Temné lži 23

Rebecca sa potácala úzkou chodbou a jej myšlienky patrili Alecovi. Je nažive? Podarilo sa mu uniknúť? Dotýkala sa stien a vysielala svoju silu na prieskum, až narazila na tri pohybujúce sa známky života.

Srdce sa jej rozbúchalo nádejou. Zmapovala najbližšie okolie a našla vhodnú cestu, ako sa s ním zase spojiť. Priam bežala, aby to stihla čo najskôr. Nechce byť bez svojho upíra!

Keď dychčiac dobehla na rázcestie, jej myseľ zaznamenala ďalší vnem, ďalej od nej a slabnúci, ale rozhodne je to živá bytosť. V panike tasila meč, než pochopila, že tento záblesk života sa nehýbe a pomaly sa vytráca. Podľa všetkého je niekoľko poschodí nad ňou.

Helio, došlo jej. To musí byť uväznený otec kráľov!

Smutne pozrela na chodbu, ktorá by ju priviedla k Alecovi. Je to len pár metrov...

Niekedy je však to správne rozhodnutie to bolestivejšie a ona ho musí urobiť. V mene života. Zmenila teda smer a náhlila sa smerom k mučiarni. Prešla asi troma kilometrami chodieb, než narazila na prudko stúpajúce schodisko, na ktorého vrchole bola zadychčaná, unavená a ubolená. „Toto sa počíta ako mesiac vo fitku,“ zastonala, len čo nabrala dych.

Chodba sa začala rozširovať, až nakoniec narazila na slepý koniec. Keď sa bližšie prizrela, zistila, že na stene je komplikovaný mechanizmus, ktorý zrejme otvára tajné dvere z druhej strany.

Nemá čas na mechaniku.

Prerazila kamene svojou mocou a vpadla do väznice. Strážili ju len dvaja démoni, ktorí sa k nej okamžite rozbehli. Jedného spútala popínavýmmi rastlinami a omráčila, druhému po krátkom súboji vyrazila meč z ruky a pripútala ho o stenu okovami, ktoré na nej viseli. Nakoniec musela omráčiť aj jeho, pretože začal volať na poplach.

Prebehla popri kobkách, až v jednej uvidela krvavú, bledú a trasúcu sa postavu vysokého muža. Pri ňom sedela priesvitná žienka a neprestávala ho prosiť, aby vydržal.

„Helio!“ vykríkla Rebecca.

Obaja na ňu upreli oči.

Vládkyňa otvorila mrežu kľúčmi, ktoré ukradla strážcom, a pribehla k malej prični. „Ako je na tom?“ opýtala sa Opal.

„Má odseknuté prsty, zlomené nohy a pár rebier,“ hlásil duch. „Nejedol už týždeň a pomaly stráca vedomie.“

Rebecca sa nežne dotkla bledého muža a on zastonal v očakávaní bolesti. „To je v poriadku, Helio. Prišla som ťa odtiaľto dostať,“ mrmlala upokojujúco.

Opal odrazu začala miznúť. „Ale nie... mágia ma ťahá preč!“

Rebecca sa k nej otočila. „Ako si formulovala kúzlo, než si sa ocitla v tejto podobe?“ opýtala sa rýchlo.

„Zachrániť svoju rodinu!“

„V tom prípade musíš zachrániť všetkých, ktorí na jej osud majú vplyv.“

Priesvitná bytosť prikývla. „Ja viem. Prosím, postaraj sa o Helia...“ boli jej posledné slová, než nadobro zmizla.

„Postaraj sa o dvojmetrového umierajúceho obra,“ frflala Rebecca, keď si k nemu zase kľakla. „Nič ľahšie neexistuje.“ Z tváre mu odhrnula svetlé, špinavé vlasy. „Helio, musíš ma počúvať. Pevnosť je pod útokom. Tvoji synovia ho vedú. Pokúsim sa ťa odtiaľto dostať, ale potrebujem, aby si spolupracoval.“

Upír na ňu uprel prázdny pohľad. „J-je neskoro,“ zachrčal.

„Nikdy nie je neskoro.“ Vyhrnula si rukáv. Toto bude bolieť. Helio v sebe nemá dosť sily, aby ju uhryzol a ešte jej aj do obehu vstrekol endorfíny. „Musíš sa napiť.“ Priložila mu predlaktie k ústam. „Ale varujem ťa, bude to nával energie.“

Odtiahol sa.

