Temné lži 3

Prišiel január a Alec videl Rebeccu pravidelne v múzeu, kde pomáhala s výstavami. V deň, keď ju zamestnal, sa tvárila nadšene ako šteňa v mäsiarstve.

Ich konzultácie sa premiestnili z formálnej kancelárie do kaviarne a akosi sa jej podarilo premeniť jeho počiatočnú averziu k jej osobe na úprimný záujem. Keď sa s ňou rozprával, nielenže nemal pocit, že hovorí s dieťaťom, ale sám sa cítil mladšie. Rebecca bola jednoducho jeho drogou na povzbudenie. Dni keď ju videl, sa stali svetlými bodmi v jeho nudnom živote.

Preto bol nepríjemne prekvapený, keď v jedno chladné ráno prišiel na fakultu a ona ho nečakala na ich tradičné konzultácie. Znepokojene sa obzeral, ale nikde jej nebolo. Pokúsil sa rozptýliť papierovaním, ale každú minútu sa pristihol, že hľadí na dvere a čaká, kedy do nich energicky vojde aj s ospravedlnením a tým oslepujúcim úsmevom.

Po hodine mu zazvonil mobil a on podráždene zdvihol. „Čo je?!“

„Profesor Stewart?“ zaznel Rebeccin mierne nespokojný hlas. „Tu Rebecca. Obávam sa, že dnes to na konzultácie nestihnem.“

Spozornel. V pozadí počul mrmlanie hlasov a podivné zvuky, ktoré nedokázal zaradiť. „Stalo sa niečo?“

„Áno,“ vzdychla. „Som totiž strašne chytrá a na poľadovici... au, čo to zase robíte?“ okríkla niekoho na druhej strane.

„Dal som vám roztok proti bolesti,“ odpovedal mužský hlas obranne.

„Už ste mi dali dve lokálky. Vyzerám, že som v bolestiach?“ opýtala sa vyčítavo. Potom sa vrátila k Alecovi. „Ako som povedala, som super chytrá a do dnešnej poľadovice som si vzala opätky. Pošmykla som sa hneď na schodoch pred domom. Mám zlomenú ruku, práve ma ošetrujú.“

Alec vstal tak prudko, že prevrátil luxusné otočné kreslo. Rebecca je zranená! „Ktorá nemocnica?“

„Nie, to je v poriadku, pán profesor. Len som chcela-“

„Do pekla, ktorá nemocnica?!“ okríkol ju. Čo ak je to vážne? Bude potrebovať operáciu? Krváca?

Rebecca po chvíľkovom zaváhaní odpovedala a než ho stačila upokojiť, že je v poriadku, zložil a náhlil sa k autu. Stovkou si to prešiel cez mesto, zaparkoval cez dva miesta a v rekordnom čase dobehol na chirurgiu, kde jeho slniečku práve nasadili sadru.

„Ako je na tom?“ opýtal sa zadýchane.

„A vy ste...“ Postarší lekár bol pripravený vyhodiť ho z ordinácie.

„Príbuzný,“ odpovedal bez zaváhania.

Vyrovnane sa tváriaca Rebecca naňho vyvalila oči, absolútne nedotknutá faktom, že má zlomenú ruku.

Chirurg na ňu spýtavo pozrel.

„Ehm... to je v poriadku,“ povedala.

Alec bol v momente pri nej a prezeral si sadru. Tá nepodarená ženská si zlomila pravé predlaktie. Ako bude fungovať bez dominantnej ruky? „Je to vážne?“

„Nie.“ Zoskočila z lôžka a trochu sa zapotácala. Tie oblbováky jej začínali udierať do mozgu. „Jednoduchá zlomenina.“

Okamžite ju podoprel. „Opatrne. Máte niečo na bolesť?“

Namiesto Rebeccy mu odpovedal lekár. „Dostala slabú dávku. Trvá na tom, že má vysoký prah bolesti. Pre každý prípad som jej ale predpísal tabletky.“ Podal mu recept. „O týždeň ju priveďte na kontrolu a sadru jej zložíme najskôr o mesiac.“

„Ale prosím vás,“ trochu neprítomne sa zasmiala a jazyk sa jej plietol. „Povedala som, že sa liečim rýchlo. Do dvoch týždňov som fit.“ Víťazne sa usmiala. Nesmrteľní majú extrémne rýchle liečenie a jej sa každým dňom zastaví starnutie a preskočí z fáze ľudského života na plnohodnotnú nesmrteľnú. Vtedy by sa vyliečila do hodiny. Teraz však musí trpieť nepríjemnú sadru celé týždne.

