Temné lži 8

Rebecca zaznamenala, že ju ktosi uložil na lôžko a liečitelia ju prezreli. Dostala kvapky do očí a infúziu s akýmsi stimulantom. Bola však príliš vyčerpaná a pravidelne zaspávala. Sily sa jej vracali pomaly.

Keď sa prebudila, odhadla že si schrupla minimálne na dvanásť hodín. Na očiach mala chladiacu masku, ktorú si opatrne zložila a zažmurkala. Kdesi po jej ľavej strane svietila diskrétna lampa, inak sa zdalo, že je hlboká noc.

Pretrela si tvár a so zastonaním sa posadila. V bruchu jej škvŕkalo a cítila sa ako vyšťavená batéria. „Toto nespraví ani liter kávy,“ zamrmlala sama pre seba.

„Ženská šialená, takmer si tam umrela!“ prišla výčitka z jej pravej strany, až nadskočila. Na stoličke vedľa jej lôžka sedel Alec s ohnivým pohľadom a vyzeral, že je kúsok od toho aby jej dal na zadok.

Zamračila sa naňho a prehodila si nohy cez okraj. Okolo nich bolo niekoľko prázdnych lôžok a do nosa jej udrel pach chlóru a dezinfekcie. Netušila, že palác disponuje aj ošetrovňou.

„Povedz, ťahali ste s bratmi slamky? Alebo za tvoju prítomnosť vďačím inej nešťastnej náhode?“ zavrčala a prehrabla si vlasy.

Zaškrípal zubami. „Prasklo ti niekoľko cievok, Rebecca. Omdlela si od preťaženia a keby si nedostala infúziu, si v kóme! Čo si si myslela, že robíš? Na túto mágiu nie si dosť stará, ženská!“

Zagúľala očami. „Ak si ešte nepochopil súvislosti, pokúšam sa zachrániť tvoju sestru. Ktorá je podľa všetkého v rukách rovnakého maniaka ako tí, ktorí ju znásilnili! Naozaj si si myslel, že sa do toho nevložím?!“ Postavila sa a chvíľu hľadala rovnováhu.

Alec vstal tiež a týčil sa nad ňou ako boh pomsty. „A akú cenu má zachrániť jeden život na úkor iného?!“

Ironicky nadvihla kútik pier. „Obaja vieme, kto je na tvojom hodnotovom rebríčku vyššie a nie som to ja, Veličenstvo.“ Upravila si tenkú košieľku a skontrolovala, či to nie je tá s otvorom na zadných partiách, ktoré Alec síce videl, ale už o nich môže len snívať. Našťastie sa zdalo, že má na sebe dôstojný kus oblečenia.

Upír mal už zase potrebu vykrútiť jej krk. „To je tvoj plán? Dokázať mi, že si lepšia?“

Odfrkla si. „Dokázať? Myslela som si, že je to očividné.“

„Aj ty si mi klamala, Rebecca,“ pripomenul jej a chytil ju za lakeť, keď sa od neho chcela vzdialiť. Jeho telo na ňu okamžite zareagovalo. Spomenulo si na tie hodiny strávené v posteli, na stole, u neho v kancelárii, v posluchárni, a na tisícke ďalších miest. Viac než samotný akt sa mu vynárali jej vzdychy, pevné objatia a tie najhorúcejšie bozky, aké kedy v živote dostal. A to je pre osemtisícročného upíra čo povedať.

Vytrhla sa mu. „Možno. Ale ty si nemal ani tú slušnosť rodine povedať o našej... aférke.“

Trhlo mu svalom na čeľusti. „Takže aférke?“ Zabolelo ho pri srdci pri tom neosobnom pomenovaní. „To som pre teba bol?“

Zdvihla bradu. „Nie, Alec. To som bola ja pre teba.“ Pohľadom našla dvere a vybrala sa k nim. Ako v tomto bludisku nájde svoje komnaty? Je to tu horšie ako vo Winterinom paláci na Severnom póle.

