Temné lži 4

O mesiac neskôr...

„Pre všetkých bohov sveta!“ zvolala Rebecca, keď vo svojej obývačke uvidela polonahého Aleca s ešte mokrými vlasmi zo sprchy. Celá červená v tvári sa zvrtla a zamierila do kuchyne. „Nemáš vlastný byt, upír? Keď sme pri tom, nemáš ani vlastnú práčku? Ešte raz mi tvoje spodky zafarbia moje krehké nohavičky, a začnem ti vykrádať peňaženku!“

Alec zagúľal očami a pricupital za ňou, stále zahalený len v uteráku. „Hej, ja som ošetrovateľ na plný úväzok. Potrebujem nejaké zázemie. A tvoja aviváž je tak príjemná...“

Prižmúrila naňho oči spoza pultu, na ktorom pripravovala raňajky. „Moja ruka je už niekoľko dní v dokonalej kondícii.“ Zamávala mu pravačkou. „Priznaj si to, zostávaš tu kvôli jedlu, praniu a tej pizzerke naproti, z ktorej nám každý druhý deň nosia pizzu.“

Nevinne sa usmial. Za storočia života s bratmi sa v paláci necítil tak uvoľnene a... ako doma. U Rebeccy bolo všetko naopak. V neupratanom byte mal všetko poruke, chladničku si napĺňali čím chceli, bez nutnosti konzultovať jej obsah so služobníctvom, jedlá si robili keď sa im zapáčilo, televízor išiel nonstop, gauč sa zmenil na posteľ a Rebecce nikdy nevadilo že sa tu povaľuje len vo vyťahaných teplákoch a tielku. Nikto ho tu nemíňal na chodbe s úklonom a večným oslovením „Vaše Veličenstvo“, aj keď tisíckrát všetkým zopakoval, že si na tituly nepotrpí.

Niežeby mal vôbec záujem o trón, na ktorom sedí.

„Lekár povedal, že sa máš šetriť,“ oponoval jej. „Kosť sa ti zrástla prirýchlo, svaly môžu byť stále v šoku.“

Pobavene nadvihla obočie. „Toto je tvoj argument? Vážne?“

„Kúpim ti novú chladničku,“ zmenil taktiku. „Aby sa do nej vošli moje balíky s krvou.“

Ó áno, ďalšia vec na ktorú si musela zvyknúť – sáčky s karmínovou tekutinou nahádzané medzi jedlom a zeleninou. Keby sa nenarodila do sveta nesmrteľných, rozhodne by mu to netolerovala.

„Alec,“ začala vážne. „Nemysli si, že neoceňujem čo si pre mňa urobil. Úprimne neviem, ako by som si inak poradila, ale momentálne skutočne nevidím dôvod, prečo máš potrebu zostávať v tejto klietke, keď máš luxusný byt kúsok od školy, kde nemusíš spať na miniatúrnom gauči a deliť sa o kúpeľňu s kýmkoľvek.“ Postrčila pred neho misku s ovocným šalátom a šľahačkou – jeho obľúbený typ raňajok.

Upírovi zovrelo hruď pri pomyslení, že nebude každý deň stretávať toto klbko energie. Rebecca zapadla do jeho života príliš ľahko, akoby tam patrila. Neprešla noc, aby si ju nepredstavoval vo svojom náručí. Vzrušovala ho ešte aj keď sa s ním celá strapatá a nenamaľovaná hádala o ovládač. Je to vôbec normálne?

Odhodlane obišiel pult a zatlačil ju k stene, aby mu nemohla uniknúť. Tváre mali len kúsok od seba a on jemne pohladil jej hebké líce.

Rebecce sa rozbúchalo srdce a jej telo prosilo o ďalší dotyk. Celý život bola sama, pripravovala sa na miléniá samoty len čo prevezme matkin údel a teraz... teraz by dala čokoľvek za to, aby mohla aspoň na chvíľu žiť skutočný, plnohodnotný život. Hoci aj s upírom ktorý nevie triediť bielizeň.

