Temné lži 22

Alec naposledy objal bratov a vymenil si s nimi krátke vety na rozlúčku. Kráľovné ho tiež obkľúčili a pevne ho zvierali, než sa vymanil a prevzal si od Daria malý batoh so zbraňami a krvou.

Rebecca ustarane pozrela na svoje sestry. Stálo ich to pol dňa hádok, ale nakoniec sa rozhodli, že riskantný plán zrealizuje ona s Alecom. Ten neargumentoval ničím iným než vetou, že svoju budúcu kráľovnú nikam nepustí samu. Nedokázala mu to vyhovoriť. Ako pomocníci sa prihlásili dvaja členovia britského kráľovstva – Zoe, ktorá ovláda Grécky oheň a má s Juliusom pár nevybavených účtov, a Oliver, ktorý tiež odmietol odísť od svojej snúbenice.

„Nemôžeš byť na všetko sama, Becky,“ povedala Winter, keď ju objala. „Dovoľ im byť súčasťou boja.“

Ale čo ak sa im niečo stane? Ako si ochráni Aleca?

Summer ju pohladila po líci, jej dotyk teplý. „Všetci sme v nebezpečenstve. Spolu máte vždy väčšie šance.“

Prikývla a zahryzla si do pery. „Ak by sa čokoľvek stalo... prosím, dohliadnite mi na nesmrteľných. Julius nebude mať zľutovanie. Nezaslúžia si jeho krutosť.“

„Máš naše slovo,“ sľúbila Spring, podávajúc jej batoh. „Buď silná, Becky.“ Pobozkala ju na čelo. „A pre všetko na svete, keď to prežijete, vezmi si toho upíra a urobte si supermocné deti.“

Zasmiala sa. Alec k nej podišiel a zovrel jej dlaň. Akosi ju to posilnilo. Pridali sa k nim aj Zoe s Oliverom, obaja odhodlaní, obaja ochotní umrieť.

„Pripravení?“ opýtal sa všetkých Alec.

Ako jeden prikývli. Upíri sa chvíľu sústredili a jeden po druhom zastavili tlkot svojich sŕdc a tým aj potrebu dýchať. Okamžite zbledli, ale ich telá nepotrebujú takú banalitu ako kyslík alebo prúdenie krvi.

Rebecca, na druhej strane, žije z elementov zeme. Voda je pre ňu rovnako blahodarná ako vzduch. Priblížila sa k rieke vytekajúcej spod zeme tri kilometre od pevnosti. Namierila na ňu ruku a kvapalina sa zachvela.

„Obrátila som spodný prúd,“ povedala po chvíli. „Stiahne nás priamo dovnútra. Poďme!“

Pochytali sa za ruky a spoločne skočili do rozbúrenej vody. Tá ich chvíľu ťahala opačným smerom, než ich Rebecca stiahla dostatočne nízko, aby si ich prebral jej umelý prúd a začal ich odnášať smerom k pevnosti. Alec ju k sebe pritiahol tesnejšie a oblapil rukami. Urobila to isté a vo vode mu dala krátky bozk. Očami si povedali, čo nemohli pred ostatnými, a spoločne prikývli.

Vynorili sa v malej jaskyni pod skalným masívom, ktorý sa stal prirodzenou hradbou na niekoľkých kilometroch. Potichu sa preplazili k otvoru a Rebecca všetkých vysušila, aby ich neprezradila kvapkajúca voda a mokré stopy.

„Nevidím žiadne stráže,“ hlásil Alec šeptom.

„Všetci budú na hradbách,“ teoretizoval Oliver. „Julius nemá dôvod plytvať silami na stráženie tejto časti pevnosti.“

„To je dobre.“ Vysúkal sa von, nasledovaný ostatnými. Okamžite si rozdelili zbrane a zahodili batohy, ktoré by ich spomalili. Nechali si len jeden – plný výbušnín.

Čo najnenápadnejšie sa presúvali pozdĺž nechránených hradieb, kým nezačuli zvuky mágie narážajúcej do Juliusovej bariéry. Ukryli sa pod strážnou vežou.

