Temné lži 1

Pred niekoľkými rokmi, Sapienza, Universitá Di Roma...

Drzé, otravné dievčatko. Presne tak si ju Alec zaškatuľkoval hneď po prvej prednáške. A áno, je to len dievčatko. Prváčka na bakalárskom programe? Nemôže mať ani dvadsať. A pila mu krv od prvého momentu, čo vošla do posluchárne.

Preklínal moment, keď na naliehanie jedného z mála ľudí, ktorých si vážil, prijal miesto profesora na univerzite, než sa nájde trvalá náhrada za zosnulého kolegu. Alec nemal záujem vzdelávať túto nevďačnú generáciu Homo Sapiens. Za osem tisíc rokov svojho života sa mu od ľudí dostalo len nenávisti, démonizovania, a tá inkvizícia? Nie, tú im ešte minimálne jedno milénium neodpustí.

Aby upíri, ktorých kráľom sa stal na prelome letopočtov, zostali čo najnenápadnejší, robia všetko pre to, aby sa dôkazy ich existencie “stratili“. To bol jediný dôvod, pre ktorý získal tri doktoráty z histórie a archeológie. Zašil sa v múzeu, ktoré si založil, a čas od času niečo publikoval, aby jeho slovo v odborných kruhoch malo váhu. V skutočnosti robil všetko pre to, aby nikto neodhalil existenciu upírov, a získaval artefakty a texty odkazujúce na čokoľvek vzdialene pripomínajúce nesmrteľných.

A čo z toho má? Vynútené hosťovanie na univerzite v Ríme. Radšej by sa rok živil krvou drogového závisláka, než trpel týchto výrastkov.

Je to len rok, Alexandros. Len rok, opakoval si v duchu, keď si slečny v predposlednom rade robili asi miliónte selfie.

Samozrejme, všetky tie namyslené sliepky, ktoré už len z princípu nenechá prejsť, bledli v porovnaní s čiernovlasým diablom, ktorý sedel priamo pred ním v prvom rade.

Na prvý pohľad vyzerala neškodne – priemerná výška, bledá pokožka, zvedavé hnedé oči. Trochu zdvihnutý nosík. Potom však otvorila ústa a všetko šlo dolu vodou.

Má to dievča nejaký filter? Neustále kládla otázky. Takmer po každej dlhšej prestávke, ktorú urobil, mala pripomienku. Polovica študentov zaspala po prvých pätnástich minútach výkladu a ona si energicky čmárala poznámky.

„Tvrdíte teda, že kresťanstvo nebolo prijaté s takou popularitou, ako sa uvádza?“

„Zmenili sa prístupy vládnucich vrstiev kvôli tlaku ľudu alebo sa ľud zmenil pod hrozbou trestu vyšších vrstiev?“

„Myslíte, že po Milánskom edikte upadlo všeobecné povedomie o prírodných zákonoch?“

„Môžete nám bližšie priblížiť súvis medzi politickými zmenami a nástupom kresťanstva?“

Z nej by dostal bolesť hlavy aj svätý. A kde prišla k tým otázkam? Možno ich naznačil medzi riadkami, ale nikto nemal odvahu ho konfrontovať s jeho vlastnými dielami.

Trpezlivo jej odpovedal čo najdiplomatickejším spôsobom. Nemôže ju predsa zaškrtiť, všakže? Za tých niekoľko mesiacov sa naučil, že pred Úvodom do stredovekých dejín si má dať pol fľaše Vodky, ale ani tá neotupila iritáciu z jednej príliš zvedavej študentky.

V marci sa už nevedel dočkať, kedy vypadne. Jeho bratia netušili, že na čiastočný úväzok učí. Mysleli si, že väčšinu času cestuje po svete. Kým oni trčali v kráľovskom paláci vo Verone, on sa usadil v Ríme. Asi by umreli smiechom, keby vedeli čo robí.

Najvyšší kráľ upírov aby učil na ľudskej univerzite? Najstarší svojho druhu, vládca celého upírskeho sveta. Učiteľ.

Zastreľte ma niekto.

