Temné lži 20

Keď večer ležali spoločne v posteli, Alec lenivo prechádzal prstami po línii Rebeccinej chrbtice, zatiaľ čo ona na ňom spokojne ležala, stále sa občas chvejúc pozostatkami silného orgazmu. Priam cítil, ako v nej víri sila a to ho tešilo. Chce, aby bola silná. Nepotrebuje po svojom boku slabé dievčatko, na ktorom by si dokazoval vlastnú dôležitosť. Úplne postačí, že si na nej dokáže svoje schopnosti absolútne dokonalého milenca.

„Nikdy som sa ti nechcela pomstiť,“ povedala potichučky.

„Hm?“ prebral sa zo zamyslenia.

Nadvihla sa a pozrela mu do očí. „Neprišla som sem s iným než čestným úmyslom. Nikdy by som do našej hádky nezatiahla iných. Pod oko som ti plánovala dať v súkromí.“

Napoly sa zasmial, napoly si odfrkol. „Miláčik, o tom ma nemusíš uisťovať.“ Pobozkal ju na nos. „Ja to viem.“

„Skutočne?“ neznela celkom presvedčene.

Alec ju nežne objal a presunul ich tak, aby obaja ležali na boku a hľadeli si do očí. „O tvojej chrbtovej kosti som si urobil svoje závery veľmi rýchlo. Vieš koľko slečien z fakulty si u mňa chcelo zaslúžiť známku pod stolom? Ty si mi len nabehla do kancelárie a požadovala viac zdrojov.“ Pohladil ju po líci. „To, čo sa tu odohralo, je len sled udalostí, z ktorých podozrievam nanajvýš karmu.“

Zahrialo ju pri srdci a akési napätie v nej poľavilo. Odkedy sa uvideli, mala pocit, že ju celý čas vníma ako pomstiteľku. Tesnejšie sa k nemu privinula a pobozkala ho na krk. „Chcem, aby si sa odo mňa napil,“ šepla takmer nečujne.

Ustrnul. „Prosím?“ Niežeby to predtým neskúšali, ale to ešte nemala moc, ktorú má dnes.

Preglgla. „Moja krv je silná. Mohla by ti dodať viac energie než ľudská. Možno aj odolnosť. Kvôli boju.“ Preplietla im prsty. „Nechcem ťa stratiť.“

Tentoraz sa teplo rozlialo aj v upírovej hrudi. Zovrel jej dlaň a spojil im čelá. „Nie si pre mňa nejaká krvná banka, Rebecca.“

Nadvihla kútik pier. „Ty si pre mňa nabíjačka. Nevidím nič zlé na tom, že sa o svoju ťažko získanú energiu podelím.“ Zvodne mykla obočím.

„Ťažko získanú, hm?“ chytil sa návnady a jeho ruky sa hneď pustili na dráždivý prieskum do citlivých oblastí.

„Veľmi, veľmi ťažko získanú,“ prikývla s predstieraným povzdychom. „Toľko námahy, ktorú musím vynaložiť...“

Alec ju umlčal bozkom a prehupol sa na ňu. „Keby si len vedela, koľko zaujímavých spôsobov využitia tvojich úst som počas tých rokov na univerzite vymyslel,“ zamrmlal.

Objala ho stehnami. „Povedz mi o nich,“ vyzvala ho a odhalila krehký krk. „A pekne do detailov, profesor. Aby nedošlo k nedorozumeniam.“

Zuby ho priam boleli túžbou ponoriť sa do nej. To dievča z tejto postele odíde s cucflekom. Obrovským, jasným cucflekom.

Pri tej predstave stvrdol. Ó áno. Označí si svoju neposlušnú študentku, a potom jej dá veľmi konkrétnu orálnu skúšku...

Rebecca stála po Alecovom boku vo veži a v očiach mala hrôzu. Na sebe mala priliehavé čierne oblečenie doplnené o chrániče. Na chrbte sa jej leskol krátky meč a na stehnách dýky. Vlasy si stiahla do pevného copu.

Je to tu.

Vojna.

So stiahnutým hrdlom pozrela na Aleca, ktorý bol tiež pripravený do boja a keby nebola na pokraji nervového zrútenia, považovala by ho za neskutočne sexy v tých chráničoch a so zbraňami kam len oko dovidelo.

Napriek mieru, ktorý medzi nimi zavládol, mu nepovedala o Abby, hoci s ňou mala rozhovor sotva pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Princezná si to neželala.

Alec sa k nej otočil a nežne ju pobozkal. Zovrel jej tvár v dlaniach  a pritisol si ju k sebe. „Nikto ti nekáže bojovať. Postačí len otvoriť portál,“ šepkal.

Okamžite ho objala a zaryla doňho svoje prsty. „Bezo mňa nikam nejdeš.“ Teplo jeho tela jej dodávalo silu. Musí si svojho upíra ochrániť. Čo ak je zdrojom jej sily len on a nie sex samotný? Niežeby jej dovolil zisťovať to, ale niečo také neriskne. Je to jej špeciálna nabíjačka a nikto jej ju nevezme!

„Prosím, vyhýbaj sa nebezpečenstvu,“ zamrmlal prosebne.

Prikývla. Chcela mu povedať toľko vecí... ale nenašla slov. Preto len siahla do výstrihu a vylovila odtiaľ medailón, z ktorého vybrala prsteň.

Alec prekvapením pootvoril pery. „Ty si si ho nechala?“

Smrkla. „Nedokázala som ho predať. Bola to jediná vec, ktorá mi zostala a-“

Upír ju prerušil spaľujúcim bozkom. Zastonala a dovolila mu ukradnúť jej prsteň z dlane. Nasadil jej ho a preplietol im prsty. „Keď bude po všetkom, Rebecca,“ vážne jej pozrel do očí. „Zostávaš so mnou. Ak ujdeš, nájdem si ťa. Ak odmietneš, pripútam ťa o posteľ.“ Zatlačil ju k stene. „Si moja. Len moja.“

Prikývla.

