Temný únik 16

Nikolai stál pred svojím trónom a mračil sa naň ako na nepriateľa. Lana, usadená v pohodlí toho svojho, novšieho a luxusnejšieho, si lenivo pilníkovala nechty.

„On k tebe neprehovorí,“ povedala tónom skúsenej kráľovnej. „Je to stolička.“

Nikolai sa s ňou výnimočne nepustil do slovnej prestrelky. Ešte chvíľu civel na pozlátené kreslo, potom ho jednoducho zdvihol a celou silou ho rozbil o podlahu.

To už Lanu prebralo. „Čo si to urobil?!“

Medzi polámanými kusmi sa skutočne objavili kosti. Prišlo mu z toho zle. „Neuveriteľné!“

„Nikolai!“ okríkla ho manželka. „Nie si kráľom len pre to, že niekto hral nečistú hru. Doviedol si nás k mieru, zaviedol nový systém, zjednotil vlkov. Tvoji poddaní ťa poslúchajú, lebo vedia, že si spravodlivý vládca. Žiadna moc nepremôže slobodnú vôľu,“ dohovárala mu.

Nahnevane kopol do väčšej trosky. Tá preletela cez sieň, rozbila sa o stenu a na zem z nej vypadla neveľká kniha. Zodvihol ju. Nie, nie kniha.

Zápisník.

„Čo je to?“ Lana k nemu podišla a nazerala mu ponad plece.

„Nerozoznám písmo ani jazyk.“ Prelistoval krehké stránky, ale okrem občasných obrázkov nerozumel ničomu.

V tej chvíli sa v sieni zjavili tucty džinov pod vedením Leventa, ich neoficiálneho vodcu. Čiernovlasý džin s jasnými, indigovými očami vystúpil vpred. „Sme pripravení.“

„Ďakujem.“ Nikolai si s ním podal ruku. S džinmi jeho rasa nemá žiadne bližšie vzťahy – sú spojencami Salvatora. Napriek tomu neodmietli jeho prosbu o pomoc a nepožadovali ani žiadnu protislužbu.

„Čo je to?“ džin ukázal na zápisník v jeho druhej ruke.

„Našiel som to vo svojom tróne.“ Podal mu krehký zväzok. „Poznáš jazyk?“

Pokrútil hlavou. „Isobel to prečíta.“ Salvatorova poddaná a manželka jeho prvého muža má vďaka Brianovi jedinečnú schopnosť porozumieť všetkým jazykom na svete. „Môžem jej to odniesť keď sa vrátime.“

„Bol by som ti vďačný.“

Levent zabalil zápisník do prineseného plátna a ukryl si ho do batohu.

Do siene začali prúdiť Nikolaiove stráže s debnami, batohmi a kuframi. Džinovia sa ich dotkli a odmiestnili sa na vopred dohodnuté súradnice.

Nikolai s Lanou sa obliekli do ruskej zimy a nechali sa premiestniť poslední.

Odporný vietor ich takmer zrazil z nôh, ale rýchlo sa prispôsobili. Jednotky zo základní v horách ich už čakali. Vlci sa tvárili zmätene, ale nemali odvahu pochybovať o rozkazoch svojho kráľa.

Všetci pobrali prinesenú batožinu a pomalými krokmi zamierili na východ. Lana celou cestou nadávala.

„Nenávidím túto krajinu,“ frflala kráľovná, keď sa predierala nehostinným terénom.

„Narodila si sa v nej,“ pripomenul jej Nikolai. „A vyrástla.“

„Práve pre to,“ odsekla.

Po pár minútach sa dostali do menšieho údolia. Na jeho opačnom konci sa hemžili postavy.

„Vieme že niekde naokolo sa usadili,“ povedal mu vedúci skupiny. „Niekoľkokrát sme sa tu s nimi pobili.“

Nikolai prikývol a vzal svoju kráľovnú za ruku. Mávol svojim vlkom a tí s ťažkým nákladom začali kráčať k nepriateľom pod vedením kráľovskej dvojice.

Obe skupinky sa stretli kdesi uprostred. Na Nikolaiovo prekvapenie nikto z nepriateľov nezaútočil. Prizrel sa im bližšie. Boli vychudnutí, strhaní a slabo oblečení. Niektorí krívali, iní sa vliekli, alebo opatrne našľapovali.

„Viac než tucet detí,“ šepla Lana smutne. „Pod dvanásť rokov.“ Aj keď sa to snažili zakryť, rozoznala nedorastené postavičky a mladé tváre.

„Neprišli sme bojovať!“ zakričal Nikolai cez vietor. „Som Jeho Veličenstvo Nikolai Volkov, kráľ vlkolakov. Od dnes na vás moji vlci nezaútočia, pokiaľ tak neurobíte prví.“

Zaznelo niekoľko pohŕdavých odfrknutí.

„Jordana Norwoodová mi zachránila život. Takisto bola nútená priznať svoj a tým aj váš pôvod.“ Nepovedal ani slovo o mačkách. Zatiaľ o nich vedeli len tí, ktorí sa zúčastnili boja a tí boli zaprisahaní k mlčaniu.

