Temné lži 2

O rok neskôr Alec stále učil na univerzite. Sám nedokázal pochopiť, ako k tomu došlo. So slečnou Hewittovou si vymenil niekoľko e-mailov, v ktorých sa dohodli na detailoch jej práce a odvtedy ju videl len na prednáškach. Ako predpokladal, skúšku uňho zvládla bezchybne. Avšak niečo na jej nevinnom úsmeve ho strašilo v snoch. Čo je na tej ženskej iné?

V októbri ho poctila ďalšou návštevou a hodinu s ním dokázala viesť rozhovor, pri ktorom sa mu nechcelo spať, hoci hovorila o svojej práci. Či sa mu to páči alebo nie, to dievča vie čo robí a dokázala pochopiť mnoho súvislostí. Sám bol prekvapený. Keby nevidel jej úsmevy a necítil ľudskú krv, povedal by, že je nesmrteľná. Rozhodne by medzi nich zapadla, aj s tým svojím drzým jazykom.

V novembri sa už zmieril s faktom, že sa jej nezbaví. Po prednáške, ktorá uspávala aj jeho napriek tomu, že bol prednášajúci, sa potreboval prevetrať. Zhrabol kabát a zamieril do kaviarne vedľa fakulty. Objednal si silný čierny čaj a keď sa chystal odísť, pri malom stolíku v rohu uvidel svoje osobné prekliatie. Sedela osamote, pred sebou kniha, no ona stratene hľadela z okna.

Z absolútnej nudy si povedal, že aj takéto rozptýlenie mu postačí. Podišiel k nej a keď sa prebrala z tranzu, s úsmevom ukázal na voľné miesto. „Smiem?“

Opäť ten jej odzbrojujúci úsmev. „Iste.“

Niekoľko študentiek na ňu závistlivo zazrelo, ale ona akoby to ani nezaznamenala.

„Som rada, že ste neodišli,“ povedala úprimne a zaklapla knihu.

„Prinútili ste ma,“ pripomenul jej trochu pobavene a pohodlne sa oprel.

Rebecca si v hlave opakovala, že nemá slintať. Je to profesor! Čo na tom, že je stavaný ako grécky boh a, pre všetko na svete, tie vlasy zastrihnuté tesne nad pleciami sú stvorené na hranie počas... Rebecca! Pokrútila hlavou a snažila sa nemyslieť na dokonale upravené pramene uhľovočiernych vlasov a čo všetko by s nimi urobila.

„Ja? Keby ste aspoň trochu nechceli zostať, nikto vás neprinúti. Ja som bola len malá motivácia. Pokušenie.“ Sprisahanecky naňho mrkla.

Krútil nad ňou hlavou. Súčasné mladé generácie nemá práve v obľube, ale Rebecce sa akosi podarilo obísť bežné stereotypy. Zahľadel sa na jej knihu a prekvapene nadvihol obočie. „Japončina?“

Prikývla. „Je to môj rodný jazyk,“ prekvapila ho vyhlásením.

Premeral si ju, hľadajúc akékoľvek orientálne črty. Nie je síce dokonalý európsky vzor, ale od Aziatky má ďaleko.

Rebecca sa musela zasmiať. „Mama sa tam presťahovala, keď ma čakala,“ objasnila mu záhadu. „Pochádza z Turecka, ale môj otec bol zo Škandinávie.“ Odpila si z čaju. „Vyrastala som s japončinou a matkiným rodným jazykom.“

Opäť si ju len premeriaval. „Koľkými jazykmi hovoríte?“

V duchu sa zasmiala. Keby len vedel... „Viacerými, než by ste si tipli,“ mávla rukou. „A vy?“

Tiež sa v duchu zasmial. Hovorí všetkými existujúcimi a mŕtvymi jazykmi, aké len mohli existovať. Za viac než osem tisíc rokov sa toho dá zvládnuť veľa. „Veľa som cestoval,“ odvetil neurčito.

V očiach sa jej mihlo čosi neznáme, akoby pochopila súvislosť, ktorá jemu unikala. Odložila hrubú knihu, aby nezaberala miesto na malom stolíku. „Prečo ste začali učiť, keď vás to očividne neláka?“ prišla ďalšia otázka na telo. Zvláštne, celkom si na ne zvykol. Aspoň od nej.

