Temné lži 25

Alec stál v trónnej sieni paláca vo Verone a mĺkvo hľadel z okna. Za ním sa mrmlavo radili jeho bratia s najvplyvnejšími kráľmi a spojencami po tom, čo im vysvetlil nové okolnosti proroctva. Juliusova realita je nadobro preč – pôvodne plánovali zničiť ju výbušninami a toxickými látkami, ale vládkyne zimy, jari a leta ich zastavili s tým, že sa o všetko postarajú. Poslali všetkých preč a dovolili si uvoľniť svoje deštruktívne sily. Keď sa piati králi vrátili skontrolovať situáciu, miesto pripomínalo peklo – zostala len horúca láva.

O Abigail nedostali žiadne správy. Nepokúsila sa ich kontaktovať. Utešovali sa len tým, že očividne nie je sama a má všetko pod kontrolou. Snáď.

Rebecca sa nevrátila.

Zabolelo ho pri srdci. Pozrel na prázdny trón, ktorý dali bratia postaviť vedľa jeho na podstavec. Jediný zíval prázdnotou.

Keby len pred toľkými rokmi tušili, že plnia proroctvo smerujúce k rozhodujúcemu boju a nie mieru... Priam videl na očiach jeho bratov, ako úzkostne hľadeli na svoje manželky, neschopní sa ich vzdať aj keby mal celý svet padnúť. Každý jeden z nich bojoval s myšlienkou nevhodnosti vybranej partnerky, než objavili proroctvo a dovolili si tento malý kúsok šťastia.

Porazene si pretrel oči.

Julius ešte nepovedal posledné slovo. Čo ich ešte čaká?

Na plece mu dopadla teplá dlaň. Otcovská dlaň. Helio sa fyzicky zotavil, ale jeho myseľ už dávno prestala fungovať vladársky. Ocitnúť sa späť na dvore preňho bolo nové. Neznáme.

„Vyhliadky vojny nikdy nie sú pekné,“ povedal skúsene. „A ich plánovanie je ešte horšie.“

„My sme tú vojnu nechceli.“ Otočil sa k nemu. „Nič proti Juliusovi nemáme. To on nám chce ubližovať.“

Po jeho boku sa zjavila rovnako deprimovaná Carys. „On to tak nevidí,“ prezradila. „Niečo sa mu stalo a on je presvedčený, že za to môžete vy.“

„Ale čo to bolo?“

Mykla plecami. „Ja len viem, že nenávidí vaše štruktúry. Moc. Privilégiá. Je príliš pohltený pomstou. Nezostalo v ňom nič iné. Morálka, city, nádej... je to len telo plné zlosti.“

A to je najhoršie. Nemá nič, na čom by mu záležalo. Nič, čo by ho zastavilo. Musí to byť neskutočne prázdna existencia.

„Je mi takmer ľúto ho zabiť,“ zašomral.

„Mne teda nie!“ vyhlásila Carys. „Nemôžem sa dočkať, až mu preženiem meč cez srdce!“

Helio súcitne zažmurkal. Carys sa nechce zbaviť Juliusa, chce sa zbaviť citov, ktoré nedokáže zabiť. A tak potrebuje zabiť ich cieľ.

Tiché dohadovanie ustalo a pozornosť sa pomaly uprela naňho. Lokálnych kráľov zastupovali Salvator Anglický a večne ufrflaný Michel Francúzsky. Výnimočne sa však zdalo, že sa na niečom zhodli. Jeho bratia sa tiež tvárili nádejne.

Podišiel k nim. Okolo sa zhromaždili desiatky spojencov a poddaných, ktorí mali k prípadu čo povedať. Ak príde vojna, bude sa týkať každého jedného z nich.

„Choď si po Rebeccu, Alec,“ povedal na prekvapenie všetkých Michel.

Alec v prvom momente zazrel na bratov, či mu nepodali nejaké drogy. „Prosím?“

Upír pozrel na zhromaždených. „Osud je osud. Juliusovi nezabrániš v boji tým, že sa jej vzdáš. On udrie. Je lepšie byť pripravený, než strkať hlavu do piesku. Nie sme v stredoveku. Vybral si si vládkyňu jesene, tak by mala zasadnúť na trón po tvojom boku.“

Krútil hlavou. „Ak to urobím, dôjde k boju.“

„Naozaj si myslíš, že by k nemu inak nedošlo? Ani mne sa nepáči táto hrozba. Je načase ju ukončiť.“

Neisto prebehol pohľadom po ostatných zúčastnených. Nikto nevystúpil s protinávrhom. Poddaní sa možno podriadia, ale spojenci mu nič nedlhujú.

Naozaj sú všetci ochotní risknúť pád ich sveta?

