Temné puto 6

Nastal čas ďalšieho kŕmenia. Salvator bol príliš hladný, bledý a začal strácať na váhe. Erin vedela, že potrebuje krv.

Ráno si dala bohaté raňajky a zapila tabletky, potom sa nervózne hodinu potulovala po dome. Dohodli sa, že Salvator sa napije na obed.

V stanovenú hodinu si celá napätá ľahla na gauč a čakala na svoj osud.

Salvator nenávidel každú jednu sekundu kŕmenia. Nenávidel Erinin výraz, pach jej strachu, zdesený tlkot jej ľudského srdiečka.

Keby len vedela, koľkokrát ho v noci desili nočné mory ozvien jej kriku, keď pil. Ale nemal to srdce vstreknúť jej do obehu endorfíny proti jej vôli.

Vošiel do obývačky a chvíľu si ju prezeral. Ležala tam strnulo a nepohodlne. Ako obeta bohom, ktorú čaká osud horší než smrť.

Zaškrípal zubami a zároveň mu zaškvŕkalo v žalúdku. Keby len nebol tak hladný...

Podišiel k nej a kľakol si k jej hlave. Vyceril zuby. Len čo do nej ponoril tesáky, zvrieskla a ten krik neprestával dlhú dobu. Rozplakala sa bolesťou.

Odporná krv mu natiekla do úst a mal čo robiť, aby ju nevypľul. Prinútil sa hltať, kým bolesť z hladu neprešla a okamžite sa odtiahol, len čo jej oblizol ranky.

Erin bola bledá, takmer zelená, a triasla sa. Zalieval ju studený pot a okamžite sa schúlila do klbka.

Salvator okamžite pocítil nevoľnosť a musel odísť, aby to rozchodil a nevyvracal jej nedobrovoľne danú krv. Už takmer zabudol, aká je to chuť. Aké príjemné to môže byť, keď sa milenka pod ním zmieta vášňou, zatiaľ čo on je ponorený v nej viac, než len zubami.

Od erekcie nad tou predstavou ho zachránila len silná nevoľnosť. Prechádzal sa po kuchyni a chodbe, kým si nebol istý, že sa nebude musieť porozprávať so záchodovou misou.

Zničene nazrel do obývačky, kde Erin tichučko fňukala a trela si krk. Vedel, že normálne by zašla za Aislin a tá by jej dala niečo slabé na upokojenie a proti bolesti. Tu ten luxus nemali. A on sa nedokázal prinútiť ísť k nej a utešiť ju.

Aj tak by ho odstrčila. Nechce ho. Nikdy ho nechcela. A nikdy chcieť nebude.

Zvesil plecia a zavrel sa v posilňovni.

Erin to nezvládala. Bolesť bola príšerná, svaly jej protestovali a hlava jej šla prasknúť. Doslova sa odplazila z gauča v nádeji, že nájde nejakú vodu. Bola nehorázne smädná.

Po štyroch sa dostala ku skriniam okolo televízie. Conor tu určite musí mať nejaký minibar. Otvorila všetko, na čo dosiahla.

Zázrak! Malý zamaskovaný chladiaci box bol plný. Okamžite vypila fľašu minerálky, ale bolesť neustupovala.

Opäť prišiel záchvat plaču. Schúlená na zemi sa vyplakala a chcela si dať ďalšiu vodu, keď jej pohľad pristál na fľašiach v zadnej časti boxu.

Absinth. Silný Absinth. Upíri sa takmer nikdy nemôžu opiť, takže s pôžitkom chlastajú to najsilnejšie na trhu. Okrem zeleného moku tu našla aj Vodku a Tequilu.

Roztrasene siahla po Absinthe. Mohol by otupiť jej bolesť. Len trochu. Pár kvapiek...

Vykašľala sa na tradičné podávanie a napila sa z fľaše. Toto jej nič neurobí. Pri troche šťastia ju to uspí. To by teraz potrebovala.

Takmer sa zadrhla, ale aspoň ju to odpútalo od bolesti. Telom sa jej rozlial nový pocit.

Odplazila sa späť na gauč, fľašu si tisla k telu ako obľúbeného plyšáka. Po chvíli sa bolesť vrátila a ona si znovu cucla.

Konečne to prestalo. Vydýchla si. Celkom to začalo chutiť. Logla si znovu – pre istotu.