Zagúľala očami. Nemajú čas na dohadovanie! „Nie som panna!“ Alec jej nedávno spomenul, že ak upír uhryzne pannu, naveky ju s ňou spúta prastará mágia – ani jeden z nich by nemohol mať iného sexuálneho partnera a upír by sa mohol kŕmiť len od nej. Údajne takto dopadli napríklad Erin Anglická so Salvatorom. „A úprimne – pozri sa okolo seba. Myslíš, že to môže byť ešte horšie?“ argumentovala.

Upír sa zamračil, ale hlad nad ním nakoniec vyhral. Zahryzol sa a Rebecca skríkla bolesťou. Toto rozhodne nie je sexy uhryznutie ako od Aleca.

Helio si vzal asi tri deci, než pocítil prudký nával sily. Jeho kosti sa okamžite zrástli, rany zacelili a svaly spevneli. Prsty začali expresne dorastať. Odtiahol sa od neznámej ženy. „Čo za krv to máš?“

Násilím ho postavila na nohy. „Nebezpečnú,“ odvetila a ťahala ho von z kobky a z mučiarne. „Som spojenec tvojich synov. Volám sa Rebecca.“

Helio si upravil potrhané a krvavé oblečenie. „Spojenec?“ zopakoval. „Necítim tvoju rasu.“

Vyšla po ďalšom schodisku a omráčila dvoch démonov, než si ju vôbec všimli. Vzala im zbrane a hodila ich upírovi. „Vládkyňa jesene, teší ma. Ak to prežijeme, možno aj Alecova nevesta, ak si to ten šialenec nerozmyslí.“

Helio vyvalil oči, ale aspoň od nej neustúpil a nezačal kričať strachom. Len prikývol, akoby konečne pochopil, že táto drobná žena je skutočne hodna toho, aby ho zachránila.

Táto rodina nie je normálna.

Spoločne sa prebili až na nádvorie. Väčšina démonov šla bojovať k hradbám, preto boli takmer sami. Rebecca naďalej vnímala Alecov, Oliverov a Zoein pohyb pod ich nohami. „Musíme nájsť tvojho syna,“ povedala a vydala sa do budovy, v ktorej cítila východ z podzemia.

Traja upíri zapojili svoj sluch. Vnímali otrasy okolo nich a vďaka tomu zmapovali svoje okolie. Vycítili najbližší východ a zamierili k nemu. Keď sa však priblížili, zistili, že je asi dva metre nad nimi a niekto doň usilovne búši. Stiahli sa práve včas, aby na nich nepadli kamene. V kuželi svetla sa odrazu objavila čiernovlasá hlava. „Alec? Ste všetci v poriadku?“ zakričala Rebecca.

Nahlas sa zasmial. „Bolo načase, ženská! Čo ti to tak trvalo?“ podpichol ju.

„Bola som si niečo vyzdvihnúť,“ odpovedala tajomne.

Alec sa odrazil a prvý sa vyhupol von. Len čo sa vydriapal na nohy, takmer omdlel. „Otec?“ šepol neveriacky.

Helio sa skromne usmial. „Vy chlapci si teda viete vybrať nevesty,“ povedal a objal ho.

Rebecca zružovela a Alec si všimol, že má narýchlo obviazané krvácajúce predlaktie. Ona dala krv jeho otcovi? Ani ho nepozná...

Pohľadom jej poďakoval.

S úsmevom prikývla.

Zoe sa predrala pomedzi nich a obzrela sa. „Kde to sme?“

„Niekde v centre pevnosti,“ povedal Helio. „Je najviac strážená a opevnená. Sú tu Juliusove komnaty a všetky jeho cenné veci.“

Upírka sa spokojne usmiala. „Napríklad aj všetka jeho nakradnutá moc?“

Prikývol.

Julius za svoj život ukradol mnoho vecí – magické knihy, artefakty, vedomosti, ale čo ho posilnilo najviac, sú schopnosti z neba. Anjeli ľuďom dávajú do vienka špeciálne schopnosti už od počiatkov ľudstva – niekedy len silu mysle, ale niekedy aj niečo viac, napríklad mágiu vo svojej najslabšej forme. Ibaže táto moc telo po smrti opúšťa, aby sa vrátila kam patrí. Julius však našiel spôsob ako tieto zvláštne druhy energie zachytiť, spútať, znásobiť a kombinovať do smrtiacich daností. Ak ich všetky ukrýva priamo tu...

