Zachránená temnota - Epilóg

O pár dní neskôr...

Angelica zaklopala na Drewove dvere a keď nereagoval, vošla. Na sebe mala slávnostné biele šaty lemované zlatom a v korunovačnej miestnosti sa odrátavali minúty do jej korunovácie.

Obvykle celú akciu zariaďoval Drew, ale keď ho niekoľko dní nevideli, pochopili že má asi dôležitejšie povinnosti a Dario s kráľovnami prebrali organizáciu.

Spočiatku sa nechala upokojiť ich vysvetlením, že Drewova práca je náročná a mnohokrát musel odísť z Verony na celé dni. Znepokojovala ju predstava, že sa už ani nezaujímajú jeden o druhého, keď sú preč. Takto to nemá byť.

„Drew? Andreas?“ zopakovala jeho celé meno.

Izba bola prázdna, až na bordel na posteli a rozobraté mobily.

„Veličenstvo?“ skúsila ďalšie oslovenie.

Odpoveďou jej bolo ticho. Nazrela do pracovne, obývačky aj šatníka, ale okrem nadmerného neporiadku nič nevyzeralo podozrivo.

Vrátila sa k dverám a až pri odchode zazrela na stolíku zložený kus papiera. Zhrabla ho a náhlivo prečítala a každou vetou bledla.

„Tu si! Už nemáme čas, musíš sa pripraviť!“ Princezná Abigail ju zhrabla za lakeť a ťahala dolu. „Drew očividne nedorazí. Nemôžeme odložiť korunováciu.“

Angelica sa bránila, chcela jej povedať, čo zistila, ale nenachádzala slov. Srdce sa jej lámalo kvôli bratom.

Pred dverami do sály ju Abigail otočila k sebe a urobila posledné úpravy na jednoduchom účese. Z nejakého dôvodu sa v Angelicinej prítomnosti nebála. Zrejme preto, že si ako mladá prešla podobnou hrôzou ako ona a vedela, že anjel jej nikdy neublíži. Stále však pripomínala len tieň, život z nej dávno vyprchal. Aj keď to zakrývala, každým dňom chradla viac a viac.

„Abby, musím...“

„Musíš prejsť uličkou a zasadnúť na trón,“ prerušila ju princezná. „Hneď!“

Dvere sa otvorili a zazneli fanfáry. Abby zmizla vchodom na opačnej strane a nedala jej inú možnosť.

Roztrasene zdvihla bradu a nacvičeným tempom prechádzala popri zástupoch upírov, vlkolakov, anjelov, džinov, valkýr, harpyí, bosoriek a bohov.

Neisto zastala pred schodmi vedúcimi k trónom, na ktorých čakali súčasní vládcovia. Abby k nim podišla s vankúšikom a korunou, ktorú prebral Nero a zišiel k poblednutej Angelice kľačiacej na schodíku. V ruke stále zvierala papier a triasla sa.

Pozrel jej do očí. V panike žmurkla.

Hovoriac slávnostnú formulku jej nasadil korunu a pomohol jej na nohy. To už pri ňom stál Dario, ktorý vycítil nepokoj svojej kráľovnej.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa nahlas, ignorujúc pravidlá ceremónie.

Bez slova mu podala papier.

Dario po ňom preletel očami a od hrôzy mu poklesli plecia a zalapal po dychu.

Týmto listom sa ja, Veľkráľ Andreas, vzdávam trónu a titulu vládcu upírov. Všetky majetky nadobudnuté z titulu kraľovania prenechávam veľkráľom Alexandrosovi, Dareiovi, Raganharovi a Iustusovi.

Byť kráľom ma netešilo a nikdy som ním byť nechcel. Nepatrím do vašej rodiny a na základe tejto skutočnosti odchádzam. Neželám si, aby ma niekto hľadal. Počnúc dňom napísania listu sa vyhlasujem za nezávislého člena upírskej rasy.

Podpísaný Andreas.

Keď to Dario dočítal, bol rovnako bledý ako Angelica.

„On odišiel,“ vyslovila nahlas, čo sa každý bál priznať.

Bratia aj kráľovné sa zhromaždili okolo nej. Abby neisto postávala obďaleč.

Obecenstvo v napätom tichu čakalo. Upíri mali v tvárach vpísanú hrôzu, ostatné rasy účasť.

Justin sa zhlboka nadýchol. „Nuž, ak to bolo jeho želanie...“

„Nájdite ho,“ zaznel rázny hlas z obecenstva.

