Temné lži 19

Plánovanie vojny je depresívna záležitosť. Ako sa do paláca hrnuli spojenci, veselie sa z neho vytratilo. Každý si uvedomoval, že idú pichnúť do osieho hniezda. Alebo ho zničia, alebo padne celý svet nesmrteľných. A zanedlho aj ten ľudský. Alec s bratmi celé dni a noci diskutovali, odhadovali a navrhovali možné formácie, oddiely a postupy. Nie je to ľudská vojna. Nepoužijú tanky a míny, ale mágiu a chladné zbrane. A to je na tom najdesivejšie. Pre nesmrteľných existuje len boj zblízka. Buď umrie útočník alebo obranca. A v Juliusovom brlohu ich nečaká nič pekné.

Napriek nabitému programu si Alec vždy našiel čas, aby ju nenápadne odtiahol mimo dohľadu všetečných hostí a služobníctva a ukradol si pár bozkov alebo orgazmus-dva. Rebecca nechcela uvažovať nad tým, že toto sú možno ich posledné chvíle spolu. Čo ak útok nevyjde? Čo ak Julius vyhrá? Čo ak jeden z nich umrie?

Skrúšená nad týmito myšlienkami si v jednu noc, keď Alec s bratmi už treťou hodinou rozoberali magické možnosti ich spojencov, spomenula na princeznú. Kde je? Vie, čo sa deje? Ako je možné, že je... nuž, že nie je zavretá kdesi v kobke, mučená a trápená?

Rozhodla sa zistiť to. Už viac nepotrebuje krv, pretože spojenie bolo naviazané. Len dúfala, že nebude vyrušovať ako naposledy. Ľahla si, privrela oči a sústredila svoju moc na svetielko života, ktoré reprezentuje Abigail. Jej myseľ sa napojila na princezninu životnú energiu a o chvíľu už bola (doslovne) v jej hlave. Tentoraz sa však situácia líšila. Abby očividne spí, pretože jej vedomie nezareagovalo ako by malo. Vpustilo Rebeccu a vytvorilo pre ňu akýsi abstraktný priestor plný beloby, kde sa ocitla v podobe svojho tela. Čoskoro tam však nestála sama. Oproti nej sa zjavila mladá žena so sivými očami a čiernymi vlasmi, nápadne podobná Alecovi a jeho bratom. Nevyzerala ako na fotke. Predlhé vlasy jej niekto skrátil na ramená, v lícach mala farbu a postoj pevný, rozhodný. Toto nie je vydesené dievčatko, ktoré sa bojí vlastného tieňa.

Princezná sa na ňu zamračila. „Kto si a čo chceš?!“ štekla s toľkou autoritou, že by posadila na zadok celý palác.

Rebecca mala odrazu potrebu brániť sa. „Len pokojne. Volám sa Rebecca. Tvoji bratia ma požiadali o pomoc, aby som ťa našla,“ vysvetlila rýchlo.

Abby naklonila hlavu a premerala si ju. „To ty si bola v mojej hlave. Cítila som cudziu prítomnosť.“

Naprázdno preglgla. „Za to sa, ehm, ospravedlňujem. Nemyslela som si... teda oni mi povedali... boli sme v tom, že si mučená...“

Abby sa pri jej habkaní pousmiala. „Chápem. Ale ako si dokázala toto?“ ukázala okolo seba.

„Ja... som vládkyňa jesene. Mám určitú moc nad hmotou a DNA. Dlhý príbeh.“

Abigail len zaiskrili oči, ale jej desivý výraz sa pomaly vytrácal. „Moji bratia musia byť vážne zúfalí,“ vzdychla nakoniec. „Chcela som im ušetriť starosti.“ Zahľadela sa do neznáma. „Povedala si im o...“ Zružovela.

„Nuž... stalo sa viac vecí. Musela som. Abby, tvoji bratia plánujú vytiahnuť do vojny proti Juliusovi.“

Princeznej klesla sánka. „Robíš si srandu?!“

Pokrútila hlavou a pravdivo jej povedala o udalostiach posledných dní, mínus jej pokrivená aférka s Alecom. Abigail napäto počúvala a v tvári sa jej objavili obavy.

