Temné lži 5

Súčasnosť, hora Fuji, Japonsko...

„Moja matka má šťastie, že je mŕtva!“ niesol sa jesenným palácom frustrovaný výkrik. Služobníctvo na seba len v strachu pozrelo a pokračovalo v činnosti.

Rebecca rozčúlene vyšla zo svojich komnát, zamotaná do nekonečných metrov látky komplikovaných šiat červenohnedých odtieňov. Sotva vstala, objavili sa na nej namiesto nočnej košieľky.

Doslova objavili.

Jej matku očividne nebavilo vyberať si každý deň čo na seba, a tak celé toto miesto začarovala. Bohužiaľ, kúzlo sa nestratilo s prenesením síl na jej dedičku, a tak mala Rebecca na sebe každý deň novú kreáciu s jesennou tematikou. Len čo sa priblížila k posteli, šaty sa zmenili na nočný úbor, tiež pravidelne iný.

Rozhodne si potrebuje postaviť nový palác!

Na chodbe sa zrazila s neistým komorníkom. Ten okamžite sklopil oči. Ešte aj služobníctvo z nej má strach!

„M-moja pani, máte návštevu.“

Okamžite zabudla na šaty pripomínajúce róbu z červeného koberca.

Návšteva?

Tu? V paláci na vrchole sopky, neviditeľnom pre ľudské oko?

„Kto?“

Komorník si odkašľal. „Ehm, Ich Veličenstvá kráľ Dareios a kráľovná Angelica, najvyšší vládcovia upírov.“

Obočie jej vyletelo takmer k línii vlasov.

Alecov brat? S manželkou?

Zablúdili snáď?

Videla ich jediný raz v živote. Pred niekoľkými mesiacmi ju mágia z ničoho nič privolala k umierajúcej matke, aby mohla prebrať jej miesto. Ocitla sa na krvavom bojisku, kde predstavitelia všetkých rás vrátane anjelov bojovali proti démonom a Juliusovi z Pergamonu, najnebezpečnejšiemu z nich. Pôvodne malo ísť o mierové jednania, než boli napadnutí a takmer do jedného zabití. Len čo moc jesene prešla na Rebeccu, prvý raz od ich rozchodu uvidela Aleca.

Veľkráľa Aleca.

Ten debil bol po celý čas najvyšším kráľom upírov!

Keby nebola v šoku zo smrti matky, novej moci a faktu, že asi umrie, na mieste by ho zaškrtila!

Nakoniec to bol jeho brat Dareios a jeho terajšia manželka z rodu anjelov, kto všetkých zachránil vytvorením ilúzie Juliusovho víťazstva. Len čo démon víťazne odtiahol, sotva žijúci nesmrteľní museli priznať porážku. Mierové jednania však zaznamenali úspech – spojili všetky rasy, vrátane anjelov, ktorí nimi doteraz opovrhovali, v boji proti nemu a v snahe nájsť pôvodný, stratený domov všetkých nesmrteľných – bytostí temnoty – Hyperboreu.

Vládkyne počasia sa však k tejto aliancii nepridali. Rebecca to nedokázala. Nie keď pochopila, že pre Aleca bola len veselý únik z jeho skutočného života, špinavé tajomstvo. Znenávidela ho ešte viac.

Jej sestry sa na nič nepýtali. Keď videli, že je jej spojenectvo proti srsti, vycúvali a odišli.

Rebecca s Alecom neprehodili jediné slovo.

Čo teda môže chcieť jeho brat, ďalší z piatich upírskych veľkráľov?

Zvedavo zamierila do prijímacej sály s trónom na podstavci, na ktorom sedela len keď sa opila a chcela si urobiť selfie. Bola to náročná noc.

Rozrazila ťažké dvojkrídlové dvere a sebavedome nakráčala do slnkom zaliatej miestnosti obrastenej brečtanom, s citrusovými stromami v kvetináčoch po obvode.

Už na prvý pohľad jej bolo jasné, že dvojica hostí má panickú hrôzu z toho, že sa tu ocitla. Len čo ju zazreli, podvedome o krok ustúpili. Dvojmetrový upír podobný Alecovi, len o niečo desivejší, nenápadne zatlačil drobného anjela v bielych šatách za seba, aby ju v prípade potreby mohol chrániť.