„Nie je to len o nej, Alec,“ prehovoril Levent, vodca džinov. „Za tisícročia sme zažili mnoho neprávostí. Boli sme zotročovaní, vyhladzovaní, nenávidení a démonizovaní. Napriek tomu sme si niečo vybudovali. Máme fungujúce systémy moci, rovnosť na všetkých úrovniach, mágiu a mier. Chceme si to udržať. Julius nie je nepriateľom upírov, je hrozbou pre nás všetkých. My sme sa rozhodli naďalej bojovať. Či už Rebecca na trón zasadne, alebo nie. A buďme úprimní, vládkyne ročných období na našej strane rozhodne neuškodia.“

Z diaľky mu spokojne zamávali Winter, Spring a Summer, obklopené valkýrami. Tie očividne nadchla vidina silných a neporaziteľných žien a ich feministické sklony všetky zblížili.

To zas bude aliancia...

„Naozaj ste ochotní ísť znovu proti Juliusovi?“ šepol.

„Chceme to mať za sebou,“ dostala sa k slovu grécka upírska kráľovná Elena. „Podľa všetkého je na mojom území. Už som vyhlásila pátranie. Grécko bude pripravené prijať armádu v akomkoľvek počte.“

A všetko sa opäť vráti do kolísky civilizácie.

Alec vďačne prikývol. „Cením si to. Od vás všetkých.“

Bratia ho poplácali po ramene. „Choď nám vyzdvihnúť poslednú kráľovnú, braček,“ prikázal mu Drew. „A pomohlo by, keby pri tom nevznikli cunami, ak to pôjde.“

Uškrnul sa. Rebecca bude potrebovať trochu presviedčania...

„Konečne!“ zvolala vládkyňa jesene, keď sa jej po týždni podarilo prelomiť matkino kúzlo nad palácom. Už žiadne otrasné šaty a predpotopné nočné úbory! S potešením sa navliekla do legín a tesného trička. Alecovi neklamala keď tvrdila, že má väčší palác. Je taký veľký, že si na jeho chodbách môže pokojne zabehnúť svojich tradičných päť kilometrov a nemusí vidieť žiadne krídlo dvakrát. Nasadila si do uší sluchátka a za hlasnej rockovej hudby sa dala do behu.

Posledné dni behala často. Musela niečo robiť, inak by sa zbláznila. Srdce jej pukalo. Vedela, že Aleca skôr či neskôr uvidí, ale už len fakt, že nikdy nebudú svoji ju ničil. Bolo jej ukradnuté, že prišla o nejaký trón a postavenie medzi upírmi. Trápil ju fakt, že nebude pri ňom, keď sa niečo zomelie. Že ho neuvidí každý deň. Že nebude súčasťou jeho pološialenej rodiny, že nebude tráviť voľné chvíle s pojašenými kráľovnami schopnými pre ňu zmrzačiť chlapa.

Naozaj jej všetci až tak prirástli k srdcu?

Prebehla na vežu a uvedomila si, že všetky okenice sú zavreté. Keď sa ich pokúsila otvoriť, zistila, že ich niekto priklincoval. Zvedavo zbehla dolu a zastavila prvého sluhu, na ktorého narazila. Vyzeral... udychčane. „Prečo je veža zastretá?“ opýtala sa.

Sluha sa usmial.

Až príliš nevinne. „Ehm... nedávno bola búrka a okenice boli poškodené. Pribili sme ich, než ich vymeníme,“ habkal.

Prišlo jej to divné, ale nechcela sa nad tým pozastavovať uprostred cvičenia. Poďakovala mu a znovu sa dala do behu.

V hudobnom krídle takmer narazila do dverí, ktoré niekto zamkol, aj keď ich prikázala nechať otvorené. Zatriasla nimi, ale ani sa nepohli. Musela teda vybehnúť na dvor a obísť celý sektor, až sa dostala do galérie. Tá bola našťastie tichá, len z obrazov na ňu hľadeli jej predchodkyne a ich príbuzní, ak nejakých mali.

Celá zadýchaná sa zastavila pred svojimi komnatami, kde si dala dlhú sprchu, aby uvoľnila napätie. Keď z nej však vyšla, vlasy jej okamžite vyschli a objavila sa na nej ďalšia otrasne nepraktická róba.

Zrevala frustráciou. „Za čo ma trestáš?!“ zvolala na samotný vesmír.

Nazúrene nadvihla sukne a zišla do trónnej siene. Niekoľko sluhov sa k nej vydesene otočilo, akoby ich prichytila pri niečom zakázanom.

„A stačilo!“ povedala rozhodne. „Sťahujeme sa do Turecka!“

Služobníctvo ustúpilo a opatrne ukázalo na trón. Najnovšie aj ten zmenil svoj tvar. Čo to tu jej matka stvárala? Vystúpila na schodíky a dotkla sa pozlátenej stoličky. Nevidela už podobný trón niekde?

