Temné lži 6

Verona, Taliansko...

Takže toto je tvoj skutočný domov, pomyslela si Rebecca, keď ju Dario s Angelicou viedli chodbami paláca. Nedokázala si predstaviť, ako niekto Alecovho postavenia mohol mesiac prespávať v jej malom bytíku a ešte k tomu na gauči.

Veľkráli upírov nie sú hocikto. Podľa príbehov patria k najstarším nesmrteľným vôbec – majú cez osem tisíc rokov! Ich otec zjednotil upírov a prenechal tróny synom, ktorí na ne zasadli pred viac než tisíc rokmi a udržali kráľovstvo pohromade cez celú inkvizíciu. Ukončili vojnu s ľuďmi a vlkolakmi, založili stabilný systém moci na princípe delegovania väčšiny moci kráľom upírov jednotlivých štátov a zaviedli prísne zákony, ktorými doslova odstránili diskrimináciu, nerovnosť, chudobu a zločiny proti dôstojnosti. Ich nedobytná sieť firiem im zabezpečuje finančné pohodlie, o ktorom aj to jedno vyvolené percento ľudí môže len snívať, a údajne majú pod palcom celé vlády a nadnárodné zoskupenia.

Ako mohol dobrovoľne spávať na gauči?

„Tvoje komnaty,“ vyrušil ju z premýšľania Dario a otvoril dvojkrídlové dvere do luxusného apartmánu s obývačkou, spálňou, kúpeľňou a balkónom.

Vystrúhala úsmev a vošla.

„Ehm, moji bratia by ťa radi spoznali. Veľmi sa im uľavilo, že si neodmietla pomoc. Pridala by si sa k nám na večeru?“

Roky praxe ju naučili zatlačiť všetky pocity do úzadia. „Veľmi rada.“ Uvidí Aleca? Ako zareaguje?

Než ju prišla Angelica vyzdvihnúť, stihla si obliecť jednoduché modré šaty a prečesať si vlasy. Emócie v nej vreli a v hrudi ju bolelo, ale ako vládkyňa počasia musí mať svoje výbuchy pod kontrolou. Jeden nikdy nevie, kde by spôsobila extrémne sucho alebo záplavy.

Obrovská kráľovská jedáleň ju prinútila zastať na prahu. Za dlhý stôl uprostred by sa vošlo obyvateľstvo menšieho štátu a za obrazy a štíty na stenách by každé múzeum podpísalo zmluvu s diablom. Luxusné vybavenie Rebeccu ohromilo. Pripadala si ako bezdomovec na kráľovskom dvore.

„To je v poriadku,“ upokojovala ju Angelica dobrosrdečne. „Vyzerá to tu nenormálne megalomansky, ale naši manželia trochu zaspali dobu,“ vysvetlila. „Pokúšame sa to tu kúsok po kúsku zmodernizovať, ale je to beh na dlhú trať.“

Ktosi vedľa nich si odfrkol. „Na veľmi dlhú trať,“ prehovorila vysoká tmavovláska v džínsoch a jednoduchej košeli. „Keď som sa naposledy pokúsila nainštalovať tomu svojmu nový Windows, týždeň so mnou neprehovoril.“ Zastala pred stále šokovanou Rebeccou a tiež nejavila známky hrôzy z jej prítomnosti.

Angelica na sekundu zaváhala. „Rebecca, toto je Mina, Justinova manželka,“ predstavila ich opatrne, obávajúc sa Rebeccinej reakcie. „Mina, zoznám sa s vládkyňou jesene.“

„Rada ťa spoznávam. A vôbec sa nenechaj zastrašiť touto stredovekou výzdobou.“ Ukázala okolo seba. „Prisahám, máme tu wi-fi, klimatizáciu a nechci ani vedieť koľko ochranných prvkov je okolo paláca. Vieš že máme bezpečnostné kamery aj v sklade na náradie?“ Zagúľala očami. „Prišla som na to tým ťažším spôsobom.“ Stíšila hlas. „Nikdy si nedávaj rýchlovku na tom mieste.“

Rebecca už zase nemala slov. Sú všetky kráľovné tak... bezprostredné? Čo ako chcela Minu nenávidieť len za to, že bola prvá kto sa dostal do rodiny a zmarila tak jej a Alecov vzťah, nedokázala to. Išlo z nej čosi pozitívne a upokojujúce. Žiadna vladárska arogancia.

