Temné lži 7

Alec nemo civel na svoju bývalú študentku, jednoduchú a nevinnú Rebeccu, ktorej úsmev mu dokázal rozžiariť deň a jediný dotyk rozpáliť telo.

To dievčatko však kamsi zmizlo.

Nahradila ho dračica, ktorej pohľad by slabšieho muža dostal do kolien.

Bol taký vytočený, že ani nevedel kde začať. Celé roky mu klamala! Hrala sa na bezbranného človiečika! A teraz má tú drzosť hľadieť naňho ako na nepriateľa!

Bohovia, ako môže byť aj v takomto rozpoložení sexy? Časť jeho mysle, tá ktorá ju nechcela zaškrtiť, by ju najradšej odvliekla k posteli a šla riešiť konflikt v horizontálnej polohe.

Och, navonok môže byť hoci aj kráľovnou sveta! On sa jej nebojí!

Natiahol ruku k balkónu a prúd mágie ho zavrel.

Ani brvou nemihla. „Zvukotesná miestnosť?“ opýtala sa, pripravená na krik a rozbíjanie. Dobre vedela o upírskom supersluchu. Ich zmysly sú lepšie než u loveckých psov.

A oni dnes rozhodne nepotrebujú publikum.

Prikývol.

Jej úsmev sa o milimeter rozšíril.

Túto noc potečie krv.

„Kto by to bol povedal,“ konečne prehovoril a premeral si ju. „Naivná malá Rebecca stojí v mojom paláci.“

„Ja mám väčší,“ rypla si.

Zaškrípal zubami. „Je toto pomsta? Prišla si mi rozbiť kráľovstvo zvnútra?“

Pobavene si odfrkla. „Och, Vaše Veličenstvo, za takú námahu mi nestojíte, to za prvé.“ Urobila krok vpred a ich dych sa zmiešal. „Za druhé, niečo také môžem pokojne urobiť z pohodlia svojho paláca.“

Zaťal päste. „Prečo si prišla, Rebecca?“ opýtal sa desivo pokojným hlasom.

Prebehla po ňom pohľadom. „Dostala som chuť priviesť niekoho do šialenstva. Ako mi to ide?“

Prižmúril na ňu oči. „Po mierovom summite si odmietla spojenectvo tvojho druhu s ostatnými nesmrteľnými. Mám snáď veriť, že si odrazu zmenila názor?“

„Isteže nie. Nie som tu preto. Dario mi dal jasne najavo, že ide o súkromnú záležitosť. Priznávam, na mojej prítomnosti máš svoj podiel. Keby som nepoznala Abbyn príbeh, nikdy by som nesúhlasila.“ Mykla plecami. „Moja snaha pomôcť vám nájsť ju je úprimná. Nezaslúži si trpieť.“

Prekrížil si ruky na hrudi. „Prečo mi niečo našepkáva, že ti nemám veriť?“

Urobila opovržlivú grimasu a začala sa prechádzať po izbe. „Tiež nie si na mojom zozname dôveryhodných.“ Pohladila ťažké závesy a odhadla, že určite stáli viac než jej nájom v Ríme.

„Tak dôveryhodných!“ rozčúlil sa a začal kričať. „Bola si dedičkou jednej z najmocnejších žien na svete a ani si si len nedala tú námahu oznámiť mi, že si nesmrteľná!“

Zovrela jej krv. „Och, takže ja mám byť tá zlá?“ rozhodila rukami. „A kto sa tu hral na profesora histórie a vo voľnom čase kraľoval celej jednej rase?!“ rozčertila sa.