Zvrieskla, keď sa pod ňou odrazu objavil červený koberec tiahnuci sa až k masívnym dverám. Zvedavo zišla dolu a znovu zazrela na trón. „Toto nie je mágia mojej matky,“ uvedomila si.

„Máš pravdu, nie je,“ ozvalo sa spoza nej.

Zvrtla sa a uvidela, ako k nej po červenom koberci kráča Alec odetý v kráľovskej uniforme. Ako ten upír môže vyzerať sexy aj v týchto podivných handrách?

„Čo sa deje?“ pípla neisto.

Zastal pri nej a dal jej krátky, horúci bozk. „Ušla si pred osudom. A tak prišiel za tebou.“ Luskol prstami a vedľa jej trónu sa na podstavci zjavil ďalší. A následne osem obsadených, na ktorých vyrovnane sedeli jeho bratia aj s kráľovnami.

Vyvalila oči. Ako to sem všetko prepašovali?

Uvedomila si, že počas svojho behu nemala žiadny výhľad na prednú stranu paláca a niekto jej zablokoval cestu cez toto krídlo...

Spýtavo pozrela na služobníctvo, ktoré sa náhlivo stiahlo do rohu.

„O čo sa pokúšaš?“ O krok od neho cúvla.

V tej chvíli sa rozleteli všetky postranné dvere a do sály sa nahrnula celá upírska šľachta s malými delegáciami vlkov, tigrov, valkýr, harpyí, bosoriek, anjelov a džinov. Z davu sa vynorili aj jej sestry, ktoré si sem tiež dotiahli vlastné tróny, ukryté pod rúškom mágie v rohu. Pokojne sa vyštverali do svojich stoličiek z ľadu, kvetov a horúceho piesku a zamávali jej.

„Posledný upírsky trón je tvoj, Rebecca,“ povedal Alec. „Bol tvoj už veľmi dlho a ja po svojom boku nechcem inú. Čokoľvek už proroctvo znamenalo, budeme tomu čeliť spoločne, ako nesmrteľní.“

Zúfalo krútila hlavou. Zvieralo jej srdce. Toto nemôžu. Je to príliš nebezpečné. Šialené! „Alec,“ vzlykla.

Vzal jej dlane do svojich. „Vďaka tebe Julius prišiel o mnoho síl. Zachránila si môjho otca. Si vodca. Posledný vodca, ktorého potrebujeme.“ Pritiahol ju k sebe. „Ja sa ťa nevzdám.“

Z očí sa jej vykotúľali slzy. „Je to nebezpečné. Ja som nebezpečná!“

„S tým počítam,“ zasmial sa a otočil ju k nastúpenému ľudu. „My všetci.“

Povedľa Leninho trónu sa vynorila Rashmi s korunou na červenom ozdobnom vankúši.

Rebecce sa rozbúchalo srdce.

Drahí bohovia, on to naozaj myslí vážne! V panike k nemu zdvihla pohľad, ale jeho oči neprezradili ani kúsok zaváhania alebo neistoty. Držal ju za ruku a jemne ju hladil na zápästí.

„Naozaj so mnou chceš stráviť zvyšok života?“ šepla opatrne.

„Nevyštveral som sa na Fuji, len aby som ti preorganizoval trónnu sieň,“ bola jeho odpoveď.

Dojato ho pobozkala, ignorujúc zvedavé publikum. Chvíľu zostala v jeho objatí, spracovávajúc situáciu. Má na to byť upírskou veľkráľovnou? Donedávna bola jednou z najobávanejších žien na planéte.

Alec si odkašľal a naznačil jej, aby pokľakla na schodík. Neochotne ho pustila a klesla na kolená. Rashmi podala Alecovi korunu a on odrecitoval povinnú formulku, než na jej hlavu položil diamantmi vykladanú obruč. Potom jej pomohol vstať a vystúpil s ňou k trónu.

Vydesene naň pozrela.

Čo sa stane, ak naň zasadne?

Príde katastrofa?

Začne vojna?

Alebo to bude pomalý proces?

„Bude to v poriadku,“ zašepkal jej Alec do ucha, že to počula len ona.

Zovrela jeho teplú dlaň a klesla na trón.

Okamžite sa okolo nich zvírila mágia, ktorú pocítili všetci zúčastnení. Rebecca aj jej sestry sa napli návalom energie, ktorá sa uvoľnila do okolia.

„Čo sa stalo?“ okamžite vyzvedal Alec, hladiac ju po vlasoch, zatiaľ čo predýchavala skrytú udalosť.

Vymenila si so sestrami vševediacky pohľad a tie sa len usmiali.

„Svetlo. Svet zaliala obrovská vlna nádeje,“ odpovedala spokojne.