Tigre zhrozene zhíkli.

„Jordana je v poriadku,“ uistil ich. „Vzniknutá situácia je náročná. Než sa vyrieši, budete musieť zostať za Uralom.“ Luskol prstami. Vlci pootvárali debny a batohy. „Všetko čo sme priniesli je vaše. Jordana vyjadrila nepokoj nad vašimi podmienkami.“

Nikto sa ani nepohol. Lana zagúľala očami. „Takto to dopadne keď je politika prenechaná chlapom,“ posťažovala sa. Vystúpila vpred. „Zdravím. Som kráľovná Ruslana. Naši vlci vám neublížia.“ Úplne pokojne prešla medzi tigre a postavila sa k nim ako rovnocenná. „Nikolai, odvolaj vojakov. Ja tu zostanem s mačičkami, kým sa nebudú cítiť bezpečne.“

Kráľ takmer dostal infarkt. Práve pre toto nesmú byť ženy v politike – majú ešte debilnejšie nápady než muži.

Porazene mávol vojakom v diaľke za ním aby sa stiahli, a zostal v údolí sám. Jeho manželka sa zatiaľ sklonila k dievčatku vedľa seba a krútila hlavou nad jej svetríkom. Nakoniec si vyzliekla kabát a zabalila ju doň.

„Priniesli sme vám ohrievače, teplé oblečenie, filtre na vodu, potraviny a potrebnú medicínu,“ povedala starším tigrom.

Niekoľko mužov sa odhodlalo nahliadnuť do batohov. Keď pochopili, že skutočne prišla pomoc, vrhli sa na jedlo. Väčšinu z neho zbalili, aby ho odniesli blízkym. Matky okamžite obliekli deti do teplých kabátov a dali im nové topánky a čiapky.

Lana to všetko pozorovala so slzami v očiach. Nikolai k nej podišiel a zovrel jej dlaň.

„Žila som ako oni,“ spomínala na vlastné detstvo plné utrpenia, hladu a chudoby. „Ako ľahko som zabudla.“

Manžel jej zotrel slzu a pritiahol si ju k boku. „Nezabudla. Stále pomáhaš menej privilegovaným.“

Áno. Z trónu sa veľa vecí robí podivne ľahko. Smrkla a prešla k taške s hračkami. Deti sa k nej báli priblížiť. Hračky nikdy v živote nevideli.

Lana sa sklonila a vybrala plyšového králika s výraznými zubami. Slzy sa len znásobili. Kľakla si pred asi osemročného chlapčeka prežúvajúceho čokoládovú tyčinku vedľa svojej mamy. „Ahoj.“ Ukázala na hračku. „Páči sa ti?“

Hanblivo prikývol.

„Volá sa Pán Zúbok. Je to verný kamarát na spanie. Odstraší všetko zlé. Chceš ho?“

Chlapča zvedavo natiahlo rúčku a dotklo sa mäkkého predmetu. Ohromene ho pohladil a prehmatal. „M-môžem ho mať? Len pre mňa?“

Prikývla. „Patril veľmi podarenej vlčici. Kúpala ho a česala. Určite by chcela, aby prinášal radosť aj naďalej.“

Opatrne si privinul hračku k hrudi. „Nebude jej chýbať?“

Lana potlačila vzlyk. „Ona... ona sa s ním už nemôže hrať.“

„Vyrástla?“

Pokrútila hlavou. „Zomrela. Bola veľmi mladá. Preto musíš dať na jej miláčika veľký pozor, dobre?“

Vážne prikyvoval a ukryl plyšáka do nového kabáta, aby mu nebola zima. Keď sa Lana vystrela, chlapcova matka na ňu ustarane pozrela. „Bola to príbuzná?“ opýtala sa súcitne.

Kráľovná si uhladila vlasy. „Dcéra.“

Danny vbehla do náručia neznámeho muža a George takmer vybuchol od hnevu. Moja manželka! Moje mačiatko!

„Ublížili vám? Je niekto zranený? Máte dosť jedla? Správajú sa k vám dobre?“ vysypala zo seba na jeden dych.

Jej spolubojovník, tiger držaný dočasne s ostatnými v samostatnom krídle paláca, sa len usmial a pohladil ju po vlasoch. „Sme v najlepšom poriadku. Liečitelia nás ošetrili, ale najhoršie zranenie bola zlomená ruka. Nikto sa nás ani nedotkol.“

Vydýchla si. George jej nechcel prezradiť nič o Nikolaiových plánoch, ale pred západom slnka ju odviedol cez záplavu stráží k jej druhom.

S úľavou prebehla pohľadom po každom tigrovi a tigrici. Nevyzerali nervózne, skôr znudene.

„Dostanem vás odtiaľto,“ sľúbila im. „Nikolai je ochotný vyjednávať. Niečo vymyslím, prisahám.“

„To je v poriadku, Danny,“ uistila ju tigrica sediaca v pohodlnom kresle. „Nemusíš mať o nás strach. Vedeli sme do čoho ideme, keď sme infiltrovali jeho stráže.“

Áno, ale na jej príkaz. Jedinou podmienkou bolo, aby ani jeden z nich nemal na sebe závislé osoby – partnera a deti. Len to zmiernilo jej vinu. Nikde ich nečaká malé dieťa premýšľajúce nad tým, prečo sa ocko alebo mama nevrátili domov.