Ale bolesť neodchádzala. Vracala sa. Znovu a znovu.

A Erin pila.

A pila.

A pila...

Salvator si urobil rýchlu večeru pozostávajúcu z toastov a ovocného šalátu. Cvičenie mu pomohlo. Bol zase fit a pri sile.

Spokojne si odniesol jedlo do obývačky, kde Erin sedela pred vypnutým televízorom. Mala zdravú ružovú farbu a tajomne sa usmievala.

Uľavilo sa mu. Toto prešlo rýchlo.

„Môžem zapnúť správy?“ opýtal sa.

„Áno, to nám pomôže, čumieť na bedňu a predstierať, že je všetko v poriadku,“ povedala trochu zvláštne. Akoby ju zrádzala artikulácia.

„Čo prosím?“ Odložil večeru na stolík a vtedy v jej ruke uvidel nedopitú fľašu.

Erin naňho uprela sklenený, neprítomný pohľad. „Nič nie je v porrriadku, Salto... teda Salvator.“

Vyvalil oči. Jeho Erin bola spitá na mol. Neveril tomu. „Ty si pila Absinth?“

Zasmiala sa. Dievčensky si zahryzla do pery. „Ó áno. Pomáha proti bolesti, vedel si to?“

Zaklonil hlavu. Toto mu chýbalo. Ožratá Erin.

Erin chcela vstať, ale spadla naspäť. Podarilo sa jej to až na tretí pokus. Začala obchádzať stolík uprostred. „Vždy bola tá obývačka tak naklonená?“

Salvator sa posadil na jej miesto. Čo si počne? „Erin, čo keby si šla spať? Očividne to potrebuješ,“ dohováral jej. Podľa toho, ako sa kymácala, zrejme o sebe už ani nevie.

Zamávala rukou jeho smerom, ale zrejme ho videla dvojmo, lebo trochu minula. „Prd, som v pohodddde!“ Rozhodila rukami a takmer spadla.

„Čo ťa to napadlo?“ V momente bol pri nej a podopieral ju.

Mykla plecami. „Strrrašne to... lobe... é, bolelo. Tak. Bolelo.“ Zase sa zasmiala. „Ale konečne som našla llliek. Tú zelenú vodičku.“ Naklonila sa k jeho uchu a tiahol z nej alkohol. „Vieš že je celkom chutná?“

Krútil hlavou. Mal problémy dohodnúť sa s ňou za triezva, nie to v stave keď je spitá pod obraz Boží. „Erin, opila si sa!“

„Ja viem, nie je to srrr... sranda?“ Smiala sa tak, až sa prehýbala. Poodstúpila od neho.

„Erin, sústreď sa!“ štekol. „Potrebuješ sa z toho dostať. Uvarím ti kávu a potom si ľahneš.“ Čo iné mu zostáva?

„E-e,“ krútila hlavou. „Mne sa nechce. Chcem viac tej zelenej vodičky.“ Načiahla sa po fľaši, ale vytrhol jej ju.

„Nie, už ti stačilo.“

Odula pery. Prehrabla si vlasy, ktoré jej už aj tak stáli v podivných uhloch. „Si zlý. Keď už nemám sex, dopraj mi aspoň ten chlast!“

Zamrkal. Nie, toto mu nemohla povedať ona. „Erin, si na mol. Nevieš, čo hovoríš.“

Tleskla rukami. „Jasné, neviem čo hovorím, čo robím, ja vlastne neviem nič,“ zamyslela sa filozoficky.

Pokúšal sa ju dostať aspoň do sedu, ale stále od neho odbiehala. „Pozri sa na seba, sotva stojíš!“

Pozrela na svoje telo a takmer padla na hlavu. Rovnováhu udržala len vďaka stene, o ktorú sa oprela. Unikol jej smiech. „Vieš čo, Salvator? Trhni si! Mám po krrrk tvojho rozkazovania. Tvojho ksichtu. Ak ti ešte nikto nepovedal, že nemáš moc nad celým vesmírom, hovorím ti to ja.“

Anjeli, prečo práve ona musí byť tá, ktorá v opitosti melie? „Dobre, teraz si už dáš tú kávu?“

„Nie! Nedám si tú zasrrranú krávu!“ okríkla ho.

Do pekla, čo s ňou má robiť? „Dobre. Žiadna káva. Chápem.“

„Konečne! Prečo sa vôbec sta-staráš? Akoby ti na mne záležalo...“

Naklonil hlavu.