Alec jej odhrnul vlasy z čela. Cítil, že nie je celkom pri sebe. „Uvidíme.“ Pohodlnejšie ju o seba oprel. „Ďakujem, doktor. Postarám sa o ňu.“

Spoločne vyšli z ordinácie a kým sa dostali k jeho Volvu, Rebecca už mala zahmlený mozog. Zakopávala o vlastné nohy a ťažko sa jej vyslovovali slová.

„Opatrne. Jedna zlomenina na dnes stačí.“ Nežne ju posadil na sedadlo a pripútal. „Je vám zle? Budete vracať?“

Slabo sa zasmiala. „Nie som z cukru, profesor.“ Navlhčila si suché pery. „Len sa musím vy-vyspať.“ Obzrela sa. „Páni, vaše auto je ako z telky!“

Pokrútil hlavou a naštartoval. „Kde bývate?“

Na tretí pokus sa jej podarilo vykoktať adresu. „Prečo ste prišli?“ vyzvedala počas cesty. V omámenej mysli nedokázala pochopiť, že sa o ňu úprimne bál. „Som predsa dospelá. Zlomenina je drobnosť.“ Zívla. „Nechcela som vás vydesiť.“

Ustráchane zovrel volant. Nechcela ho desiť? Je len krehký človiečik. Taká zraniteľná... Pri predstave, čo všetko jej môže ublížiť, mu prišlo zle od žalúdka. „Robíte si srandu? Čo keby ste spadli na hlavu?“

Mykla plecami. „Aj to je možné.“

Keby nebola zranená a nadrogovaná, asi ju uškrtí! „Možné? Nemáte zlomený necht, slečna Hewittová! Čo budete robiť celý mesiac? Bývate s niekým?“ Zrazu si uvedomil, že ani nevie, či má Rebecca priateľa. Dúfal, že nie.

„Sama. Ale nič si z toho nerobte,“ zľahčovala situáciu. Hlava jej klesala na stranu. Pokúšala sa o ňu únava. „Som... odolná.“ Privrela viečka.

Alec len škrípal zubami. Kde má táto uličnica pud sebazáchovy? Zaparkoval na ulici pred bytovým domom a z napoly spiacej ženy vymámil kľúče. Vzal ju do náručia a keď sa nikto nepozeral, telekineticky otvoril zámky.

Jej bytík na treťom poschodí bol malý a presne taký útulný, ako si predstavoval. V obývačke stála malá pohovka s kopou kníh a dlážku pokrýval mäkký koberec. V pripojenej kuchyni sa všetko lesklo čistotou a jediné dvere viedli do neveľkej spálne s kúpeľňou.

Rebecca sa pohodlne usalašila v jeho náručí. „Hmm, ste tak pohodlný. Nie som ťažká?“

To je jeho poslednou starosťou. „Máte bolesti? Chcete lieky?“

„Fuj, nie! Len ma,“ zívnutie, „odneste do postele a...“ Otriasol ňou smiech. „To je pekný začiatok vety. Nemyslela som si, že vám tie slová niekedy poviem.“ Zdravou rukou ho pohladila na líci.

Alecom akoby prešiel elektrický prúd. Jej dotyky sú rovnako návykové ako úsmev. Pozrel na zdrogovanú mladú ženu a nevedel, čo si má myslieť. „Ste vážne mimo. Potrebujete spánok.“ A on studenú sprchu.