Rebecce to prišlo nanajvýš roztomilé, hlavne po tom čo Angelicu videla v akcii. Ten nevinne sa tváriaci anjelik si dokáže podať piatich démonov naraz a ani sa pri tom nezadýcha.

„Veľkráľ Dareios, veľkráľovná Angelica, aké okolnosti vás privádzajú do môjho paláca?“ oslovila ich už z diaľky a vystúpila na tretí schod podstavca, aby bola s upírom v rovnakej výške.

„P-prišli sme vás poprosiť o pomoc... hm...“ začal Dario a zasekol sa na oslovení.

Vyvrátila oči k stropu. „Rebecca. Postačí Rebecca. O akú pomoc? Hej, upír, skutočne do teba neudrie blesk ak mi pozrieš do tváre.“ Je vládkyňou jesene len pár mesiacov a už jej lezie na nervy to večné poklonkovanie a strach. Nie je predsa zohavené monštrum, je normálna žena z mäsa a kostí!

Dario nahlas preglgol a zdvihol hlavu. „Ide o rodinnú záležitosť. Sme zúfalí. Cez nášho spojenca Salvatora Anglického sme sa dostali k tvojej sestre Winter a ona nás odkázala na teba.“

Zúfalí musia byť určite, keď potrebujú pomoc od jednej z nich. Vzdychla si a usadila sa na trón. „Tak spustite,“ vyzvala ich.

Slovo prebral ten milučký čiernovlasý anjel. „Sestra veľkráľov, princezná Abigail, bola unesená jedným z našich nepriateľov. Inkvizítorom.“

Rebeca sa vystrela. Inkvizítori po konci stredoveku prešli do utajenia a niektoré frakcie naďalej kruto lovia nesmrteľných v domnení, že sú to démoni ničiaci krásu tohto sveta. O tých vedela už od narodenia.

Abigail... o tej jej povedal Alec. Zo všetkých členov rodiny vlastne hovoril len o nej. O tom ako ju v šestnástich znásilnili a pred očami jej zabili matku. Odvtedy sa nespamätala, stal sa z nej duch. Hlboká trauma ju prinútila byť stále pod dohľadom rodiny, mĺkva a utrápená.

„Moja sestra je-“ začal Dario, ale Rebecca zdvihla ruku, aby ho umlčala.

„Viem o tvojej sestre,“ povedala jemne. „Aj o tom čo ju poznačilo. Je mi to ľúto. Úprimne.“ Pomrvila sa a nadobudla nepríjemný pocit, že anjel pred ňou pochopil akúsi súvislosť.

Dario smutne privrel oči, aby potlačil slzy. „Abby má dobré srdce. Až príliš. V temniciach sme  mali uväzneného vodcu silnej nepriateľskej bunky a ona mu tajne nosila jedlo a zásoby. Využil jej naivitu, oslobodil sa a použil ju ako živý štít. Uniká nám už celé mesiace a my po nich nemáme stopy.“

Mesiace? „Vy si myslíte, že je ešte nažive?“ pochybovala. Inkvizítori nie sú práve... milosrdní.

„Veríme v to,“ povedala Angelica. „Nič iné si nepripúšťame.“

Rebecca sa zdržala pesimistickej predpovede. Uhladila si extravagantné šaty a premerala si skrúšenú dvojicu pred sebou. „Stále nerozumiem, prečo ste vyhľadali mňa.“

„Vy vládkyne ročných období prepájate všetku živú energiu na Zemi,“ zopakoval Dario to, čo sama dlhé roky vedela. „To platí aj pre nesmrteľných. S pomocou mágie sa dá vypátrať životná sila jedinca. A jeho umiestnenie. Winter nám túto teóriu potvrdila.“

Rebecce poklesli kútiky a smutne pokrútila hlavou. „A Winter vás poslala za mnou, lebo som medzi ľuďmi strávila najviac času a som s nimi najsilnejšie prepojená,“ doplnila. „Nemám pravdu?“

„Nuž, tak nám to vysvetlila. Ona... strávila priveľa času osamote, aby ešte rozoznala viac než masu energie tvoriacu ľudstvo,“ potvrdila Angelica.

Vládkyňa jesene vstala a zišla k upírskym vládcom. „Winter asi zabudla spomenúť, že nemám ani len tridsať rokov a okrem toho že moja mágia je extrémne nestála, ešte som ani neprišla na to čo je jej zdrojom.“ Návaly energie k nej posledné roky prichádzali ako chceli, niekedy silnejšie, niekedy slabšie. Mágia v nej vírila nepravidelne.