„Bola si oveľa viac!“ povedal hlbokým hlasom, než sa jej ruka dotkla kľučky. „Mali sme sa brať, Rebecca. Myslíš, že také niečo navrhujem ženám bežne?“ Urobil tri kroky a bol pri nej. „Bola si prvá.“

Zasmiala sa. „Alec, mal si ma ako vydržiavanú milenku. Naozaj ti nedochádza šialenosť celej situácie?“ Nadýchla sa, aby na jej hlase nezaznamenal bolesť. „A čo keby sme sa vzali? Priviedol by si ma do Verony a predstavil bratom ako svoju manželku? Prijal by si ma na dvor?“

Jeho kamenný výraz hovoril za všetko.

Privrela oči a zakázala slzám predrať sa na povrch. Bohovia, prečo sa ich cesty museli skrížiť? Obaja sú pokrytci. „Nikdy som pre teba nebola rovná ostatným. Nikdy som nebola tá, ktorá sa s tebou podelí o strasti života. Uprednostnil si etiketu dvora, uprednostnil si trón predo mnou.“

„Som kráľ,“ bránil sa vážnym tónom. „Vládnem každému jednému upírovi na svete. Nie je to o pocite moci, ja za nich zodpovedám!“

„A chcela som snáď, aby si sa toho vzdal? Nie. To len ty si mal pocit, že keď si privedieš niekoho tak podradného ako som ja, tá zlatá stolička sa pod tebou môže otriasť. Automaticky si si domyslel, že nie som dosť dobrá. A to bolelo najviac. Nebojoval si. Nepokúšal si sa nájsť iné riešenie, keď sa objavila Mina. Odišiel si z bitky, Alec. Čo za kráľa opustí bojisko pri prvom náznaku problémov?“

Jej slová zasiahli hlboko a uštedrili ranu jeho hrdosti. Otvoril ústa aby niečo povedal, ale zastavila ho posunkom ruky. „Nenamáhaj sa. Viem, že pre tvoju rodinu som dobrá len keď ma potrebujú. Nerobím si ilúzie. Kto by už chcel mať na dvore monštrum ako ja?“

A s tým vyhlásením odišla, stratila sa v temnotách chodieb. Alec zostal nehybne stáť, nevediac koho preklínať skôr – seba alebo ju. Mal kúsok od toho zvolať bratov a vysypať im všetko, čo sa medzi ním a Rebeccou stalo. Zastavila ho však jediná vec – ak sa to Justin s Minou dozvedia, budú sa cítiť vinní, hoci neurobili nič zlé, než bojovali o svoju lásku. Na rozdiel od neho. Jeho brat nepotrebuje ďalšiu záťaž pre svoje svedomie a citlivá Mina by z toho určite dostala výčitky.

Bohovia, prečo ju len pred toľkými rokmi musel stretnúť, keď si nie sú súdení?

 „Dnes žiadne pokusy o lokalizáciu našej sestry nebudú,“ oznámil Nero pri raňajkách, keď do seba Rebecca pchala siedmu palacinku. S plnými ústami zamrkala na uvoľneného upíra, ktorý sa posadil za vrch stola. Kathrine klesla na stoličku po jeho pravici a pridala sa tak k Justinovi, Mine a Lene, ktorá pre zmenu dojedala desiatu omeletu a pokukovala po ovocnom pohári.

„Prečo?“ ozvala sa Rebecca, keď slušne prežula sústo.

Nadvihol obočie ako unavený rodič, ktorý už stý raz vysvetľuje svojmu potomkovi, že mu nekúpi to nové BMW z reklamy. „Pretože ma stále straší predstava ako plačeš krv a omdlievaš mŕtvolne bledá. Moji bratia súhlasia. Dala si nám nesmierne cennú informáciu – Abby žije. To je viac než sme očakávali.“

Naklonila hlavu. „Skutočne si práve uzemnil vládkyňu ročného obdobia?“ Jej predchodkyne lámali kosti za oveľa menšie prehrešky.

Mykol plecami. „Nie si taká desivá, keď si v bezvedomí.“

Zafučala a lusknutím prsta premenila stôl na brečtanom obrastený, žijúci kus dreva. To len aby mu dala najavo, kto je tu silnejší.

Kráľ ani brvou nemihol, keď zahryzol do sendviča. „Bol som pri Potope,“ povedal jednoducho. „Toto ma nedesí.“

Zvláštne. Ešte sa jej nestalo, že by niekto vedel o jej moci a nemal strach. Naozaj pôsobí tak neškodne? Čo bratov presvedčilo o tom, že s ňou môžu jednať... uvoľnene? Ako s členom rodiny? Naozaj im svojím včerajším výkonom dokázala, že je na ich strane, nech sa deje čokoľvek?