„Nechcem byť sám,“ zašepkal jej na pery. „A myslím, že ani tebe samota neprospieva.“

Privrela viečka. Alecovo horúce telo ju vyzývalo, aby podľahla. Nadýchla sa jeho vône a srdce ju zabolelo. Nie sú si súdení...

Upír ju pobozkal. Sladko a jemne. Dal jej možnosť vycúvať. Ibaže ona to nedokázala. Zastonala a privinula sa k nemu.

Len malá chvíľa radosti, hovorila si v duchu. Kúsok šťastia, než budem odsúdená na večnú samotu...

Alec ju víťazne nadvihol a posadil na pult. Ich telá sa o seba obtreli tým najdokonalejším spôsobom a on vďaka zosilneným zmyslom pocítil jej vlhkosť. Položil dlaň na Rebeccine stehno a užíval si pocit hladkej pokožky smerujúcej k miestu, o ktorom celé týždne sníval.

Nevinne vzlykla, keď ju pobozkal na odhalený krk. „Š-škola,“ vykoktala. „Musíme do školy.“

Mrzuto sa odtiahol. Rozhodne musí dať výpoveď!

Rebecca sa zhlboka nadýchla a tiež jej bolo do plaču, že nemôžu zamieriť priamo do postele a stráviť v nej najbližšiu dekádu.

Nanešťastie, ona má skúšku a on píše s prvákmi test. Nemajú na výber.

„Nemysli si, že sme skončili,“ zašepkal a venoval jej posledný, divoký bozk.

Rebecca vedela, že robí chybu. Obrovskú. V prvom rade mu nikdy nemala klamať o svojom pôvode. A rozhodne mala odmietnuť čokoľvek, čo medzi nimi mohlo vzniknúť. Pretože či sa jej to páči alebo nie, jedného dňa od neho bude musieť odísť. A on sa jej začne báť len čo zistí s kým má tú česť.

Žiadna z týchto výčitiek jej však nezabránila v predstieraní normálnosti. Nezabránila jej v ten večer dovoliť mu odniesť ju do postele a zobrať jej nevinnosť. Nezabránila jej ísť s ním na večere, do kina a na výlety. Nezabránila jej nasťahovať sa k nemu do jeho väčšieho bytu a žiť každodenný život, akoby boli obaja normálne bytosti.

O dva roky neskôr, keď získala svoj tretí červený diplom, sa ani nepozastavila nad falošnou idylkou, ktorú si vytvorili. V ten večer si objednali pizzu, otvorili víno a oslávili jej nový akademický úspech. Stúlení na gauči spomínali na nevydarené skúšky a drzých profesorov, nadšení že už viac nemusia tajiť svoj vzťah pred verejnosťou.

„Už si premýšľala čo budeš robiť ďalej?“ opýtal sa jej po chvíli ticha.

Vzdychla a uložila sa hlavou na jeho hruď. „Uvažovala som nad novovekými dejinami. Nech mám komplet zbierku. Ale potrebujem aspoň rok pauzu.“

Zasmial sa a pobozkal ju do vlasov. „Večný študent, hm?“

Mykla plecami. „Mám dobrého učiteľa.“

„Hm, to si myslím.“

Zatiaľ čo ju trápilo svedomie, aj on bojoval s výčitkami. Ako dlho ešte zvládnu predstierať, že je všetko normálne? Ako dlho ju udrží mimo svojho otrasne privilegovaného života? Dobre vedel, že svet upírov a ani jeho bratia by ju neprijali – je predsa obyčajný človek. Čo na tom, že preňho znamená celý svet?

A ako keby to nestačilo, mátala ho jej smrteľnosť. Rebecca starne, taká je realita, a oni ani jediný raz nezmienili fakt, že on je nesmrteľný. Aj keby ju premenil, dvor by v nej stále videl len mladučké dievčatko, premenené pre potreby kráľa.

Teda za predpokladu, že by s premenou vôbec súhlasila. Nesmrteľnosť má svoje následky – musela by piť krv, bola by citlivá na slnko, a stala by sa terčom každého jeho nepriateľa. A tých nie je málo.

Drahí bohovia, prečo musí byť všetko tak komplikované?