„Ďalej nemôžeme.“ Rebecca nastavila ruku. Alec jej do nej vložil prvú trhavinu. Dotkla sa zeme a tá sa roztvorila. Len čo do nej vložila nebezpečný predmet, všetci ohromene pozorovali, ako ho pôda odnáša pod povrchom až k určenému cieľu. Takto vládkyňa rozložila dvadsať travín pozdĺž celého sektoru hradieb. „Dúfajme, že mágia je naviazaná na stavbu a padne spolu s ňou,“ šepla neisto.

Oliver s úsmevom maniaka stlačil ovládač a okolo nich zaznela kakofónia výbuchov, padajúcich kusov kameňa, výkrikov a dupotu stráží. Magická bariéra sa zachvela a hradba sa zrútila na troch miestach.

„Čas vypadnúť.“ Alec ju vzal za ruku a spoločne sa rozbehli preč.

Julius sa zapotácal, keď pár metrov od neho zadunel výbuch a padla hradba. Takmer neveriacky vyvalil oči. Ako to urobili?! Väčšina démonov stihla zoskočiť alebo sa vzniesť, pokiaľ mali krídla.

„Votrelec!“ kričal. „Prehľadajte okolie!“ Rozbehol sa k poškodenej bariére. K pevnosti si to už mieril celý kŕdeľ anjelov, chránený valkýrami. Tie už z diaľky vystreľovali otrávené šípy.

„Štíty! Útočte všetkým čo máte! Nepustite ich za prvý obranný val!“

Nastal zhon, počas ktorého ho minulo niekoľko šípov. Po zemi sa už blížilo vojsko. „Všetci démoni, nástup! Zabite každého, kto nepatrí k nám!“

Alec odstrčil Rebeccu z dráhy padajúcich skál. Zoe podpaľovala každú vežu, okolo ktorej prešli. Démoni sa pokúšali uniknúť, ale zároveň ich spozorovali a pokúšali sa ich zastreliť, alebo k nim vysielali magické útoky. Zem okolo nich sa otriasala.

„Potrebujeme krytie!“ Rebecca poslala po hradbe popínavé rastliny, aby z nej zhodili čo najviac útočníkov.

„Julius!“ vykríkol Oliver, keď sa k nim z najbližšej veže poľahky spustil vzduchom nenávidený démon, akoby gravitácia pre neho ani neexistovala.

Rebecca jednala reflexívne. Zdvihla obe ruky a zem pod nimi praskla. Rastliny sa pokúsili spomaliť ho, ale odrazil ich a sebaisto si to mieril k unavenej skupinke.

Zoe z rúk vyšľahol spaľujúci plameň. Ten ho síce spomalil, ale očividne aj proti nemu našiel obranu, pretože ho nespálil.

„Bežte!“ prikázal im Alec.

Nikto sa ani nepohol.

„Potrebujem jeho krv,“ zašepkala Rebecca so šialeným plánom v hlave.

Nechápavo na ňu pozrel.

Kým Zoe Juliusa zabávala ohňom, vládkyňa vytiahla malú vrhaciu hviezdicu a hodila ju po ňom. Sotva ho porezala, ale dosť na to, aby krvácal.

„Suka,“ zavrčal a vyslal k nej takú silnú mágiu, že narazila do hradby a spôsobila, že sa ďalšia jej časť zrútila.

„Rebecca!“ zreval Alec, ale nemal čas ísť za ňou. Aj keď boli traja, len tak-tak Juliusa zvládali.

Ubolená vládkyňa sa vyhrabala spod sutín. Našťastie ju nezavalilo nič ťažké, aj keď utŕžila niekoľko škrabancov a odrenín. Čo najnenápadnejšie sa plazila k hviezdici, ktorá dopadla do trávy kúsok od Juliusa. Jej spoločníci našťastie pochopili, o čo sa pokúša, a presúvali sa do strany.