Klesol do stoličky pred zaprataným stolom a prosil mocnosti, aby už bolo po skúškach a jeho zmluva skončila. Vedenie ho prosilo takmer na kolenách, aby zostal, ale musel by byť masochista, aby sa upísal na ďalšie roky tejto tortúry.

Rebecca sa náhlila po chodbe a jej podpätky vydávali komický klopotavý zvuk. „Čo za idiota si dá konzultačné hodiny na piatok popoludní?“ šomrala.

Prudko zastala pred katedrou, zaklopala a vošla.

Profesora Aleca Stewarta našla sedieť za stolom a akoby ním prešla triaška, keď ju uvidel. Prečo? Ona je predsa zlatíčko, mama jej to vždy opakuje.

„Dobrý deň, profesor Stewart,“ pozdravila ho a upravila si popruh kabelky na ramene.

Až príliš príťažlivý učiteľ si povzdychol a pomrvil sa. Tento že má tri tituly? Určite! S tými čiernymi vlasmi a neuveriteľne modrými očami sa hodí skôr na stránky časopisov. Úprimne, veľmi rada by ho videla v tesných boxerkách. To svalnaté telo musí trpieť v košeliach a obleku. Stavila by svoje štipendium na to, že má na bruchu šesť tehličiek pevných ako skala.

Sústreď sa, Becky! Nebude slintať nad profesorom ako nejaká pubertiačka! Pre to tu nie je.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ opýtal sa neutrálne.

„Volám sa Rebecca Hewittová, chodím na vaše prednášky o stredovekých dejinách,“ predstavila sa rýchlo. Určite si ju medzi toľkými študentmi nezapamätal.

„Áno, to viem.“

Usmiala sa. „Dopočula som sa, že po tomto semestri odchádzate. Je to pravda?“

Vďaka bohom áno. „Nemal som v pláne zostávať tu dlhšie. Nie som zamestnancom, slečna Hewitová, len vypomáham.“

Trucovito našpúlila pery. „Ale ja som dúfala, že budete konzultantom mojej záverečnej práce.“

Jeho tmavé, husté obočie vyletelo až kamsi k stropu. „Prosím?“

„Ste najpovolanejším odborníkom v obore na celom kontinente. Vaše knihy sú Bibliou historikov. Ste legenda. Záverečná práca pod vaším vedením je ako výhra v lotérii.“

Ako pre koho. Ani jej sladké slová ho nepresvedčili. Nemieni tu skysnúť ani len o mesiac dlhšie. „Je mi ľúto, slečna. Týmto semestrom končím.“

„Prečo?“ nedala sa odbiť. Nepreletela pol sveta, aby nakoniec prišla o túto príležitosť.

Alec sa lakťami oprel o stôl a premeral si ju. „Mám iné povinnosti. Históriu som nikdy učiť nechcel a svoje tituly využívam pre iné účely. Navyše, neberte to osobne, ale byť konzultantom vašej práce?“ zasmial sa. „Končíte prvý ročník. Neviete ako sa také práce píšu, všetko budete ešte len objavovať a ja nemám čas viesť vás za ručičku pri takej primitívnej úlohe. Keď si prídete po doktorát, ozvite sa.“

Nadvihla jeden kútik pier. „Asi ste sa prepočítali,“ oznámila mu mierne pobavene. „Ja už jeden magisterský titul mám. Toto je moja druhá škola.“

Klesla mu sánka a pochybovačne ju prevŕtal pohľadom. Aká pochybná inštitúcia jej, pre všetko na svete, mohla udeliť titul?

„Neveríte?“ opýtala sa po chvíli ticha. „Stačí sa pozrieť do systému,“ ukázala na počítač. „Sú v ňom moje záznamy.“

Okamžite to urobil.

Skutočne! Tá nepodarená beštia má magistra zo starovekých dejín na Universidade Federal do Rio de Janeiro. Rozklikol si jej zložku.

„Všetky moje práce boli založené na vašich publikáciách,“ pokračovala a posadila sa oproti nemu, hoci ju nevyzval. „Keď som sa dozvedela, že budete učiť v Ríme, okamžite som sa prihlásila na školu.“

Zamračil sa na ňu a zhlboka sa nadýchol. Ako upír dokáže nosom vycítiť viac vecí než vedecké laboratórium. Zistil, že mladá slečna Hewittová nie je taká mladá, ako si myslel. Jej sladká B pozitív mu hlásila, že má dvadsaťpäť rokov, preháňa to s čokoládou a má vážny nedostatok vitamínu D.

