Zachránená temnota 23

Angelica ospalo otvorila oči a zažmúrila do šera. Okolo seba uvidela sterilné, biele prostredie s kabinetmi pri jednej stene a lôžkami všade naokolo. Niektoré boli chránené závesmi, iné prázdne.

„Ošetrovňa vo Verone,“ vysvetlil jej Alec, uvoľnene sediaci v kresle vedľa jej lôžka. Na kolenách mal hrubú knihu a práve odkladal prázdny sáčok s krvou. „Omdlela si, lebo si stále veľmi mladá na použitie Sily Hada v takom veľkom množstve.“

Zvedavo sa posadila. „Dario?“ opýtala sa najdôležitejšiu otázku.

„Prvé dva dni tu oxidoval sám, ale nakoniec sme ho prinútili ísť sa vyspať. Príliš sa o teba bál.“ Kráľ odložil knihu a naklonil sa k nej. „Museli sme mu prisahať, že ťa vždy bude niekto strážiť.“

A on si vytiahol krátku slamku? Neisto naňho pozrela. „Čo sa stalo?“

Unavene si povzdychol. „Zranených sme ošetrili a vrátili domov. Nikolai a Lana sú na tom najhoršie, držíme ich v umelom spánku. Ich synovia zatiaľ spravujú kráľovstvo, ale čoskoro by sa malo všetko dať do poriadku. Takmer všetci zúčastnení súhlasili, že Julius je vážna hrozba a rozhodli sa pre spojenectvo. Práve spisujeme nové dohody,“ zreferoval jej udalosti, ktoré prespala.

„Takmer?“ nadvihla obočie.

Uhol pohľadom. „Vládkyne počasia sa dištancovali. Nezasiahnu proti anjelom, ale nepôjdu  do boja s nami.“

Trpkosť v jeho hlase sa nedala prepočuť. Angelica k nemu natiahla ruku a pohladila ho po ramene. „Ty si o Rebecce nevedel?“

Zničene jej pozrel do očí. „Poznal som ju dlho, ale len ako človeka. Voňala tak. Správala sa tak. Nikdy mi neprezradila, že je... že je kto je.“

„A ty? Povedal si jej...“ bolo zbytočné pýtať sa, jeho výraz hovoril za všetko. „Nepovedal.“

„Vedela, že som upír,“ zjemnil svoj čin. „Ale nič viac. Držal som ju mimo svojho sveta. V ilúzii. Má plné právo nenávidieť ma.“

Angelica by mu rada pomohla, ale z tejto šlamastiky sa musí dostať sám a to plazením na kolenách a prosením o odpustenie. Sám na to časom príde. „Žiadna nenávisť netrvá večne,“ povedala mu s nádejou. „Stačí sa len pozrieť na vás a vlkolakov. Pomyslel by si si pred sto rokmi, že budeš bojovať o životy ich kráľov?“

Pokrútil hlavou. „Všetko sa mení.“

„Ja viem.“

Vstal a prisadol si na lôžko k nej. „Mrzí ma, že som bol nepríjemný. Nemal som právo súdiť ťa, keď si sama bola len nástrojom anjelov.“

Sklopila pohľad. „Na tvojom mieste by som sa asi správala rovnako. Len si chránil rodinu.“

Objal ju okolo pliec. „Tou rodinou si sa stala v momente, keď si skočila pred otrávený šíp. Si bytosť dobra, Angelica. Nikdy by si nám neublížila. Myslím, že som bol v skutočnosti nahnevaný, že ďalší z mojich bratov našiel šťastie a ja som sa musel Rebeccy vzdať.“

„Ale už nemusíš. Je z nového druhu, mohla by zasadnúť na trón.“

„Nikdy mi neodpustí. Ver mi, pokašľal som to viac, než sa na prvý pohľad zdá.“ Zľahka Angelicu pobozkal na čelo v geste hlbokej úcty. „Ale to nie je tvoj problém. Nikdy nemal byť. Svoje šlamastiky si musím riešiť sám.“

Zmierlivo sa naňho usmiala. „Čo urobili anjeli?“

Alec vstal a zo skrinky jej vybral pripravené oblečenie. „Sľúbili nám pomoc pri hľadaní Hyperborey. Je to beh na dlhú trať, ale aspoň už nebudú strkať hlavu do piesku.“

Aj to je začiatok. Hyperborea však môže byť navždy stratená. Tisícročia ju museli poznačiť.