Mykol plecami. „Nuda. A poprosil ma o to niekto, koho si vážim. Učenie nie je moja parketa.“

„A čo teda je vašou parketou?“ Zúfalo túžila vedieť o skutočnom živote svojho hrdinu.

Alecovi zamrzli slová na perách. Jeho parketa? Som veľkráľom všetkých upírov na planéte. Nemám problém poviesť vojsko. Praktikujem ľahkú mágiu. Obchodujem na burze s miliardami. Vo voľnom čase trénujem niekoľko bojových umení a, len tak mimochodom, pijem krv. Ale už aspoň nie od ľudí, aj my upíri sme civilizovaní. Prešli sme na balenú krv. Áno, tie slová by ju rozhodne odrovnali.

„Smerujem viac k manažmentu. História je len koníček.“ Nevinne sa usmial, ale ako vždy bez toho, aby ukázal zuby.

Rebecca si nedokázala predstaviť, že by tento vzor flegmatika riadil čokoľvek. Má snáď nejakú skrytú stránku? A čo musí urobiť, aby ju uvidela? „Nenávidíte moju generáciu, nemám pravdu?“ vyšla z nej prekvapivá otázka, až sa Alec začal dusiť čajom.

„P-prosím?“

Šibalsky sa usmiala. „Nie som slepá, profesor. Vidím ako reagujete na študentov. Po škole kolujú legendy ako ste im rozbili už asi desať smartfónov, pretože si fotili vaše prednášky alebo sa hrali. Na čele vám navrie žila vždy, keď niekto neovláda základy a minulý semester ste vyhodili zo skúšky desiatich ľudí, ktorí nepoznali ekonomické základy práva Šaría.“

V očiach mu zahorel oheň. „Tí bastardi mi povedali, že je to zbierka návodov na tresty smrti,“ zavrčal. „Mal som ich snáď nechať prejsť?“

Rebecca pobavene nadvihla obočie.

S povzdychom prikývol. Možno skutočne nemá rád mladé generácie, ale kto sa mu môže čudovať? Má osem tisíc rokov a bol pri tom, keď víťazi písali históriu. „Fajn, možno som trochu zaujatý.“

Nebrala to osobne. Vyrovnane sa oprela a podvedome sa pohrávala s prameňom čiernych vlasov. „História nikdy nebude interpretovaná správne, profesor Stewart. Každá nová generácia si ju upraví a pokriví. Nezmeníte to. Čo však môžete urobiť, je dať nám vzdelanie. Naučiť nás chápať súvislosti a chyby, ktoré sa už stali.“ Vážne mu pozrela do očí. „Dať našej generácii šancu nezopakovať minulosť. Viac od seba žiadať nemôžete.“

Zamyslel sa nad jej slovami. „A keď zlyhám?“

Mykla plecami. „Tak si to zaslúžime, nie? Ľudstvo sa nepoučilo na prvej svetovej a tak prišla druhá.“

Áno. Oboch sa zúčastnil. Urobil nepríjemnú grimasu. Rebecca mu práve pripomenula, že on sám to prvé mesiace ťahal s nacistami, než sa s hrôzou spamätal. Jeho podráždenie zo súčasných generácií poľavilo. „Asi máte pravdu,“ prikývol po chvíli rozjímania.

Rebecca sa žiarivo usmiala. Skúsenosti s matkou ju naučili. „Rada som pomohla.“

Nedokázal tú ženskú odhadnúť. Mladé generácie ho znechucujú, ale ona sa správa, akoby k nim ani nepatrila. A ten úsmev, bohovia! Ešte aj jeho penis sa naň chcel prísť pozrieť.

Vydesene sa pomrvil, aby zakryl nechcenú reakciu. Vážne ho očarilo nejaké dievčatko odnikiaľ? „Prečo ste sa dali na stredoveké dejiny?“ zmenil tému, aby prestal myslieť na ten úsmev a pery, pre ktoré by mal toľko plánov...

„Och, vlastne je to malicherný dôvod,“ pripustila. „Začala som so starovekom a povedala som si, že budem pokračovať stredovekom až po novovek. Aby som mala kompletnú zbierku.“ Rozpačito sa zazubila.

