Temné lži 21

Ľudia postavili majestátne obydlia. Za celú ich históriu sa mnohé stali pamiatkami a sídlami kráľov, cisárov a vládcov. Hrady v Poľsku, Veľkej Británii, Maďarsku, Rakúsku aj na Slovensku sa stali klenotmi histórie a Rebecca všetky navštívila. Matka ju dokonca ako malú zobrala do citadely v Aleppe, ktorá sa pre ňu stala divom sveta vo svojej rozlohe a odolnosti voči času.

Nič z toho sa však nevyrovnalo Juliusovmu brlohu. Ani všetky najväčšie hrady a pevnosti sveta dohromady by sa nevyrovnali tejto ozrutnosti.

Kráľovská rodina s Rebeccou prešli portálom hneď v druhej vlne, na čele oddielov upírov. Pred nimi boli len Lucifer, Ninja, Carys, vládkyne ročných období a bosorky nesúce ochranné magické štíty.

Všetkým okrem Carys a Ninju (ktorý mal okolo tváre masku) klesli sánky. Ohromná pevnosť musela mať rozlohu celého mestského štátu a hradby sa tiahli do výšky minimálne stovky poschodí. Ich hrúbka vyzerala na pol kilometra. Realita okolo nich sa nelíšila od toho, čo existuje na Zemi – ocitli sa na prázdnom priestore posiatom trávou a občasným stromom, pred nimi pevnosť, za nimi portál a ničota. Subreality nemajú ucelený tvar, je to len výklenok v existencii. Rebecca tú Juliusovu odhadla na menej než päťdesiat tisíc kilometrov štvorcových. Zdá sa však, že okrem pevnosti ju nevyužíva.

Stráže na hradbách osvetlených fakľami ich spozorovali takmer okamžite a kamsi sa rozpŕchli. Alec zovrel Rebeccinu dlaň a aj keď to nedal najavo, cítila jeho nervozitu.

Anjeli prešli portálom ako poslední a ona ho zmenšila, aby ho mohli lepšie brániť. Bolo totiž rozhodnuté, že zranení budú prevezení späť na Zem, aby dostali potrebnú lekársku pomoc, ktorú poskytne ďalšia menšia armáda lekárov zo všetkých rás, čakajúca v paláci.

„Rebecca?“ zašepkal Alec.

„Hm?“ Nedokázala odtrhnúť pohľad od stavby, ktorá by poskytla útočisko utečencom z celého Blízkeho východu a ešte by zostalo dosť miesta na vybudovanie luxusného hotela.

„Keď budem mať nabudúce podobný debilný nápad, daj mi jednu po hlave.“

„Pane! Armáda! Pred pevnosťou sú tisícky nesmrteľných!“ vykríkol zadychčaný démon, ktorý rozrazil dvere do súkromného salóna, kde si Julius práve pochutnával na večeri.

Čiernovlasý démon k nemu zdvihol svoje hnedé oči. Prvé sekundy nereagoval, keďže nenachádzal žiadne logické vysvetlenie, prečo by taká smiešna situácia mala nastať. Odložil príbor a prehltol chutné sústo marinovaného tofu – áno, veľký zlý démon nie je úplným mäsožravcom. „Prosím?“ povedal pokojne.

„Práve sa otvoril portál,“ vysvetľoval rýchlo vodca jeho stráží. „Prešla ním organizovaná armáda nesmrteľných vrátane anjelov.“

Julius prudko vstal a rozbehol sa k najbližšiemu priechodu na hradby. Vystúpil na pozorovateľňu a mal čo robiť, aby si udržal neutrálny výraz. V tme pod ním sa skutočne hemžila desivo organizovaná armáda. Jeho pohľad však upútali postavy v jej čele.

Carys.

Skrivil pery.

„Prišla si sa pokúsiť o nemožné, maličká?“ posmieval sa jej popod nos. „Zdvihnite magické štíty na predných stenách a posilnite brány,“ vydal príkaz a neprestával pozorovať svoju niekdajšiu milenku. Desať rokov mu zahrievala posteľ. A bola v tom sakra dobrá!

„Zaútočíme, pane?“ vyzvedal podriadený démon neisto.

„Iba by sme mrhali silami. V pevnosti sme silnejší a aj to len za predpokladu, že vôbec preniknú dovnútra.“

„Myslíte, že budú vyjednávať?“

Odfrkol si. „Isteže budú. Musia si očistiť svedomie, než sa pustia do masakru.“ Čím ho len viac vytočia. Tie ich smiešne zásady a dohody. Chránia len to, čo im je príjemné. Čo môžu zaškatuľkovať. Klasifikovať.

On do žiadnej z tých kategórií nepatrí. Dali mu to pocítiť.

„Zabite ich. Zajať môžete len Carys. S tou si to vybavím sám.“ Zvrtol sa, aby zamieril do zbrojnice. „Vyjednávať odmietam.“

Carys neprestávala hľadieť na postavu v čiernom oblečení na hradbách. Toho bastarda by spoznala aj medzi miliónom. Predstavovala si, ako ho mučí. „Chcem ho zabiť osobne,“ povedala Ninjovi a Luciferovi. „Na jeho srdce a penis už mám pripravené nádoby s formaldehydom.“

Ninja si s Luciferom vymenili trpiteľské pohľady. Nech už Julius umrie akokoľvek, nebude to pekná smrť.