Erin sa napoly zasmiala, napoly smrkla. „To je jedno. Jasné, že sa staráš. Vychoval si ma. Som pre teba ako dcéra.“

Pootvoril pery. Čo to tára?

Erin sa rozosmiala. „Dcéra! Mizerná dcéra! Chápeš to?“

Nie, nechápal. „O čom to hovoríš?“

„Nie som tvoja. To si mi povedal.“ Začala sa prechádzať. „Odmietol si ma, Salvatorrr,“ obvinila ho spoza kresla, o ktoré sa musela oprieť. „Stále ma kom-koman-komanduješ ako nejaké decko.“

Dokázal len čumieť.

Erin sa očividne konečne rozhovorila. „Priťahujem ťa vôbec?“ opýtala sa zvedavo. „Asi nnnie, čo? Sme spolu už viac ako desať rokov a stále ma odmietaš.“ Zotrela si slzy.

„Ja ťa odmietam?“ zopakoval. Koľko toho to dievča vypilo?

„A nie? Vidíš ma ako svoju dcéru. Ale chceš niečo ééé vedieť?“ Zase dramatické rozhadzovanie rukami. „Ja som ťa ako otca nikdy nevnímala!“

Ona si myslí, že ju berie ako dcéru? To je teda poriadny úchyl, keď má erekciu už len z pomyslenia na ňu.

Erin odvrátila pohľad, privrela oči, ale alkohol ju mal pevne vo svojej moci. Pokračovala vo svojej ceste cez obývačku. „Tušíš, aké to je, keď ťa odmietne jediná osoba, s ktorou môžeš mať sex? Keď viem, že nie som dosť dobrrrá?“

Neveril vlastným ušiam. „Erin, hovoríš nezmysly.“

„Ticho!“ zahriakla ho. „Nielenže si ma ponížil a ublížil mi, ale ja od teba ani nemôžem odísť! A žiť vedľa niekoho, koho tak veľmi ľúbiš, až to bolí, je horšie než akékoľvek mučenie!“

Salvator chvíľu uvažoval, či to on nie je ožratý a toto si nevymyslel. Erin to nemohla povedať. To je predsa nemožné. „Ty ma ľúbiš?“

„A čo si si myslel, ty tĺk?! Ľúbim ťa odo dňa, keď si ma našiel v tom prekllliatom daždi!“ Teraz jej tvár pokrývali slzy, ale nezrútila sa pred ním. Alkohol urobil svoju prácu.

Salvator sa nedokázal pohnúť. „Ako ma môžeš ľúbiť? Neznášaš ma.“

Plesla sa po čele. „Neznášam ťa, lllebo ma odmie-odmietaš. Lebo si mi vzal nádej. Ale ani to nie je skutočné. Nenávisť nie je skutočná...“ Unavene klesla do kresla. „Nikdy nebola.“

Salvator k nej podišiel, kľakol si pred ňu a pozrel jej do lesklých očí. „Erin. Sústreď sa. Je to pravda?“

Nadýchla sa a vydýchla naňho opar alkoholu. Pokrčil nos, ale nevzdal sa. „Bohužiaľ áno. Ani netušíš, koľkokrát som prosila toho... tamtoho... Conora, aby na teba dával pozor. Koľkokrát som trpela, keď som čakala, až sa vrátiš z bitky.“

Cítil sa ako vo sne.

Erin ho nakoniec odstrčila. „Ale je to jedno. Ty ma nechceš. Nie som tvoja. A nikdy nebudem.“ Vstala na druhý pokus. „Som hladná. Chcem niečo sladké.“ Dopotácala sa do kuchyne, kde začala systematicky vyjedať chladničku, zatiaľ čo Salvator omámene kľačal pred kreslom.

Netušil, ako sa vysporiadať s tým, čo mu povedala. Z čoho ho obvinila. Čo priznala.

Pomaly sa preberal z tranzu a šiel za ňou do kuchyne. Oprel sa o zárubňu a pozrel na ňu novým pohľadom.

Pohľadom plným neskutočného hladu a potlačovaných pocitov. Už nikdy to nebude ako predtým.

Nikdy viac.

Erin sa zobudila a okamžite si priala umrieť. Do očí jej udieralo ranné slnko a žalúdok sa rozhodol dať si okružnú jazdu po jej črevách.