Nenápadne si jazykom prešiel po tesákoch, ktoré sa naučil ukrývať. Ľudí upíri stále trochu desia. Hoci by stavil pravú ruku na to, že Rebecca by len mykla plecami a začala ho mučiť otázkami o jeho živote vo všetkých historických etapách.

„Tak ma pobavte,“ vzdychol. „O čom by ste chceli písať?“

Prekrížila si nohy. „Vplyv inkvizície na tresty smrti a morálne hodnoty katolíckej cirkvi v počiatkoch honu na čarodejnice,“ vyslovila pokojne, potom sa zamyslela. „Hoci na tom názve asi ešte zapracujem.“

Takmer sa udusil vlastným jazykom. Je snáď masochistka? Ešte aj on musel byť na mol, keď písal o inkvizícii. Odkašľal si. „Len tak mimochodom, ste mentálne zdravá?“

Spražila ho pohľadom. „Na predošlej škole som písala o počiatkoch cirkvi a jej vplyve na spoločnosť Európy. Len si uľahčujem prácu. V tejto tematike som zbehlá.“

Áno, to on tiež. Osobne upálil niekoľkých svätých mužov za to, že odpravili stovky upírov. Necítil sa vinný. „Odpustite mi, ak nemám záujem viesť práce zamerané na cirkev.“

Zahryzla si do pery. „Áno, z vašich kníh mi je jasné, že ste s nimi na nože. Nemusíte sa báť. Ja mám zakázaný vstup do Vatikánu po tom, čo som sa pokúsila vo svojom výskume dokázať že úmyselne prepísali niekoľko starovekých textov.“

Dokáže ho ešte niečím prekvapiť? „A ako ste to chceli dokázať?“

Vzdorovito zdvihla bradu. „Prepáčte, nie ste môj konzultant. Nechcem vás zaťažovať svojím výskumom.“

Na čele mu navrela žila. „Moja odpoveď sa nezmenila.“ Má iné povinnosti než dohliadať na jednu otravnú ľudskú ženu.

S povzdychom vstala. „Ako myslíte. Zájdem teda za profesorom Di Stefanom. Po vás je druhým najlepším odborníkom.“

Ako k nemu bola chrbtom, vyceril na ňu zuby a zavrčal. „Ten je predsa z Vatikánu!“ zasyčal. A jeho práce sú výsmechom zdravému rozumu.

Rebecca sa s rukou na kľučke zastavila a potlačila spokojný úsmev. Pomaly sa otočila. „Áno, to je.“

Alec udrel rukou po stole a vstal. „Vy ma vydierate,“ uvedomil si.

Cmukla. „Ten výraz by som nepoužila. Len sa snažím o získanie vedomostí.“

Keby ju zaškrtil, môže to uhrať na nehodu. Má s tým skúsenosti. „Fajn,“ zamrmlal nespokojne. „Budem vaším konzultantom.“

Nadšene nadskočila. „Och, ďakujem profesor Stewart!“ zvýskla. „Neoľutujete, prisahám!“

Už teraz ľutuje. „Padajte, než si to rozmyslím,“ posielal ju preč.

Rebecca mu zamávala a zmizla z jeho kancelárie. Veselo poskakovala po chodbe. Vybehla z budovy a zamierila do kaviarne za rohom. Objednala si horúcu čokoládu a s pôžitkom si ju vychutnávala, kým si k nej neprisadla vysoká svetlovlasá žena v jednoduchých modrých šatách.

Rebeccu okamžite striaslo od zimy. Pritiahla si tenký kabátik bližšie k telu. „Winter?“ oslovila svoju nepokrvnú sestru. „Čo ťa ku mne privádza?“

Vládkyňa zimy, ľadová kráľovná, jej venovala smutný úsmev. „Tvoja matka. Už zase má depresie.“

Ach. Jej matka. Vládkyňa jesene. Jedna zo štyroch najmocnejších a najnebezpečnejších bytostí na Zemi a priľahlom vesmíre. Už tisícky rokov je moc nad počasím zverená štyrom ženám, ktoré sa akosi stali stelesnením ročných období. Vždy sú pri moci len dve – jedna na severnej, druhá na južnej pologuli. Keď nadíde čas vystriedania moci, navzájom si vymenia žezlá posilňujúce ich moc a na tri mesiace vládnu svetu.

