... predkovia,“ použila zjednodušený výraz, „budú musieť pripustiť vlastné ohrozenie zo strany Juliusa.“ Koniec-koncov ich okradol o cennú moc. Pokiaľ na to Angelica nepoukáže, ona áno. Anjelov sa nebojí. Na svete sú desivejšie bytosti.

Michel jej venoval plnú pozornosť. „A odkiaľ môžeš niečo také vedieť ty, Jeseň? Tvoj druh nie je práve vyhlásený bratríčkovaním sa s ostatnými nesmrteľnými.“

„To neznamená, že nie som informovaná o chode sveta.“

„Znieš sebaisto, ale si ešte len dieťa. Pochybujem, že rozumieš dávnym koreňom anjelskej moci,“ odfrkol si.

Rebecca zaškrípala zubami. Je to Alecov poddaný, nie jej. A ani jej kráľ. Vystrela ruku a z Michelovho trónu v momente vyrástli popínavé rastliny, ktoré ho k tej smiešnej stoličke pripútali.

„Koledoval si si o to,“ zamrmlal si popod nos Alec, keď videl rozzúrenú Rebeccu. Tá si pokojne cupitala schodíkmi k Michelovmu trónu a jej pohľad spaľoval.

„Tak inak, pijavica,“ povedala sladko. „Som mocnejšia než ty. Ja ťa nebudem prosiť o spoluprácu. Tvoje kráľovstvo pre mňa predstavuje asi toľko námahy ako rozbitie vajíčka. Je mi jedno, že si starší. Je mi jedno, koľko si sa naučil.“ Jej hlas opäť nadobudol hlboký tón a oči sa zmenili na čierne studnice nekonečna. „Si len doplnok v tomto boji, nie kľúčový hráč.“ Oprela sa o záhlavie trónu. „A možno si dobrý v ukrývaní vlastných zverstiev, ale ja viem, že zatiaľ čo sedíš v teplučku obklopený služobníctvom, okolo teba sa vznáša aura zla. Zla, ktoré súčasná civilizácia nazvala zločinmi proti ľudskosti.“

Michel ustrnul a Alec sa zamračil, až sa ochranka a Michelov prvý muž stojaci nenápadne v tieňoch po obvode miestnosti zháčili a cúvli.

Rebecca uvoľnila kráľa zo svojej moci a kráčajúc späť k Alecovi sa vrátila k svojmu bežnému, ľudskému výzoru.

„O čom to hovorila, Michel?!“ okríkol ho veľkráľ a niekoľko upírov nadskočilo.

Neodpovedal.

„Je to veľmi stará vina,“ povedala Rebecca. „Zapísala sa do jeho karmy.“

„Aká stará?“

„Z počiatkov jeho života.“

To mu veľmi nepomohlo, keďže nikto presne nevie, koľko má ten bastard rokov.

Michel vstal a upravil si oblek. „Ja a moji bojaschopní poddaní sa zúčastníme,“ povedal vyrovnane, hoci na Rebeccu viac nepozrel. „Do zajtra budem vedieť čísla.“

Alec sa spokojne usmial. „Radosť jednať s tebou, Michel.“ Kývol mu hlavou, vzal Rebeccu za ruku a vyviedol ju von zo sály. Len čo osameli pred palácom, otočil ju k sebe. „Chceš mi povedať viac?“

Zahryzla si do pery. „Karma ho neminie.“

„O to mi nejde.“

Obzrela sa, či ich nikto nepočuje. „Je to veľmi komplikované, Alec. Karma je neskutočne relatívna. V tomto ponímaní ti môžem povedať len to, že to, čo spáchal, ho doteraz prenasleduje. A on to vie. Vie, že osud si poňho príde.“

Nadvihol obočie. „Chcem to vôbec vedieť?“ Ešte stále spracováva fakt, že kedysi po roztavenej Zemi behali bytosti staré takmer ako čas samotný.

Pokrútila hlavou. „Ak by si s ním ešte niekedy mal problém, pusti ma naňho,“ veselo žmurkla.

„Uličnica malá,“ zasmial sa upír, objal ju a ona ich premiestnila späť do Verony.

Po návrate do paláca nezamierili hneď do rušného krídla, kde už agenti naplno pracovali na príprave boja a zháňania ostatných kráľov, ale ukryli sa v zimnej záhrade plnej zelene, kde ich nikto nevyrušoval. Rebecca sa nadýchla zemitej vône prírody a klesla na pohodlnú lavičku pod záplavou kvetín.