Zastonala, čo len zhoršilo dunenie v jej hlave. Každý pohyb ju zabíjal a predsa nemohla umrieť.

Zvládla to niekoľko sekúnd, než ju naplo a musela ísť na pokec s toaletou. Zostala pri nej sedieť takmer hodinu, než sa jej vyčistila hlava.

Ku koncu už len stonala. Takto nanič jej ešte nebolo. Bohovia, čo to včera stvárala? Spomenula si na bolesť a fľašu zeleného alkoholu.

Snáď sa neopila?

Jej stav bol dostatočnou odpoveďou. A mala okno veľké ako čierna diera. Ako sa dostala do postele? Pozrela na svoje telo. Niekto jej vyzliekol tričko aj nohavice a zabalil ju do županu. Spodné prádlo ju nepríjemne tlačilo.

Zafňukala. Keby mohla, utopí sa v tom záchode.

Akoby jej situácia nebola dosť zlá, dvere na izbe sa otvorili a zazneli kroky.

Salvator sa zjavil na prahu kúpeľne.

„Nepozeraj sa na mňa,“ zamrmlala a oprela sa čelom o kolená. Bála sa pozrieť do zrkadla. Určite by prasklo.

Upír potlačil smiech. „Priniesol som ti lieky,“ povedal potichu.

„Nemôžem brať lieky,“ upozornila ho. „Nevyprchajú z krvi do najbližšieho kŕmenia.“

Podal jej krabičku bielych tabletiek. „Dnes urobíme výnimku. No tak, zapi to.“ Napustil jej pohár vody.

Odtiahla sa od neho. Nepotrebuje žiadny dar milosrdenstva. Poradí si aj sama. Na bolesť si už predsa zvykla. Radšej na Salvatora nepozrela. Nechcela vidieť znechutenie v jeho očiach.

„Nechám ti ich tu. Nevoľnosť by mala ustúpiť.“ Zvrtol sa a odišiel. Bolelo ho, že sa uzavrela do seba. Predošlú noc s ňou dlho zápasil, než ju prinútil ľahnúť si. Len čo upadla do polovičného bezvedomia, zbavil ju oblečenia a navliekol ju do županu. Mohol len hádať, ako zle jej bude ráno.

Erin počkala, kým za ním buchli dvere, potom nahnevane vzala lieky a všetky vysypala do záchoda. Len aby ju to nepokúšalo.

Keď si bola istá, že sa jej telo zbavilo všetkého, čo bolo navyše, vstala a opláchla si tvár. Čo len včera robila? Mala pocit, že niečo vyviedla, ale nedokázala si spomenúť.

Odraz v zrkadle ju vydesil. Kruhy pod očami, bledá tvár, strapaté vlasy. Potrebovala hodinovú sprchu, aby sa aspoň trochu prestala cítiť ako opica. Potom sa dotackala do postele a zaspala.

Okolo obeda ju konečne prepadol zdravý hlad. Bolesť hlavy ustala, ale stále jej bolo mizerne.

V nádeji, že jej prekliatie v podobe dvojmetrového upíra s očami, ktoré jej vždy spôsobovali zimomriavky, bude v posilňovni alebo hoci aj v pekle, vošla do kuchyne.

Okamžite sa na ňu uprel pár tmavých očí. Strhla sa. „Salvator. Čo tu robíš?“

Pohodlne sa pomrvil na stoličke. „Čakám kedy vytriezvieš.“

Ajaj. Tento tón používal len keď ju plánoval uzemniť ako pojašenú pubertiačku. Otecko prebral vládu. Možno by sa mala opiť znovu. „Čakaj ďalej,“ poradila mu a otvorila chladničku.

„Dala si si lieky?“

Vybrala slaninu, syr, zeleninu, šalát a maslo. Prihodila k tomu niekoľko kusov pečiva a všetko to odniesla k stolu. Potom sa vrátila po džem, sušienky a džús. Nakoniec si priniesla banán, jablko a balík jahôd s jogurtom.

Salvator sa snažil ignorovať zásobu jedla pre celé Somálsko.

„Nie, spláchla som ich,“ povedala a pripravovala si prvý chod.

Privrel oči a počítal do desať. „Mala si si dať aspoň jeden.“

„Nie je to pre teba vhodné,“ opakovala Aislinine slová.