„Prosím,“ šepol Dario. „Urobíme čokoľvek, ak to aspoň skúsiš.“

Zovrela pery. Skutočne chcela mladej princeznej pomôcť – už len zo spolupatričnosti. Ale ako zvládnuť svoje sily? Nedokáže sa ani len obliecť!

„Rebecca,“ pridala sa Angelica a prekvapivo ju chytila za ruku. Akoby sa jej vôbec nebála!

Rebecca šokovane pozrela na anjela, ale neodtiahla sa. Ktovie, kedy sa jej opäť niekto dotkne?

„Ja viem že vládkyne ročných období nechcú mať s nami nič spoločné, ale teraz ťa neprosíme ako upíri, ale ako znepokojená rodina. Kvôli Abby.“

Porazene zaklonila hlavu. Naozaj to urobí? Už len kvôli Alecovej zrade by mala odmietnuť. Ibaže Abigail... Abigail je nevinná. Keby mohla, pustí sa do jej záchrany bez ohľadu na to, čia je sestra.

„Taká pokročilá mágia mi zaberie týždne,“ upozornila manželský pár. „Nie je to ako vyhľadávanie v počítači. A budem potrebovať prístup k jej osobným veciam a miestu kde sa zdržiavala,“ upozornila ich. „Je však možné, že aj tak sa mi nepodarí nadviazať spojenie.“ 

„Sme ochotní to skúsiť,“ odpovedal okamžite Dario.

Rebeccu jeho oddanosť sestre hlboko zasiahla a aj keď si to neuvedomil, v tej chvíli si získal jej rešpekt. Pomaly prikývla. „Dobre. Urobím to. Pre vašu sestru, nie pre princeznú upírov,“ upresnila svoju motiváciu. „Ale nie zadarmo.“

Dario preglgol, ale neuhol pohľadom. „Čo požaduješ?“

Odvrátila sa od nich a šaty zašušťali. Bojovala s emóciami. Očividne nevedia o jej aférke s Alecom a ona im o nej rozhodne nepovie. „Dozvedela som sa, že vašu rodinu obmedzuje akési proroctvo.“ Dostala pod kontrolu zradné slzy a otočila sa späť k nim. „Chcem počuť jeho znenie a vysvetlenie.“

Upírovo obočie vyletelo až kamsi k vlasom a Angelicine oči podivne posmutneli. Vážne, čo tá ženská vie?

„N-nič viac? Len proroctvo?“ nechápal Dario, očakávajúc požiadavku v tonách zlata, šperkoch alebo iných majetkoch.

Rebecca sa vyrovnane usmiala. „Nie som práve materiálne orientovaná, Veličenstvo. Prosím. To proroctvo.“

Dario sa nadýchol.

„Mier nastane, keď na päť trónov upírskych

zasadne päť kráľovien rodov odlišných.

Povstane bratské puto zo svojho popola,

inak naveky padne kráľov koruna.“

Odmlčal sa, aby si slová v hlave prehrala. „V podstate hovorí, že každá z našich kráľovien musí byť z iného rodu. Kathrine, Nerova manželka je upírka. Mina, druhá veľkráľovná sa narodila ako človek a neskôr bola premenená, avšak spadá do rodu ľudí. Angelica je, ako vidíš, anjel, a naša najnovšia veľkráľovná, Yelena, je princezná vlkolakov,“ vymenoval. „Posledné dva verše odkazujú na naše donedávna... ehm... nie práve priateľské vzťahy. Boli časy keď sme pri sebe nestáli ako dnes.“

Rebecca ho uprene pozorovala. Mina. Ľudská žena, ktorá spôsobila, že ju Alec opustil. Aby jeho brat mohol byť šťastný.

Potlačila bodnutie žiarlivosti.

„A ten mier... o akom mieri hovoríme?“ opýtala sa vyrovnaným tónom.

Angelica ju priam prepaľovala pohľadom.

„Nie sme si istí. Predpokladáme, že naše zväzky s inými rasami posilnia formujúcu sa alianciu proti Juliusovi z Pergamonu a podarí sa nám ho poraziť.“

Julius z Pergamonu.