„Ach, Kathrine!“ privítala Angelica ďalšiu z kráľovien. Do piatich minút okolo Rebeccy stáli štyri vysmiate ženy, každá úplne iná. Jemná Kathrine pôsobila takmer étericky, zatiaľ čo Lena, vlčica, sa nebála dať najavo svoju divokosť.

Keď však dorazili ich manželia, uvoľnená situácia sa okamžite vytratila. Dario jej oficiálne predstavil Nera, Justina a Drewa, ich najmladšieho polovičného brata.

Po usadení za stôl sa prvý odvážil prehovoriť Nero, hoci mal v očiach hrôzu. „Náš posledný brat, Alec, bohužiaľ asi nestihne doraziť. Kvôli pátraniu po Abby bol dlhodobo v Rusku a nedvíha mi telefón. Je možné, že je v lietadle.“

Toľko k jej nervozite. Ten bastard ani len nedorazí!

„To je v poriadku. Rada som spoznala väčšinu vašej rodiny,“ povedala čo najpriateľskejšie. „Dúfam, že čoskoro sa k nám pripojí aj vaša sestra Abigail.“

Ich tváre okamžite potemneli.

Rebecca si odkašľala. „Hneď zajtra začnem s prípravou,“ sľúbila im.

Justin k nej zdvihol pohľad. „Vaše Veličenstvo, ani neviete ako si ceníme túto pomoc. Hlavne po tom, čo vaša matka... umrela kvôli nám.“

Stiahlo jej hrdlo.

Jej matka...

Sklopila viečka, aby nevideli hromadiace sa slzy. „Moja mama trpela silnými depresiami a túžila sa pohnúť ďalej,“ povedala s ťažkým srdcom. „Umrela hrdinsky v boji za správnu vec.“ Odmlčala sa, aby sa jej netriasol hlas. „Lepší koniec si pre ňu nedokážem predstaviť.“

Priam cítila ich ľútostivé pohľady. Smrkla a nasadila uvoľnenú masku. „A prosím, oslovujte ma Rebecca. Nepotrebujem tituly.“

Nastalo nepríjemné ticho, počas ktorého nemal kto čo povedať. Služobníctvo im prinieslo ľahké predjedlo a než sa ho stihli dotknúť, chodbami sa rozľahlo hlasné dupotanie.

„Nero, mám od teba dvadsať zmeškaných hovorov!“ ozval sa hlas, ktorý Rebeccu zmrazil až do špiku kostí. „Horí snáď?! Čo také dôležité si mi potreboval oznámiť?“

Mohutná postava v dlhom kabáte rozrazila vŕzgajúce dvere a nabručane vošla do jedálne.

Alec bol presne taký ako si ho pamätala, len o niečo hrozivejší. Rovnaké vlasy, rovnaké uhrančivé oči, rovnaké telo antického boha. A to telo mala do detailov preskúmané...

Nero vstal a pokúšal sa bratovi naznačiť, aby sa stíšil. „Máme dôležité novinky, braček. Získali sme pomoc pri hľadaní Abby,“ oznámil nervózne, ale s istým podtónom úľavy.

Alec sa zastavil na polceste, oči upreté na brata. „Takže Winter súhlasila?“

„Ehm... nie celkom.“ Nero galantne podal Rebecce ruku a pomohol jej vstať.

Alecovi zmizla z tváre všetka farba.

„Pomoc nám poskytla vládkyňa jesene, Rebecca.“

Všetko sa odohrávalo ako v spomalenom filme.

Pohľady dvoch dávnych milencov sa stretli.

„Rebecca, toto je náš posledný brat, Alexandros. Skrátene Alec,“ predstavil ich Nero bez toho, že by si všimol vzniknuté napätie.

Alec sa nenápadne uštipol do stehna, aby sa presvedčil, že toto nie je akási zvrátená nočná mora.

To nie je možné.

Nie ona.