Rýchlo zhrabla zbraň, dotkla sa krvi na nej a sústredila všetku svoju silu na naviazanie kontaktu. Táto realita je malá, nemusela teda mapovať planétu, a jej vedomie sa rýchlo spojilo s Juliusovým. Ocitla sa v jeho hlave a pocítila neskutočnú nenávisť a krutosť. Rozšírila svoj vplyv v snahe ovládnuť viac než časť mysle. Šlo to ťažko. Napájala sa prakticky na každú jednu molekulu uhlíka. Oči jej veľmi rýchlo začali krvácať.

Juliusove pohyby sa však spomalili a prestal útočiť. Aktívne však proti Rebeccinmu vedomiu bojoval.

„Vypadnite!“ prehovorila jeho ústami, čo ju stálo nemálo síl. „Nájdem si vás!“

„Rebecca!“ Alec sa odmietal pohnúť, zatiaľ čo Oliver už viedol Zoe do útrob paláca.

„Dlho ho neudržím. Alec, choď!“ Prinútila Juliusa ustúpiť, aby mu uvoľnil cestu.

Upír sa odmietal pohnúť.

„Prosím,“ fňukla Rebecca, tentoraz vlastnými perami. „Trpím. Potrebujem to ukončiť.“

Zaškrípal zubami, ale poslúchol ju.

Rebecca zaberala čoraz viac Juliusovej existencie, ale bol na ňu príliš silný. Útočil priamo na jej vedomie. Znásobila svoju snahu. Hľadala ďalšie molekuly uhlíka, napájala sa na DNA. Odrazu sa však jej vedomie akosi pošmyklo a čosi v Juliusovej hlave sa zmenilo. Démon sa celý zachvel a musel sa oprieť o napadané skaly.

„Musíš prestať, Rebecca,“ dohováral jej jeho hlas, ale akýsi iný. Tento bol pokojný. Mierumilovný. „Priveľa mágie v tele bráni tvojim silám.“

Klesla na kolená. Čo to má znamenať? Pohla jeho rukou, ale nedokázala ho prinútiť ublížiť si, ako mala v pláne.

„Rebecca,“ pokračoval rovnako pokojný hlas. „Takto to nepôjde. Zachráň seba a tých, ktorých môžeš. Porážka tohto démona nie je tvojím bojom.“

Nedokázala udržať spojenie. Stiahla svoj vplyv a zotrela si krv z tváre. „Čo to bolo?!“ okríkla démona. Ten sa však tváril úprimne rozladene.

To nebol on, kto prehovoril, uvedomila si.

Zdravý rozum ju však prinútil konať. Rozbehla sa smerom, kde zmizol Alec, a ani sa neobzrela. Vyškrabala sa na kopu skál a skĺzla zase dolu. Alec s ostatnými sa ukrývali pri zničenej hradbe, ku ktorej sa blížili prví bojovníci. Vlci a tigre si začali podávať démonov. Anjeli, valkýry a harpye útočili zo vzduchu a bosorky čistili hradby. Upíri a ostatné bytosti sa prebíjali hromadiacou sa armádou útočiacou zo strán.

Rebecca zhíkla.

Toľko démonov...

Ich počty musia prevyšovať všetkých spojencov.

Zhrozene pozrela na Aleca.

Kráľ upírov sa tiež netváril nadšene. Vlastne sa zdalo, že je kúsok od toho, aby zavelil na ústup. Ak by aj vyhrali, obete budú neskutočne vysoké. Aký má zmysel bojovať za slobodu a bezpečie, keď nebude nikto, kto si ich užije?

„Musíme sa dostať do pevnosti,“ povedala rozhodne. „Ak Julius zhromažďoval mágiu, musí ju mať niekde ukrytú.“

Pochopil jej zámer. „Chceš mu ju ukradnúť?“

„Rozhodne by sa nám zišla.“ Viac než jemu.