„Zoe, je načase založiť táborák,“ povedala Rebecca, keď objala Aleca a celého ho prehmatala, či nie je zranený.

Upírka si precvičila zápästie a začala do okolia vysielať plamene.

Helio nechápavo krútil hlavou.

„Vysvetlíme ti to po ceste,“ povedal Alec, vzal Rebeccu za ruku a všetkých viedol vpred, preč od plameňov.

Julius už dávno nepocítil tú podivnú emóciu, ktorá sa mu usadila v hrudi a žalúdku.

Strach.

Neistotu.

Zatiaľ čo armáda pod vedením upírov sa prebíjala od západu, od severu jeho démonov ničilo neznáme vojsko s princeznou Abigail na čele. Traja muži na koňoch len prešli popri jeho mužoch a oni klesli na zem v bolestiach, alebo obrátili zbrane proti sebe. K jeho absolútnej hrôze začala dokonca horieť najstabilnejšia, najbezpečnejšia časť pevnosti. Plemene sa rozširovali zvnútra smerom von a ničili všetko, čo im stálo v ceste.

Od hnevu privrel oči, keď k nebu začali stúpať jasné žiariace gule, ktoré pochytali anjeli.

Jeho ukradnutá moc.

Nádoby, v ktorých ju držal, museli prasknúť vplyvom večného ohňa tej malej, drzej upírky Zoe!

Od zúrivosti udrel do steny pozorovateľne a tá sa celá rozpadla.

„Pane?“ démon vedľa neho sa zháčil.

Severná hradba padla.

Julius v sebe dusil neskutočný hnev. Zovrel päste. Zničí ich! Budú trpieť! Prosiť!

„Ústup!“ zavelil pevne. „Všetci démoni nech sa stiahnu. Musíme opustiť túto realitu.“

Jeho velitelia okolo neho vyvalili oči. „Ste si istý, pane?“

Zapálene na nich pozrel. „Pevnosť padne,“ predpovedal. „Nevadí. Nepotrebujeme ju. Prišli neskoro. Náš zajatec mi povedal všetko, čo potrebujem. Zhromaždite démonov. Ideme do Grécka!“ A zoskočil z veže, aby pomohol, kde sa dá.

Rebecca aj s jej malou skupinkou dobehli na rúcajúcu sa severnú hradbu. Oheň sa šíril rovnomerne od stredu pevnosti a vyháňal z nej démonov. Hneď však spoznali, že sa niečo deje, keď začali Juliusovi bojovníci ustupovať a zgrupovať sa.

„Chce utiecť,“ uvedomila si vládkyňa. „Zdrhá zbabelec!“

„To teda nie!“  vykríkol Alec.

Nad nimi zamávali krídla. Spustila sa k nim rozohnená Carys, vlasy strapaté, oči plné nenávisti. „Kde je ten zabijak?!“ Po jej boku sa zjavil Ninja.

Rebecca vyvalila oči, keď pocítila jeho životnú energiu. Zvrieskla a uskočila od neho. Potom si spomenula na Luciferove slová, aby si nechala pre seba to, čo jej napovie vlastná moc.

Maskovaný muž na ňu uprel tmavé oči a čakal.

„Rebecca? Deje sa niečo?“ Alec jej zovrel rameno.

S rukou na srdci zízala na Ninju, na bojisko, na démonov a na neznámu armádu útočiacu od severu.

„N-nič,“ povedala nakoniec. „Som v poriadku.“

Ninja jej pohľadom ďakoval.

„Pokúša sa ujsť na východ,“ prerušil všetkých Helio, hľadiaci do diaľky. „Už si tam otvoril portál.“

Rebecca naposledy zazrela na Ninju a sústredila sa na naliehavejší problém. Niekoľko malých skupiniek démonov unikalo. V tej poslednej bol Julius, obklopený svojimi najvernejšími.

Carys na nič nečakala, roztiahla krídla a vydala sa za ním. Z armády neznámych bojovníkov sa oddelili dve postavy a tiež sa za ním vydali.

Rebecca, Alec, Helio a Ninja si vymenili neisté pohľady.

„Choďte,“ povedal Oliver. „Ja so Zoe sa postaráme o pevnosť.“

Alec prikývol a začal zostupovať po zrútenej hradbe. Rebecca mu bola za pätami spolu s Heliom a posledný sa za nimi vydal Ninja.