„Och, a už nie si strážny anjel,“ dodal, keď jej podával topánky.

Zbledla. „Oni mi vzali krídla?“

„Isteže nie. Tvoje spojenie s Dariom sa pretrhlo, keď ho nahradilo silnejšie puto – puto lásky prepojené Hadom. Už môžeš slobodne spávať, jesť a užívať si život.“

Omámene sa začala obliekať a Alec sa k nej otočil chrbtom. „Takže ma nevykopli z neba?“

„Nie. Tvoja úloha je odteraz tu, na Zemi. Medzi nami. Dostala si diplomatický status. Si niečo ako veľvyslanec medzi bytosťami temnoty.“

„Prečo mi to neprišli povedať oni?“

Alec sa uistil, že je oblečená, a otočil sa späť k nej. „Chceli. Ale Dario im dal jasne najavo, že odteraz sa o teba postará on a ak sem budú chcieť ešte niekedy prísť, majú slušne zaklopať na vchodové dvere.“

Urobila ubolenú grimasu. „Ako jasne im to dal najavo?“ pípla.

„Dosť jasne na to, aby ho poslúchli. Nie dosť jasne na to, aby na tie dvere klopať neprišli.“

Ach, jaj. Anjeli to strpeli len preto, lebo sa cítia vinní za všetko, čo sa stalo. Avšak nenechajú sebou zametať pridlho. „Čo bude teraz?“ odvážila sa položiť ťažkú otázku.

Kráľ k nej podišiel a ona k nemu vzhliadla. „Teraz v sebe nájdeš silu, s ktorou si bojovala za nás všetkých, a zmieriš sa s tým, že sa ťa Dario nevzdá.“

Naprázdno preglgla. „Ja nie som vhodná na akýkoľvek trón, Alec,“ šepla vydesene.

„Had, Dario a my si myslíme niečo iné. Bola si mu súdená celé roky, Angelica. Chápem, že máš za sebou ťažký život. To je v poriadku. Z takej mocnej pozície môžeš vykonať veľa dobra, stáť pri našich poddaných. Nikto nechce kráľovnú, ktorá nerozumie nižšie postaveným.“

Bezradne krútila hlavou. Nemôže len tak skočiť z neviditeľnosti na najvplyvnejší trón ríše nesmrteľných.

Alec ju vzal za ruku a viedol ju chodbami hradu. „Zvykneš si. Tak ako Mina a Kathrine. Nie si viac sama, na to pamätaj.“ Otvoril dvere, za ktorými ešte nebola.

Ocitli sa v miestnosti s niekoľkými bazénmi a vírivkami. V jednej z nich bublala voda a v nej spal vyčerpaný Dario. Nezvládol to ani do postele.

„On a koruna sú prepojení,“ šepkal. „Je na tebe, či chceš Daria dosť na to, aby si prijala zodpovednosť veľkráľovnej.“ Postrčil ju dovnútra a odišiel.

Angelica nedokázala odísť, hoci už necítila silu pútajúcu ju k nemu. Ten šialený upír ju potrebuje. Nemá všetkých päť pohromade, vystavuje sa nebezpečenstvu, jazdí na príšernom aute a preháňa to s pornom. Čudovala sa, že doteraz bez nej vôbec prežil.

A tak sa z čírej nezištnosti rozhodla. Zhodila zo seba šaty a nečujne vkĺzla do teplej vody.

Blažene zastonala. Had na jej pokožke zajasal a opäť sa premiestnil až  k dlani, aby sa mohol dotknúť svojho náprotivku.

So škodoradostným úsmevom si prisadla k Dariovi a potichu mu zašepkala: „Vaše Veličenstvo, delegácia anjelov prišla prediskutovať všetkých tristo bodov novej spojeneckej zmluvy.“

Zelenomodré oči sa okamžite otvorili a naplnili hrôzou. „Ani náhodou! Nie som doma! Som na plánovanej kolonoskopii!“ Začal sa hrabať von z vírivky, ale namiesto toho sa v nej len pošmykol a celý skončil pod vodou.

