Temný únik - Prológ

Pred piatimi rokmi...

Pred domom stálo čierne auto. Jordana sedela schúlená v kresle a pozorovala ho cez okno. Prešla ňou zimnica. Možno to naozaj prehnala. Odplašila ho. Znenávidel ju. Ale čo čakal? Je tu pod nátlakom. Nemá ani dvadsať a nikoho tu nepozná. Mali predsa očakávať, že sa zľakne. Zotrela si neposlušnú slzu. Raz to napraví. Všetko napraví.

Na schodoch sa objavil Georgy a v ruke niesol batožinu. Pozrel na ňu svojimi hlbokými hnedými očami, v ktorých sa jasne zračila obava. Obava o ňu. O to, čo sa z nej stane. Nepovedal nič, len zovrel pery do tenkej linky a pristúpil k nej. Hneď sa zháčila a zakňučala. Odstúpil a porazene si vzdychol. Reagoval na jej strach. Pozerali na seba, ona so strachom a opovrhnutím, on rezignovane. Vážne ho zlomila!

„Maj sa, Jordana,“ rozlúčil sa stroho a zvrtol sa na päte.

A jej sa uľavilo ako ešte nikdy. Pocítil to. Musí mu dať nádej. Aspoň to mu dlhuje. Opatrne vstala z kresla a vydala sa k nemu. Jemne sa dotkla jeho svalnatého pleca. Unavene na ňu pozrel. Už nemal silu trpieť tu s ňou.

Bála sa manžela ako čert kríža, nedovolila mu ani sa jej dotknúť, chodila vo vyťahanom oblečení, strapatá a nenamaľovaná, aby sa mu znechutila. Akýkoľvek pokus o konverzáciu alebo spriatelenie ju vydesil a sotva s ním prehovorila. Nemohol sa jej čudovať. Na ich pomery bola mladučká.

Pokiaľ vedela, jej manžel sa narodil počas Kolumbovej prvej plavby do Ameriky. Nemali nič spoločné. On bol predátor. Alfa. Mocný a rázny. Ona krehká, bojazlivá a nestála. Jeho svorka ju trpela len kvôli nariadeniu kráľa. Ale vedela, že ju tu nechcú. Ale ani tu nechcela byť. Chcela sa vrátiť domov do Kanady, do lesov, ktoré tak dôverne poznala, ktoré jej poskytovali útechu. Londýn sa jej nepáčil. Bol hlučný a lesy nikde.

Aj keď bývali pri menšom lesnom poraste, pár kilometrov od Londýna, nemohla to miesto nazývať domovom. Nepatrí sem. A pre chamtivosť jej strýka je teraz zničený aj jej manžel. Uprela mu všetky jeho práva.

„Buď tam opatrný, prosím,“ zašepkala a do dlane mu vtlačila nejaký predmet. Hneď sa však vzdialila a zmizla v dome. Keďže to s ňou nezvládal, rozhodol sa na pár rokov odísť na východ, spolu s niekoľkými bojovníkmi. Zúrili tam nepokoje medzi vlkolakmi zo západu a tými z východu. Obe strany strážili pomyslenú hranicu pri Urale, lebo si neverili. Nemusel to robiť. Nie je to jeho povinnosť. Ale ak by mal ešte jeden deň stráviť s tým prízrakom, ktoré nesie titul jeho manželka, zošalel by.

Vyšiel z domu a pozrel na vec, ktorú mu vnútila. Bola to tenká retiazka s ochranným príveskom v tvare runy Algiz – runa symbolizujúca úspech a ochranu. Zamračene pozrel na tichý dom. Zovrel vzácny dar v ruke a sľúbil si, že ho bude strážiť ako oko v hlave.

Nasadol do pripraveného auta a nechal sa odviezť z tohto blázinca. Na chvíľu pomyslel na možnosť, že sa nevráti. Ľutoval by to?