„Len som ťa chránil pred hrôzami upírskeho sveta! Keby som vedel že si v ňom ako doma, rozhodne sa správam inak!“

„Ale prosím ťa, držal si si ma ako také špinavé tajomstvo a žil si so mnou dvojitý život, lebo to bolo pohodlné!“ obvinila ho. „Mal si milión príležitostí pomaly ma oboznámiť s pravdou, ale ty si len naďalej predstieral, že je všetko v poriadku!“

„A ty si si snáď dala námahu s vysvetlením, že jedného dňa prevezmeš žezlo vládkyne jesene?! Tušíš aký šok som zažil, keď som ťa uvidel uprostred bojiska pri tvojej umierajúcej matke?“

„Máš snáď pocit, že pre mňa to bola prechádzka ružovým sadom?!“ Znovu sa k nemu začala približovať a hrdlo ju bolelo od toľkého kričania. „Moja matka mi umrela pred očami a minútu na to zistím, že muž ktorého som milovala si zo mňa urobil dobrý deň?! Vieš čo je však najsmutnejšie? Zdá sa že si bol tak zahanbený našim vzťahom, že si o ňom svojej rodine ani necekol! To je pre mňa dostatočné vysvetlenie tvojej hodnotovej škály!“

„Moju rodinu sem láskavo neťahaj, toto je náš problém!“

„Náš problém? Nie Alec, je to problém všetkých. Vieš, keby si mi tvárou v tvár vysvetlil proroctvo a celú situáciu, všetko by som pochopila. Lenže ty si nebojoval. Ani si sa len nepokúsil nájsť spôsob, ako by sme zostali spolu a pre to ťa nenávidím! Vzdal si sa ma pri prvom náznaku problémov. A teraz mi povedz, vzdal sa Justin Miny keď na nich prišli ťažké časy? Nie. A to bola rovnaký človek ako ja.“

Zabolelo ho srdce. Kvôli Justinovi sa vzdal Rebeccy. Keby len tušil, že nie je človek a môže zostať po jeho boku...

„Nemohol som im to urobiť, jasné?! Mina preňho umrela!“ obhajoval svoje rozhodnutie. „Je šťastný len pri nej!“

Rebecca to nevydržala a vrazila mu päsťou pod oko, až mu trhlo hlavou. „A to zo mňa robí druhoradú?! Lebo sme mali to šťastie a nemuseli čeliť tomu čo oni?!“

Zafučal ako býk v aréne a vyceril na ňu zuby. „Ty si mi ani len nepovedala pravdu o svojom pôvode!“

Druhá rana. „Pretože nás máte za monštrá! Celý svoj život som vedela, že sa predo mnou bude každý triasť, že sa nikto neodváži stáť po mojom boku! Držala som sa posledných kúskov svojej normálnosti v nádeji, že vo mne uvidíš viac než všemocnú vládkyňu počasia! Aký dôvod si mal ty? Bol si zahanbený, že by si na dvor priviedol človiečika?“ Pre dobrý pocit mu vrazila ešte raz.

Alec sa nadýchol a zotrel si z kútika úst pramienok krvi. Jeho hnev dosahoval nepoznané hranice. „Ty moje chúďatko, a za toľké roky si nepochopila, že by som pri tebe stál nech už patríš k akejkoľvek rase?! Boli sme milenci, Rebecca!“

„Nestál si pri mne keď si si myslel, že som neškodný človek. Prepáč ak ti neverím.“

Vytočene ju pritlačil o stenu a uväznil jej ruky nad hlavou. Jej hruď sa prudko dvíhala a klesala, lákala jeho pohľad. „Mal som snáď na výber?! Mal som vyštvať Minu z paláca?“

Kopla ho do kolena a pružne ho zhodila na zem. „Nie, Alec. Mal si bojovať. Za mňa. Za nás. Za lásku. Očividne som ti však za ten boj nestála.“

Ležiac na zemi jej podrazil nohy a stiahol ju k sebe. Okamžite sa naňho vrhla a pustili sa do boja, ktorý by normálne so ženou nikdy neviedol.