„Erin, bola si ožratá ako doga! Čudujem sa, že vôbec ješ.“

Fajn, takže je to zlé. Sklopila pohľad. „Prepáč. Bolo to prvý a posledný raz.“

Zovrel pery. „Tušíš vôbec, čo si stvárala?“

Ustrnula a zabudla prežúvať. „Tancovala som nahá na stole?“

Vyvalil oči. „Nie,“ uistil ju.

„Urobila som ti striptíz?“

Kam na tie nápady chodí? „Nie,“ odvrkol podráždene.

„Znemožnila som sa?“ pípla.

Prižmúril oči. „Vážne si nič nepamätáš?“

Pokrútila hlavou. Desil ju. Čo len mohla vyviesť? Určite sa s ním nevyspala, aspoň to vedela. Existuje ešte niečo horšie?

Salvator potlačil úsmev. Och, jeho malé zlatíčko si nespomína. A pritom mu povedala toľko vecí... Ale v jednom si musia urobiť jasno. Trápilo ho to celú noc.

„Erin, niečo by sme si mali vyjasniť,“ začal. Neznesie, aby si čo i len o minútu naviac myslela, že by ich vzťah akokoľvek chápal na príbuzenskom základe.

Odložila nedojedený toast. Teraz to príde. Vynadá jej. „Hovor.“

Neúprosne jej pozrel do očí. „Nikdy, a to od nášho prvého boja, som ťa nevnímal – a nevnímam – ako dcéru.“

Oči jej išli vyletieť z jamiek. „Nie. To som nemohla...“

„Ale áno. Celkom jasne si mi to vytkla. Takže aby bolo jasné, nie, nevnímam ťa ako príbuznú. Myslíš, že pre mňa bolo ľahké túžiť po šestnásťročnom dievčatku?“ Vstal, otočil jej stoličku k sebe a sklonil sa. Erin sa tisla na operadlo. „Aislin mi je ako dcéra. Učil som ju chodiť a rozprávať. Ty si mi obrátila život naruby svojpomocne a ani jediný raz si mi nepreukázala úctu alebo poslušnosť. Si drzá, nevychovaná a papuľnatá. A z toho všetkého mám maximálne tak erekciu, pretože si predstavujem, ako ťa naučím spôsobom. A nič otcovské v tom nie je. Zapamätaj si to.“

Erin nemala slov. Nemo sledovala, ako sa vystrel a odkráčal z miestnosti.

Nie, len toto nie. Vážne mu povedala, čo si myslí? Že je preňho ako dcéra? Od zúfalstva si tresla hlavu o stôl. Prečo sa musela opiť? To si nemohla radšej podrezať žily? Bolo by to menej ponižujúce.

Odmietla mu nechať posledné slovo. Vstala, vykašľala sa na raňajky a nasledovala ho do jeho izby. Plná roky potlačovaného hnevu rozrazila dvere a zostala stáť medzi nimi.

Salvator ležal na posteli a čítal knihu, ktorú našiel v nočnom stolíku. Obrátil k nej hlavu a zamračil sa.

„Ty môj chudáčik s trinásťročnou erekciou a čo si myslíš, že ja som žila v ružovej záhrade?!“ zrevala. „Žijem na dvore, kde ma každý nenávidí a viní za všetko zlé, čo sa stalo a ešte len stane! Ty si veľký hrdina, že ma znášaš a trpíš pri mne a ja čo?! V jednom kuse ma len komanduješ. Nedovolíš mi ani sa len zaujímať o tvoje kráľovské záležitosti, aj keď jediné, čo chcem je pomôcť ti. Vytlačil si ma až na okraj tvojho sveta a mňa to má tešiť? To, že si mi dal luxus a peniaze neznamená, že si mi dal šťastie alebo slobodu. Všetko by som vymenila za pár normálnych chvíľ, kde nebudem najnenávidenejšou osobou v kráľovstve, kde by skôr uprednostnili Briana než mňa!“ Nečakala na jeho odpoveď, tresla dvermi a šla dojesť svoje raňajky.

Salvator mal toho akurát dosť. Doprial jej pol hodiny, potom s dupaním zišiel dole na druhé kolo vzájomného jačania.