Hocikto, len nie ona!

Zabije ho.

Určite ho zabije.

Rebecca však odmietla klesnúť na úroveň odkopnutej milenky. S vyrovnaným výrazom urobila tri kroky vpred a podala mu ruku. „Rada vás spoznávam.“ Mierne sa uklonila. „Veľkráľ Alexandros.“

Až toto ticho bolo nepríjemné. Alec na ňu civel ako na mimozemšťana, nechápajúc jej divadielko. Vážne naňho neskočí a nezačne mu trhať vlasy? Ani len slovkom ho neodsúdi? Akoby sa ani nepoznali?

Srdce mu išlo vyletieť z hrude, akoby sa chcelo dostať k nej.

K jedinej, pre ktorú bilo.

A pre ktorú sa zlomilo.

Rebecca po čase stiahla dlaň, keď bolo jasné, že jej ruku nepodá. Za jej chrbtom mu bratia panicky mávali, či sa zbláznil.

Nikto však nevidel zákerný pohľad, ktorý mu uštedrila.

Po prvý raz v živote sa stretli ako rovnocenní.

Alec do seba kopol tretí pohár Whisky, hoci ešte služobníctvo neprinieslo ani hlavné jedlo. Ani jediný raz nespustil tú malú potvoru z očí a mal sto chutí ju odtiahnuť za vlasy kamsi mimo dohľad jeho všetečnej rodiny, dožadujúc sa vysvetlenia tejto komédie.

Ako si dovoľuje len tak nakráčať do jeho domova a tváriť sa nevinne ako anjelik? A ešte k tomu predstierať dobré úmysly? Stavil by svoju pravú ruku na to, že sem prišla len pre to, aby sa mu pomstila.

Niežeby na to nemala právo, rozišiel sa s ňou skutočne ohavným spôsobom, neschopný povedať jej do očí pravdu, ale ona mu krucinál klamala rovnako!

Vládkyňa jesene, pre všetkých bohov!

Jedna zo štyroch najmocnejších žien na svete!

Hrala rovnaké divadielko ako on!

Takmer omdlel, keď ju uvidel uprostred krvavého boja po tom, čo jej matka umrela a ona musela prebrať jej miesto. Jeho jednoduchá, veselá Rebecca sa premenila na hrozivú vládkyňu počasia. Ako vôbec dokázala predstierať, že je človek?

„Takže Rebecca,“ prehovorila Lena uvoľnene uprostred večere, nezvyknutá na ťaživé ticho. „Dario spomínal, že si veľmi mladá. Mysleli sme si, že dedičky ročných období sú na svoj údel pripravované celé storočia.“

Prirodzene, pretože ich všetci majú za hrozivé ropuchy odmalička vychovávané k chladnému vládnutiu. „Tak to nie je. Od narodenia som poznala svoj údel a hoci ma mama vždy učila zvládať svoje emócie, žila som bežným ľudským životom. Dedičky mojich sestier sú síce staršie, ale takisto by ste ich v dave nespoznali.“

V Leniných očiach sa objavilo prekvapenie. „Nedokážem si predstaviť niekoho v tvojom postavení žiť len tak medzi ľuďmi.“

„Lena!“ sykol Drew zhrozene, že urazila niekoho tak mocného.

Rebecca sa zasmiala. „Aj ja som potrebovala vzdelanie,“ pripomenula jej. „Chodila som do škôl a neskôr cestovala. Starnúť som prestala len pred pár rokmi a úplná moc na mňa prešla až po matkinej smrti. Nelíšim sa od teba ako princeznej. Tiež ťa rodičia asi neizolovali len pre to, že si sa narodila do mocnej rodiny.“

Vlčica pobavene prikývla. „Prepáč. Veľa toho o vašom druhu nevieme. Nepredstavovali sme si...“ tentoraz sa už zarazila, pretože jej slová by Rebeccu rozhodne urazili.

„Niekoho schopného sociálnej interakcie?“ doplnila Rebecca a odpila si z vína.

Ticho jej bolo dostatočnou odpoveďou.