Niežeby jej to vadilo, naopak. Až príliš si to užívala. „Potope? Bohovia, vy ste vážne starí,“ neodpustila si. Jedna z najmocnejších žien na planéte a jeden z najmocnejších mužov na planéte. Nie je nič lepšie než nenápadné urážky.

„Tak ktorá z tvojich ctených predchodkýň to má na svedomí? Čo bolo príčinou? Zlomený necht? Nesprávne vypočítaná menštruácia?“

Spražila ho pohľadom. Kým hľadala dostatočne desivú odpoveď, prikvitol k nim Drew s Dariom. Zaútočili na podnosy s jedlom a prisadli si k Rebecce ako nič. Táto rodina je divná. Ešte včera sa triasli strachom.

„Nie, vlastne išlo o zle zastrihnuté končeky,“ odsekla s pobaveným podtónom a siahla po ďalšej palacinke. „Prečo musia byť všetky katastrofy naša vina?“ zamrmlala si popod nos. „Akoby sme nemohli zaplaviť neobývaný sever namiesto kolísky života.“

Mina sa nechápavo zamračila. „O čom to hovoríš?“

Tentoraz sa zarazila Rebecca. Dokonca sa nestrhla, keď prišiel zachmúrený Alec. Nebola si istá, čo mladá upírka naznačuje. „Nuž, prečo by sme sa pokúšali zaplaviť osídlené oblasti? Ľudia sú našou zábavkou a v tých dobách ich nebolo práve veľa.“ Poliala si palacinku čokoládou a priam videla Alecov záblesk v očiach, ako si spomenul na iné využitie čokolády.

„Tak prečo ste to teda urobili?“ nechápala Mina.

Rebecca odložila čokoládu, palacinka zabudnutá. Prebehla pohľadom po okolosediacich a s hrôzou si uvedomila, že oni si skutočne myslia, že za to môže jej druh. „Ale to sme my neboli. To ste nevedeli? Menšie zvýšenie hladín áno, to sa moja predchodkyňa dostala do potýčky s milencom, ale Potopu ako ju poznáme nespôsobila.“

Tentoraz sa zhrozené výrazy preniesli na ostatných. Čo za históriu ich to učili? Chápala že Bibliu už z princípu nemajú v láske, ale aj v nej sa zaznamenala história.

„Kto teda?“ vyhŕklo z Aleca, než sa stihol zastaviť.

Len aby ho ešte viac vytočila, ošúpala banán, namočila ho do šľahačky a začala ju z neho pomaly oblizovať. S odpoveďou si dala načas, pretože si nebola istá ako na ňu zareagujú. „No asi jeden z Jazdcov.“

„Z koho?“ Už aj nenásytná Lena prestala jesť.

„Jazdci apokalypsy,“ objasnila Rebecca.

Ticho, ktoré nastalo, bolo ohlušujúce. Oni vážne nevedia o Jazdcoch? V tomto veku?

„Chlapi, okolo vás sa prehnali dve svetové vojny, viac morových epidémií než spočítam na prstoch oboch rúk a nasledovali obrovské úpadky. To vám neprišlo podozrivé?“ Vrátila sa k svojej palacinke, ale ešte predtým si nakrájala banán.

„Jazdci sú mýtus,“ odmietol jej tvrdenie Dario.

Vyvrátila oči k stropu. „Ujasnime si jednu vec.“ Nemá zmysel sa s nimi dohadovať, obzvlášť ak skutočne nemajú záznamy ako ona a jej sestry. „Vy si skutočne myslíte, že súčasné rasy sú jediná nesmrteľná frakcia, ktorá kráča po Zemi?“

Ich pohľady hovorili za všetko. Rebecce bolo takmer do smiechu. Priam sa tešila, že bude opäť tá, ktorá ich vydesí. „Och, to je sladké.“ Dojedla palacinku a vstala. „Vy len máte šťastie, že žijete v období, keď sa prastaré sily uložili na spánok. V skutočnosti ste najmladšie bytosti mimo ľudí, ktoré majú to privilégium sa na tomto ihrisku hrať. A tým myslím aj toto geriatrické zhromaždenie.“ A za veselého smiechu odhopkala z jedálne.