„Máš náročný život,“ povedala Alecovi unavene a zaklonila hlavu so zavretými očami.

Sucho sa zasmial, pohládzajúc mladý stromček vedľa lavičky. „Nechci vedieť, ako to tu vyzerá počas diplomatických jednaní.“

Na perách sa jej objavil nenápadný úsmev. „Môžeš mi vysvetliť, ako sa tvoji bratia dopracovali k svojim manželkám? Teda v prípade Nera s Kathrine chápem, sú z jedného druhu, a už poznám aj Minin príbeh, ale ako sa medzi vás dostala vlčica a anjel?“

„Veľmi vtipnými spôsobmi,“ zaspomínal si Alec, naďalej pohládzajúc rastliny v okolí. „Angelica bola radový strážny anjel a z ničoho nič ju preložili k Dariovi. Až neskôr vysvitlo, že mu bola súdená už keď sa narodila, ale po tvrdých okolnostiach jej života od tohto plánu anjeli upustili.“ Pohľad mu potemnel. „Angelica umrela počas svojej novomanželskej noci v rukách sadistu. Vykrvácala z...“ Preglgol a zbledol, keď si v rovnakom stave vybavil vlastnú sestru, ktorú zachránil len jej upírsky pôvod.

Rebecca pocítila silnú zúrivosť. „Dúfam, že bol náležite potrestaný,“ zavrčala.

„Podľa jej slov áno. Nelipne na minulosti, našťastie. Dario ju nejakým zázrakom vyliečil.“

Pichlo ju pri srdci. Chúďa malé. „A Lena?“ zmenila tému.

Alec potriasol hlavou, aby sa zbavil pochmúrnych myšlienok. „Ani ona to nemala ľahké. Povedala ti, ako sa ukrývala v Indii aj s Rashmi?“

Prikývla.

„Indický kráľ upírov v spojení s Juliusom po nej šli celé roky, aby sa dostali k malej. Lena nemala možnosť kŕmiť sa, ako to jej zvieracia polovička vyžaduje, a takmer umrela na podvýživu. Môj chytrý brat Drew sa v tom čase rozhodol, že ho to na dvore nebaví, a zdrhol. Mal však nehodu a stratil pamäť. Zoznámil s Lenou, dokonca sa vzali bez toho, aby vedeli, že sú kráľ a princezná. Keď sme ich našli, žili spolu ako rodina.“

Rodina. Ďalšie pichnutie pri srdci. Aj ona žila s Alecom... tiež o sebe nevedeli. Na rozdiel od Andreasa, ani túto skúšku nezvládli.

Alec sa k nej posadil a vzal jej ruku do svojej. Jeho modré oči ju pohltili. „A čo ty? Čo si urobila keď...“

Sklopila pohľad. Netušila kedy, ale nenávisť sa vytratila. Zostala len prázdnota, ľútosť a vina. S Alecom si nie sú súdení. „Zrútila som sa,“ priznala potichučky. „Winter ma našla ako kôpku nešťastia a vzala ma k sebe, kým som sa nespamätala. Nemohla som ísť za mamou. Tá bola v depresii aj bez mojej pomoci. Winter ma liečila niekoľko mesiacov, než som bola schopná vrátiť sa do života.“

„Liečila?“ Alecovo obočie vyletelo nahor.

„Ehm, balíkmi zmrzliny. Pribrala som päť kíl. Nepýtaj sa,“ vzdychla. „Odsťahovala som sa do Kanady a tam som žila, než ma mágia povolala k mame, aby som prevzala jej miesto.“ Smrkla.

Upír ju privinul k sebe a pevne objal. Zľahka ju pobozkal na spánok a keď sa neodtiahla, pokračoval s jemnými dotykmi pier nižšie, až sa dostal k jej roztraseným perám. Rebecca chutila rovnako sladko a nevinne ako vždy. Kedysi sa však bál jej smrteľnosti. Bola krehká a on príliš silný. Tentoraz sa však nemusí krotiť. Je rovnako silná ako on. Nezlomí sa. Nepominie.

„Ten vzťah by nikdy nevydržal, však?“ opýtala sa, aj keď odpoveď dávno poznala. Obaja klamali rovnako. Alec mal len tú smolu, že jeho povinnosti dostihli skôr. Aj ona by jedného dňa zmizla. Vlastne by to bolo horšie, pretože ak by sa aj vrátila, musela by sledovať ako sa zdesí pri oznámení, že zrazu je z nej vládkyňa jesene.