A ako asi Rebecca zareaguje, keď zistí že jej celé roky klamal? Jeho veselé, pozitívne a vždy úprimné dievčatko od neho nikdy nič nechcelo, len to čo on sám potreboval – spriaznenú dušu, ktorej môže dôverovať s vlastným životom.

„Rebecca?“

„Hmm,“ zamrmlala ospalo.

„Vieš, že ťa ľúbim, však?“

Pomrvila sa a uložila sa na ňom pohodlnejšie, ako spokojné mačiatko. „Samozrejme. Aj ťa ľúbim.“ Zívla.

Siahol do vrecka a vytiahol malý predmet. Rebecca si nikdy nepotrpela na ceremónie. Špeciálne chvíľky pre ňu znamenali čas strávený s ním, bez prítomnosti okolitého sveta.

„Vezmeš si ma?“

Ani sebou netrhla, len sa lenivo preplazila vyššie, ospalo ho pobozkala a uchmatla si ligotavý prsteň. „Keď inak nedáš, upír.“

Žiarivo sa usmial. Môže byť osud konečne naklonený aj niekomu ako je on? Možno toto je život, ktorý si ako kráľ môže dovoliť. Tajný, ale naplňujúci, a čas od času ten nenávidený, kráľovský. Bude to brať ako zamestnanie. Osem hodín kraľovania, potom návrat k milujúcej manželke a mieru, ktorý pri nej našiel.

Áno, rozhodne to bude fungovať!

Nefungovalo.

Krutá rana prišla o niekoľko mesiacov neskôr, a bola finálna. Justin, jeho druhý brat, uniesol mladú prekladateľku, aby získal dávne proroctvo, ktoré sa pred ním celá rodina pokúšala utajiť. Tá ženská za ním dokonca prišla do inštitútu, než pochopila svoju chybu.

Ešte v ten večer sa vrátil do ich spoločného bytu, zničený a nervózny.

„Alec, čo sa stalo?“ Rebecca k nemu pribehla od rozrobenej večere, a vzala jeho tvár do dlaní.

Zničene ju objal, vediac že tentoraz bude preč dlhšie. „Môj brat... je v problémoch. Musím ísť za ním.“

Chápavo prikývla. Z tých kúskov rozhovorov o jeho rodine pochopila, že to nemá ľahké. Preto vedela, že ide o niečo vážne. „Môžem ti nejako pomôcť?“

Pokrútil hlavou. „Ľúbim ťa. Vieš to, však?“ Dotkli sa čelami.

„Samozrejme,“ zasmiala sa. Túto otázku jej v poslednom čase kládol často. „Budeš mi volať? Nech viem, že si v poriadku.“

„Každý deň,“ sľúbil jej.

Okamžite sa jej tvár rozjasnila úsmevom. „Nemáš čas ani na večeru?“

Pôvodne nemal čas ani na rozlúčku! „Musím ísť.“ Vzal si batoh, nahádzal doň niekoľko kusov oblečenia a doklady, a naposledy ju vášnivo pobozkal. „Keď sa vrátim, týždeň strávime v posteli,“ sľúbil jej.

Skazene si zahryzla do pery. „Kúpim šľahačku.“

Zastonal. Existuje dokonalejšia žena?

Keby len tušil, že sa už nevráti. Proroctvo hovorilo jasne – na tróny musia zasadnúť kráľovné rôznych druhov. Mina, Justinova milenka obetovala pre túto predpoveď život. A jeho bratovi to zlomilo srdce. Stal sa z neho prízrak, odraz seba samého. Nič mu nerobilo radosť, nič ho nedokázalo vytiahnuť z mizérie po jej smrti.

To najhoršie pre Aleca však prišlo krátko na to, počas mierových jednaní s vlkolakmi na území Británie.

Mina prežila. Stala sa z nej upírka, ale ako premenená je považovaná za človeka, aspoň pôvodom. To umožnilo po zmene niekoľkých zákonov, aby zasadla na trón po Justinovom boku. Alec svojho brata nikdy nevidel šťastnejšieho. Mina v ňom oživila niečo dávno stratené, tak ako uňho Rebecca.

Ale na trónoch je len jedno miesto pre človeka.