Vzdychla. „Je ťažké zapadnúť do spoločnosti, keď sa vás každý bojí,“ prezradila. „Moje sestry nezapadli do ľudského sveta, pretože v časoch ich mladosti by boli odsúdené za svoju nezávislosť a samostatnosť. Stovky rokov žijú v odlúčení a podpísalo sa to na nich.“

„A ty?“ vyzvedala Kathrine.

Rebecca venovala Alecovi krátky pohľad. „Ja mám to šťastie, že som sa narodila do moderného sveta. Mám tri vysokoškolské tituly. Kým som bola v ústraní, mala som prácu a žila normálnym životom. Nemám potrebu spôsobiť záplavy len pre to, že vedúci mojej záverečnej práce bol idiot alebo pre to, že ma akási profesorka vyhodila zo skúšky.“

Alec stisol pohár tak silno, až praskol. Tak idiot, hm?!

„Viem, že sa ma všetci bojíte,“ povedala Rebecca na rovinu. „Vidím to na vás. Kiež by som vás mohla presvedčiť, že nie som nejaký nekontrolovateľný živel.“ Odložila pohár s vínom. „Osud vašej sestry mi nie je ľahostajný. Urobím, čo je v mojich silách, aby som ju našla.“ Ak je vôbec nažive, dodala v duchu.

Och, báť by sa mala ona, keď ju dostane do rúk! Alec zaťal päste. Toto si ešte vybavia, tentoraz ako kráľ upírov a vládkyňa jesene!

„Ďakujeme, Rebecca,“ povedala úprimne Angelica. „Abby si toho priveľa vytrpela.“

Prikývla. „Som si istá, že je to bojovníčka. To, čo sa jej stalo ju možno poznačilo, ale nezlomilo.“ Verila tomu. Nikto z rodiny to nepochopil, ale muselo to chcieť neuveriteľne veľa sily, ukázať nepriateľovi milosť a súcit. Tak prečo ju majú všetci za slabé dievčatko?

Jej slová nikto nepotvrdil.

Táto rodina je divná.

Zvyšok večere prebehol v nepríjemnom tichu a Rebecca si vydýchla, keď sa konečne zavrela vo svojich komnatách. Prehrabla si dlhé vlasy a unavene zaklonila hlavu. „Do čoho som sa to dostala?“ zastonala. „Som tu ako klaun v cirkuse.“

Odkopla topánky a otvorila balkónové dvere. Chladný vzduch ju trochu prebral. Aké komické, že študovala len pár kilometrov odtiaľto a nemala ani len poňatia, že sa tu nachádza palác najvyšších kráľov.

Mala sa viac zaujímať o svet nesmrteľných. Teraz platí za vlastnú hlúposť.

S hlavou plnou rozvírených myšlienok vošla do kúpeľne, aby si opláchla tvár. Ako to tu vydrží? Mohla len dúfať, že sa v paláci nachádza dostatok alkoholu. Ak má Aleca stretávať každý deň, bude ho potrebovať.

Och, prečo ju do tohto musela Winter namočiť?

„Pri mojom šťastí im tu celý palác obrastie pšenicou, než vôbec nájdem dosť mágie,“ šomrala. Jej moc jesene je kapitola sama o sebe. Všade kam sa pohne dozrievajú plody, opadávajú listy a mení sa teplota. Túto časť svojho ja stále nevie kontrolovať.

Pokývala hlavou, aby uvoľnila stuhnuté svaly na šiji. „Len pokojne, Rebecca. Aj tak si nemala nič lepšie na práci na najbližšie storočie. Nanajvýš by si sa presťahovala z Japonska do Istanbulu. Tam to aspoň nevyzerá tak depresívne.“

Odrazu sa jej postavili chĺpky vzadu na hlave a ona sa prestala rozprávať sama so sebou. Na perách sa jej objavil nenápadný úsmev. Nespanikárila, keď pochopila že niekto práve neohlásene vošiel do jej izby.

Cez balkón.

Upravila si vlasy a vyšla z kúpeľne. V obývacej miestnosti už na ňu čakala tmavá, vytočená postava.

Dôstojne zdvihla bradu a postavila sa mu zoči-voči. „Ahoj Alec. Dlho sme sa nevideli.“