Jeho. Navždy.

„Musíme vyhrať,“ zaprisahávala ho roztrasene.

„Vyhráme,“ povedal rozhodne. „A keď bude po všetkom, chcem aby si si obliekla tie svoje nechutne slušné školácke šatičky, ktoré si nosila na univerzite, a čakala ma v nich na mojom stole v pracovni.“ Perami sa priblížil k jej uchu. „Bez spodného prádla.“

Zachvela sa. Len magor ako on môže v takejto chvíli myslieť na sex.

Alec jej dal posledný horúci bozk a jediným kopancom rozrazil dvere vedúce na strechu, kde už čakal zvyšok rodiny, takisto v bojovom. Slnko pred hodinou zapadlo a palác osvetľovali stovky svetiel.

Len čo prišli k rímse, Rebecce prišlo nevoľno.

Nikdy v živote nevidela takú armádu. Nikdy v živote si nemyslela, že ju vôbec uvidí. A nikdy v živote by nepredpokladala, že bude jej súčasťou.

Na trávnatej ploche pod nimi stáli nastúpené celé oddiely bojovníkov. V ich čele stáli jej sestry s úsmevmi na tvárach. Za nimi sa vynímal Lucifer, zahalený Ninja a odhodlaná Carys.

Za nimi... za nimi sa tiahlo dvesto oddielov upírov, rozdelené podľa krajín. Niektoré boli menšie, iné väčšie. Každému oddielu velil jeho kráľ. Ani jeden neodmietol účasť. Rebecca si len teraz uvedomovala skutočnú moc veľkráľov. Ich poddaní dostali na výber a napriek tomu sa dostavil každý.

Oddiely po stranách rámovali spojenci – stovky valkýr a harpyí, desiatky džinov a sto oddielov vlkolakov a tigrov. Nad hlavami im na metlách levitovalo päť bosoriek.

Na okraji lesa sa objavilo niekoľko desiatok démonov pod vedením Treya, po Juliusovi druhého najmocnejšieho svojho druhu.

Obloha sa zablysla a vyplnili ju stovky anjelov v bojových bielych róbach pod vedením Angelicy a najvyššieho anjela Drakea. V presne určenej formácii mávali krídlami.

Rebecca pohľadom vyhľadala Lucifera. Pocítil jej nervozitu a vyslal k nej úsmev, ktorý akoby prezrádzal hrdosť.

Ľudí možno nezachránil, ale nesmrteľní sa práve prvý raz za svoju existenciu zjednotili, zahodili staré predsudky a škriepky a prijali vedenie upírov nie pre to, že nedostali na výber, ale pre to, lebo vedia, že dvor je schopný ich podržať a nič nepožadovať na oplátku.

„Bytosti temnoty!“ zvolal Alec autoritatívne ako rodený generál. Jeho hlas sa odrážal do okolia. „Nadišiel náš čas! Našu existenciu, náš mier a všetko, čo sme si mierom vybudovali, ohrozuje Julius z Pergamonu. Každým rokom silnie a je načase zastaviť jeho ťaženie! Mnohým z vás niečo vzal – príbuzných, moc, mágiu alebo cenné artefakty! Naše pokusy o vyjednávanie odmietol! Ohrozil ženy, deti a spáchal kruté zločiny!“

Zaznel súhlasný rev.

Alec nadvihol dlane, akoby chcel objať celé vojsko. „Každý z vás prišiel dobrovoľne. Každý z vás má právo z boja odísť! Jedna strana ale musí byť porazená!“

Ďalší nadšený rev.

„Na rozdiel od neho ale nie sme zvery! Ak sa niekto vzdá, ušetrite ho! Neútočte na deti a bezbranných! Chráňte našich zranených! Ak Julius kapituluje, boj ukončíme! Ak nie, jeho pevnosť musí byť zničená! Nesmie mu zostať žiadna moc a žiadna armáda! Nie pre to, že nesúhlasíme s jeho metódami alebo názormi, ale preto, že chceme žiť! Chceme dať tomuto svetu možno poslednú nádej! Aj keď nás ľudia démonizovali, máme právo na život!“ Zdvihol do vzduchu päsť.

Tisícky bojovníkov nasledovali jeho gesto, vrátane veľkráľov a veľkráľovien.

Alec sa usmial a ustúpil, aby jeho miesto zaujala Mina. Tá žena rozhodne jedného dňa bude vládnuť svetu, pomyslela si Rebecca obdivne.

„Bytosti temnoty! Za posledné roky sme sa naučili mieru! Naše rasy začali spolupracovať a zosilneli! Každá vojna je zlá! Urobme z tejto tú poslednú! Zastavme zlo, ale zastavme aj nenávisť! Naučme naše deti rešpektu a jednaniu namiesto ostrenia zbraní! Aby už nikto viac nepocítil bolesť zo straty našich najbližších, aby už nikto necítil zášť za bolesť spôsobenú vo vojnách, ktoré len berú, ale nikdy nič nenavrátia!“

Až tentoraz prišla hlasná reakcia. Vojská ako jeden kričali „Áno!“ vo viacerých jazykoch.

Dario k nej pristúpil a zdvihol do vzduchu svoj meč. Odpoveďou mu boli tisícky ďalších mečov a pomaly sa zdvíhajúce vlajky každého jedného kráľovstva a každej jednej rasy, ktoré zaviali vo vzduchu.

Alec dal Rebecce znamenie a ona privrela oči, aby sa mohla sústrediť. S rukami natiahnutými pred sebou otvorila portál do Juliusovej reality.