Temný únik 1

O dva roky neskôr, Chantyjsko-Mansijsko, neďaleko Uralu, november, jedna hodina ráno miestneho času...

Prišiel ďalší útok na strážcov hranice. Horda vlkolakov v ľudskej aj zvieracej podobe sa pustila do bitky s rebelmi z východu. V takej zime to nebola práve najpríjemnejšia činnosť na svete. Ich snaha prekročiť hranice a zamieriť do Európy musela byť potlačená. Títo divosi nepoznajú poriadok. Žijú v anarchii.

Kráľ a kráľovná vlkolakov neboli nadšení týmto rozdelením, ale tiež si nedovolili riskovať zničenie konečne pokojného systému. Radšej ich teda držali na východe. Jeden by povedal, že územie takmer celej Ázie im postačí. Ale nie. Oni sa museli hrabať na západ.

Georgy sa v toľkých vrstvách oblečenia cítil ako matrioška. Stál na malej vyvýšenine a hodnotil boj. K stratám nedochádzalo, len k zraneniam. Nikolai zakázal straty na životoch a to ako na jednej, tak aj na druhej strane.

Ale toto bol obzvlášť náročný boj. Útok bol nečakaný, presný a v plnej sile. Nocou zaznievalo skučanie a zavýjanie, z ktorého mu praskali ušné bubienky.

Desiatky jeho mužov ustupovali. Traja boli zranení. A rebeli? Len ich pribúdalo. Toto nedopadne dobre. Posily neprídu včas.

Kútikom oka zazrel pohyb kúsok od neho. Akúsi postavu. Mala síce čierne oblečenie, ale ostro kontrastovala s bielym snehom.

Pod hrubou kuklou sa zamračil. Okuliare mu chránili zrak pred ostrým snehom, ale oči mal ešte dobré.

Zoskočil z vyvýšenej skaly a šiel to preskúmať. Uvidel stopy. Nasledoval ich. Čoskoro postavu dobehol. Ukrývala sa medzi stromami a v jednej ruke mala ostrú dýku. Bola nižšia a útlejšia. Buď veľmi mladý muž alebo dospelá žena. Medzi rebelmi ich bolo mnoho.

Postava ho zbadala a hruď sa jej zdvihla. Takže žena. Ak mu niečo naozaj vadilo, tak to bol boj s opačným pohlavím. Nikoho nediskriminoval, jednoducho sa nerád bil so ženami. Pokiaľ nešlo o tréning, prirodzene.

Možno by ju mohol zajať a vypáčiť z nej, čo má tento útok znamenať. Rozbehol sa k nej, ale žena bola pohotovejšia. Zmizla mu v lese.

Nasledoval ju. Nedokázal zachytiť jej pach. Musela sa niečím maskovať. Nie je hlúpa.

Prekvapila ho tým, že naňho skočila zo stromu nad ním. Takmer omdlel. Zahnal sa po nej a ona dopadla do snehu. Zachovala si ale duchaprítomnosť a kopla ho do kolena.

Svižne sa vrátila na nohy, kým on stonal bolesťou.

Pustili sa do bitky. Bola krátka a brutálna. Hodil ju o strom a vo chvíli nepozornosti ho ona kopla tak precízne, že mu prasklo niekoľko rebier. Od hnevu vytiahol nôž a chcel jej ho zabodnúť do stehna.

Príliš skoro uskočila, takže jej len poriadne porezal pokožku cikcakovitým vzorom, ktorý sa mu vryl do mysle.

Nevydala ani hláska bolesti. Chcela ho uškrtiť, ale zabudla na dýku v ruke a čepeľ sa mu zaryla do líca, pokračovala cez spánok až takmer k oku. Našťastie sa zastavila na obočí.

Žena akoby sa zhrozila a uskočila. Georgy bol omráčený povrchovou bolesťou. Do okuliarov mu kvapkala krv. Musel si ich strhnúť. Sneh ho ihneď oslepil a žena ušla. Nevládal ju nasledovať. Stlačil poplašný gombík na náramku, aby ho našli liečitelia a klesol do snehu. Ak ju niekedy nájde, zaplatí za to.

Žena si z vrecka na nohaviciach vytiahla zvinutý kus látky pre prípad zranenia a obviazala si stehno. Neuveriteľne to bolelo. A tá jazva, ktorá jej zostane...