Angelica sa pobavene rozosmiala a vytiahla ho nad hladinu. „Ahoj.“

Zaostril a nadšene sa usmial. Uzavrel ju v medveďom objatí. Až v tej chvíli ho začalo opúšťať napätie z posledných dní. „Už mi to nikdy neurob,“ prosil ju. „Tak som sa o teba bál.“

Upokojujúco ho hladila po mokrom chrbte. „Som tu. Nikam nejdem.“

„To si píš že nikam nejdeš!“ Oprel ju o stenu vírivky a pustil sa do prehmatávania jej krehkého tela – z čisto nezištnej myšlienky uistiť sa, že je v poriadku, samozrejme.

„Uvedomuješ si, že so mnou budú problém?“ priadla blažene, keď detailne skúmal, či nemá zranenia medzi stehnami.

„Uhm.“ Skúsene prehmatal mäkký zadoček.

Privrela oči. Jeho pery sledovali líniu žily na jej krku. „A-a budem kritizovať väčšinu tvojich rozhodnutí,“ pokračovala.

„Poslúž si.“ Omotal si jej nohy okolo pása. „Ja ťa budem zase väčšinu dňa držať v posteli.“

Zachvela sa. „Prinútim ťa obnoviť vzťahy s rodinou.“

„Ja teba zase nosiť sexy spodné prádlo.“ Nadvihol ju a jediným prudkým prírazom bol v nej. Okamžite sa okolo neho vzrušene stiahla.

Porazene zaklonila hlavu. Sú bitky, ktoré sa nedajú vyhrať. „Nikdy ti neublížim,“ sľúbila mu bez dychu.

Pozrel jej do očí a stiahol ju do vody, kde sa pohodlne usadil. „Ani ja tebe. Nie bude vždy nie.“ Skazene sa usmial. Rukami zablúdil k bradavkám, ktoré prosili o pozornosť. „Ale to neznamená, že nenasadím presvedčovacie metódy.“

Oblizla si pery. Mala podozrenie, že tie metódy nebude vôbec nútený použiť. Pomrvila sa nad ním. „Si môj, upír.“

Zaklonil jej hlavu a oblizol citlivé miestečko na krku. „A ty moja, anjelik,“ spečatil jej osud a zahryzol sa.

V ten večer sedel Drew vo svojich komnatách a rozjímal nad životom.

Cítil sa vyčerpaný ako ešte nikdy. Nie fyzicky, ale emočne. Keď si predstavil, že bude musieť naplánovať ďalšiu korunováciu, vyberať pozvaných hostí, aby boli zastúpené všetky rasy, významní upíri a zástupcovia zo všetkých kontinentov, chcelo sa mu vypiť HIV pozitívnu krv.

Bol to on, kto spojil bratov, dotiahol ich na tróny a celé miléniá udržiaval zdanie stability. Riešil ich maléry, ťahal ich z väzenia a ututlával škandály.

Mal toho po krk. Po krk!

Kedysi si prial len umrieť. Ukončiť mizériu a brutalitu, ktoré definovali jeho život, a konečne sa uložiť na večný spánok.

Ale ani to mu ten bastard nedoprial. Zobral mu právo na smrť, a že tá smrť bola pomalá a bolestivá!

Spočiatku ho poslúchal, lebo musel. Nemal prostriedky, nedokázal sa bezpečne kŕmiť, nepoznal iných upírov.

Potom sa mu podriadil zo strachu. Kedysi mal moc zmeniť jeho osud. Čo by mu urobil, keby sa jedného dňa vzbúril?

Ale pomaly, rok po roku, tento strach upadal a nahrádzala ho číra nenávisť. Zloba. Pocit neprávosti. Cítil sa využitý a prázdny.

Nedokázal v živote nič. Nebojoval oň. Nechal sa zabiť a potom ako bábka plnil príkazy zbabelca, ktorý nie je schopný prísť a urobiť špinavú prácu sám.

