Temné lži 26

Oslavy vypukli prakticky okamžite. Miestnosť zaplnili stoly s jedlom a alkoholom, na nádvorí sa zjavili ľadové sochy od Winter a vládkyne jari a leta poskytli kvetinovú výzdobu s drahým tropickým ovocím všade kam oko dohliadlo. Všetci sa premiešali a na malú chvíľu zabudli na všetko trápenie. Vládkyne mierumilovne štebotali s upírmi a vlkmi, nad hlavou im poletovali valkýry a rozplývali sa nad palácom a ostatné rasy sa nadchýnali výhľadom.

Spomedzi davu sa predral Lucifer, výnimočne držiaci svoju moc na uzde, aby Rebecce neubližovala. Pod Alecovým prísnym pohľadom ju objal. „Buď šťastná, Jeseň,“ povedal jej láskyplne. „A ďakujem za to, že si neodsúdila Ninju,“ dodal trochu stiesnene.

Ach, Ninja. Ten im ešte spôsobí problémy. A Carys hneď ďalšie. „Neviem čo za hru to hráš, len dúfam, že máš dosť záložných plánov.“

To nemá, ale rád improvizuje. „Čoskoro to skončí. Juliusova hrozba pominie a vy sa vrátite na svoj domov, som o tom presvedčený.“

„Ale ako? Hyperborea je zapečatená.“

Tajomne sa usmial. „Ale nie nedostupná.“ Pobozkal ju na čelo. „Užite si oslavy a nezúfajte. Nesmrteľní ešte nikdy neboli takí silní, akí sú dnes.“ Podal Alecovi ruku a zmizol.

Ďalšie dve hodiny strávili medzi hosťami, než sa im podarilo vytratiť do kvetinového sadu ukrytého mimo využívaných priestorov. Upír na nič nečakal, pobozkal svoju kráľovnú a roztrhol jej nepohodlné šaty.

Nadšene zvýskla. „Aj tak mám väčší palác,“ zamrmlala mu na pery, zatiaľ čo bojovala so zapínaním jeho košele.

Stiahol ju na mäkkú trávu medzi kríkmi a tesákmi ju škrabol na krku. Celé roky necítil takú úľavu, aká ho zaliala dnes. Rebecca je jeho a zostane jeho. Nemusí sa o ňu viac báť. Ktokoľvek by sa opovážil jej niečo urobiť, skončí zle. Jeho krehká študentka už nie je krehká. Zvládne ísť do vojny a s úsmevom na tvári sa dostaviť na rodinnú večeru.

„Ja ich mám zase viac,“ nenechal sa vytočiť. Strhol z nej spodné prádlo a oči mu zažiarili. Uprostred prírody vyzerala byť vo svojom živle – voľná a bezstarostná.

Rebecca sa pomrvila a v ruke zovrela jeho mužnosť. „Normálne by som povedala, že si nimi potrebuješ niečo kompenzovať, ale...“ vzdychla.

Vsal do úst jej bradavku a prstami putoval po stehne. „Tebe sa nikdy ústa nezavrú, hm?“

Zaškerila sa, prevalila ho pod seba a sklonila sa nad jeho stvrdnutý penis. „Len keď majú na práci niečo produktívnejšie.“ A dráždivo mu oblizla špičku.

Zastonal. Jej pery sa dlho pohrávali s citlivou pokožkou, než ho konečne vyslobodila z agónie a celého ho vzala do úst. Jedna agónia nahradila druhú. Privrel oči a bojoval proti vyvrcholeniu. Pekelná, pekelná ženská!

Rebecca presne vedela, čo ho dostane na pokraj – sám ju to kedysi naučil. A ona bola veľmi pilná študentka! Preto sa len zasmiala, keď ju od seba odstrčil, aby sa ovládol. „Hm, nič si z toho nerob, miláčik. S vekom výdrž klesá.“

S červenými bodkami pred očami ju postrčil do porastu margarétok. „Och, kvetinka moja, s vekom prichádza ešte niečo.“ Sklonil sa k jej uchu. „Skúsenosti.“ A prenikol do nej. „Ešte dnes v noci budeš prosiť o milosť,“ predpovedal.

Zaborila prsty do jeho hustých vlasov a vyšla mu bokmi v ústrety. „Stavíme sa, Veličenstvo?“

Bola to stávka, ktorú prehrala.

Princezná Abigail si nedala pozor na nechránený bok a tvrdá rana ju zrazila na zem. Vyrazilo jej dych a pred očami mala hmlu. Prevalila sa na chrbát a viac nevstala.

Jej oponent sa len usmial a ponúkol jej ruku.