Prikývol. „Hradby odhalili tajné chodby. Musia prepájať celú pevnosť. Zoe? Oliver?“ Otočil sa k nim. „Cítite sa na to?“

Zoe si zotrela sadze. „Či sa na to cítim? Spálim ten jeho brloh na popol! Len ma dostaňte dnu!“

Ale čo dovtedy? Rebecca si zahryzla do pery. Je čas na plán B. Privrela oči a potajme mávla rukou. K hranici bojiska vyslala prúd mágie. Potom nasledovala svojich spoločníkov do úzkej, tmavej chodby.

Julius sa vyškrabal na vežu, ktorá ešte stála, a démoni z nej zosielali útočné kúzla a šípy. „Ako sme na tom?“

„Prenikli dovnútra, pane. Upíri obsadzujú hradby na západe a bosorky zničili už štyri veže.“

Zanadával. „Držte pozície!“ Preletel vzduchom k pozorovateľni v nedotknutej časti pevnosti.

„Pane!“ okamžite ho oslovil démon, ktorý práve priletel. „Na severe sa otvoril ďalší portál!“ hlásil vydesene. „Prechádza ním nová armáda!“

Kde, do pekla, splašili ďalších spojencov?! „Aká rasa?“

Pevnosťou otriasla salva výbuchov.

„Netušíme. Vyzerajú ako ľudia, ale majú v sebe neznámu mágiu. Sú sprevádzaní troma mužmi na koňoch. Ich mágia už zničila všetky stráže na severnom vale.“

„Ako je to možné?! Kto ich vedie?“

Démon naprázdno preglgol. „V-vyzerá to, že princezná Abigail.“

Rebecca sa rozkašľala. Všade okolo nich sa v chodbe vznášal prach a zdá sa, že hore boli nasadené tvrdé kalibre – výbušniny. Všetko sa otriasalo. Svietili si prinesenými baterkami, ale absolútne nemali poňatia, kde sa nachádzajú. Chodba ich priviedla do väčšej jaskyne, kde sa stretávalo niekoľko koridorov.

„A teraz kam?“ Zoe sa otočila okolo vlastnej osi.

Ďalší otras. Rebecca si prezrela dve chodby pred nimi. Alec skúmal širší prechod vľavo a Zoe s Oliverom nahliadali do zvažujúcich sa koridorov napravo.

Ozvala sa salva výbuchov, ktorá narušila stabilitu chodieb. Najskôr zavalilo ich prístupovú cestu, potom sa začal rúcať strop. Rebecca ustúpila dozadu, aby sa vyhla balvanu.

„Rebecca!“ počula svoje meno z Alecových úst, ale nikde ho nevidela. Skaly naďalej padali a odrezávali ich od seba.

„Alec!“ kričala v panike.

„Kde si?!“

Musela ustúpiť až do chodby. „Bež preč!“

„Bez teba nie!“

Skaly sa zosypali v hlučnom náraze a Rebeccino volanie zaniklo v útrobách.

Alec sa ich pokúsil odhrnúť, ale len sa objavili ďalšie. Po jeho boku kašľali a kýchali Zoe s Oliverom. Mladší upír ho chytil za ruku. „Nemá to cenu. Len to zhoršíš.“

Pološialený kráľ sa obrátil k poddanému. „Nenechám ju v tom! Neopustím ju znovu!“

„Alec!“ Oliver ním zatriasol. „Je to vládkyňa jesene! Spamätaj sa a trochu jej dôveruj! Nájdeme ju, ale na to musíme prežiť a v týchto chodbách sa tá šanca rapídne znižuje,“ ukázal okolo seba.

„Oliver má pravdu,“ dostala zo seba Zoe po dlhšom záchvate kašľa. „Potrebujeme sa dostať... niekam. Na povrch. Stále okolo nás zúri vojna. Ak ju prehráme, Rebeccu nezachrániš.“

Alec nespokojne pozrel na napadané skaly oddeľujúce ho od jeho budúcej kráľovnej. „Nájdem si ťa, Rebecca,“ sľúbil potichu. „Vydrž!“ A vydal sa chodbami za Oliverom a Zoe.