Zasmial sa. Takúto odpoveď nečakal. „A potom? Zašijete sa v zatuchnutých múzeách?“

Kiež by. Úsmev sa stratil. Jedného dňa prevezme matkin údel a od sveta ľudí sa nadobro vzdiali. Naveky. Tá predstava večnej samoty ju desila. „Netuším. Viem že je normálne získať vzdelanie a potom pracovať, ale... pre mňa bolo cieľom vždy len učenie,“ prezradila mu placho. „História. Fyzika. Mechanika. Jazyky. Astronómia.“

A všetko by ju mohol učiť on. To jej však povedať nemohol. Avšak jej túžba po vzdelaní ho fascinovala. Rebecca je ako vzácna perla, jedinečná. Prečo si to nevšimol skôr?

V hlave mu skrsol nápad. Prehľadal si vrecká a podal jej vizitku. „Vlastním malé múzeum s výskumným inštitútom kúsok odtiaľto. Som tam vo všetky pracovné dni keď neučím. Príďte ma navštíviť. Myslím, že sa vám budú páčiť naše rozbehnuté projekty. Je to lepšie, než sedieť na prednáškach.“

Nadšene si vizitku vzala. „Skutočne?“

Prikývol. Dopil čaj a vstal. „Uvidíme sa na konzultáciách, slečna Hewittová.“

A Rebecca sa s ním opäť rozlúčila žiarivým úsmevom, ktorý ho zahrial pri srdci.

Keď sa o pár dní Alec výnimočne vrátil na dvor do Verony, našiel v paláci zamračeného Nera so zbaleným batohom a letenkou do Londýna.

„Čo chystáš, braček?“ vyzvedal. Bol si istý, že žiadnu diplomatickú cestu k Salvatorovi Anglickému nemajú.

Nero sa pristavil pri sejfe s falošnými pasmi a pátral po tom najvhodnejšom. „Inkognito výlet do Spojeného kráľovstva,“ zamrmlal. „Mám Kathrininu stopu.“

Alec zalapal po dychu. Už je to päť rokov, čo tú potvoru hľadajú! „Kde? Mám ísť s tebou?“

„Nie. Vybavím to sám.“ Prihodil do batohu nejaké libry a dal sa na odchod.

Pre dvor v tej chvíli nastali ťažké časy. Pár dní na to stratili s Nerom kontakt a Alec bol nútený zapojiť sa do pátrania po bratovi. S Rebeccou si vymenili niekoľko e-mailov a kým sa nešťastná situácia okolo Kathrine vyriešila, ubehli týždne. Dokonca musel odcestovať do Nórska, kde našiel rozhodujúci dôkaz o Kathrininom utrpení. Hoci mu mnoho vecí bolo ukradnutých, vydýchol si, keď sa táto krivda napravila. Bol viac než spokojný, že Kathrine zaujala svoje miesto na tróne a jeho brat našiel šťastie.

Oveľa viac ho však tešil ich nový väzeň v temniciach. Jeden z najdôležitejších vodcov pozostatkov inkvizície, odhodlaný zbaviť svet všetkého nadprirodzeného, sa krčil v odpornej, vlhkej cele, porazený. Bratia ho dolapili po tom, čo takmer zabil Kathrine, Nera a neskôr aj Drewa s Justinom.

Niet nad sladkú pomstu.

„Máš pohodlné ubytovanie?“ posmieval sa mu Alec po týždni od jeho uväznenia.

Ray, hrdý nepriateľ upírov, mu chcel napľuť do tváre, ale minul. Vyceril naňho teda zuby a pristúpil k mreži. „Za toto zaplatíš, pijavica,“ sľúbil mu.

Upír si odfrkol. „Tieto hlášky sa vážne ešte používajú? Nie je to trochu klišé? Určite máš niečo lepšie, Ray.“

„Trhni si!“

„Stále nuda.“ Nezáživne si prezeral nechty. Už sú to stáročia, čo mali niekoho v temniciach a tak trochu ich zabudli inovovať. Nuž, pán inkvizítor si bude musieť poradiť.