Rebecca skúsene vyskočila na nohy a šla po citlivých, nechránených partiách. Keď sa ich tváre priblížili, oči jej žiarili. „Vyrástla som v Japonsku, Veličenstvo,“ jeho titul posmešne vyprskla. „Bojové umenia som trénovala skôr než som vedela rozprávať.“

Prinútil ju ustúpiť, zvrtol ju a prehol cez operadlo pohovky, s oboma rukami za chrbtom. „Mám osem tisíc rokov, cukríček.“ Dychčal. „Pomáhal som tie umenia vytvárať,“ pripomenul jej svoju nadradenosť.

Odmietla sa vzdať. Povolala svoje sily a Aleca obrástla popínavá rastlina, ktorá ho od nej odstrčila. Kým sa vyslobodzoval, prekrížila si ruky cez hruď a podlahu pokrylo klzké jesenné lístie. Alec sa potkýnal na každom kroku.

Uskočila pred ním a postavila sa na pohovku. Z tejto pozície ho kopla do hrude a on bolestivo spadol na sklenený stolík, ktorý sa pod jeho váhou rozbil.

Alec potlačil bolestivý výkrik, keď sa mu do chrbta zaryli desiatky úlomkov. Nenávistne zazrel na spokojne sa tváriacu Rebeccu a s námahou vstal. Rýchle upírske hojenie sa o zranenia okamžite postaralo a úlomky mu neškodne z chrbta vypadli.

„Chceš hrať túto hru, hm?“ Rozpažil ruky a prúd mágie ju zdvihol do vzduchu. Luskol prstami a pricapil ju o strop, kde sa zmietala ako v nepodarenom horore. Tiež treba dodať, že z nej vychádzali nadávky približne v piatich jazykoch. „Naozaj si myslíš, že sa ťa bojím?“ posmieval sa jej. „Videl som ťa nahú, Rebecca. Mal som ťa pripútanú o posteľ – niekoľkokrát. Kľačala si predo mnou s mojím penisom v-“

Záplava farebných listov mu zapchala ústa. Rebecca zaplnila miestnosť hmlou, čím narušila jeho koncentráciu a už len počul, ako dopadla na podlahu s tupým zadunením.

Povypľúval zvyšky listov a podľa sluchu ju hľadal. Otočil sa práve včas, aby jej zabránil ovaliť ho po hlave ťažkou vázou.

Pozreli si do očí.

Alec to nevydržal a násilne ju pobozkal.

Za trest.

Ovládol jej pery a zabránil ďalšiemu prúdu nadávok tým, že vyzval jej jazyk do príjemnejšieho boja.

Adrenalínom posilnená Rebecca zastonala a váza jej vypadla z ruky. Pokúšala sa ho odstrčiť, ale nedokázala v sebe nájsť dostatok sily. Z absolútneho zúfalstva mu zahryzla do pery.

Vykríkol a uskočil. Obviňujúco na ňu zazrel.

Dýchala ako po maratóne. „Nenávidím ťa, Alec! Zapamätaj si to a vypadni z tejto izby!“ Ukázala na dvere.

Obzrel sa okolo seba na zničený apartmán. To bude mať služobníctvo zas otázok...

„Ešte sme neskončili, Rebecca,“ povedal namiesto rozlúčky a vytočene za sebou tresol dverami.

Nevydržala to. Len čo odišiel, hmla sa vytratila, listy zmizli a zostal len rozbitý nábytok. Rebecca sa ani nepohla z miesta kde stála, len si ukryla tvár do dlaní a s plačom klesla na zem.

Hneď na druhý deň začala s pátraním po Abby. Nero s usmiatou Kathrine ju po raňajkách odviedli do princezniných komnát, ktoré Rebecce okamžite navodili depresiu. Všetko bolo čierno-biele, na stenách viseli depresívne kresby uhlíkom, najčastejšie rastliny tesne pred odkvitnutím alebo uschnuté stromy. Pred oknom stálo rozkreslené plátno s rovnako nepekným výjavom. V šatníku viseli samé voľné belasé šaty a čierne topánky, televízia ani nebola zapojená a luxusná spálňa vyzerala ako vystrihnutá z časopisu. Neosobná.