Ako posla využili jedného z Jordaniných tigrov pre prípad, že by sa ho Julius rozhodol zabiť. Ako mačka má deväť životov a zregeneruje sa do niekoľkých dní. Zdá sa však, že démon nemal ani tú potrebu, pretože pruhovaná šelma sa vrátila bez ujmy a nemusela sa ani premeniť do ľudskej podoby. Len pokrútila hlavou a vrátila sa k svojim.

Carys sa otočila k nastúpenému vojsku. Upíri jej dali vrchné velenie nad stratégiou, keďže toto miesto pozná najlepšie. „Spustite útok na hradby!“ zvolala.

Rozhodne to nebol rýchly boj. Nestretli sa dve armády. Pokoriť pevnosť je beh na dlhšiu trať. Valkýry, džinovia a bohovia pod vedením bosoriek vo vzduchu usmerňovali mágiu proti mocným štítom okolo stavby, zatiaľ čo oddiely sa rozmiestňovali na strategicky vhodné miesta, pripravené k útoku. Všetci sa zhodli na tom, že neodhalia hneď na začiatku, že majú vládkyne ročných období. Stanú sa ich triumfom, alebo poslednou záchranou keď prehrajú – odvedú do bezpečia toľkých, koľkých môžu.

Keď však ani po dvanástich hodinách nedošlo k zmene, Rebecca frustrovane vošla do vztýčeného stanu, jedného z mnohých na okraji bojiska. Na rozdiel od upírov, niektoré rasy stále vyžadujú spánok.

„Takto sa nikam nedostaneme, len sa vyčerpáme!“ zavrčala na usadených kráľov, ktorí boli ako na ihlách, bezmocní z nečinnosti.

„Aj jeho moc sa musí niekedy vyčerpať,“ argumentoval Nero, hoci mal v tvári vpísanú ľútosť, že sem nedotiahol tank alebo dva.

„Môžem ti pripomenúť základnú matematiku? My máme päť bosoriek a bytosti nižšej mágie. On má nakradnuté schopnosti anjelov a démonov so zdvojenými schopnosťami!“

„Anjeli pomôžu. Nastúpia len čo sa bosorky vyčerpajú.“

Vážne, keď niekto vytváral chlapov, dal im penis a vzal empatiu a zdravý rozum? „Klin sa klinom nevybíja. Nie v tomto prípade,“ argumentovala.

„Nemôžeme si dovoliť poslať jednotlivcov, Rebecca,“ vysvetlil jej Alec. „Naša sila je momentálne v počtoch a v jednote.“

A preto všetky vojny vyzerali tak, ako vyzerali. So zagúľaním očí stan opustila a vrátila sa k predným líniám, ktoré dohliadali na čoraz viac slabnúce bosorky.

Privrela oči a napojila sa na Helia. Šlo to rovnako hladko ako s Abby, pretože už vedela čo hľadá. Len čo sa ich mysle spojili, zalapala po dychu a klesla na kolená. Tá bolesť sa nedala vydržať...

„Prosím vydrž,“ prosil akýsi uplakaný hlások. „Oni prišli. Zachránia ťa. Útočia na pevnosť.“

Helio dokázal len zastonať. Obe nohy mal zlomené a prsty na jednej ruke úplne odseknuté. Bol taký vyhladovaný, že regenerácia upírov sa zastavila a jeho stav sa zhoršoval.

Jeho oči však napriek utrpeniu našli priehľadnú ženu v červených šatách s dlhými svetlými vlasmi. A nie, nebola to halucinácia. Tá podivná bytosť kľačala na zemi vedľa umierajúceho Helia, oči plné sĺz, a dookola ho prosila, aby sa nevzdával.

Rebecca rozšírila svoje vedomie a narazila na to jej. Okamžite pochopila, o koho ide. Uškrnula sa.

„Rebecca! Rebecca!“ Mina ňou zatriasla a vytiahla ju z tranzu. „Je ti niečo?“

Vládkyňa vstala a oprášila sa. „Nemáme čas na tieto hry,“ povedala autoritatívne. „Poď!“ Vzala ju za ruku a odviedla ju do prázdneho stanu. Tam dovolila vesmíru prevziať kontrolu, aby zamerala bytosť vnútri paláca, ktorá sem nepatrí.

Päť sekúnd na to pred nimi stála prekvapená, priesvitná žienka. „Čo sa to... Rebecca? Mina?“ oslovila obe ženy.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa Rebecca.

„Opal. Ja som...“

„Viem presne, čo si. Nemáme čas na zdĺhavé vysvetľovanie.“

Opal sa pousmiala. „Vedela som, že ma vycítiš. Netušila som, že ma zvládneš aj privolať. Napojila si sa na Helia, však?“ V tvári sa jej objavila obava. „Nezostáva mu veľa času. Potrebuje pomoc a krv.“

Mina len nechápavo skákala pohľadom z jednej na druhú. Nemala však odvahu vložiť sa do rýchleho rozhovoru, ktorý sa pred ňou odohrával.