Keďže nemala dovolené ďalej pátrať po princeznej, v dobrej nálade vyhľadala kráľovskú ochranku a opýtala sa, či môže ísť na strechu. Lydia, po uši ozbrojená upírka, ktorá tu očividne velí, ju ochotne zaviedla na vrchol rovnej veže a vysvetlila jej ako vypnúť poplašné systémy. Potom ju nechala osamote.

Rebecca sa prezliekla do teplákov a po krátkej rozcvičke začala s jogou. Každá vládkyňa má svoje metódy ako sa dostať do rovnováhy a keďže ona strávila väčšinu detstva na východe, osvojila si jogu. Užívala si tichú prírodu okolo paláca a nechala sa ovievať chladným vetríkom.

Ako postupovala z jednej pozície do druhej, uvoľňovali sa jej svaly aj myseľ. Nedokázala pochopiť, ako si upíri a ich súčasníci môžu myslieť, že sú špičkou pyramídy tvorstva. Priala by im len zlomok jej vlastného vnímania. Čím dlhšie cvičila, tým jasnejšie cítila sily na planéte. Niektoré spia, uložili sa na spánok na úsvite ľudstva, ale sú desivo blízko prebudeniu. Tieto sily formovali Zem samotnú, dali jej osud, ktorý dnes žije. Potom však prišli ľudia. Vyvinutí hominidi sa premnožili a prisvojili si planétu, ktorá bola domovom bytostí tak mocných, že aj predstavitelia najsilnejších náboženstiev by spali pri zapnutej lampičke len pri pomyslení na ne.

Rebecca o tom mohla vedieť svoje.

Je jednou z nich.

Pol hodiny cvičenia a jej myseľ sa spojila s pradávnou energiou. Emócie stratili zmysel. Morálka prestala existovať. Zostala len všemocnosť a logika samotnej podstaty existencie.

Temnota.

Svetlo.

Ničota.

Hmota.

Gravitácia.

Bola všade a nikde, spojená s planétou ku ktorej je pripútaná.

A potom do jej osobného priestoru vstúpil Alec. Emócie sa vrátili rýchlosťou blesku. Rovnováha sa vytratila. Otočila sa k nemu a hoci bola neozbrojená, túžila len po boji.

„Čo chceš, Alec?“ opýtala sa znudene.

„Ani ty si mojim bratom nič nepovedala. Prečo?“ začal priamo. Nedokázal pochopiť, prečo držala jazyk za zubami.

Odfrkla si. „Za takú námahu mi nestojíš.“ Urobila posledný cvik a zhlboka sa nadýchla. „Keby som sa ti chcela pomstiť, nečakám toľko rokov.“

Vyceril na ňu zuby, ale už sa naučil že ju len tak niečo nevydesí. Prečkala jeho vrčanie a masírovala si svaly na krku. „Jedna vec ma ale na tvojich bratoch zaujala.“ A zasiahla priamo do zlomeného srdca. „Nero si priviedol Kathrine na dvor, hoci ho verejne ponížila. Justin bol ochotný si sem privliecť človeka a všetkých vás poslal do riti, keď mu to nebolo umožnené. Dario sa bez jediného váhania podelil o korunu s anjelom, rasou s ktorou sa nenávidíte. A nakoniec Drew, to všetko zaklincoval sobášom s vlčicou.“ Uprene pozrela na svoju dávnu lásku. „Z toho čo mi kráľovné povedali, ani jeden neriešil... spoločenskú nevhodnosť ich zväzku.“

Alecovi zovrelo srdce.

Rebecca len nadvihla kútik pier. „Pohltilo ťa vlastné postavenie.“ Zasmiala sa. „Vymenil si svoj život za trón.“ Síce ju bolelo, že uprednostnil korunu pred ňou, hoci mohol mať oboje keby len trochu zabojoval, istým spôsobom jej ho prišlo ľúto. „Zamysli sa, či chceš vládnuť niekomu, kto by nerešpektoval tvoje právo na šťastie len pre to, že si sa spustil s niekým tak nevhodným ako ja.“ Obišla ho a zmizla vo dverách, spokojná, že mala posledné slovo.