Prešiel k zbalenému kufru. Potrebuje ho vôbec? V tomto hrade nie je nič, čo by považoval za cenné. Koruna, šperky, technológia... to všetko ho znechucovalo.

Chcel len slobodu.

Pokoj.

Voľnosť, pretože tú nepoznal.

Otvoril kufor a vyhádzal jeho obsah na posteľ. Medzi oblečením mäkko pristál plochý, kruhový predmet. Zamyslene ho preskúmal.

Túto vec si rozhodne nezbalil.

Keď spoznal jej účel, od zúrivosti ju holými rukami rozdrvil. Bol to silný vysielač, lokátor. Ten mizerný maniak musel podplatiť služobníctvo, aby mu ho dalo do kufra.

Najradšej by mu vykrútil ten jeho privilegovaný krk.

To bola posledná kvapka jeho tolerancie. Nahromadil na posteli svoje mobily a jeden po druhom ich ničil, sim karty spláchol do toalety.

Zo šatníka vybral ešte zabalenú košeľu a nohavice, ktoré prešacoval kvôli ďalším podobným hračkám.

Namiesto obvyklých topánok si obul bežecké tenisky. Z peňaženky si vzal len peniaze a všetky doklady polámal, potrhal a spláchol.

Cez jednorazové, anonymné číslo si objednal odvoz z Uberu.

Z hradu sa vykradol pod rúškom noci a bratom nechal len krátky odkaz. Vodiča Uberu podplatil slušnou čiastkou a nadobro opustil honosný svet kráľovského paláca.

Kúsok za príjazdovou cestou ho Ninja a Lucifer videli odchádzať. Nezastavili ho. Muselo to prísť. Bratia sa musia naučiť existovať bez pestúnky.

Lucifer si odpil z piva a zaostril na postavu sledujúcu sídlo spoza stromov za zadným dvorom. „Kto je to?“ opýtal sa zvedavo.

„Helio,“ odpovedal Ninja nevzrušene. „Po celý ten čas platil Drewovi, aby robil čo chce. Manipuloval celým kráľovstvom. Bratia ani netušia ako. Väčšina z ich takzvaných úspechov je jeho práca.“

Lucifer si premeral mohutnú postavu. „Šedá eminencia?“

„Ten by pri ňom vyzeral ako neskúsený žiačik,“ odfrkol si Ninja. „Nie. Tento chlap je profesionál.“

„Nebezpečný?“

„Nie pre nás. Sám si už veľmi dávno zvolil cestu a čoskoro sa pod ním začne rúcať,“ predpovedal.

Lucifer naňho pozrel. „Si o tom dosť presvedčený.“

Ninja mykol plecami. „Aj on má za sebou ťažký osud. Už len princezná Abigail je trpkou pripomienkou.“

„Nenávidí ju?“

„Netuším. Pravda o ňom však musí vyjsť na povrch. Môže byť kľúčovou postavou k nájdeniu Hyperborey.“

„Vie o nej?“

Ninja sa pod maskou usmial. „Tak nejako. Je veľmi starý. Neprežil vďaka svojmu výzoru. Som si takmer istý, že na nej bol.“

Luciferovi klesla sánka. „Nie je on náhodou aj otcom...“

„Ó áno.“

„Bohovia. Toto nemôže dopadnúť dobre.“

Ninja si stiahol masku, pod ktorou mal bojmi poznačenú tvár. Tvár, ktorá by Carys nadobro zničila. „Svet balansuje na tenkej čiare, Lucifer. Ale je to slobodná vôľa nás všetkých, ktorá ho preváži na jednu, alebo druhú stranu.“

Lucifer prepálil pohľadom nehybnú postavu. „Naša práca tu skončila, však?“ hádal.

„Nateraz. Musíme ísť do Británie.“

„Myslel som si, že v ohrození je Nikolai. Jeho sídlo je predsa v Dánsku.“

Ninja vrátil masku na miesto. „To síce áno. Ale bude to Jordana Norwoodová, ktorá otrasie jeho trónom.“ Zhrabol padlého anjela a premiestnil oboch preč.