Ray trhol mrežami, ale držali pevne. „Tak kedy ma začnete mučiť, hm?“

Alec zagúľal očami. Celé dni sa z neho pokúšali dostať informácie o jeho druhoch, ale ako inak, odmietol hovoriť. Niežeby to bol pre upírov problém. Čo ako sa rod ľudí snaží, nevyhrá nad nimi. Inkvizícia skončila. Nesmrteľní majú pod palcom celé štáty a nadnárodné korporácie. Napriek tomu by bolo príjemné sa nadobro zbaviť hávede ako je Ray.

„Nie sme barbari,“ ohradil sa. „Vieš čo to je, dostať krv z podlahy? A nemysli si, že kvôli tebe budeme kupovať igelit.“ Navyše, mučiacich nástrojov sa zbavili ešte pred Napoleonom, ale to Ray vedieť nemusí.

Ray sa len znechutene odvrátil. „Robte si čo chcete. Aj tak vám nič nepoviem.“

„Uvidíme. Čas je totiž najhorší mučiteľ. Toto je teraz tvoj život, Ray. Žiadne okno. Žiadne chutné jedlo. Žiadna radosť. Viem, že si z nejakého dôvodu nesmrteľný. Uvidíme, ako dlho vydržíš, než ťa situácia zlomí.“ Alec sa divoko usmial. „My máme kopu času. A ty?“

Alec spokojne vykročil na nádvorie, bez akejkoľvek obavy o Raya. Však on prehovorí. Nič iné mu nezostáva.

„Tak čo?“ pribehla k nemu Abby, jeho jediná sestrička.

Aleca prudko zabolelo pri srdci. Jeho sestra je to jediné, na čom mu ešte v živote záleží. Sotva dvadsaťročná, a už je z nej zlomená troska. Kvôli nej by Raya ochotne mučil. Ibaže to by nebol lepší od mužov, ktorí ublížili jeho malému miláčikovi.

Abby mala len útlych šestnásť, keď takí ako Ray vystopovali ich rodinu v jednom z menších palácov v Európe. Ich matka tam žila s Abby po tom, čo jej otec umrel. V ten osudný deň ani jedna z nich nestihla ujsť. Inkvizítori najskôr surovo zbili a pomaly zabíjali ich matku, zatiaľ čo Abby viacerí znásilnili, a prinútili ju sledovať vlastnú matku trpieť a umierať. Potom ju zviazali a palác podpálili.

Bratia ju z trosiek vytiahli v poslednej chvíli, ale pre Abby už bolo neskoro. Z utrpenej traumy sa nikdy nespamätala. Odvtedy sa bojí každého tieňa, každého prudkého pohybu, každého muža okrem bratov. Trápia ju nočné mory a odvtedy sa neusmiala. Ani armáda odborníkov, ktorých najali, jej nedokázala pomôcť.

Pokiaľ sa nestane zázrak, jeho sestra zostane do konca svojho života zlomená. Duch svojho skutočného ja. To pomyslenie ho pomaly zabíja.

„Nateraz si ho necháme,“ povedal opatrne. „On prehovorí.“

Abby zovrela pery. „Nepremiestniš ho? Naše cely sú...“

„Presne tým, čo potrebuje,“ dokončil ľadovo. „Ray je zločinec. Nemusíš sa báť, on neujde, Abby.“ Láskavo ju pohladil po líci a považoval za úspech, že sa neodtiahla.

Princezná si povzdychla a sklopila pohľad. „Ale ako dlho ho tu budeme mať?“

Hoci aj milénium! „Uvidíme.“ Stisol jej chladnú dlaň. Abby vyrástla v prekrásnu ženu. Dlhé čierne vlasy jej padali takmer k pásu a má tie najkrajšie sivé oči, aké kedy videl. Tie oči však prišli o akúkoľvek iskru života.

Abby nežije, prežíva.

A on nevie, ako by to mohol napraviť.

Princezná akoby vycítila jeho nepokoj a ľútosť a odstúpila, akoby ju popálil. „B-bola by som radšej, keby tu nebol,“ vykoktala a odbehla.

Alec unavene zaklonil hlavu k nebu, akoby na ňom bola napísaná odpoveď na všetky jeho problémy. Avšak stavil sa, že mu odtiaľ anjeli nanajvýš ukazujú prostredník.