Pokrútila hlavou. „Nemám síl ani len pohnúť prstom,“ povedala zadychčane. „Ako dlho sme sa mlátili?“

„Cez hodinu a pol.“ Súper si ľahol k nej a spoločne civeli na strop cvičného areálu. „Zlepšuješ sa,“ dodal, aby ju povzbudil.

Odfrkla si. „Povedz mi to, keď ťa reálne porazím.“

Cmukol. „Zabúdaš na môj náskok vo veku a praxi.“

Nadvihla sa na lakti. „Z toho čo som mala možnosť vyskúšať, tvoja prax sa rozhodne sústredila na iné oblasti.“

Vyzývavo mykol obočím. „Závidíš, princezná?“

Vyplazila naňho jazyk a napriek svojim slovám sa vyškrabala na nohy. „Idem do sprchy.“ Keď neprišla žiadna odpoveď, na polceste sa otočila k stále ležiacemu protivníkovi. „Plánuješ sa pridať, alebo mám počkať, až sa ti obnovia sily, slaboch?“ rypla si.

„Princezná, princezná.“ Pružne vstal. „Za toto dostaneš na zadok.“ A rozbehol sa za ňou.

Opal sa zase raz ocitla pri Heliovi sediacom stranou od hostí s pohárom vína v ruke. Hľadel do diaľky a v očiach mal smútok.

„Si v poriadku?“ Posadila sa k nemu. Pretože ona nie je. Toľko mučenia... po celý čas stála pri ňom a on na ňu celé tie hodiny upieral oči, akoby bola jeho jediným záchytným bodom.

„Už dávno nie,“ prišla odpoveď. „Kam si zmizla?“

„Chvíľu som bola pri Ninjovi.“ Chcela ho pohladiť, ale zistila, že nemôže – nie je hmotná. „Máš ešte bolesti? Zostal si pri synoch?“

Má snáď na výber? Zachránili ho. Dali mu druhú šancu. Zmenili sa, ale on tiež. Nie je viac kráľom. Nechce byť. Ale kam jeho život smeruje? Čo bude robiť?

„Musím im pomôcť s Hyperboreou. Nepoznajú jej nástrahy.“

„Nie je to tvoja povinnosť.“

Otočil sa k nej. „Chcem sa vrátiť na svoj domov, Opal,“ šepol. „Nezostalo mi nič. To, čo som vybudoval... bolo to z nutnosti. Aby sme prežili. Ja nie som vládca a ani vodca. Na Hyperborey som bol sluha a bol som tak šťastný.“

Ibaže ten život sa nikdy nevráti. Heliov údel ešte neskončil. Upíri ho nepotrebujú ako kráľa, ale rozhodne ako radcu. Diplomata.

„Nevzdávaj sa,“ pošepkala smutne. Srdce ju bolelo. „Prídu vzostupy a pády. To nezmeníš.“ A čoskoro sa vynoria oveľa väčšie problémy. „Neodvracaj sa od rodiny, dobre?“

„A čo ty? Čo bude s tebou?“ zmenil tému.

Zahryzla si do pery. „Ja musím naďalej robiť všetko pre to, aby som si zachránila rodinu.“

„Kto je tvoja rodina?“

Trhlo jej celým telom. Kto je jej rodina? To radšej ani nevysloví... Nech zatiaľ žijú v blaženej nevedomosti. Aspoň kým neprejde najhoršia kríza.

Falošne sa usmiala, pretože ju zabolelo pri srdci. Opustila rodinu, ktorá ju nenávidela, aby ju zachránila, a vzdala sa jedinej osoby, ktorá k nej prechovávala úprimné city. V očiach sa jej zaleskli slzy. „Banda veľmi nebezpečných a šialených bytostí,“ zhrnula po pravde.

„Vitaj v klube,“ zasmial sa ironicky.

Opalin zvonivý smiech mu do očí vrátil trochu iskry života.

Drake sa nervózne prechádzal po Luciferovom kostole v Ríme a spôsoboval padlému anjelovi migrénu. Začínal tento svet nenávidieť. Tisícky rokov pôsobil v nebi, na mieste mieru, bez klamstiev, poloprávd a zatajovania. Sedem rokov na Zemi z neho urobilo uzlík nervov.

„Vieme, že jej otec zničil svet spolu s Juliusom. Musel byť teda jeho známy. Spojenec. Démon,“ teoretizoval, posadnutý myšlienkou nájsť Carysinho otca a dostať ho na ich stranu.