Napriek tomu nepoľavila v tempe. Túto prácu dokončí. Musí. Dobehla k bojisku a vyhliadla si relatívne unaveného rebela. Skočila pred neho, omráčila jedného z Georgyho mužov a na rebela namierila dýku.

Vyvalil na ňu oči za okuliarmi.

Otočila ho a dýkou mu zozadu mierila na obličky. Chytila ho za golier a viedla ho smerom od bojiska k zadným líniám rebelov.

Len čo ju uvideli, zakričali niekoľko ruských nadávok.

„Okamžite ustúpte!“ prikázala po anglicky. Ona ich tajomstvo poznala. Nie sú to Rusi. Len sa prispôsobili. Ich krv má iné korene.

Ich vodcovia si ju premerali. Spoliehala sa na to, že si budú vážiť život jedného z nich. Tu sa ukáže, či ešte majú nádej.

Čakali niekoľko sekúnd, kým nevykríkli niekoľko strohých príkazov.

Boj sa skončil. Rebeli sa okamžite stiahli. Žena im prikázala, aby ju vzali so sebou na základňu. Nespokojne jej podali magický náhrdelník, ktorý ju premiestnil do umelo vybudovaného mesta uprostred divočiny.

Okamžite pustila svojho rukojemníka.

Ocitla sa uprostred kruhového priestranstva medzi skromnými obydliami. Všade horeli fakle, vatry a aj niekoľko svetiel. Akási mágia udržiavala sneh aj chlad mimo tohto zázračného miesta.

„Kto si a čo chceš?!“ štekol na ňu jeden z vodcov.

Jordana si zložila okuliare aj kuklu. Medené vlasy jej padli na plecia. Zdvihla bradu. „Neprišla som vám ublížiť. Chcem sa porozprávať.“

„A prečo by sme ťa mali počúvať?“

Urobila dva kroky vpred, jej zelené oči neniesli ani stopu strachu. „Pretože som Jordana Norwoodová,“ povedala nahlas. „Jediný potomok Norwoodovskej pokrvnej vetvy.“

Vlci zalapali po dychu. „Dokáž to,“ vyzval ju ktosi.

Jordana zaklonila hlavu a vypustila do okolia mocnú vlnu dominantnej sily.

Jeden z vodcov zalapal po dychu. Potom klesol na kolená. „Naša vládkyňa.“

A každý zúčastnený sa jej v tej chvíli poklonil.

„Mysleli sme si, že Norwoodovci vymreli,“ priznal nasledujúce ráno Carter, jeden z najstarších vlkov žijúcich v tejto oblasti. Ako predpokladala, nikto z nich nemal Ruské korene, keďže s vlkolakmi z tej krajiny sa ani nepárili.

„Viem, čo ste si mysleli,“ prisvedčila zamyslene, sediac pri stole so skromným jedlom. „Viem veľa vecí, ktoré vás prekvapia.“

„Napríklad?“

Odpila si z trpkého čaju. „Napríklad že máte plán na zvrhnutie kráľa.“

„Chceš nám v ňom pomôcť?“

Jordana uprela pohľad do neznáma. „Možno. Viem, prečo ste boli zatlačení do tejto pustatiny.“ Vážne naňho uprela zelené oči. „Ak chcete pomoc, máte len mňa.“

Vlci sa usmiali. „Postavíš sa proti vlastnému druhu?“

Trhla sebou. „Moje záujmy vás trápiť nemusia. Chcete vyhrať tento boj? Alebo prijmete moju pomoc, alebo poslúchnete toho bastarda, ktorý za vami pred týždňom prišiel s ponukou na spoluprácu pri zvrhnutí Nikolaia.“

„Odkiaľ o ňom vieš? Čo si zač?“

Zovrela pery. „Ako som povedala, viem veľa vecí. Asi toľko, koľko vy neviete. Toto je moja ponuka. Poslúchnite ma a zaručím vám to, o čo ste stáročia bojovali.“

Odpoveď nedostala hneď. Ani v ten deň. Čoskoro sa musela vrátiť do Londýna a až o mesiac jej zazvonil telefón s krátkou správou: Súhlasíme.

Spokojne sa usmiala.