Zvodne si zahryzla do pery, absolútne slepá k vlastnému správaniu. Za celé tie mesiace sa ho ani jediný raz nepokúsila zviesť a teraz si ani neuvedomuje, ako ho pokúša. „Viete, že človek prespí tretinu života? To je strašná štatistika. Nechcem spať. Chcem vidieť svet! Chcem byť naveky hore ako vy!“

Zastavil sa na polceste k spálni. Čo to povedala? „Prosím?“

Rebecca privrela oči a nedokázala ich znovu otvoriť. „Ale krv by mi asi nechutila,“ pokračovala, akoby ho ani nepočula. „Škoda. Aj tak vám závidím.“

Takmer ju pustil.

Takmer.

Prudko ňou zatriasol. „O čom to hovoríte? No tak, ženská, preberte sa!“

S námahou ho poslúchla. Oči farby teplého medu sa upreli do jeho jasných modrých. „Čo je? Chcem spať. Nie všetci pijeme krv, profesor.“

Srdce mu bilo ako o preteky. „Ako krv? Ste úplne mimo?!“ Bohovia, nemôže predsa vedieť, že je upír!

Mľaskla jazykom. „Nie dosť na to, aby som nevedela, že ste upír. Môžem sa už konečne vyspať?“

Spať?! Ona chce spať po tom, čo mu práve povedala?! Znovu ňou zatriasol, ale silné lieky nad ňou vyhrali a ona sa prepadla do spánku.

„Čo s tebou urobím, ženská?“ zastonal. Nešlo mu do hlavy, ako mohla vôbec vedieť o upíroch, nie to odhadnúť, že je jedným z nich.

S rozbúrenými emóciami ju uložil na posteľ, stiahol z nej topánky a po dlhšom váhaní aj vrchné oblečenie. Nechal ju v tielku a nohavičkách a zabalil ju do prikrývky. Nakoniec sa k nej posadil a prstom jej prešiel po línii nosa a líca. „Máš mi čo vysvetľovať, slečinka,“ zašepkal jej do ucha.

Rebeccu zobudil až močový mechúr nasledujúce ráno. Ospalo otvorila oči a snažila sa pochopiť, čo sa deje. Nespomínala si, že by šla spať. Bodavá bolesť v ruke jej však rýchlo osviežila pamäť. Zasyčala a zazrela na sadru. Ako sa dostala z nemocnice až sem?

Ťažkopádne vstala a dopotácala sa do kúpeľne, kde až na toalete zistila, že má problém. Ako všetko zvládne ľavou rukou? Trvalo jej pätnásť minút prísť na nový systém.

Pri pohľade do zrkadla sa zľakla sama seba. Vlasy jej odstávali na všetky strany, líce mala otlačené od vankúša a pod očami sa jej rysovali tmavé kruhy. Pokožka jej nezdravo zbledla.

„Niet divu, že si sama, Becky,“ povedala si potichu. „Vedľa tohto výjavu by sa nechcel budiť ani Quasimodo.“ Nemotorne sa učesala a opláchla si tvár, avšak ľavou rukou žiadne zázraky nedokázala.

Skrúšene vycupitala z izby a zvrieskla, keď v kuchyni uvidela svojho profesora úplne pokojne pripravovať miešané vajíčka.

Má snáď vidiny?

Čo za sračky jej to v nemocnici pichli?

„Dobré ránko, Rebecca,“ pozdravil ju s úsmevom. „Vyspala si sa dobre? Máš bolesti?“

Stále len neveriacky žmurkala. Sníva sa jej? „Ehm, my si tykáme?“ Nenápadne cúvala k skrinke, za ktorou mala ukrytú pohotovostnú zbraň.

„Hľadáš toto?“ Odkiaľsi vytiahol ostrú katanu, jej obľúbenú hračku.

Klesla jej sánka. „Čo sa tu včera odohralo?“

Alec sa nad ňou zľutoval a ubral zo svojej hrozivosti. „Nemusíš sa ma báť, Rebecca. Posaď sa a pohovoríme si.“ Ukázal na miesto pri pulte s vysokou stoličkou.

Vyjavene pozrela na svoje spodné prádlo a v hlave sa jej prehrávali všetky možné hororové scenáre. V jednej chvíli ju však zalial šok a začala si prehmatávať krk.