Rebecca sa odmlčala a prezrela si ju. „Čo sa stalo s tebou? Ak ťa nikto neväzní... prečo si sa nevrátila?“

Upírka si zahryzla do pery. „To je... komplikované.“ Frustrovane sa posadila uprostred ničoho. „Stalo sa toľko vecí...“ Prehrabla si vlasy a z nejakého dôvodu sa usmiala, keď pohladila končeky. „Musím niečo dokončiť. Istú misiu. Napraviť obrovské zlo.“

Rebecca klesla na zadok oproti nej. „Povieš mi, o čo ide?“

„Nemôžem. Ešte nie.“ Vzhliadla k Rebecce. „Budeš ma informovať? O tom, čo sa deje?“ poprosila ju. „Ja viem, že to nie je tvoja povinnosť a,“ zarazila sa. „Prečo si vôbec zostala na dvore, keď sa plánuje vojna? Vy vládkyne ste predsa odmietli spojenectvo.“

Tentoraz zružovela Rebecca.

„Ach,“ domyslela si okamžite Abby. „Takže môj drahý braček konečne dostal príučku, že nie je najmocnejší na svete?“

„Je to... komplikované,“ použila Rebecca Abbyne slová.

Princezná sa zvonivo rozosmiala. „S mojimi bratmi to nikdy nie je jednoduché.“

Kiež by len tušila...

„Nájdi ma takto o dva dni,“ povedala nakoniec princezná, keď sa okraje jej vedomia začali rúcať v náznaku prebúdzania. „A nepovedz bratom o tomto rozhovore, prosím.“ Jej podoba pomaly bledla.

Rebecca len nemo prikývla a mágia ju čoskoro vrátila späť do vlastnej mysle.

Palác sa začal viac a viac meniť. Do Talianska vo veľkom prúdili spojenci. Králi všetkých krajín sa ubytovali v paláci a ich bojaschopní poddaní vybookovali hotely alebo sa natlačili do stanov na obrovskom pozemku okolo dvora. Nekonečné svorky vlkolakov a tigrov zaplavili lesy a nad hlavami im pravidelne prelietavali bosorky, valkýry a harpye. Prakticky celá Valhalla sa vyprázdnila. Do toho všetkého sa pridali dva panteóny bohov – Egyptskí a Škandinávski. Džinovia sa ponúkli ako pohotovostný transport, aby nemuseli všetci letieť cez pol sveta.

Angelica nakoniec po týždni náročných jednaní presvedčila anjelov k spolupráci, samozrejme, s háčikom. Okrídlené bytosti majú zakázané zasahovať do pozemského diania na tejto úrovni, avšak Julius im spôsobil škodu tým, že im ukradol cenné schopnosti, ktoré skladujú u seba v nebi a dávajú darom do vienka vyvoleným. Nepôjdu do boja proti nemu, pôjdu do boja aby si vzali čo je ich a ak sa im niekto náhodou postaví do cesty... neručia za metódy.

Rebecca stála na streche paláca a hľadela na tábor rozprestierajúci sa všade naokolo. Toľko životov... toľko možných obetí... Stiahlo jej z toho žalúdok. Zhromažďovanie spojencov však ešte neskončilo. Veľkráli sa rozhodli povolať ešte niekoho... Kľúčových hráčov.

Carys, anjela z budúcnosti.

Ninju, maskovaného bojovníka, ktorý im už v boji proti Juliusovi pomohol.

A Lucifera. Padlého anjela.

Striaslo ju. Keby len vedeli, na akom tenkom ľade sa pohybujú. Lucifer si vypočul ich návrh, ale nedal im odpoveď. Pretože to nie sú oni, s kým je ochotný jednať.

Len čo osamela, zatiaľ čo upíri robili inventúru zbraní, obloha sa zatiahla a ona za sebou pocítila mocnú prítomnosť.

Lucifer dorazil.

Krv jej stuhla v žilách a kŕčovito sa k nemu otočila, ošľahávaná vetrom. Okamžite do nej narazila nekonečná moc, ktorá ju zrazila na kolená. Zhlboka dýchala, aby neomdlela. Nedokázala ani len zdvihnúť pohľad. Upíri si myslia, že ho poznajú. Že tá veselá maska flegmatického kňaza je skutočná. Len ona však vidí skutočnosť za touto formou, ktorá nie je nič viac než len ilúzia.