Naraz sa otočili k Pramatke upírov, Kristine. Tá vystúpila vpred. „Drew sa len cítil preťažený. Dokážte mu, že už za vás nebude musieť všetko robiť a dotiahnite ho domov.“

Nero krútil hlavou. „Neželá si to.“

„Nepoznáš ho ako ja, Nero. Cítila som jeho mizériu, pretože na jedinom mieste, ktoré považoval za domov, bol len poskokom ktorý za vás žehlil problémy.“

Upíri okolo nej začali prikyvovať.

Angelica vzala Dariovu dlaň do svojej a pevne ju stisla. „Je to váš brat. Chcete ho naspäť?“

Bez váhania prikývli.

„Tak ho nájdeme,“ sľúbila. „Ale len s vašou pomocou,“ otočila sa na svojich nových poddaných.

Salvator za všetkých prikývol. „Sme pri vás.“

O hodinu neskôr, keď sa veľkráľovská rodina ospravedlnila a opustila oslavy, sa všetci zišli v salóne, kde mohli prebrať situáciu v súkromí.

Angelica si nahnevane zložila honosnú korunu a trela si krk. „Nemohol len tak zmiznúť. Ani s niekoľkodňovým náskokom.“

Dario si ju stiahol do kresla na kolená. „Z listu som niečo vynechal.“ Podal ho Justinovi.

Anjel sa zachmúril. Áno, tiež zaznamenala, že pár riadkov zostalo neprečítaných.

Mali by ste vedieť, že celé miléniá ma platil jediný muž. Prikazoval mi ako formovať kráľovstvo a tróny. Je mocnejší než vy. Silnejší a chytrejší. Všetko, čo ste kedy dosiahli, bola jeho tajná práca. Už ho viac nechcem počúvať. Nechcem robiť, ako mi on káže. Bezo mňa nemá nad vami žiadnu moc.

Takže ak by vás aj napadlo ísť po mne a dotiahnuť ma späť, vedzte, že som len obyčajný zradca a sám si to priznám. Budem utekať pred vami aj pred ním.

Nehľadajte ma.

Nehľadajte jeho.

Nepokúšajte sa zistiť, kto to je, pravdu by ste neuniesli.

Naveky zbohom.

Keď Justin tie riadky dočítal, v tvári mal výraz odporu. „Povedzte mi, že to nie je pravda.“

Mina k nemu podišla a objala ho. „Nemôžeme vedieť, či to nenapísal len preto, aby vás odradil. Alebo pod nátlakom. Existuje milión možností, ale skutočnú pravdu vám povie len on. Či už je zradca alebo nie, bojoval za nás. Krvácal za nás. To sa nezabúda.“

„Má pravdu,“ pridala sa Kathrine. „Drew je rodina. A rodiny sa nevzdáme.“

„Navyše proroctvo hovorí o piatich kráľoch,“ pripomenula im Angelica. „Ak nemáte ďalšieho brata v zálohe...“

„Drewa nájdeme,“ rozhodol Nero nekompromisne. „Vymlátime z neho pravdu a prilepíme mu zadok k trónu. Nejaké námietky?“

Žiadne neboli.

Vrátili sa teda späť na oslavu a na chvíľu predstierali, že ich problémy neexistujú.

Angelica sedela pri stole vedľa Daria, ktorý sa snažil skryť pobavenie nad jej radosťou z jedla, ktoré si konečne mohla dopriať naplno.

„Bohovia, to je také dobré,“ stonala blažene, keď ochutnala čokoládový koláč. „Máme toho viac?“ obzerala sa.

Dario si ukradol jedno sústo a potichu jej zašepkal. „Máme niečo lepšie. Tekutú čokoládu. A šľahačku.“

Oči jej potemneli. „Servírované na nahom, vzrušenom upírovi?“ snívala.

„Veľmi vzrušenom upírovi, ktorý možno nájde aj jahodovú polevu.“

Prudko vstala. Má predsa svoje priority! „Tak my sa na chvíľu vzdialime,“ oznámila spolustolovníkom. „Nečakajte na nás.“ A ťahala svojho upíra do ich spoločných komnát.

„Tých už dnes neuvidíme, čo?“ tipla si Kathrine s povzdychom.

„Neuvidíme ich tri dni,“ opravil ju Nero.

„Pri najlepšom,“ dodal Justin a sprisahanecky mrkol na Minu.