Lucifer znudene vyjedal oblátky a namáčal si ich do Nutelly. „Vzdaj to, operenec,“ presviedčal ho. „Ani len nevieme k akej rase Carys patrí. Je to ihla v kope sena.“

„Upíri to predsa museli vycítiť.“

„Videl si tú ženskú? Maskuje vlastnú podobu. Nemyslíš, že sa postarala aj o pach svojej krvi?“

Mal pravdu. Carys na sebe udržuje ilúziu normálnosti, ale všetci vedia, že to nie je skutočná tvár, ktorú ukazuje svetu. „Nepomáhaš mi.“

„To som nikdy nemal v pláne.“

„Ty vieš, o koho ide, však?“

„Nie. Ale Ninja asi áno. Vydiera ju tým.“

„Prosím?“

„Nepáčilo sa mu, ako je naviazaná na Juliusa. Vydieraním ju prinútil stiahnuť sa, inak pobeží za jej tatkom. Buď blafuje, alebo to naozaj vie.“

„Prestaň ho hľadať, Drake,“ povedal Ninja, ktorý sa práve zjavil vo dverách a prešiel k nim. „Nestojí to za to.“

„Julius sa chystá ovládnuť Hyperboreu!“ okríkol ich frustrovaný anjel. „Neporazilo ho ani vojsko vytvorené armádami všetkých existujúcich rás nesmrteľných! Potrebujeme niečo silnejšie. Niekoho silnejšieho.“

Ninja si ukradol oblátku a namočil ju do Luciferovej Nutelly. „Daj si pohov, Drake. Kedy si mal naposledy sex? Rozhodne ho potrebuješ.“

Anjelovi na čele navrela žila. „Prečo sa s vami vlastne vybavujem?“

„Pretože nič lepšie nemáš,“ zamrmlal Ninja s plnými ústami.

„Fajn. Nájdem si ho teda sám.“

„Do toho. Och, a ako sa má... ako sa len volá? Jewel? Už si jej povedal, že nie si človek?“ Ninjov hlas nadobudol desivý tón. Smrtiaci.

Drake zaťal päste a vyvalil naňho oči.

Ninja k nemu podišiel. „Myslel si si, že na to neprídeme? Porušil si najprísnejšie pravidlá anjelov. Ako by asi zareagovali, keby to zistili? Och, určite by s ňou chceli... hodiť reč. A teba by skopli z obláčika, nemám pravdu?“

Anjel sa prudko nadýchol. „Ty...“

„Som vrah, operenec,“ pripomenul mu Ninja. „Nepleť sa do Carysiných záležitostí, inak sa tvoji kolegovia dozvedia, že si sa oženil s ľudskou ženou a uisťujem ťa, že až vtedy sa tvoj život ponorí do mizérie.“

Drake pozrel na Lucifera, ale ten mu odmietol pomôcť. „Toto ti vrátim,“ povedal nakoniec a odišiel z kostola.

Lucifer podal Ninjovi balenie oblátok. „To bol nebezpečný ťah.“ Ponúkol mu Nutellu.

„Je to pre jeho dobro. Raz už kvôli Carys umrel. Nezaslúži si rovnaký osud.“

„Mám tušenie, že ten si ho nájde aj napriek tvojim snahám. Tá ľudská žena sa časom musí dozvedieť pravdu. Čo potom?“

„Potom začne revolúcia v nebi. Si dosť silný na to, aby si ju nariadil.“

Medzitým, Hyperborea...

Zabijaci.

Presne to sú.

Nezostalo v nich nič než nenávisť.

Zúfalstvo.

Keď pozrel na svoju nenávidenú nepriateľku, nevidel nič iné než cestu k vykúpeniu. Musí ju len zabiť. A konečne sa ocitli sami. Žiadne armády, žiadni poskokovia, ktorí by ich chránili.

Sú len oni dvaja a ostré meče, ktoré o seba zarinčali.

Tak prečo sa tá ženská tvári ako na poprave? Prečo sa ani len nenamáha s útokom? Bohovia vedia, že dokáže odpraviť presilu šiestich trénovaných bojovníkov. Ešte prednedávnom mu takmer oddelila hlavu od tela a usmievala sa pri tom ako maniak.

Zatlačil ju k stene a vyrazil jej meč z ruky. Bol pripravený zabiť ju. Čepeľ mal pri pokožke krehkého krku, kde divoko pulzovala žila.

Zabi ju, sakra!

Nahlas preglgla.

Tie oči... s tými očami nie je niečo v poriadku. Odstúpil od nej. „Posledné slová pred smrťou?“ opýtal sa, aj keď rozhodne nič nedlhuje, určite nie milosť.

Pre zmilovanie, z tých očí sa vykotúľali slzy. Toto nie je Kalli! Nemôže byť. Čo sa stalo s nebojácnou bojovníčkou? Nezabije predsa plačúcu ženu!

Och, ako veľmi ho udrela po hlave?

Prečo by ju nezabil? Nadvihol meč a zahnal sa, aby uštedril smrteľný úder...