„Už tu niekto upratal?“ odhadla Rebecca.

Kathrine si nešťastne odkašľala. „Nie. Abby žila veľmi... usporiadane a jednoducho. Ničím sme nepohli odkedy bola unesená.“

Rebecca si nedokázala predstaviť, že by niekedy mala takýto poriadok. Keby tak videli v akom chaose žili s Alecom...

Do očí sa jej nahrnuli slzy a zabolelo ju pri srdci. Zhlboka sa nadýchla, aby prekonala tú strašnú emóciu. Musí sa sústrediť! Na Abby, nie toho nevďačného upíra! Prešla sa po miestnostiach a hodnotila zariadenie. „Mala tu princezná niečo obľúbené? Cennosť na emocionálnej úrovni?“

Nero s Kathrine si vymenili pohľad a chvíľu premýšľali. Potom kráľ prešiel k jednoduchej šperkovnici a vytiahol z nej medailón na zlatej retiazke. „Patril našej matke, je tam jej fotografia. Bola to jediná vec, ktorú sme zachránili zo sutín. Abby ho zvykla držať v dlani, keď zaspávala.“

Rebecca si posvätne vzala drobný predmet a otvorila ho. Ich matka bola nádherná upírka s čiernymi vlasmi a jasnými očami. Na perách mala láskavý úsmev a vyžaroval z nej mier. Harmónia.

„Teraz vám položím náročnú otázku, ale potrebujem poznať odpoveď,“ začala s povzdychom. „Čo konkrétne sa Abigail prihodilo? Viem len, že bola znásilnená a nespamätala sa.“ Ani len Alec nebol schopný o tom hovoriť. Nechcela naňho tlačiť, pretože videla ako ho spomienky ničia. Abby mal úprimne rád a bol zúfalý, že jej nedokáže pomôcť.

Nero nadobudol presne rovnaký výraz ako jeho brat, ale Kathrinin dotyk na dlani ho upokojil dosť na to, aby dal Rebecce jasnú odpoveď. Jeho tón bol mrazivý. „Naša sestra má iného otca než my,“ začal. „Mama ju mala s jedným zo svojich strážcov a vychovávali ju spoločne v Nemecku. Zariadili sme im palác so všetkým, čo by mohli potrebovať. Chceli sme jej dopriať pokojné detstvo. Chodila do školy, mala kamarátov, nezaťažovali sme ju politikou, hoci sme plánovali že v dospelosti sa k nám pripojí. Keď mala šestnásť, naši nepriatelia napadli palác. Podpálili ho a Abbyn otec umrel v snahe dať im dosť času na útek. Bohužiaľ, nestačilo to. Abby aj mama boli zachytené a znásilnené desiatkou mužov. Naraz. Pozerali sa jedna na druhú.“ Nero ozelenel a oči mu potemneli. „Abby bola nevinná. Nikdy predtým sa jej nikto nedotkol a brutalita aktu ju traumatizovala. Keď inkvizítori skončili, zabili jej pred očami mamu, pretože sa na nich pokúsila zaútočiť. Abby priviazali k stĺpu s myšlienkou, že zhorí v rúcajúcom sa paláci. Silno krvácala z...“ odmlčal sa a nedokázal pokračovať. Kathrine prevzala slovo.

„Krvácala z pohlavných orgánov a mala vybité zuby,“ doplnila nešťastne. Rozbili jej sánku a zlomili niekoľko kostí. Keďže ešte nenadobudla odolnosť upírov, jej telo sa nestíhalo hojiť. Bratia boli našťastie v susednom štáte a stihli v poslednej chvíli dobehnúť. Zachránili ju, ale... jej myseľ sa nikdy nevrátila. Niekoľko mesiacov bola v umelom spánku, počas ktorého jej naši liečitelia museli nanovo zlomiť kosti, aby sa správne zrástli. Dokonca boli nútení jej zašiť...“ Už aj Kathrine mala zelený odtieň.