Padlý anjel sa k nej priblížil a sledoval jej nekontrolovateľnú triašku a lapanie po dychu.

„Dala si sa na nebezpečnú vec, Rebecca, vládkyňa jesene,“ povedal hlas, ktorý by aj tých najodvážnejších prinútil k úteku. Matka ju varovala. Povedala jej pravdu, povedala jej o skutočnej histórii a neprávosti, ktorá dala osud dnešnému ľudstvu.

Nedokázala odpovedať. Jej telo nezvládalo poslúchať.

Lucifer ju takto držal ešte pár sekúnd, než vedome stiahol svoj vplyv nad ňou. „Vstaň, dieťa,“ prikázal jej nakoniec.

Ubolene ho poslúchla a pozrela mu do očí. Stvoriteľ a jeho dielo sa stretli.

„Povedala si im o nás.“ Nebola to otázka, len konštatovanie.

„Povedala som im o silách, ktoré im predchádzali,“ opravila ho. „Tie ďalšie tajomstvá nie sú moje, aby som sa o ne delila.“

Prikývol. „Si si istá, že to chceš? Vy vládkyne ste neboli stvorené pre toto.“

„Ja viem. Ale niekedy musíme opustiť vlastné predurčenie pre niečo, čo je správne,“ vysvetlila mu svoj náhľad. „Za to ma nemôžeš súdiť a ani trestať.“

Zamyslene si ju premeral. „Svet ľudí aj tak padne. Len odďaľuješ nevyhnutné.“

Mykla plecami. „Nerobím to pre nich.“ Aj keď nie je to čo on, istá averzia voči Homo Sapiens sa na ňu preniesla.

Lucifer sa opatrne dotkol jej líca, čo takmer spôsobilo malú supernovu. „Nikdy sme z vás nechceli urobiť monštrá. Neodopieraj si to, čo je prirodzené,“ zašepkal takmer... s citom. „Proroctvo sa naplňuje.“

Naprázdno preglgla.

„Len ty si ho pochopila, však? Oni si stále myslia, že je o kráľovnách. O podmienkach mieru. A pritom sa celý čas mýlili.“

Privrela oči. Mala isté podozrenie, ale bála sa ho nahlas vysloviť. „Princezná Abigiail...“ začala.

„Princezná Abigail má vlastnú misiu,“ prerušil ju.

„Bez nej tento dvor nikdy nebude úplný,“ hádala sa.

„Súhlasím.“ Odtiahol sa a s podivnou emóciou pozrel na tábor pod nimi. „Do boja s vami pôjdem,“ povedal na jej prekvapenie. „Ninja sa Carys sa zapoja bez presviedčania. Musím ťa však o niečo požiadať.“

„O čo?“

Zovrel pery. „Keď ich stretneš, nechaj si pre seba veci, na ktoré ťa tvoje podvedomie upozorní. A čo sa týka anjelov...“ nadýchol sa. „Pomlč pred nimi o faktoch, ktoré sú tebe jasné. Na niektoré veci musia prísť sami.“

Zamračila sa. „Stvoril si ich,“ argumentovala.

„Stvoril som aj teba a tiež ťa nedirigujem. Nie som boh, Rebecca.“

Nie, ale moc má sakra veľkú! Neochotne súhlasila a keď sa pobral na odchod, z úst jej vyletela otázka, za ktorú by sa najradšej prefackala: „Prečo si ich nechal existovať?! Ľudí. Prečo si sa aj s ostatnými stiahol, keď ich tak nenávidíš?“

Keď sa k nej otočil, jeho oči v sebe nemali kúska citu, len nekonečnú krutosť a nadradenosť. „Pretože ma neskutočne baví sledovať, ako sa ničia navzájom.“ A odmiestnil sa.

Len čo sa dala do poriadku, vrátila sa do paláca a Alec ju odtiahol do jedálne, kde sa servírovala večera. Bolo zvláštne sedieť medzi týmito bytosťami a cítiť sa ako doma. Neustále sa podpichovali a dvojice na seba tajne vrhali zamilované pohľady. Ona sa neodvážila zdvihnúť pohľad k Alecovi.

Mala by mu povedať o proroctve? Celé roky si ho vykladali nesprávne a teraz idú do vojny. Čo ak ju neprežijú? Nikde nie je napísané, že ide o týchto konkrétnych kráľov. Hovorí sa len o trónoch.