Doslova.

Napriek tomu, že sú nesmrteľné, na týchto pozíciách sa vystriedalo minimálne šesť generácií. Niektoré ženy umreli po tom, čo nezvládli vlastnú mágiu. Iné zabila inkvizícia. A potom sú tu také ako jej mama.

Žijú proste pridlho. Avšak pre Rebeccinu matku to znamená úbohých štyritisíc rokov. Z vládkyň je najstaršia. Videla svoje sestry umierať a nové nastupovať. Je... unavená. Pred niekoľkými dekádami sa už zdalo, že nabrala nové sily, keď prišla na svet Rebecca, ibaže sa to len zhoršilo.

Rebeccin otec umrel skôr, než mohol podržať svoju dcérku v náručí, a jej mama upadla do najhoršej depresie. Vedela, že ju čaká večnosť samoty, až kým nepríde vykúpenie v podobe smrti. Až na to, že je večne mladá. A málokto sa odváži siahnuť na niekoho takého mocného ako je vládkyňa počasia.

Koľko nesmrteľných je deprimovaných z toho, že vykúpenie v podobe staroby nepríde? Napriek snahe o falošné úsmevy a lásku pri jej výchove, Rebecca pochopila že jej mama skutočne chce ísť ďalej.

Čo však mohla robiť? Matku si nezabije. Tá zase život považovala za priveľký dar, než aby spáchala samovraždu. Bezvýchodisková situácia.

„Som uprostred semestra, Winter. Nemôžem ísť za ňou,“ frflala Rebecca. „Aj tak to len zhorším.“ Svojou prítomnosťou matke pripomenie dávneho milenca, ktorého stratila.

Kráľovná zimy si chápavo vzdychla. „Je mi jej tak ľúto. Kiež by som ju mohla zbaviť tohto... bremena.“

Rebeccu striaslo. Bremeno. Mať moc nad počasím a ročnými obdobiami nie je bremeno, je to plnohodnotné prekliatie! Každý sa ich bojí, pretože vie, čoho sú schopné.

Potopy.

Cunami.

Doby ľadové.

Zničená úroda.

Sucho.

Hurikány.

Len za globálne otepľovanie si môžu ľudia sami. Avšak to ostatné... vládkyne sú späté so samotnou Zemou. Ich emócie sa premietajú do počasia a ročných období. Preto prvé, čo sa musia naučiť, je extrémna kontrola nad citmi. Napriek stáročiam tréningu a prípravy sú však stále vnímané ako monštrá, kráľovné schopné zničiť všetko len silou myšlienky.

Rebeccu ten osud desil, ale ujsť pred ním nedokáže. Keď príde čas, preberie matkin ťažký údel a bude vládnuť nad jesennými mesiacmi na Zemi.

„Možno by sme ju mohli presťahovať do paláca v Kórey,“ navrhla z absolútneho zúfalstva. Vládkyne majú stovky palácov po celom svete, chránené mágiou. Nuda a osamelosť ich prinútili nájsť si rozptýlenie takouto formou.

„Nechce sa pohnúť z Japonska. Už sme to so sestrami skúšali,“ zamietla jej nápad Winter.

Rebecca unavene zaklonila hlavu. Kedy to skončí? „Ja odmietam žiť ako ona, Winter,“ zašepkala. „Chcem vidieť svet, zažiť jeho krásy aj starosti. Pomáhať iným. Náš údel nám predsa neurčuje večnú samotu. Na tú sme sa odsúdili samy.“

Svetlovlasá žena smutne sklopila pohľad. „Vždy sme boli obávané, Rebecca. A naveky budeme. Pretože nikdy sa nenájde niekto dosť silný, aby nám vzdoroval a ukázal iným, že sme len ženy z mäsa a kostí.“