Možno je lepšie, že to skončilo. A že sa stretli až teraz, keď sa nemusia na nič hrať.

Alec sa odtiahol a spojil im čelá. „Nemal som ti zamlčať pravdu, keď si odhalila že som upír.“

Nie je to len on, kto pochybil. „Nemala som predstierať, že som človek.“

Uzamknutí v trpkom objatí rozjímali nad vlastnými chybami. Alecove pery skĺzli z jej pier na hebký krk, kde sa usídlili na pulzujúcej žile. Rebecca zastonala. V živote sú veci, ktorým sa nedá odolať. Pre ňu je to on. Dokáže si odoprieť zmrzlinu, svoje obľúbené koníčky, alebo, bohovia chráňte ju – čokoládu, ale nie jeho. Nikdy. Dovolila mu zatlačiť ju na lavičku tak, že ležala a jednu nohu jej uložil na opierku. V očiach mal nebezpečný výraz predátora.

Jej predátor.

Stiahol (dobre, strhol) z nej nohavičky a so zvyškom oblečenia sa nenamáhal. Vyhrnul jej sukňu na boky a prstami masíroval citlivé vnútorné stená. Nemusel sa veľmi namáhať, aby zvlhla. „Priznaj si, že ti to chýbalo,“ podpichol ju. Tvoje úbohé vibrátory na mňa nestačili.

„Tak ako tvoja ruka nenahradila toto,“ zvodne pohla bokmi. Netušila kedy prišla k tomu záveru, ale so stopercentnou istotou vedela, že za tie roky odlúčenia Alec nemal inú. A on tiež pochopil, že napriek jej slovám tiež nedovolila komukoľvek dotknúť sa jej. Nedokázala to.

Ponoril do nej prst a okamžite sa okolo neho stiahla. „Nič nenahradí toto sladké zovretie,“ zastonal, nohavice odrazu tesné.

Rebecca sa sebavedome usmiala. Potom hneď zastonala, keď sa upír sklonil a jazykom jej prešiel po citlivom výčnelku. Už zabudla, ako dobre pozná jej telo. Začal pomaly, prechádzal po horúcej pokožke a prinútil ju zabudnúť na všetko, čo je v ich vzťahu zvrátené.

Najzvrátenejšiu vec však očividne ešte nezažila, pretože keď bola kúsok od vytúženého vrcholu, ten maniak ju uhryzol priamo tam a to, čo malo byť pomalým, zmyselným vyvrcholením, sa zmenilo na prudkú, násilnú vlnu orgazmu, pri ktorom nedokázala dýchať a nahlas vykríkla. Bolesť okamžite utlmili endorfíny a tie len predĺžili silné sťahy jej vnútra. Alec do nej ponoril nielen svoje zuby, ale aj jazyk, a jedna vlna sa preliala do druhej a tretej. Nekontrolovateľná triaška ustala len keď sa konečne odtiahol a oblizol si pery, na ktorých mal kvapky krvi.

„Ty chorý-“ Jej triádu zastavil bozkom. Nedoprial jej čas na spamätanie. Pritiahol si ju na seba a posadil si ju na seba, priamo na stan v jeho nohaviciach.

Pološialená Rebecca stále nedokázala premýšľať. Vylovila jeho pevnú pýchu a bez dlhšieho premýšľania ju zaviedla do svojho tela.

Obaja sykli.

Rozpohybovala sa a on ju pevne objal. Ich pery sa spojili a okolím sa niesli ich vzdychy a stony. Rebeccina moc sa znásobovala a Alec jej nedovolil spomaliť, kým ich nepohltila najsilnejšia vlna spoločného vyvrcholenia.

„Nebezpečná ženská,“ zastonal Alec, keď ustali aj posledné záchvevy. Jeho divoká vládkyňa jesene sa mu unavene opierala o hruď a lapala dych.

Spokojne sa usmiala a pozrela mu do očí. „A to si ma ešte nevidel v skutočne zlej nálade.“ Pobozkala ho a jazykom mu prešla po tesákoch. „Ale keďže sa blíži veľký boj... veď vieš, budem potrebovať veľa, veľa... moci. Pomôžeš mi s tým?“