Rebecca si dokázala domyslieť. Zovrela päste. „Zašiť natrhnuté tkanivo,“ dokončila. Nemusela hádať, kde sa to tkanivo nachádzalo.

Kráľovná len mĺkvo prikývla.

„Odvtedy je Abby len duchom seba samej,“ priznal Nero. „Má strach z mužov, nedokáže mať niekoho za chrbtom, desia ju zvuky, trápia nočné mory a nie je schopná spoločenskej interakcie. Jej sexualita je... akoby ani neexistovala.“

Vládkyňa jesene mala opäť slzy na krajíčku. Smrkla a uhla pohľadom. „A tí... inkvizítori?“ Nemá zmysel používať nadávky. Boli by tu celé dni, než by všetky vymenovala.

„Abby je dobrá v kreslení. Identifikovala ich,“ zavrčal Nero, v hlase zvláštna hrdosť. „My sme dobrí vo vykonaní pomalej smrti. Zvyšok si domyslíš.“

Rebecca spokojne prikývla. „Takže Abby trpí posttraumatickým stresom.“

„V podstate.“

Rebecca sa usadila na zem s prekríženými nohami, stále zvierajúc prívesok. „Existuje niekoľko spôsobov ako nájsť konkrétu osobu,“ začala. „Mojím prvým krokom ale bude zistenie, či vôbec žije. Je to najjednoduchšia forma mágie a mala by som ju zvládnuť aj v takomto mladom veku. Len čo bude potvrdené, že jej životná sila je stále na Zemi, môžem začať zužovať okruh. Je však otázne, nakoľko budem presná.“ Pozrela na skrúšených vládcov. „Moja moc je príliš nestála.“

„Akákoľvek informácia má pre nás cenu zlata,“ zašepkal Nero.

Och, tá oddanosť... Rebecca privrela oči a sústredila sa na prívesok, okolie a zvláštny druh životnej energie, ktorý obklopoval obyvateľku týchto neosobných komnát. Vnímala vlnenie mágie, pokúšala sa identifikovať ten malý kúsok odlišujúci Abby od ostatných. Bolo to ako hľadať konkrétny odtieň v nekonečnej záplave tónov tej istej farby. Zaznamenala, že Nero a Kathrine sa posadili k nej a okamžite spoznala ich vlastné životné energie. Sedela takto asi hodinu, než sa k nim pridali ďalšie osoby, ale Rebecca bola príliš sústredená, aby otvorila oči. Vedela, že je v bezpečí. Nič viac nepotrebuje.

Keď už mala pocit, že pochopila svojský tón Abbynej energie, siahla vedomím ďalej, za steny miestnosti. Bolo to zvláštne. Ako vládkyňa jesene vníma toľko vecí... súvislostí... keby len ostatní tušili, kam až siaha jej moc. Cítila fotóny svetla, nerovné gravitačné pole, jednotlivé atómy v molekulách... a omnoho, omnoho viac. Preto pre ňu nebolo ľahké sústrediť sa na jednu vec, keď všetko so všetkým súvisí.

Po viac ako dvoch hodinách pootvorila pery. „Cítim jej energiu kdesi v podzemí,“ povedala zadumane, stále s privretými očami. „Južne odtiaľto, asi tri metre pod povrchom. Je tam vlhko.“

Nero sa prudko nadýchol. „Temnice. Chodila za Rayom.“ V jeho hlase bolo tiché uznanie.

Rebecca sa pousmiala. „Záhrada. Na východ. Veľký strom, upravený trávnik.“

„Tam zvykla kresliť,“ doplnila Kathrine s nádejou.

Vládkyňa počasia okamžite pocítila zmenu v ich životnej energii. Silný záblesk nádeje, ktorý presvietil temnotu. Keby len tušili, aká obrovská sila sa ukrýva v tak jednoduchej emócii.