To meno sa medzi nesmrteľnými skloňuje až pričasto. Rebeccu jej sestry varovali, že ide o najnebezpečnejšieho démona vôbec, s obrovskou mocou ukradnutou od anjelov a cieľom dostať na kolená nielen ich svet, ale aj svet ľudí.

Boli to práve jeho démoni, kto zabil jej matku.

A nepriateľ môjho nepriateľa...

„Cena je splatená,“ oznámila chladne. „Ako som však povedala, budem potrebovať dlhodobý prístup k princezniným osobným veciam a miestam, kde sa zdržiavala.“

„Náš palác vo Verone je ti plne k dispozícii,“ vyhŕkla Angelica srdečne. „Poskytneme ti čokoľvek, máme krásne hosťovské komnaty.“

Dario vyzeral, že by radšej bojoval s aligátormi na pustom ostrove, než mal doma vládkyňu jesene. Rebecca potlačila smutné povzdychnutie.

„V tom prípade mi doprajte hodinu na zbalenie.“ Mávla rukou a pred nimi zo zeme vyrástol stôl s čerstvým ovocím. Dario mal kúsok od hysterického zvriesknutia, čo ju nanajvýš pobavilo. „Občerstvite sa,“ ponúkla ich a zamierila do svojej izby.

„Pomôžem ti,“ ponúkla sa Angelica nadšene, nedbajúc na zhrozený pohľad svojho manžela.

Rebecca sa zarazene otočila. Niekto s ňou chce dobrovoľne stráviť čas? Aj keď nemusí? Je ten anjel mentálne narušený? „Ehm, ako si želáš.“ Odstúpila a vpustila ju do útrob nenormálne veľkého paláca.

Jej dočasná izba sa nenachádzala ďaleko a keďže tu neplánovala bývať, kufor mala napoly zbalený. Hodila ho na posteľ a začala doň hádzať oblečenie a kozmetiku.

„Och, nemusíš si brať nič čo nie je absolútne nevyhnutné,“ zatrilkovala Angelica usadená v kresle pod oknom. „Veľkráli ti radi zoženú čokoľvek, o čo požiadaš.“

Nechápavo pozrela na drobného anjela a nedokázala ani len sformulovať vetu. „Tvoj manžel sa takmer pocikal už len z toho, že mi musel pozrieť do očí. Stavím sa, že vaše služobníctvo by si podrezalo žily, keby sa im nepodarilo splniť moje želanie na obyčajný šampón.“ Prihodila si spomínaný predmet do kufra.

Angelica sa zazubila. „Musíš uznať, že tvoj druh nemá práve najlepšiu reputáciu.“

Zagúľala očami. „Pred niekoľkými rokmi som žila medzi ľuďmi a nikto pri mne ani nemrkol. Oponenti mojich prác sa so mnou veselo hádali a ani jeden neumrel pod silou môjho hnevu.“

„Ani Alec,“ šepol anjel sprisahanecky.

Rebecca ustrnula a srdce jej vynechalo jeden úder. Otočila sa k nej. „Čo si to povedala?“

Angelica sa konečne pod jej pohľadom strhla, ale nesklopila pohľad. „Viem o vás,“ priznala. „Je mi to ľúto, ale prednedávnom sme sa pochytili a ako anjel som mu nahliadla do duše. Do srdca. A tam som uvidela teba.“

Rebecca sa musela posadiť. V ústach jej vyschlo. „A ostatní bratia... vedia tiež...“

„Nikto, len ja,“ uistil ju anjel. „A nemienim to ďalej rozširovať.“

„Prečo... prečo si to proti mne nepoužila? Mohla si ma touto informáciou vydierať a nie prosiť o pomoc.“ Podozrievavo prižmúrila oči.

Angelica k nej podišla a zovrela jej plece. „K niečomu takému by som sa neznížila. Ani jeden z nás. Chcem však, aby si niečo vedela.“ Sklonila sa k nej a srdečne sa usmiala. „Alec trpí. Veľmi. Nedáva to najavo, ale Minin príchod na dvor ho zlomil. Stále si však v jeho srdci.“

Rebecca si zotrela jednu zradnú slzu a trhane sa nadýchla. „Alec je pre mňa mŕtvy muž.“ Smrkla. „Keby išlo len oňho, nikdy vám nepomôžem. Chcem však pomôcť Abigail.“

Anjelovi sa tajomne zablesklo v očiach. „Ako povieš.“