Keď doskočili na zem, Carys už dobiehala dve postavy prenasledujúce Juliusa. Neznáma armáda sa od nich držala ďalej, akoby sa im chceli vyhnúť. Traja muži na koňoch stáli na ich čele a akoby ich chránili.

Alec nemal čas premýšľať nad neznámymi bojovníkmi. Kým nezaútočia na jeho spojencov, sú mu ukradnutí. Náhlil sa k poslednej unikajúcej skupine démonov.

„Julius!“ začul démonovo meno hlasom, ktorý ho primrazil k miestu.

Abigail.

Zaostril a konečne spoznal postavu pred nimi. Jeho malá sestra v bojovom oblečení a ovešaná zbraňami práve okríkla najobávanejšieho démona na svete!

Jeho malá, zlomená, vydesená sestrička, ktorá sa bojí aj vlastného tieňa.

Sníva sa mu?

Opäť sa rozbehol, až narazil na Carys, ktorá doskočila na zem a spomalila, keď uvidela Abby.

Princezná čosi mrmlala, ale vietor vial opačným smerom a ani upíri nepočuli, čo hovorí. Asi päť minút s prestávkami rozprávala, potom opatrne zdvihla dlaň a natiahla ju k Juliusovi v náznaku mieru.

Alec vyvalil oči.

Julius na tri sekundy pozrel princeznej do tváre, než niečo odsekol a vyslal k nej silný prúd mágie.

Abbyn spolubojovník sa postavil pred ňu a prúd odrazil bez väčšej námahy.

Prúd, ktorý aj Rebeccu dostal na kolená!

Julius sa zvrtol a pokračoval v ceste k portálu.

„To teda nie, ty monštrum!“ zrevala Carys a znovu sa za ním vydala. Bol však rýchlejší a prešiel zatvárajúcim sa portálom, než tam stihla doletieť.

Anjel vydal zvierací rev nasledovaný minútovým prúdom nadávok.

Ninja zasyčal. „Idem ju radšej upokojiť.“

Alec by rozhodne venoval obom viac pozornosti, keby jeho oči neboli upreté na Abby. Alebo jej zlé dvojča.

Jeho krehká sestrička sa k nemu otočila, v očiach odhodlanie. Z diaľky nerozoznal jej črty, ale spoznal, že má kratšie vlasy a na sebe nohavice. Abby má nohavice!

Chcel sa za ňou rozbehnúť, ale ona pozrela na svojho spoločníka a čosi mu rýchlo hovorila. Okamžite sa rozbehli preč.

„Abby!“ kričal za ňou a pustil sa do behu.

Dvojica dobehla k armáde a dvaja jazdci ich vytiahli do sediel.

„Alec!“ Rebecca ho zastavila. Zadychčane pozrela na jazdcov, potom na Abby.

„To je-“

„Ja viem.“ Zovrela mu dlaň. „Požiadala ma o to. Chcela do boja. To ja som ju pustila.“

„Čože?!“ okríkol ju.

„Keď príde čas, vrátim sa, Alec,“ doľahol k nim princeznin hlások. „Prosím, nechaj ma odísť.“

Urobil tri kroky vpred. „Abby...“

„Som v poriadku. Ale moja úloha ešte neskončila.“

Úloha? Aká úloha? Kto sú tí muži a ženy? Čo sa s ňou stalo? Prečo sa už nebojí?

„Musíš ju nechať ísť,“ povedala Rebecca čo najpokojnejšie.

Zúrivo ju spražil pohľadom. „Je to moja malá sestrička!“

Kývla smerom k bojovníkom. „Tvoja malá sestrička nám práve pomohla vyhrať vojnu. Nechaj ju naplniť svoj osud.“ Nech je akýkoľvek.

Oči sa mu zaplnili slzami, keď pozrel na armádu pred sebou.

Rebecca pre nich otvorila portál.

Princezná vďačne kývla a armáda sa organizovane stiahla, odkiaľ prišla.

Rebecca objala Aleca, ktorý stále zvažoval, že sa za nimi rozbehne. „Nemusíš sa báť. Abby je chránená.“

„Ako to môžeš vedieť?“ smrkol.

Tajomne sa usmiala. „Poznám tých troch chlapíkov na koňoch. Každý z nich je nebezpečnejší než Julius. Tvojej sestre nikto neskriví ani vlas.“