Alec potlačil smiech. „Ty si nič nepamätáš, čo?“

„Viem, že mi v nemocnici pichli silné oblbováky.“ Opatrne prešla k pultu a vyhupla sa na stoličku. „Zvyšok mám zahmlený. Volala som vám, však?“ Ale prečo je u nej v byte?

Prikývol a oprel sa o umývačku riadu. Niečo v jeho výraze ju znepokojovalo. Akoby mal na srdci čosi, čo sa jej nebude páčiť, ale on sa na tom kráľovsky zabaví. „Vzal som ťa domov. Sotva si dokázala stáť.“

Nespokojne si prehrabla vlasy. „Povedala som im, aby mi to nedávali. Mrzí ma, že som vám pridala starosti, profesor.“

Jeho tajomný úsmev sa len rozšíril. „Myslím, že po včerajšku mi môžeš hovoriť Alec. Povedala si mi totiž veľmi zaujímavú vec.“ Prekrížil si ruky na hrudi a Rebecce sa hlavou mihol moment, ako ju niesol po schodoch.

Och, to nie je fér! Sexy profesor ju odnesie v náručí až do postele a ona na to nemá jasnú spomienku! Čím ju osud trestá? „A-akú vec?“ Drahí bohovia, čo mu vykecala? Snáď nie, že je dedičkou vládkyne jesene?

Nie, určite nie. To by tu tak pokojne nestál. Utiekol by pred ňou na opačný koniec sveta.

Alec odhodil ľudskú masku a prestal pri reči ukrývať svoje ostré zuby. „Tak odkedy to vieš, Rebecca? O nás a hlavne o mne?“

Srdce jej vynechalo jeden úder. Ona sa preriekla, že je upír?! Pre všetkých bohov, a pre toto jej nesmú dávať sedatíva! „Ale nie,“ zastonala unavene a oprela sa čelom o chladný povrch pultu. „Nie, nie, nie! Mrzí ma to, prof... teda Alec. Vždy som to brala za tvoje súkromie. Snáď som sa nezačala vypytovať nevhodné otázky?“ To by na ňu tak sedelo.

Alec nad ňou pobavene krútil hlavou. „Odkiaľ vieš o upíroch? A ako to, že sa ma nebojíš?“

Zahryzla si do pery. O upíroch vie odmalička. Tak ako oni, patrí k nesmrteľným – bytostiam temnoty. Vie ako s nimi bojovať a tiež, že nemajú dôvod ublížiť jej. Nie sú násilní. Chcú len žiť, tak ako ona. „Prečo som podľa teba vykázaná z Vatikánu?“ odpovedala mu otázkou.

Nechápavo nadvihol obočie.

Rebecca si vzdychla a povedala mu tú jednoduchšiu pravdu. „Už na mojej prvej škole som excelovala. Niektorým študentom histórie a podobných vied je nenápadne oznámené, že medzi nami sú iné bytosti. Aby nerobili paniku a aby sa nehrabali v nebezpečných veciach. Bola som jednou z tých študentov. V skutočnosti som sa snažila zistiť, ako nad vami cirkev získala prevahu v stredoveku. Zdá sa, že som pátrala príliš hlboko. Nemám z teba strach, lebo viem, že neubližujete ľuďom. A nič som nedala najavo, pretože som nechcela tlačiť na pílu. Som tvoja študentka, nemal si dôvod prezrádzať mi takéto veci.“

Zamyslene sa posadil oproti nej a postrčil jej smerom tanier s vajíčkami. Rebecca je skutočne jedna z milióna. „Takže ty si od začiatku vedela, čo som zač?“

Váhavo ochutnala pripravené jedlo. Trochu hanblivo sa usmiala. „Nie. Došlo mi to až vtedy, keď si sa pri mne nadýchol po tom, čo som ti povedala koľko mám rokov. Viem, že vy si tak preverujete osoby. Spojila som si to so zvláštnym spôsobom akým hovoríš a pochopila, prečo ťa moja generácia tak štve.“

A bavila sa na ňom celé mesiace. Teraz už jej hlášky dávajú zmysel. „Mala si mi to povedať.“

Vzhliadla od raňajok, pretože jej už tretí raz spadli z vidličky. Ľavou rukou to asi nezvládne. „Nie je to moja vec.“

Alec sa na ňu nedokázal pozerať. Ako to dievča prežije celé týždne bez jednej ruky? „Počkaj, ja to urobím.“ Presunul sa k nej, vzal jej vidličku, nabral na ňu trochu miešaných vajíčok a pridržal jej ju pred ústami.