Jeho falošná bublina života s Rebeccou sa definitívne rozpadla. Proroctvo hovorilo o mieri, ale len keď bude na trónoch päť odlišných kráľovien.

Akási iná žena zastane Rebeccino miesto.

Takmer ho to zničilo. Nemohol si dovoliť ani len trúchliť ako Justin. Nikto nevedel o jeho dvojitom živote.

Urobil teda rozhodnutie, ktoré ho bude ničiť na večné veky...

Rebecca sa vrátila z nákupu a asi po stý raz pozrela na mobil. Alec jej naposledy volal pred viac než týždňom a tvrdil, že bude chvíľu mimo signál.

Stalo sa mu niečo?

Tie obavy ju ničili.

Keď odložila tašky na linku, všimla si čosi zvláštne. Byt vyzeral... inak. Z políc zmizli Alecove knihy. Jeho počítač bol preč. Tak ako jeho obľúbený exotický kaktus, ku ktorému mala zakázané priblížiť sa.

Na stole ležala kopa papierov.

S nepríjemným tušením k nim prešla a prečítala si odkaz navrchu:

Drahá Rebecca,

kiež by si vedela, s akou bolesťou píšem tieto riadky. Dal by som celý svoj život za to, aby som sa k tebe mohol vrátiť, a počuť pred oltárom tvoje áno. Osud nám však toto šťastie nedoprial. Moja rodina je obmedzená proroctvom, ktoré predpovedá vojnu, ak by som s tebou zostal. Nemám na výber než odísť a úprimne dúfať, že jedného dňa príde niekto bez bremena nesmrteľnosti a povinností, a dá ti to, čo ja nemôžem. Aj keď ma to pomyslenie pomaly zabíja.

Z bytu som si vzal všetko, čo bolo moje. Je splatený a prepísal som ho celý na teba, tak ako auto. Aby si nebola okamžite bez prostriedkov, priložil som účet k tvojmu prsteňu. Môžeš ho vrátiť a peniaze ti vydržia, než si nájdeš prácu alebo sa presťahuješ do menšieho bytu. Náš spoločný účet je tiež už len tvoj.

Viem, že toto nie je dôstojná rozlúčka, ale ak by som ťa videl, ak by som sa ťa dotkol, nenašiel by som silu odísť. Radšej budem žiť s myšlienkou, že ma nenávidíš a snáď ti to pomôže pohnúť sa ďalej.

Až do konca svojho života na teba budem spomínať ako na jedinú skutočnú lásku, ktorá ma postretla.

Ľúbim ťa.

Alec

Klesla na kolená.

Nie.

Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda! Toto by jej neurobil! Nie po tom všetkom! V panike prehrabala papiere, ale nenašla nič okrem dokumentov k bytu a autu.

On skutočne odišiel!

Prepukla v hysterický plač. Okamžite siahla po mobile a zavolala mu, očakávajúc viac než tento stupídny list, ale ten debil zrušil svoje číslo. Iný kontakt naňho nemala.

Po hodinách usedavého vzlykania sa doplazila do postele, do tej istej postele kde spolu ležali v objatí, mrmlali si sladké nezmysly, smiali sa, hádali sa o úplných drobnostiach a kde zabudli na celý svet, stratení vo víre vášne.

Prišlo jej špatne a potrebovala sa vyvracať. Ako tak sedela na chladných kachličkách, nedokázala pochopiť že by toho bol schopný. On, ktorý ju ani nepoznal a dobehol za ňou na pohotovosť. A potom strávil týždne jej ošetrovaním.

Čo sa zmenilo?

Kedy?

Prečo?

Neznesiteľná bolesť v hrudi ju ničila. Celé dni dokázala len ležať, spomínať a plakať. Sotva spala a vôbec nejedla. Nedvíhala mobil.

Takto ju o týždeň našla Winter, ktorá sa jej pridlho nemohla dovolať. Nepotrebovala vedieť detaily. Takáto bolesť má len jednu jedinú príčinu. Objala bledú a vychudnutú Rebeccu a pohladila ju po vlasoch.

„Chlapi sú prasatá,“ povedala smutne a vzala ju do svojho paláca na Severnom póle, kde už čakali tony zmrzliny.