„Takže sa poznáme?“ Rebecca prekvapene zdvihla obočie.

Opal prikývla. „Mágia ma púta k Heliovi a Ninjovi. Nemám vlastnú vôľu pohybu.“

„Ako dlho si už tu?“

„Odvtedy čo Drew stratil pamäť.“

Rebecca prikývla. To by sedelo. „Musíš nám pomôcť. Takto Juliusa nikdy neporazíme a prichádzame o sily.“

Žena si zahryzla do pery a zatvárila sa trpiteľsky. „Ja... Helio tu nemal byť. Je to premenná ktorá v rovnici nikdy nebola.“

„Opal,“ Rebecca zvýšila hlas. „Neviem prečo si tu a čo sleduješ, ale ak si na našej strane, musíš nám povedať, ako získať prevahu!“

Priesvitná bytosť si povzdychla. „Pevnosťou preteká rieka, zásobuje ju pitnou vodou. Oblasť koryta je silno strážená. Na juhu je však spád príliš silný, takmer smrteľný a rieka sa na niekoľko kilometrov stráca pod zemou, než sa vynára v neďalekej jaskyni a vlieva do malého jazera.“

Vládkyňa jesene sa usmiala. To je ich cesta dnu!

„Nepovieš ostatným...“ Opal sa mierne zaošívala.

„Že sem nepatríš?“ vzdychla Rebecca a trela si spánky. „Nechaj ma hádať – mala si sebecké dôvody, použila si mágiu ktorá ti nepatrí a teraz si niekde uprostred medzi existenciou a zatratením, bez vlastnej vôle.“

Opal sa zamyslela a nakoniec prikývla.

„Nie som odborníčka, ale tvoj čas tu je obmedzený. Vrátiš sa, kam patríš, len čo mágia vyprchá.“

Priesvitná žena prikývla. „Ja viem.“

„Vráť sa k Heliovi a udrž ho pri zmysloch. Ideme si poňho,“ povedala nakoniec vládkyňa a uvoľnila svoju moc nad Opal.

„A toto bolo čo za stretnutie?!“ vykríkla Mina.

Rebecca sa k nej otočila. „Opal je z inej reality, ale neporušila zákony vesmíru. Očividne má určitú misiu a tá súvisí s naším cieľom. A práve nám povedala, ako sa dostať do pevnosti.“

„A my jej veríme, pretože...“

Rebecca už bola na polceste do kráľovského stanu. „Pretože je to anjel.“

„Čože?“

„Pozri,“ zastavila sa, aby čo najvhodnejšie vysvetlila svoje myšlienkové pochody. „Vnímam vesmír. Opal je bytosť ním ovládaná pre účely lepšej budúcnosti. To je všetko čo viem.“ A pokračovala.

„Je viac takých bytostí?“ vyzvedala Mina naďalej.

„Áno aj nie. Jej genetická výbava nie je jedinečná, ale jej existencia áno.“

Vleteli do stanu a prerušili akési jednanie medzi veľkráľmi, Salvatorom Anglickým a jeho kráľovnou Erin, ktorá tiež nevyzerala nadšene z tohto čakania. Všetci však stíchli, keď uvideli Minin zmätený a Rebeccin odhodlaný výraz.

„Mám plán a uskutočním ho, či sa vám to páči alebo nie!“

Julius sa ozbrojil a vydal posledné rozkazy svojim démonom. Aj keď nepredpokladal, že jeho nepriatelia prelomia bariéru a prebijú sa do pevnosti, je lepšie byť pripravený. Navyše tajne dúfal, že sa im to podarí a on bude môcť zobrať niekoľko životov. Priam cítil tú preliatu krv na jazyku. Chcel rozdávať smrť... krutú... bolestivú.

Oveľa viac však túžil dostať do rúk tú zradkyňu Carys. Na čeľusti sa mu objavil tik, keď na ňu pomyslel. Zahrievala mu posteľ dlhých desať rokov. Vzniklo medzi nimi spojenie. Aj ona je životom ťažko skúšaná ako on. Videl to v jej očiach. Možno mu klamala o okolnostiach, ale aj ona prišla o všetko. Tá trpkosť ich spojila. Túžba po pochopení zo strany niekoho rovnako zlomeného.

Zaujímalo by ho, aká skutočná pravda za jej činmi a pôvodom. Je skutočne anjel? Prečo sa upriamila naňho? Na to, aká je informovaná, musí vedieť, že sú aj väčší hráči než on. Oveľa väčší a nebezpečnejší.

Vrátil sa na hradby a sledoval čoraz vyčerpanejšie bosorky a valkýry. Ako dlho ich to bude baviť? A čo urobia, keď pochopia, že je stále v presile? Ustúpia? Nechajú sa zmasakrovať?

Alebo majú eso v rukáve a toto je len zahrievacie kolo?