Rebeca prekvapene pootvorila pery. On ju chce kŕmiť? Poslušne však zjedla ponúkané sústo. Jeho starosť ju zahriala pri srdci. Po celý čas mu hľadela do očí a snažila sa pochopiť, čo bude ďalej. Je na ňu nahnevaný? Presunie jej prácu inému profesorovi a ukončí jej pracovnú zmluvu?

Po niekoľkých minútach príjemného ticha odložil príbor, podal jej pohár s vodou a odniesol všetko do umývačky. Vrátil sa k nej s balením silných liekov. „Doktor povedal, že by si ich mala brať aspoň prvé dni. Musíš mať bolesti.“

Striaslo ju. „Uf, nie. Obaja sme videli, čo so mnou robia sedatíva. Navyše už žiadnu bolesť necítim.“ Zrastanie kosti už pokročilo. Čo ľuďom potrvá týždne, jej telo zvládne za polovicu. A keď bude plne nesmrteľná, okamžite. Už sa nevedela dočkať.

Alec na ňu nesúhlasne zazrel. „Pri mne nemusíš predstierať.“

Zazubila sa. „Hovoríte to každej žene, profesor?“

Zreničky sa mu pri jej narážke rozšírili. Nie, pri ňom rozhodne predstierať nebude! Penis ochotne súhlasil a dal o sebe v nohaviciach vedieť. Našťastie stál pri pulte, ktorý ho zakrýval. „Si zlé dievča, Rebecca,“ pokarhal ju vážne.

„Nemohla som odolať.“ Je niečo nanajvýš zábavné v podpichovaní prísneho profesora s ostrými zubami.

Upír odkiaľsi vytiahol fixku a kým sa spamätala, na sadru jej po japonsky napísal ZLÉ DIEVČA.

„Hej, čo si to... ty vieš po japonsky?“

Nadvihol kútik úst. „Som upír. Neučili ťa že dlhovekosť je nevyhnutne spojená s lingvistickými znalosťami?“

Zagúľala očami. Potom ich podozrievavo prižmúrila. „Napil si sa odo mňa? Kým som bola mimo?“

„Isteže nie,“ ohradil sa urazene. „Je to proti všetkým našim hodnotám.“

Vydýchla si. Nebola si istá, aké účinky by naňho mala jej jedinečná krv. Žije síce ľudský život, ale stále je dedičkou vládkyne jesene. Nie je úplným človekom. „Prepáč. Viem o vás len stručné základy.“

Prikývol a nechal to tak. „Mala by si zavolať príbuzným, aby sa o teba postarali kým budeš mať sadru,“ poradil jej.

Rebeccu pri tej predstave striaslo. Zavolať matke? Ani keby sa Zem začala otáčať opačne! A ani ostatným vládkyniam nemala v pláne oznámiť jej poľutovaniahodný stav. Snáď si ešte poradí sama!

„Nie, to nie je nutné,“ sladko sa usmiala. „Mám len matku, ktorá trpí silnými depresiami. Nezatiahnem ju sem.“

„Snáď máš nejakých priateľov, ktorí by na teba dohliadli.“ Desila ho predstava, že bude odkázaná sama na seba.

Rebecca pobavene nadvihla kútiky. „Prisťahovala som sa sem z iného kontinentu, profesor. Si vlastne prvý návštevník môjho bytu.“

Alec si frustrovane pretrel oči. Nemôže ju tu nechať napospas osudu. To dievča sa prinajlepšom zabije len čo sa pokúsi dať si sprchu. Zdá sa, že v najbližších dňoch spolu strávia veľa chvíľ.