„Rebecca?“ vyrušila ju z pochmúrnych myšlienok Lena.

„Hm?“ Narovnala sa.

„Čo tvoje sestry? Podarilo sa ti ich presvedčiť? Pomôžu nám?“ opýtala sa neisto.

Či ich presvedčila? Akoby to potrebovala... Jar, Leto aj Zima sú nadšené z možnosti, že môžu dať voľný priechod svojím silám a zdecimovať niečo. Tie budú v prvých líniách a ešte ich to bude baviť.

„Dorazia zajtra. Nevedia sa dočkať. Nabíjajú sa energiou.“

Upíri sa divoko usmiali. Mať na svojej strane vládkyne ročných období je obrovský bonus. Do dnešných čias sa ani jediný raz nezapojili do akéhokoľvek diania. Po miléniách si konečne zvolili stranu.

Po dlhšej chvíli ticha Angelica nadhodila: „Aj vy premýšľate nad Abby? Čo sa muselo stať za toľké mesiace?“

Stôl okamžite stíchol a Rebecca si zahryzla do pery.

„Je očividné, že ju musel niekto zachrániť,“ teoretizoval Nero.

„Niekto zachrániť?“ zopakovala Rebecca a odložila príbor. „Prečo ju tu všetci máte za nejakú úbohú podradnú bytosť neschopnú postarať sa o seba?“ vytkla im.

Alec jej stisol dlaň. „Nepoznala si ju. Abby ten incident zlomil. Odvtedy nie je ani len schopná nosiť nohavice, aby nič necítila... na tých miestach.“

Rebecca nadvihla obočie. „Keby ju naozaj zlomil, dávno si vezme život. Abigail sa potrebovala dostať zo zlatej klietky a viete čo si myslím? Že zachránila sama seba. Nepotrebuje k tomu pomoc. Je upírka, šľachta a ovláda mágiu. Uvedomujete si vôbec koľko sily to chcelo, nájsť v sebe súcit s inkvizítorom, nosiť mu deky a jedlo? Úprimne, koľkí z vás by toho boli schopní? Správali ste sa k nej ako ku krehkej bábike a len ste ju utvrdili v jej podradnosti. Napadlo aspoň jednému z vás zobrať ju na cvičisko a dať jej lekciu Ako vykastrovať útočníka veľmi bolestivým spôsobom?“ Jej matka jej ju dala v šestnástich. Trikrát.

Bratia odstrčili taniere s jedlom. „Nechápeš to. Abby bola... ako tieň.“

„Nechápem to?“ Prehrabla si vlasy. „Som žena rovnako ako ona a už len predstava znásilnenia ma k smrti desí. Ale vieš čo pomáha? Pocit sily. Pocit, že viem čo robiť, že sa nemusím spoliehať na pomoc iných. Vážne chlapi, ste starí ako táto civilizácia a ešte ste nepochopili čo ľudia urobili nám ženám?“

Odpoveďou jej bolo ticho, ešte aj Angelica, ktorá si prešla niečím podobným, nemala slov.

Rebecca zagúľala očami. Ona im má dávať lekcie z histórie a sociológie?

„Vzali nám ženám silu tým, že nás vyhlásili za slabé, odopreli nám prístup k vzdelaniu a nikto nás netrénoval. Nesmeli sme nič vlastniť a celé miléniá sme boli závislé od mužov. A prečo? Lebo niekto povedal. Keby bol znásilnený niektorý z vás, urobili by ste to isté? Zavreli by ste ho v paláci, chránili aj pred silnejším závanom vetra a urobili z neho slabocha, ktorý potrebuje ochranu?“

Upíri zovreli pery. Ženy sa len pobavene usmiali a prikývli, že má pravdu.

Rebecca si povzdychla. „Ospravedlňujem sa za svoju priamočiarosť, ale ja som nevyrastala v tejto spoločnosti. Vždy som vedela, že mám v sebe dosť sily na všetko. Keby ma matka zavrela a chránila pred týmto svetom, už dávno sú tu záplavy.“

Kathrine pohladila strnulého manžela po ramene. „Možno sme s Abby urobili chybu. Ale nebolo to so zlým úmyslom. Nech je kdekoľvek, snáď našla samu seba. Na ničom inom nezáleží.“