Erin práve dojedla a chystala sa ísť trucovať do izby. Zastal jej cestu. „Tak ty úbožiatko sa cítiš utláčaná mojim ľudom?! Poviem ti novinku – majú na to dôvod! Trinásť rokov im zakazujem povedať ti pravdu o pití krvi, aby som ti zanechal tú úbohú ilúziu slobody, v ktorej žiješ. Ešte aj Aislin som musel zakázať hovoriť o našich základných zákonitostiach, aby som sa uistil, že sa ti do uší nedostane, ako mi ubližuješ svojou tvrdohlavosťou!“

„Ja som tvrdohlavá, lebo sa odmietam podriadiť egoistickému kráľovi s božím komplexom?“ Ruky mala po bokoch zaťaté v päste.

„A ako môžeš vedieť, že práve v tom podriadení nenájdeš slobodu, po ktorej tak prahneš? Pretože toto nie je o podriadení sa mne ale sebe samej! A prečo ťa môj ľud nenávidí? Lebo som ti zatajil fakt, ktorý ľudstvo chráni pred upírmi od počiatku vekov – nedobrovoľne daná krv, ktorú si upír vezme násilím, je pre nás hnusná a priam toxická. Chutí odporne a nedodáva nám žiadne živiny. Len nás drží ďalej od smrti! A ja tú krv chlastám už trinásť rokov a hádaj čo, vždy po kŕmení mi je rovnako mizerne ako tebe! Mám čo robiť aby som sa nepovracal a keď sa to stane, som ešte slabší a nemôžem sa znovu napiť, aby si neprišla na to, čo mi tvoja krv robí!“ šplechol jej do tváre.

Erin prišla aj o poslednú farbu v tvári. „O čom to hovoríš?“

„O tom, že som ťa nedokázal prinútiť mať ma natoľko rada, aby si mi krv dala dobrovoľne. Takéto veci sa nedajú urobiť násilím. A ty si ma nenávidela od prvého momentu, keď som sa od teba napil. Tak sa mi nečuduj, že si udržiavam odstup.“

Erin sa každé jeho slovo zarývalo hlboko do srdca a oberalo ju o silu. Je to pravda? Toto jej tajil celých trinásť rokov? „Klameš,“ zamrmlala neveriacky. Upíri by jej to snáď povedali. Hocikto. Isobel. Annie. Cari. Všetci to museli vedieť.

Potom si spomenula. Ako jej Isobel vravela, že Conor sa od nej prvý raz napil, až keď sa udobrili a ona mu to dovolila. Aj Annie jej prezradila, že Damian si vždy pýta povolenie. A Cari jej zase rozprávala o tom, ako s Kamalom na čas kŕmenia vždy museli uzatvárať mier a skončili v posteli.

Naznačovali jej to. Chceli ju k tomu doviesť bez toho, aby porušili sľub Salvatorovi.

To poznanie ňou otriaslo. Roztriasli sa jej kolená.

„Naozaj? Klamem, Erin? Zapátraj v mysli.“

Po tvári jej stiekli slzy. Prichádzali ďalšie spomienky. Conor jej často vyčítal, že nie je schopná dať Salvatorovi to, čo naozaj potrebuje. Zoe jej rozprávala, ako ju kedysi napadla banda upírov a museli ju vysať takmer na smrť, aby vôbec prežili, pretože sa bránila. Všetci jej to chceli povedať. Ale nikto sa neodvážil neuposlúchnuť svojho kráľa.

„Prečo?“ smrkla.

„Pretože áno, vidím v tebe to šestnásťročné dievčatko. Tú nevinnosť v očiach. Nedokázal som ti ju vziať.“

Prikryla si ústa dlaňou, aby udusila vzlyk. Týrala ho trinásť rokov. Ani jediný raz sa nesťažoval. Neobviňoval ju. Nenútil ju. Len... trpel. A ona tiež. Ubližovala tomu, pre koho by obetovala aj život. Ale ako mu môže dať krv dobrovoľne, keď ju desí už len pomyslenie na tú bolesť?

Bola to slepá ulička. Chcela mu povedať, ako ju to mrzí a ako sa nenávidí. Ale slová Prepáč za zničený život asi nepostačia.

„Nikdy som ti nechcela naozaj ublížiť, Salvator,“ fňukla s pohľadom upretým do zeme. „Si pre mňa vzorom niečoho, čo sa mne nikdy nepodarí dosiahnuť.“

Prešmykla sa popri ňom a so slzami stekajúcimi jej po lícach sa zavrela v izbe.