„Čo ma privádza k otázke, prečo?“ vložil sa do ich rozhovoru zvedavý George.

Danny po ňom fľochla pohľadom. „Pretože som vedela, že vy psy Nikolaia pred Davidom neochránite.“

Jeho ego zabolelo. Je elitný agent. Tajná polícia. Vojak. Bojovník. A jeho manželka mu práve vytkla, že nedokáže ochrániť svojho kráľa. Jeho vlk zavrčal a chcel sa pustiť do mačky, ktorá mu príliš dlho obžiera nervy.

Zamračene jej doprial hodinu s ostatnými mačkami, potom jej naznačil, že návštevné hodiny skončili.

S nevôľou sa rozlúčila a nasledovala mrzutého manžela späť do ich komnát. Ak si ten prašivý pes myslí, že s ním bude spať na jednej posteli... nedokázala pomyslieť na dostatočne nebezpečnú hrozbu.

Než spustila triádu sťažností, George ukázal na prestretý stôl v jedálenskom kútiku a jej okamžite zaškvŕkalo v bruchu. Nadšene sa posadila k rozvoniavajúcemu jedlu, ale náladu jej pokazil nepodarený manžel, ktorý sa postavil za ňu a pred oči jej spustil plyšovú myš pre mačky naplnenú kocúrnikom obyčajným, takzvanou mačacou marihuanou.

Vlasy sa jej naježili. „To snáď nemyslíš vážne!“ oborila sa naňho.

„Musel som to skúsiť.“ Odhodil hračku a posadil sa oproti nej.

„Potreboval by si asi tonu tej rastliny, aby som sa reálne zhulila.“

„Takže si to skúšala?“ Predstava zdrogovanej Jordany... rozhodne to musí skúsiť. Bude prítulná a hravá? Alebo divoká?

Zružovela a odpila si z vína. „Možno som zasadila pár polí neďaleko nášho domu,“ pripustila.

Vyprskol do smiechu. „Pradieš?“ vyzvedal ďalej. Prisahám, ak pradie, na mieste odpadnem!

Spražila ho pohľadom. „Bavíš sa dobre? Som mačka, ale to ešte neznamená, že ťa nezložím hoci aj sfetovaná kocúrnikom.“ Tak trochu očakávala, že sa jej bude štítiť, báť, možno bude dokonca znechutený. Je predsa desivý vlk a ona nejaká podradná mačka. Ktorá pradie. Ale to mu nemusí vešať na nos.

„Och, moje mačiatko sa hnevá. Budeš aj prskať?“

Jordana exla zvyšok vína. Ak ho zabije, môže to pripísať opitosti. A ona ho zabije. Ten pudel neodíde bez ujmy!

„Nebojíš sa, že by som ťa mohla v spánku vykastrovať?“ prehodila konverzačne. „Jeden semester som strávila na veterine.“

Môže byť niečo rozkošnejšie než podráždená Danny? Prečo si to ešte nevšimol? Doberať si ju ho bavilo ešte viac než sa biť o ovládač.

„Zlatíčko, som tvoja jediná nádej na sex. Byť tebou, neohrozoval by som dané partie.“ Tiež si odpil z vína. Napadla mu strašná a zároveň lákavá myšlienka, či naňho použije svoju dominanciu a dostane ho na kolená. Alebo na posteľ. Má tu Nikolai niekde putá?

Zaškrípala zubami. Ak ho zabije priamo tu, nebude musieť čistiť koberce. „Iba v tvojej fantázii. Len čo dostanem príležitosť, kúpim si vibrátory. Dva tucty.“

Pokrútil hlavou. „Ešte stále si myslíš, že ti niečo také dovolím? Zmier sa s tým, Danny. Ak budeme mať nejaké hračky, všetky budem kontrolovať ja. Ty na ne nemáš nárok.“

„My? Aké my?“ rozhodila rukami. „Som len ja a retardovaný manžel!“

George sa spokojne oprel a zahryzol sa do sladkej jahody. „Ale stále manžel.“ Ukázal na jednoduchý prsteň na svojej ruke. „A ty, moje drahé mačiatko, máš byť poslušná ženuška a neodporovať silnejším.“ Vedel, že ju vytočí ako ešte nikdy. Jej reakcia na seba nenechala dlho čakať.

Danny s nebezpečným úsmevom vstala, prešla k nemu a mäkkým pozadím sa vyhupla na okraj stola. Ukradla si druhú jahodu, privlastnila si nádobu s čokoládovou polevou a celú ju do nej ponorila.

George začal slintať. Chcel by byť tou jahodou. Potom mu došla hrôza celej situácie a stuhol.

Nie.

To neurobí!

Jordane zažiarili oči.

Sekundu na to naňho pokojne vyliala celú čokoládovú polevu.