Znovu stíchla a rozširovala svoje vedomie stále ďalej a ďalej, vnímala viac a viac vecí. Zvieratá v lesoch. Rozklad pod zemou. Geometriu vĺn na pobreží. Eróziu skál. Začala ju bolieť hlava, ale nevnímala ju.

„Rebecca,“ začula svoje meno. Bol to Justin? Prečo znie tak neisto? Jeho obava bola ako čierny chumáč na okraji jej vedomia. Ktosi ju chytil za lakeť.

„Rebecca, si celá červená!“ varoval ju Drew. Koľko bratov je vlastne v miestnosti?

„To nič,“ upokojila ho. „Bežná reakcia.“

Záplava obáv ju dojala. Cítila, že zúčastneným na nej záleží. Nevedomky k nej posielali prebytky vlastných mentálnych síl a ona z nich mohla čerpať.

„Jej životná stopa...“ Zachytila čosi podivné. „Niekde sa zastavila. A potom...“ Nedokázala to popísať. „Svetlo.“

„Svetlo?“ opýtala sa Mina.

„Obrovský výbuch... nádeje.“ Zamračila sa. Takéto svetlo sa často nevidí. „Molekuly... energie... samotná existencia života sa zachvela.“ Preglgla a nedala najavo stupňujúcu sa bolesť v lebke, ku ktorej sa pridalo pálenie v hrudi. Už dlho nevydrží.

„Čo to znamená?“ nechápal Dario.

Krútila hlavou. „Niečo sa stalo. Niečo obrovské. A Abby bola pri tom.“

„Čo?“ naliehal upír. „Ublížil jej niekto?“

„To svetlo presvietilo temnotu. Vytlačilo samotnú nenávisť. Všetko má farbu, všetko má stopu,“ bľabotala jedno cez druhé.

„Rebecca,“ oslovil ju hlas, pri ktorom jej stiahlo žalúdok. Alec. „Nerozumieme ti.“

V ušiach jej búšila krv. „Každá emócia má energiu. Stopu. Negatívne a pozitívne energie sa navzájom miešajú. Ale niekedy... keď sa stane niečo významné, táto sila prejde celou existenciou, zanechá neuveriteľne silnú stopu.“ Navlhčila si suché pery. „Keď bola skonštruovaná jadrová bomba, temnota pohltila planétu. Táto temnota predpovedala nový vek negatívnych následkov. Keď padol Berlínsky múr, záplava svetla nádeje ju zase presvetlila. A tak to chodí od počiatkov. Epidémie proti vynájdeniu vakcín. Vojny proti humanitárnej pomoci. Nezištnosť voči sebeckým činom. Nekonečný kruh nádeje proti deštrukcii.“

„Takže Abby... bola pri niečom dobrom?“ pokúšal sa vyvodiť nejaký záver Nero.

„Bola pri niečom, čo nám všetkým určilo osud. Ale jej energia... klesla.“ Nešťastne sa nadýchla. „Takmer sa stratila.“

A opäť útok zúfalstva. Rebeccu začali bolieť oči. „Nevidím ju,“ zastonala.

„Rebecca!“ Alecov výkrik ju takmer vytrhol z tranzu. Pocítila na sebe jeho ruky a po tvári jej stieklo niečo vlhké. Slzy? „Okamžite prestaň!“

Slzy ešte nikoho nezabili. Nevnímala ho a sústredila sa ešte viac. Abbyna energia celkom nezmizla. Nie, stále tam je. Niekde... ďaleko.

„Rebecca, z očí ti tečie krv!“ kričal Alec a zatriasol ňou.

Posledné sekundy...

Vysilene klesla na podlahu a ktosi ju okamžite podoprel. Všetko ju bolelo a skutočne mala v očiach čosi červené. Zastonala.

„A dosť, viac sa o to nepokúšaj!“ prikázal jej Alec, ktorý ju držal a zotieral jej krvavé slzy.

Cítila, že čoskoro odpadne. V hlave jej hučalo a necítila si končatiny. „Ž-žije,“ povedala slabučko. „Abigail žije.“ A omdlela.